Milan Ježovica: Slovenský príbeh je inšpiráciou

jún 28 2011

Slovensko malo povesť škaredého káčatka, či čiernej diery Európy a neskôr aj v zahraničí o ňom začali hovoriť ako o vzore pre iné krajiny. O skúsenosti Slovenska majú pritom záujem samotné krajiny, ktoré sú na podobnej ceste reforiem a zmien ako kedysi Slovensko. „Sami o ne žiadajú. Chcú sa inšpirovať a v mnohých prípadoch kopírovať. A my sme v pozícii tých, ktorí zdieľajú svoj copyright,“ hovorí štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Milan Ježovica.

Odovzdávanie skúseností zo zmeny politického a ekonomického modelu je netradičný spôsob rozvojovej pomoci. Prečo sú transformačné skúsenosti súčasťou slovenskej rozvojovej pomoci?

Rozvojová pomoc resp. rozvojová spolupráca má niekoľko cieľov. Prvým je to, že ňou zapichujeme slovenskú vlajku vo svete a šírime dobré meno tejto krajiny a jej obyvateľov. Ďalšia vec je, že pomoc by zároveň mala byť efektívna. To znamená, že by mala vytvárať isté kapacity v krajine, s ktorou spolupracujeme a zároveň by mala pomáhať aj Slovensku tým, že v dlhodobejšej perspektíve vytvorí viac príležitostí. Tým, že v rámci rozvojovej spolupráce sa odovzdáva aj časť skúseností alebo toho, čo nazývam slovenským príbehom, sa šíri nielen naše dobré meno, ale rozširuje sa tiež ekonomický a politický priestor, v ktorom sa denne pohybujeme. A chceme tiež, aby rozvojová pomoc prispievala k vytváraniu nových príležitostí pre naše firmy a expertov z mimovládnych organizácií, biznisu alebo z akademického prostredia a k vytváraniu prepojení medzi našimi univerzitami a inštitúciami zo zahraničia.

Aký priestor máte na mysli?

Je prirodzené, že chceme, aby sa krajina, s ktorou spolupracujeme, čo najviac priblížila k priestoru, v akom žijeme my. Teda, aby bola demokratická a slobodná, aby sa v nej dodržiavali ľudské práva, aby v nej fungovala trhová ekonomika. Veríme, že v krajinách, kde sa dodržiavajú princípy pluralitnej demokracie a ľudské práva, ktoré sú slobodné a podporujú slobodnú súťaž a voľný trh, máme prirodzene aj viac priestoru na to, aby sme si vytvárali nové príležitosti a aby sme si z týchto príležitostí profitovali.

To znie dosť pragmaticky.

Poskytovanie rozvojovej pomoci nie je formou charity, ale veľmi dobrá a užitočná vec, ktorá je užitočná pre obe strany. Pre krajinu, ktorej pomoc poskytujeme, ale aj pre nás. Pomoc poskytujeme z peňazí našich daňových poplatníkov a máme záujem, aby im prinášali osoh. Nemateriálny v tom, že sa šíri dobré meno Slovenska a zviditeľňuje sa slovenská vlajka, ale aby prinášali osoh aj v materializovanej forme - v lepšej spolupráci a príležitostiach.

Čo je ten slovenský príbeh?

Slovenským príbehom je skúsenosť Slovenska po roku 1989, ale aj skúsenosť po roku 1998. Teda všetky štrukturálne zmeny, ktorými sme prešli - naštartovanie ekonomiky, reštrukturalizácia bánk, dôchodková reforma, daňová reforma a všetky opatrenia, ktoré sú dnes každodennou súčasťou reality Slovenska. Tento náš príbeh má ešte jednu nemateriálnu stránku. O Slovensku sa v polovici 90. rokov hovorilo v zahraničí neveľmi vábne. V lepšom prípade sme boli škaredým káčatkom Európy, v horšom prípade jej čiernou dierou. Potom, keď sme cítili, že sa nám Európa vzďaľuje a rozhodli sme, že chceme vidieť iný druh politiky, pričom vláda dostala silný mandát od voličov a našla rozhodnosť takéto opatrenia presadzovať, sa Slovensko začalo približovať ku krajinám, od ktorých predtým odpadlo. Začalo sa tiež ukazovať ako dynamická krajina, kde sa darí kreatívnym novým riešeniam, krajina, ktorá má jasno v tom, čo chce. Toto je naša transformačná skúsenosť aj s tou špecifickou nemateriálnou stránkou. Z istých procesov sme vypadli. A vlastným úsilím sme sa do nich nielenže vrátili, ale dokonca aj v zahraničí o nás hovoria ako o vzore pre ďalšie krajiny. A to nie je nadsázka. Mnohé krajiny majú podobné problémy ako malo Slovensko začiatkom 90. rokov a naše riešenia môžu byť pre ne inšpiráciou.

