„Božie zuby“ – ryža z kirgizského Uzgenu

mar 28 2011

Bez plovu nie je zoznam kultúrneho dedičstva strednej Ázie úplný. S malým dodatkom – ryža musí byť z Uzgenu. Zmienky o pestovaní tohto zvláštneho druhu ryže sa datujú už od 3. storočia pred naším letopočtom , obdobia ríše Davan. Mesto U, terajší Šorobašat, bol druhým hlavným mestom tejto starovekej krajiny. Písomné zmienky o uzgenskej ryži sa zachovali z 18. stor., z čias Kokandského chanátu. Bola preslávená v arabskom svete, kde ju nazývali „devzire“, čo znamená vo voľnom preklade „najlepšia, dobrá pre žalúdok“. Ale honosí sa aj názvom „božie zuby“, pretože jej pestovanie je veľmi náročné.

Dnes je Šorobašat ospanlivá, poľnohospodárska dedinka s prašnými cestami, obkolesená políčkami, kde je asi všetko postavené z nepálenej tehly. Typický obraz chudobného vidieka v južnom Kirgizsku. Neviem, či to bolo príchodom „delegácie“ z hlavného mesta Biškeku, ale keď nás privítala rodina Osmonaliho Satybaldieva a Alymkan Argymbajevovej na svojom dvore, nikde nebolo ani smietky, všetko bolo čisté, usporiadané a starostlivo pozametané. Po tradičnom umytí rúk a pri šálke čaju sme sa dostali k téme, prečo sme prišli. Medzitým sa už varil spomínaný plov.

V strednej Ázii, v tom fascinujúcom stále „bielom“ mieste na mape, pracujeme už dlhší čas. Ako vždy pri rozvojovej práci v teréne je nenahraditeľná dôverná znalosť sociálno-kultúrneho prostredia a rešpekt k tradíciám. Bez toho by bola akákoľvek spolupráca v najlepšom prípade jednosmerná záležitosť. Mali sme tú česť, že nás o pomoc poprosili samotní roľníci prostredníctvom svojich príbuzných na severe krajiny.

Dve časti Kirgizska

Kirgizsko patrí k najmenším krajinám strednej Ázie. Na rozdiel od susedných štátov (napr. Kazachstanu, Uzbekistanu) má obmedzené prírodné bohatstvo a tým pádom aj jednu z najmenej konkurencieschopných ekonomík z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Viac ako 50 percent obyvateľstva tam dnes žije pod hranicou chudoby. Nestabilná vláda, nárast chudoby, potenciálne etnické konflikty, deravá hranica s Tadžikistanom a prakticky uzavretá hranica s Uzbekistanom predstavujú zdroje konfliktov, ktoré ohrozujú celkovú regionálnu stabilitu. Bieda a obmedzené možnosti paralyzujú ekonomický rast najmä na juhu, kde izolácia, problematické hranice, nedostatok investícií a etnické rozdiely predstavujú vážny problém.

Kirgizsko sa výrazne delí na severnú a južnú časť nielen hranicou hôr, horstvom Ťanšan. Je to historické delenie s odlišným vývojom, ktoré vidno na prvý pohľad. Sever je vyspelejší, s vyššou úrovňou vzdelania a investícií, i záujmu zahraničných donorov. Rozdiel je v infraštruktúre, technológiách, zdravotníctve a celkovej úrovni života obyvateľov. Na severe je hlavné mesto Biškek i bohaté mesto Kazachstanu, Almaty, častá to destinácia migrantov. Tu sa nachádza aj turistický magnet - jazero Issyk Kul.

Juh naopak predstavuje relatívne izolovanú časť územia, s pretrvávajúcim etnickým napätím, najmä v pohraničných oblastiach. Rodina na juhu je tradične mnohodetná, závislá od poľnohospodárstva. Možnosti finančných príjmov sú obmedzené. Ženy sú slabo zastúpené v rozhodovacích pozíciách a ich situácia sa zhoršuje. Týka sa to aj dievčat, zvyšuje sa ich negramotnosť a absencia v školskom systéme. Na juhu je silnejší náboženský vplyv a čoraz viac mladých ľudí sa stáva ortodoxne veriacimi moslimami, čo je v prípade Kirgizov nezvyčajný trend.

Muži často odchádzajú za prácou do Ruska, Kazachstanu, prípadne Iránu a Spojených arabských emirátov, čo spôsobuje ešte väčší úpadok ekonomiky. Je to aj príčinou rozbitia rodín, fenoménu žien samoživiteliek a narastajúceho počtu bezprizorných detí. K tomu všetkému je táto časť krajiny viac vystavená prírodným katastrofám ako sú zemetrasenia a zosuvy pôdy. Juh Kirgizska sa po vzniku nezávislej republiky vrátil z rôznych príčin snáď o 50 rokov naspäť.

Ohrozená tradícia

Ako však súvisí dobrý plov s rozvojovou pomocou? Veľmi úzko. Pestovanie ryže je odvekým zdrojom obživy pre miestnych roľníkov. Jej ohrozenie znamená plošné zbedačenie obyvateľstva. To je jasný rozvojový problém. Kirgizi sa však na nás obrátili s iným garde. Chcú zachovať tradičnú uzgenskú ryžu, ktorá pre nich predstavuje hrdosť, dedičstvo po predkoch, ich identitu. To sa už za rozvojový problém nepovažuje, ale on ním je. Je podstatou, schovanou za mnohými dôsledkami.

