Marián Čaučík: Po dlhých rokoch vojny nemožno čakať zázraky

nov 24 2011

Každý rozvojový pracovník musí byť svojim spôsobom optimista, inak by sme nič neurobili, hovorí riaditeľ koledníckej akcie Dobrá novina Marián Čaučík. Patrí k „pamätníkom“ občianskej vojny medzi severom a juhom Sudánu a Južný Sudán zažil v časoch, keď tam nič nebolo.

Pamätáte si na svoju prvú cestu do Južného Sudánu?

Prvýkrát som bol Sudáne v roku 1998. Bolo to v čase občianskej vojny, ktorú na Slovensku málokto registroval. Vedel som, že to tam bude neštandardné, pretože ani víza sme nedostávali do pasu - povedali nám, že sa to vybavuje niekde na mieste. V Ugande pred odchodom do Sudánu som sa z médií dozvedel, že vládne vojská bombardovali jednu z nemocníc v Južnom Sudáne. Uvedomil som si, že táto najväčšia africká krajina s dlhoročnou občianskou vojnou, je u nás zabudnutá.

Marián Čaučík - riaditeľ koledníckej akcie Dobrá novinaMarián Čaučík - riaditeľ koledníckej akcie Dobrá novina

Prečo ste tam šli?

V Južnom Sudáne bol vtedy hladomor. Zo zbierky Dobrá novina sme sa rozhodli poskytnúť príspevok na pomoc. Spolu s našimi dlhoročnými rakúskymi partnermi z DKA sme prispeli na dodávky potravín a nadviazali kontakt s partnermi v Južnom Sudáne – diecézou Rumbek. Odvtedy táto spolupráca trvá. Diecéza Rumbek, ktorá v Južnom Sudáne fungovala aj počas vojny, organizovala pomoc zo svojho sídla v exile v Nairobi. V Južnom Sudáne však mala aj ľudí v teréne, ktorí viedli jednoduché školy a zabezpečovali základnú zdravotnícku starostlivosť. V čase vojny tam pracovalo len málo mimovládnych organizácií, cirkev mala asi najväčšie zastúpenie. Vláda v Chartúme ju síce vyhnala, ale jej ľudia neodišli, len sa presunuli z hlavných ciest do buša. Tam zakladali osady, školy, misie.

Ako vtedy vyzeral Južný Sudán?

Boli sme v meste Rumbek a jeho okolí, teda v oblasti, z ktorej desať mesiacov predtým rebelská armáda vyhnala vládne vojská. To, čo som tam vtedy videl, bol pre mňa šok. Chýbal tam akýkoľvek rozvoj – jednak kvôli dlhoročnej vojne a tiež preto, že do rozvoja tejto časti Sudánu nikto nikdy poriadne neinvestoval. V iných krajinách koloniálne mocnosti kedysi priniesli rozvoj, juh Sudánu bol však historicky menej rozvinutý a istej fáze ponechaný napospas osudu. A aj to málo, čo sa kedysi začalo budovať pod britskou koloniálnou vládou bolo zničené. Nebolo tam nič. Nijaká infraštruktúra, či elektrické zariadenia, potraviny sa dovážali. Nebol tam ani meter asfaltovej cesty. Spojenie so svetom bolo len cez satelitný telefón, či krátkovlnnú vysielačku. V misionárskej osade Mapuordit, kde sme boli, fungovala základná škola a v dvoch jednoduchých chatrčiach zdravotné sestry rozdávali lieky. Dnes je tam namiesto dvoch chatrčí nemocnica, ktorá má sto lôžok a kde sa dá operovať. Podarilo sa to s pomocou viacerých donorov z Európy aj zámoria, medzi ktorými bola naša Dobrá novina a Trnavská univerzita.

Dá sa Južný Sudán porovnať napríklad s Keňou?

Keňa je rôznorodá. Aj tam sú niektoré časti veľmi málo rozvinuté, ale zároveň sú tam aj bohaté štvrte vo veľkých mestách, v Nairobi sú sídla medzinárodných inštitúcií, je tam infraštruktúra, banky. Nič z toho však v Južnom Sudáne nebolo. Celý Južný Sudán bola v podstate jedna veľká vidiecka oblasť a keďže tam neboli nijaké asfaltové cesty, v období dažďov to komplikovalo situáciu s pomocou. Nedalo sa dostať z jedného miesta na druhé. Navyše až do roku 2005 bol Južný Sudán v stave vojny a kedykoľvek mohlo bombardovanie zničiť to, čo sa tam v ťažkých podmienkach vybudovalo. A to sa aj stávalo. Južný Sudán bol celý asi v takom stave ako tie najmenej rozvinuté oblasti Kene alebo Ugandy, pričom tam šlo len minimum pomoci zvonka. Navyše, ako som spomínal, juh Sudánu nezažil rozvoj ani počas koloniálnej nadvlády. Na väčšine územia to vyzeralo tak akoby ste sa vrátili v čase - dvetisíc alebo až tritisíc rokov dozadu.

