Boh má zvláštny zmysel pre humor

nov 25 2012

V živote sme usmerňovaní aj niečím vyšším, ako je ľudská myseľ. Poznám veľa ľudí, ktorí žijú v úplnej nevedomosti a v realite, ktorú utvára táto spoločnosť. Nemajú snahu dozvedieť sa niečo viac, vôbec sa nezamýšľajú nad fungovaním života. Teoreticky majú svoj život jednoduchší, ale bojím sa, kam to všetko bude smerovať. Každý je totiž zasiahnutý kolektívnym negativizmom a ľudia sa prestávajú snažiť o uskutočnenie zmeny vo svojom živote. Denne sme bombardovaní dezinformáciami z médií a nikto sa s tým nesnaží niečo urobiť. Samozrejme, že jednotlivec na to nestačí. Je mi smutno z toho ako ľudia kráčajú s davom a nechávajú sa ním pohltiť. Myslím si, že je to dôsledok doby a toho, že každý sa snaží čo najviac nahrabať len pre seba. Svet je strašne materiálny.

Televízia, médiá, politici a príslušníci elity nás dostávajú tam, kde nás chcú mať. Zrejme chcú, aby sme žili v strachu a nikto nevytŕčal z radu, pretože ostatní by ho mohli nasledovať. Preto nám stále vsugerúvajú, že svet je zlý, že nie sú peniaze a že to tak musí byť. Keď si zapneme televíziu alebo ideme na nejaký film do kina, tak zistíme, že väčšina námetov je založená na vojnách a zabíjaní a na podrazoch medzi ľuďmi. Na druhej strane je bulvár, kde sa dozvieme len to, kto s kým tento týždeň žije a kto koho podviedol. Nikto to neodsudzuje, všetci to vnímajú ako niečo normálne. Rovnako normálne je hrabať sa v cudzích životoch a ľudia sa s tým stotožňujú. Berú to ako samozrejmosť a začnú to kopírovať: sme vychovávaní k chorému správaniu.

Sedemročné deti žijú vo virtuálnej realite. Hrajú hry, v ktorých sa zabíja a svojich kamarátov vidia len v škole a na fotkách, ktoré majú na facebooku. Nechodia von a nehrajú sa na skrývačku, ako som to robil ja. Nenadväzujú skutočné priateľstvá a nezisťujú, čo je to reálny vzťah a o čom to je. Nespoznávajú svoje blízke okolie ani svet tam vonku. Ich rodičia sú zničení starosťami, peniazmi a myšlienkami na to, z čoho zaplatia byt, splatia úver a čo budú jesť. Preto neriešia skutočnosť, že ich dieťa presedí osem hodín pri počítači. Výsledkom sú rozvody a depresie, pretože sa nedokážeme zbaviť starostí. Stále sme nútení riešiť negatívne veci.

Dospelí komunikujú prostredníctvom sociálnych sietí. Do statusov si píšu to, ako sa práve cítia. Žijú paralelný život. Všade na internete na nich útočia reklamy na veci, ktoré vôbec nepotrebujú ale kúpia si ich, pretože je na nich päťdesiatpercentná zľava. Áno, zjednodušuje to život, ale aj to by malo mať svoje hranice. Mladý človek dnes nedokáže naviazať vzťah inak ako na pokeci alebo na inej zoznamke. Je demokracia a človek si môže vybrať. Ale z čoho si má vyberať? Myslím si, že sme manipulovaní a ukazujú nám len to čo chcú, aby sme videli.

Blížia sa Vianoce. Všetky hypermarkety sú preplnené zbytočnosťami. Do schránok nám chodia letáky a v televízii nás bombardujú reklamy. Nútia nás kúpiť si to, čo nepotrebujeme. Skutočná pointa Vianoc uniká. Dôležité je to, aby ľudia míňali peniaze.

Každá jedna udalosť mení chod života. Chyby sú súčasťou zložitého procesu utvárania a formovania človeka, no neuvedomuje si to každý. Veľa som premýšľal nad udalosťami, ktoré sa odohrali v mojom živote nielen v blízkej, ale aj v dávnejšej minulosti. Možno že sa takýmto spôsobom chcem zbaviť zodpovednosti za svoje chyby a preto v sebe živím myšlienku, že to čo sa stalo, sa jednoducho muselo stať... Že je to osud a že sme jednoducho usmerňovaní silou, ktorú nemôžeme vidieť ani pochopiť. Na svoj život som sa pozeral asi z každého možného uhla aký existuje a stále viac som presvedčený o tom, že veci sa naozaj nedejú náhodou. Netvrdím, že život každého z nás je vopred napísaný v nejakej veľkej knihe, ale nemyslím si, že všetko sa odohráva len v tomto materiálnom svete a že nič nad nami nie je. Momentálne si myslím, že naša budúcnosť sa odvíja hlavne od našich myšlienok a od našej viery v udalosti, ktoré chceme do svojho života pritiahnuť. Všimol som si, že keď som niečo naozaj chcel a prosil som o to nielen rozumom, ale hlavne srdcom, tak ma život začal usmerňovať správnym smerom a začali sa diať veci, ktoré mi pomáhali. Prichádzali správni ľudia a diali sa správne udalosti. Niekedy to nefunguje úplne tak, ako by som si predstavoval, ale verím, že tá Sila, ktorá je nado mnou má na to dôvod. Jednoducho možno nie je ten správny čas. Preto už necítim hnev.

