Záchranná zdravotná služba alebo psychológovia na kolesách?

Aj tak by sme mohli neraz opísať realitu toho, na čo sa záchranná zdravotná služba a jej zamestnanci musia orientovať. Keď som bol ešte dieťa, ako nejeden malý zvedavec som si myslel, že vykonávať prácu záchranárov nie je vôbec jednoduché - samé ťažké stavy ako amputačné či trieštivé poranenia končatín, hlavy, zachraňovanie samovrahov z mostov, srdcové príhody, dusenie detí, topenie, oživovanie a podobné stavy. To všetko sa určite vynorí i nejednému dospelému človeku, keď počuje húkanie sanitky. Samozrejme, bez toho, aby som si niečo z týchto negatívnych zdravotných stavov prial, no bral som to jednoducho ako prácu plnú výziev a situácií, keď sa musí človek správne zachovať, rozhodnúť, odosobniť sa od danej situácie, filtrovať rôzne podnety okolia a naplno sa sústrediť. Vtedy som však ešte nevedel, že to vôbec nemá ďaleko od skutočnosti.

Táto skutočnosť, v ktorej sa pohybujem už teraz ako zdravotnícky záchranár v záchrannej zdravotnej službe onedlho už piaty rok, je však predsa len v niečom neraz inakšia. Gro výjazdov a podstata vyššie opísaných schopností, ktorými by mal zdravotnícky záchranár disponovať, je často používaná, možno až v osemdesiatich percentách, v situáciách opísaných nižšie.

Výzvy a situácie, keď sa musí človek správne zachovať. Tu ide skôr ako o akútne stavy a situácie, keď sa človek tak povediac musí držať ,,na uzde“ a zahryznúť si do jazyka, najmä ak ideme o druhej v noci k výjazdu typu- bolesť brucha trvajúca už dva týždne, v minulosti obdobné ťažkosti, svoje lieky neužíva, diétny režim nedodržiava, obvodného lekára nekontaktoval a teraz už nemôže dobre spať... Alebo bolesť končatiny, keď napríklad pacient trpí chronickou alebo niekoľko dňovou bolesťou končatiny, prípadne inej časti tela z určitého už diagnostikovaného alebo z vlastnej ľahostajnosti či inej príčiny nedodiagnostikovaného dôvodu. Liek proti bolesti si nevzal, so svojím lekárom to počas ordinačných hodín nerieši a od nás a nemocníc čaká zázraky v liečbe a diagnostike na počkanie.

O správnych rozhodnutiach by sme mohli vravieť najmä, žiaľ, nielen v situáciách pri akútnych stavoch, ale často pri rozlišovaní, či si pacient daný problém a ťažkosti celé nevymyslel, najmä ak má všetky vitálne funkcie v norme a nič nenasvedčuje pre akútnu bolesť a akútny stav. K danej situácii si spomeniem na konkrétny výjazd, keď sme mali riešiť údajne ,,seknutý chrbát“ a pacient pri príchode ležal na posteli. Na konečné oznámenie, že ideme do nemocnice (pravdepodobne dosiahol, čo chcel, pretože každá ponúknutá analgetická liečba mu nebola dosť dobrá, ba dokonca vravel, že onedlho zavolá znova, ak bude bolesť zase na obzore) sa okamžite ladne s ,,veľmi“ bolestivým chrbtom posadil, preložil si jednu nohu cez druhú, zaviazal šnúrky a sám šiel bez pozastavenia sa nad tým do sanitky...

O odosobnenie ide nielen vtedy, keď sa zdravotný stav náhle skomplikuje a vážne to zasiahne fungovanie daného pacient z minúty na minútu a rovnako aj blízkych príbuzných, ale rovnako aj vtedy, keď s nami podaktorí pacienti vulgárne komunikujú, ba dokonca sa vyhrážajú a neraz sa pokúsia i o fyzické napadnutie. Áno, aj to je, žiaľ, pravda a realita o práci v ZZS.

Pri potrebe naplno sa sústrediť a filtrovať podnety z okolia majte na mysli situácie, keď kladieme cielené otázky pri odbere anamnézy od pacienta a namiesto odpovedí od pacienta, ktorý je pri plnom jasnom vedomí, odpovedajú za neho dvaja a viac príbuzných, ktorých odpovede sa vzájomne rozchádzajú, prípadne presviedčajú samotného pacienta, že jeho ťažkosti majú iný dĺžkový charakter a podstatu, prípadne opisujú ťažkosti živšie ako samotný pacient.

Na druhej strane sú situácie a výjazdy, keď skutočne ide o minúty a potreba prítomnosti ZZS na danej adrese v danej chvíli je veľmi žiaduca. Neraz sa však stáva, že práve pri príchode na takúto akútnu ,,adresu“ príbuzní kladú otázky typu: ,, Kde ste boli toľko?, Prečo vám to toľko trvalo??“ a podobne, Nuž, hádajte... pomyslí si isto nejeden záchranár, uvažujúc ako korektne nahlas vysloviť svoje myšlienky a vysvetliť, že, žiaľ, meškáme, lebo sme niekde riešili kožné problémy, zadretú triesku, prisatého kliešťa, alebo neakútne chronické stavy trvajúce týždne, mesiace a neraz i rok. Žiaľ, mnohí z nás si privykli prenášať či už zodpovednosť na iných, neriešiť svoje povinnosti, ale oháňať sa najmä svojimi právami. Možno by nebolo na škodu ,,povinne“ zadať úlohu sebareflexie pre každého jedného z nás. Čo ak práve niekomu z blízkych bude, nedaj Bože, treba záchranku, pretože mu pôjde o život, no tá bude môcť doraziť až po tom, keď dorieši problém mierne zvýšenej telesnej teploty u človeka, ktorý si teplotu ani neskúsil znížiť, alebo nevyskúšal iné možnosti, riešenia a sanitku si mýli s taxíkom...

Nasledujúce riadky sú určené tým, ktorí o tom ,,vedia“ a nie tým, ktorí volajú len vtedy, keď si to situácia vyžaduje a NEODKLADAJÚ to. Lebo sú na poľutovanie i také ,,extrémy“, keď ľudia bagatelizujú náhle a akútne život ohrozujúce stavy a zmeny zdravotného stavu, no tí neraz môžu zaplatiť následne aj životom.

Vyzývam nás teda: rozmýšľajme triezvo a nie zbytočne komplikovane alebo prehnane úzkostlivo. A nakoniec pre tých, ktorých sa to týka: nie je to pohodlnosť alebo sebeckosť, alebo zbavovanie sa zodpovednosti za samého seba, keď okolnosti, neakútne veci, problémy, ktoré môžeme riešiť inak, riešime práve zneužitím ZZS ?

Bc. Tadeáš Magula

Ponuka vzdelávania


Radi publikujete ale nemáte dobrú skúsenosť s inými časopismi? Publikujte články v časopise Prohuman a podcasty na Prohuman AI. Hľadáme práve Vás!