Takže chýba vzdelaná vrstva.

Určite. Veď vojna trvala s prestávkami od vyhlásenia nezávislosti Sudánu v roku 1956 až do roku 2005. Celé generácie nemali možnosť chodiť do školy, nefungovali tam stredné školy, univerzity a vlastne nebolo tých, ktorí by pracovali na rozvoji krajiny.

Podpisom mierovej dohody v roku 2005 si Južný Sudán pri nedostatku vzdelaných ľudí začal budovať vlastnú samosprávu. Aké boli vzťahy miestnej administratívy k mimovládnym organizáciám?

Pred skončením vojny tam nebola žiadna vláda, resp. kontaktný bod pre spoluprácu s nami . Boli tam vodcova rebelskej armády, s ktorými bolo treba byť zadobre. Ale uvedomovali si, že vzdelanie a zdravotnícka starostlivosť, ktorú tam prinášame, je pre krajinu dobrá. Po podpise mierovej dohody bol veľký nepomer v tom ako fungovala sudánska administratíva na severe a na juhu. Na juh prišlo podstatne menej zdrojov zo ziskov z ropy ako sa čakalo, ktoré by mohli byť využité na rozvoj. Juh mal zároveň veľmi málo vzdelaných ľudí, ktorí by budovali administratívu. V prvých rokoch ju riadili bývalí vojaci. Pamätám si situáciu z roku 2005, keď sme mali pripravený poľnohospodársky projekt a navštívili sme miestnu správu v Rumbeku. Zaviedli nás do miestnosti, kde bol len stôl a niekoľko stoličiek a ako zástupca ministerstva prišiel človek vo vojenskej uniforme. Donedávna bol armádnym dôstojníkom a stal sa vysokým úradníkom ministerstva.

Bývalí vojaci asi nie sú najvhodnejší adepti na budovanie štátnych inštitúcií.

Bol to jeden z problémov, ktorý sťažoval pokrok. Ale po dlhých rokoch vojny, keď ľudia neboli na nič iné zvyknutí, nemôžete hneď očakávať veľký rozvoj. Muži celé roky bojovali a zrazu museli robiť niečo iné – riadiť nejakú oblasť, tok financií, viesť dialóg s miestnymi ľuďmi, donormi. Bolo to pre nich niečo nové a niekedy boli z toho aj dosť nervózni. Ale pokrok vidím aj v tom, že postupne sa z exilu vrátili mnohí ľudia, ktorí vyštudovali v Európe alebo v Amerike, pričom po voľbách sa viacerí z nich dostali do vlády. Takže sú predpoklady na to, aby sa veci posunuli dopredu. Vo vláde sú ženy, vzdelaní ľudia. Aj keď - bude to trvať možno 20-30 rokov, kým to bude z pohľadu Európy stabilná a fungujúca vláda. Ale z môjho pohľadu je veľký pokrok už to, že dôstojníci už nemajú hlavné slovo.

Ale Južnému Sudánu aj tak hrozí, že sa zamotá v bludnom kruhu chudoby a konfliktov. Z čoho vychádza váš optimizmus?

Podľa mňa ľudia, ktorí robia rozvojovú pomoc, musia byť optimisti. Pretože v krajinách ako je Južný Sudán, ale nielen tam, je toľko prekážok pre rozvoj, že ak by sme neboli optimisti, tak odtiaľ odídeme a nebudeme robiť nič. Ale sme realisti. Vidíme možné problémy a konflikty, ale aj šance na to, aby sa veci pohli dopredu. Chceme tam nájsť partnerov, ktorí tieto šance tiež vidia a budú hľadať cesty k rozvoju. Áno, je tam veľa problémov, aj potenciálnych konfliktov, ale treba dať čas miestnym ľuďom, aby si našli spôsob ako tieto potenciálne konflikty vyriešia. Nevieme to urobiť za nich. A nemôžeme ani čakať, že to urobia zrazu zo dňa na deň - po tom, čo celé generácie žili len vo vojne a majú iné hodnotové nastavenie ako my. Pre nich sú dôležité iné veci ako pre nás. Ich najväčším bohatstvom nie sú peniaze v bankách, ale stáda kráv, o ktoré viedli boje a tým, že krajina bola vo vojne, ľahšie získali aj zbrane. Ale toto sa nedá prekonať ani z roka na rok. Treba tomu dať čas a pomôcť im tam, kde sa dá.