Hnev je nesmierne negatívna emócia, ktorú je ťažké ovládať. Možno že sa to nikdy nenaučíme. Mne hnev priniesol len výčitky, takže sa snažím potláčať ho. Mám strach z toho, že človek nie je bezodná studňa a všetky emócie a pocity, ktoré sa snaží potlačiť niekde hlboko pod rebrá, sa raz prejavia a človek sa z toho zblázni, alebo ešte niečo horšie. Mali by sme si nájsť nejaký ventil, ktorým to dokážeme vypustiť. Najideálnejšie by bolo, keby takéto emócie do našich životov neprichádzali, respektíve aby tých pozitívnych bolo viac. Ale, žiaľ, nežijeme v ideálnom svete. No ja verím, že v ňom nie som sám a keď budem prosiť od srdca, dostanem sa do cieľa.

Niektorým veciam nerozumiem, pretože stále príde niečo zlé, čo ma donúti pýtať sa prečo... Ale verím, že odpoveď príde, keď budem pripravený pochopiť ju. Všetko má svoj čas. Neverím, že veci sa dejú náhodne, pretože každá jedna udalosť, ktorá sa udeje, aj úplná maličkosť, v nás zanechá stopu, ktorá ovplyvní naše ďalšie rozhodovanie. A nielen to. Úplne zmení chod nášho života. Napríklad taká hlúposť, že zmeškáme autobus. Kvôli tomu musíme ísť pešo a stretneme človeka, ktorý úplne zmení naše rozhodovanie. Alebo naopak. Nestretneme človeka, ktorý by nás ovplyvnil negatívne. Vďaka tomu prídeme domov neskôr, úplne nám to zmení deň a rozhodneme sa zariadiť si ho inak. Poskytne nám to priestor na nové myšlienky a nápady. Všetko sa točí okolo príčiny a dôsledku.

Boh má niekedy zvláštny zmysel pre humor, no napriek tomu mu stále dôverujem a verím, že usmerňuje naše kroky správnym smerom. Otázkou je, či ich smeruje tam kde chceme my, alebo má s nami iný plán. Možno to má rozdelené, pretože existujú ľudia, ktorí nemajú stanovený jasný cieľ a nevedia, kam sa na ceste životom chcú dostať. Boh sa nás dotýka. Asi vie, že to potrebujeme. Že potrebujeme cítiť jeho prítomnosť. Že potrebujeme podporiť v našej viere aj v seba samých. Musíme sa ale naučiť vnímať a prijímať jeho spôsob prihovárania sa. Počúvať to, čo nám chce povedať. Verím, že je pri nás a podporí nás v tom, čo chceme dosiahnuť.

Všetky zlé udalosti nás posúvajú niekde vyššie. Patrím k ľuďom, ktorí sa snažia vyťažiť to dobré z vecí, o ktorých mám pocit, že ma v danom období doslova pochovajú. Životné skúšky sa snažím brať ako schody do neba. Nebo je vysoko, ale ľudské odhodlanie a viera dokáže neuveriteľné veci. Takže kráčajme.

Vyššie uvedené riadky sú výpoveďou študenta prvého ročníka študijného odboru Sociálna práca. Mladého človeka, ktorý sa zamýšľa nad zmyslom života, nad jeho smerovaním a spôsobom sebe vlastným sa snaží nachádzať východiská z bezvýchodiskových situácií aj preto, že zložitosť a náročnosť životných okolností, ktorým musel v nedávnej minulosti čeliť, posunuli jeho myslenie z ľahkej bezstarostnosti, typickej pre jeho vekovú kategóriu, do hĺbok filozoficko-etických a náboženských úvah. Hoci nie vždy nachádza odpovede na svoje otázky a často tápe v pochybnostiach, sympatické je, že sa nevzdáva a svoju neustále navracajúcu sa neistotu ukotvuje vo viere. Vo viere v Boha a v dobro človeka.

František vo svojich úvahách poukazuje na tri kľúčové problémy dnešnej doby, ktoré sú potenciálnou hrozbou v našej globalizovanej spoločnosti: manipulácia médiami, virtuálna realita a konzumizmus.