Uzgenská ryža je skutočne iná, na pohľad a zážitok. Má červenkastú farbu a veľmi plnú chuť. Jej náročné pestovanie však umožňuje len jeden zber úrody v roku, kým iné odrody, ktoré sa v regióne pestujú – uzbecká, čínska – majú až dve. Miestni roľníci predávajú svoju produkciu za nízke ceny sprostredkovateľom na bazároch, ktorí ju so ziskom predávajú až do Ruska.

Je to uzavretý kruh – výnosy nestačia pokrývať náklady, maloroľníci nemajú peniaze na nákup techniky a náradia, dokonca hnojív a semien. Prestávajú pestovať tradičnú ryžu, mnohí dokonca opúšťajú dediny, zostávajú ženy a deti, ktoré nahrádzajú aj ich prácu. Rozbíja sa štruktúra spoločnosti, istota.

Tento proces prebieha teraz, v súčasnosti. To znamená, povedané „rozvojovým“ jazykom, že nemáme dočinenia s dlhodobo deprivovaným chudobným obyvateľstvom, pre ktoré by sme hľadali východiská, ale s ľuďmi, ktorí si pamätajú „lepšie časy“. Tento negatívny proces je potrebné zvrátiť. To je dôležitá východisková pozícia.

Pod strešným problémom chudoby sa v Šorobašate ako v živnom roztoku rozvíja celá škála problémov, zadefinovaných v Miléniových rozvojových cieľoch. Okrem problému chudoby a hladu, ide aj o to, že deti vynechávajú základnú školu, pričom ako prvé do školy prestávajú chodiť dievčatá, ktoré musia pomáhať pri domácich prácach, keďže ženy zastávajú prácu mužov. V dôsledku gynekologických ochorení (práce v studenej vode) a zhoršením zdravotníckej starostlivosti dochádza k vyššiemu počtu úmrtí pri pôrode a zvýšenej detskej úmrtnosti.

Okrem toho je tu celý balík problémov, súvisiacich s migráciou, zónou konfliktu, nedostatočným prístupom k informáciám, ďalších kvalifikačných možností, najmä v oblasti obchodu a manažmentu.

V Šorobašate nám pri príchode roľnícka rodina ukázala 10 druhov ryže, ktorú pestujú v okolí. Medzi nimi „ak uruk“, pravú ryžu. Aktuigun Pazylova, projektová manažérka Medzinárodného fondu PANGEA z Biškeku nás zoznámila so Sandžarom, miestnym mladým mužom, ktorý vyštudoval vysokú školu, ale vrátil sa domov, aby miestny pomohol, ako vie. Pri plove sme diskutovali po rusky o možnostiach pomoci zo slovenskej strany a hľadali optimálne cesty. Pri ďalšom hektolitri čaju sa poschádzali aj ostatní roľníci, ktorým ležal osud uzgenskej ryže na srdci, a ktorí sa chceli zúčastniť projektu. Bolo to spoločenstvo zaujímavých tvárí, kde sa dali vypátrať črty rôznych národností, ale jedno mali spoločné – stopy tvrdej fyzickej práce. Sandžar mal za úlohu oboznámiť zídenú spoločnosť s projektom, tentoraz v kirgizskom jazyku. Roľníci veľmi pozorne počúvali a ticho vyjadrovali svoje otázky. Potrebujeme najmä akčubaz, bez neho sa nepohneme ďalej...

Projekt sme začali realizovať vďaka finančnej pomoci SlovakAid v januári tohto roku. Karty nám zamiešalo zosadenie vlády v Kirgizsku a následné násilné udalosti najmä na juhu krajiny, vlastne neďaleko Šorobašatu. Život však ide ďalej v tejto starobylej krajine, kde sa po tisícročia miešal horúci koktail vlád, dynastií, objaviteľov i diktátorov.

Túto jeseň ideme do Kirgizska opäť - nech sa deje, čo sa deje a spolu s nami odborníci zo Slovenska, ktorí vezmú vzorky pôdy a najmä novej úrody ryže, aby sa dala geneticky preskúmať a zadefinovať ako unikátny druh. V prípade úspešnosti tým zvýšime jej hodnotu na trhu. Roľníci budú ryžu sami predávať, lebo prejdú školením. Čas získajú vďaka nástrojom a zariadeniam, ktoré si zakúpili, a predovšetkým budú mať novú funkčnú mlynicu na ryžu, čo je pre nich alfa a omega pri spracovaní úrody. Ryžu si budú sami baliť a dúfajme aj označenú certifikátom pravej a jedinečnej ryže z Uzgenu. Zvýši sa zamestnanosť, príjmy, muži prestanú chodiť na zárobky. Zlepšia sa pracovné podmienky žien, deti budú chodiť do školy.

Je možné, že nie všetko sa podarí počas dvoch rokov trvania projektu. Rozvojové projekty sú zložité organizmy, behy na dlhé trate a vlastne málokedy končia spolu so skončením projektu. My sme však okrem prostriedkov poskytli aj nádej. A v Šorobašate je nádej, že spoločne zvrátime spätný chod rozvoja, reálna.

Autor: Zuzana Jezerská
http://www.sccd-sk.org

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jeseň 2010. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.