Napríklad?

Koncom 90. rokov sme si v parlamente nedokázali zvoliť prezidenta. Teraz majú v Moldavsku podobný problém. Situácia, ktorá existovala na Slovensku a to, kde sa nachádza Moldavsko teraz, je veľmi príbuzná. Nevravím, že je totožná, pretože sa nedá povedať – toto je slovenský model a ten sa bude aplikovať podľa jednej formy, ale je to podobná situácia. Naše vtedajšie riešenie – prijatie ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta - je istým spôsobom inšpirujúce. A Moldavci sa oň zaujímajú.

Kedy ste si vy osobne prvýkrát uvedomili, že Slovensko sa zmenilo a svoje skúsenosti môže ponúknuť iným?

So záujmom o to ako Slovensko riešilo niektoré veci som sa stretol ešte začiatkom 90. rokov vo Washingtone. Kubánska exilová komunita sa veľmi zaujímala o spôsob ako sme sa na Slovensku resp. v Československu vysporiadali s dedičstvom konfiškácie majetku počas komunistického režimu. Zaujímali sa o to, pretože sme riešili veci, ktoré boli nové. Čo sa týka novšieho obdobia, v podstate pri všetkých rokovaniach, ktoré mám v zahraničí - najmä v krajinách Východného partnerstva a západného Balkánu, je veľký dopyt po slovenskej skúsenosti.

Takže záujem je hlavne na ich strane?

Sami si to žiadajú. Nie je to tak, že chodíme akoby s taškou, z ktorej vyťahujeme naše skúsenosti ako zajace z klobúka a kladieme ich na stôl. Slovenský príbeh nie je niečo, čo sme si my vymysleli alebo niečo, čo by bolo akademickou konštrukciou, ktorá sa zrodila v knižnici. Je to realita, ktorú pozorne vnímajú krajiny na podobnej ceste akou sme prešli my. Chcú sa ňou inšpirovať a v mnohých prípadoch kopírovať. A my sme v pozícii tých, ktorí zdieľajú svoj copyright.

Ktoré štáty majú o slovenskú skúsenosť záujem?

Tie, ktoré posúvajú ekonomiku, snažia sa o silnejšiu pluralitnú demokraciu, chcú, aby u nich fungovala silná občianska spoločnosť, vláda práva a ochrana ľudských práv. A prirodzene sú to krajiny, ktoré by sa výrazne chceli priblížiť k Európe alebo sa stať súčasťou EÚ.

V ktorých sektoroch môže slovenská skúsenosť najviac pomôcť?

Sektorový záber je široký, zahŕňa posilňovanie kapacít v oblasti verejných financií, lokálnej správy, reformu štátnej správy, vedenie prístupových rokovaní s EÚ, komunikáciu s občianskou spoločnosťou, posilňovanie občianskej spoločnosti. Na Ukrajine, v Moldavsku a v Čiernej hore a predtým v Srbsku funguje veľmi úspešný projekt Národného konventu, ktorý pomáha vnútornému dialógu v týchto krajinách. Pomáha tomu, aby krajiny vedeli, aké ciele si majú stanoviť v rokovaniach s EÚ a tiež tomu, aby do tvorby národných stratégií a plnenia cieľov, ktoré si stanovia, vedeli zahrnúť všetkých aktérov. To znamená, aby otázka vstupu do EÚ nebola len vecou vlád, ale aj vecou podnikateľov, akademikov, aktivistov z mimovládnych organizácií. Ide o to, aby fungoval dialóg, v ktorom sa rodia užitočné riešenia pre danú krajinu. Samozrejme, hlavná zodpovednosť zostáva na volenej vláde danej krajiny.

Dokedy bude Slovensko schopné poskytovať tieto skúsenosti? Nedochádzajú nám „pamätníci“ zmien?

Nejde o pamätnícke spomínanie si na to, čo sa podarilo, ale o hľadanie dobrých riešení na reálne výzvy, ktoré stoja pred inými krajinami. Každá z týchto krajín sa zaoberá praktickými otázkami a musí hľadať čo najvhodnejšie riešenia. Slovensko bude pre nich zaujímavé dovtedy, kým budeme krajinou, ktorá je schopná hľadať riešenia a aplikovať kreatívne riešenia aj na svoje vlastné problémy tu doma, na Slovensku. Ak toto dokážeme, tak sa slovenský príbeh nestane sa pamätníctvom. Stále bude živým príbehom, s ktorým sa dá pracovať a ktorý výrazne prispeje k tomu, že slovenská vlajka v zahraničí sa ešte viac zviditeľní.

Daniela Balážová

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk

Celé číslo časopisu Rozvojová pomoc - jar 2011 v PDF