V minulosti všeobecne zdieľané hodnoty a mýty, ktoré pozitívne určovali naše vzorce správania, sú dnes deformované a vytláčané symbolickým, obrazovým jazykom masových médií, ktoré nás otravujú svojím komunikačným smogom a vnucujú nám obraz sveta, po ktorom túžime, hoci je pre nás nedosiahnuteľný. Myšlienka Tadeusza Zasępu (2002): „Moderné médiá majú vo svojej podstate moc tvoriť symboly, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri formovaní morálneho prostredia súčasného človeka“ je v tomto prípade kľúčová a z nej treba vychádzať v našej spoločnej snahe o elimináciu negatívnych dopadov, ktoré má mediálna manipulácia na kreovanie hodnôt, predovšetkým v myslení súčasnej mládeže.

V prípade hyperreality mediálnych modelov nejde o skresľovanie reality, ani o vyvolávanie ilúzie reality, ale o simuláciu, ktorá plne nahrádza realitu. Ide teda o realitu modelu, ktorá je reálnejšia ako samotná realita. Jej podstata spočíva v zániku rozdielov medzi pravdivým a klamlivým a tým i medzi reálnym a simulovaným (Baudrillard, 1994). Zasępa (2002) charakterizuje jedincov, ktorí patria do potenciálne najrizikovejších skupín z hľadiska závislosti od internetu a virtuálnej reality nasledovne:

  • ľudia, ktorí skôr, ako sa stretli s internetom, už prekonali citovú poruchu, ktorá si vyžadovala zásah psychiatra,
  • bývalí alkoholici, alebo ľudia inakšie závislí,
  • muži, ktorí sa usilujú o moc, spoločenské postavenie a nadvládu,
  • ženy, ktoré hľadajú oporu v priateľstve či ľúbostné romániky, ktoré sa sťažujú na svojho manžela a chcú sa niekomu zveriť,
  • mladí muži do osemnásť rokov so slabým vedomím vlastnej hodnoty.

Virtuálna realita sa tak stáva pascou, v ktorej sa prehlbuje izolovanosť jedinca, čo ho vedie k tomu, že sa zrieka vlastného názoru a stotožní sa s názorom väčšiny, podľa ktorého „sa vlastne nič nedeje, všetko je v poriadku tak, ako to je“. V širšom spoločenskom rozsahu tak vzniká špirála mlčania (spiral of silence theory), ktorú treba prelomiť pôsobením na jednotlivcov, cielene zameranou sociálnou prácou. Čím skôr jednotlivec pochopí, kde sa končí fikcia a kde začína reálny život, tým je väčšia pravdepodobnosť, že bude vedieť brať realitu takú, aká v skutočnosti je. Bude vedieť svoje problémy riešiť a nie pred nimi unikať.

Dnešná konzumná masová spoločnosť vytvorila spolu s masovou mediálnou kultúrou zmechanizovaného a štandardizovaného človeka, objekt ekonomických záujmov a denne ho zahŕňa celou škálou pôžitkov, ktoré ho v konečnom dôsledku otupujú, atomizujú a frustrujú. Frustrácia pramení predovšetkým z následného poznania, že konzumný spôsob života nie je dosiahnuteľný pre každého. Jedným z východísk, ako sa vymaniť spod deštrukčného vplyvu konzumizmu, je navrátenie živých sociálnych interakcií na miesto, odkiaľ ich vytlačil intenzívny kontakt s masmédiami a hyperreálny svet kyberpriestoru.

Sociálna práca a poradenstvo by sa v snahe o riešenie problémov súvisiacich s vyššie spomenutými okolnosťami mala zamerať v prvom rade na kvalifikované posúdenie klientovho stavu a presnú identifikáciu zdroja jeho problému (závislosť na virtuálnej realite, patologický vplyv konzumizmu, médií) a posúdenie adekvátnych zdrojov, ktoré môžu byť využité na naplnenie jeho potrieb, zmenu jeho aktuálnych sociálnych postojov a prehodnotenie významu sociálnych kontaktov. Dôležité je odovzdávanie vedomostí, nie len informácií a prelomenie pasívneho postoja, ktorý nepotrebuje pravdu a nič si nepýta. Jednotlivcovi, ktorý je schopný apercepcie kresťanských hodnôt treba navrátiť spochybnené právo kresťanskej etiky v rozsahu, ktorý dokáže v rozhodujúcej miere pozitívne ovplyvniť jeho ďalšie životné smerovanie a pomôže mu nielen zorientovať sa v problémoch, ale aj uchopiť adekvátne stratégie na ich vyriešenie. Nemenej dôležité je ozdraviť rodinné prostredie tak, aby sa stalo plnohodnotným zázemím pre každého potenciálne ohrozeného jednotlivca.

Autori: František Ruman, Mgr. Lenka Jalilah Hrušková

Použitá literatúra

BAUDRILLARD, J. 1994. Simulacra and Simulation. Michigan : The University of Michigan, 1994. 194 s. ISBN 0-472-09521-8.
ZASĘPA, T. 2002. Médiá v čase globalizácie. 1. vyd. Prel. Marián Kováčik. Bratislava : LÚČ, 2002. 425 s. ISBN 80-7114-387-1