Pomôže investovanie do vzdelávania?

Myslím si, že všetci sa zhodnú na tom, že jedna z najlepších foriem pomoci je vzdelávanie. Možno sa tým bude prirodzene meniť tradičný spôsob života a aj hodnotové nastavenie sa možno bude posúvať inde. A to je tiež jeden z dôvodov môjho optimizmu. Ak tu bude fungovať vzdelávací systém, bude viac ľudí, ktorým bude záležať na budúcnosti ich komunity, kraja, krajiny. Dosiahli nezávislosť od severu, chcú budovať svoju krajinu a majú na to príležitosť. Donedávna mohli často, možno aj oprávnene, pripisovať vinu Chartúmu. Ale teraz sú sami strojcami svojho šťastia.

Najväčší kmeň Dinkov si však nechce dať vždy poradiť.

Väčšina z nich je veľmi hrdá a je pravda, že si veľmi nechcú dať do vecí hovoriť. Ale aj to je pre mňa zdrojom optimizmu. Sú to pevné povahy, za niečím si idú. Preto bude dôležité, akí budú ich lídri. Či budú zodpovední a nájdu pozitívnu cestu budúceho rozvoja - nie jeden kmeň proti druhému, ale spoločne pre Južný Sudán. Myslím si, že to je veľká vízia, ktorá krajinu zjednocuje.

Na aké ďalšie priority by sa tam mala sústrediť rozvojová pomoc?

Ja vnímam tri základné priority – vzdelávanie, zdravotníctvo a vytvorenie podmienok pre ľudí na zabezpečenie si obživy. Týka sa to aj tisícov presídlencov, ktorí prišli zo severu. Ďalšou oblasťou, ktorou by sa malo zaoberať aj medzinárodné spoločenstvo, je potreba udržať pokoj a mier a prevencia konfliktu medzi severom a juhom. Ani pred rozdelením krajiny neboli presne stanovené hranice. Navyše pred vyhlásením nezávislosti Južného Sudánu sa zostril spor o pohraničnú oblasť Abyei, ktorú obsadili vojská severu a v súvislosti s konfliktom v oblasti Južný Kordofán a Modrý Níl, keď chartúmska vláda brutálne bombardovala ľudí na vlastnom území, sa hovorilo dokonca o genocíde. Ak si to svet nebude všímať, môžu prísť prekvapenia a nastúpiť pesimistické scenáre. Naopak, ak sa zabezpečí pokoj a mier, dobré vládnutie, výchova lídrov, to, aby ľudia mali podmienky na vlastný rozvoj, tak sa ten rozvoj čoskoro prejaví a krajina bude postupne čoraz viac fungovať zo svojho, najmä nerastného bohatstva.

Nie je pomoc Južnému Sudánu len „módnym hitom“? Je to nový štát, je tam ropa... Južný Sudán je aktuálne jednou z hlavných priorít aj v rámci SlovakAid...

Pre nás v Dobrej novine Južný Sudán rozhodne nie je módna záležitosť. Pôsobíme tam od roku 1998 a v oblasti vzdelávania a zdravotníctva tam budeme určite ďalej pomáhať. Čo sa týka pomoci zo štátneho rozpočtu v rámci SlovakAid, chcem veriť, že ani pre slovenské ministerstvo zahraničných vecí to nebude len dočasná záležitosť a že naši predstavitelia sa budú kontinuálne zaujímať o budúcnosť tejto krajiny. Slovenské organizácie v Južnom Sudáne už niekoľko rokov fungujú, čo bolo aj pri vyhlásení nezávislosti Južného Sudánu dobrou príležitosťou na to, aby sme sa tým pochválili. Ale to je stále málo. Chcem veriť, že SlovakAid zvýši alokáciu na Južný Sudán tak, aby tam postupne mohlo fungovať viacero mimovládnych organizácií, možno aj firiem a štátnych organizácií. Ale podľa mňa treba na to vyvinúť väčšie úsilie ako doteraz. Dobrým znakom je návšteva ministra zahraničných vecí v Južnom Sudáne, ale myslím si, že sa treba tiež viac zasadiť o to, aby sa predchádzalo takým násilnostiam, aké sa nedávno diali v Južnom Kordofáne na severnej strane hranice.

Daniela Balážová

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jeseň 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk

Celé číslo časopisu Rozvojová pomoc - jeseň 2011 v PDF