Human rights and their application in helping poor families

Abstrakt: Príspevok približuje chudobu a ľudské práva rodín v núdzi. Následne predstavuje aplikáciu ľudských práv pri pomoci rodinám v hmotnej a sociálnej núdzi v občianskom združení Maják nádeje.
Kľúčové slová: Chudoba. Ľudské práva. Ochrana. Rodiny v núdzi. Maják nádeje.

Abstract: The article approaches poverty and human rights of families in need. Then it presents the application of human rights in helping families in material and social need in the civic association Lighthouse of Hope.
Key words: Poverty. Human rights. Protection. Families in need. Lighthouse of Hope.

Maják nádeje - program tvorivé dielne

Úvod

Chudobu je potrebné vnímať komplexne, pretože sa prejavuje vo všetkých sférach života človeka a zanecháva v človeku často pocit šliapania po jeho dôstojnosti. Chudoba rodín so sebou prináša ohrozenie viacerých ľudských práv. Týka sa nedostatočnej výživy, obmedzenia prístupu ku vzdelávaniu, zdravotnej starostlivosti, neschopnosti začleniť sa do školského kolektívu formou doplnkových školských činností, ako aj absencie kultúrneho života. Preto organizácie pomáhajúce rodinám v núdzi by sa mali špecificky zamerať na podporu ohrozených ľudských práv a ľudskej dôstojnosti rodín v núdzi.

1 Život v chudobe

Chudoba predstavuje jednu z oblasti sociálnej exklúzie, ktorej rodiny v núdzi čelia.

1.1 Sociálna exklúzia

Pri sociálnej exklúzii dochádza k vylúčeniu zo spoločnosti v rovine obmedzenia prístupu jednotlivca či skupiny k možnostiam a zdrojom (napr. tým, že v dôsledku nezamestnanosti nedosahujú bežný ekonomický štandard) a tiež inštitúciám bežne dostupným členom spoločnosti (napr. vzdelávacie či zdravotné systémy) (Matoušek a kol., 2013).

Navrátil definuje sociálnu exklúziu ako proces či stav, ktorý určitých jednotlivcov, rodiny, skupiny či celé spoločenstvá (komunity) obmedzuje v prístupe k zdrojom, ktoré sú potrebné pre participáciu na sociálnom, ekonomickom, politickom a občianskom živote spoločnosti. Tento stav má mnoho príčin. Patrí medzi nich chudoba, nízky príjem, diskriminácia, nízka miera vzdelanosti, zdevastované životné prostredie, etnická príslušnosť či zhoršený zdravotný stav. Prostredníctvom tohto stavu sú ľudia odtrhnutí na významnú periódu života od inštitúcií a služieb, sociálnych sietí a rozvojových príležitostí, ktoré má k dispozícii väčšina obyvateľov spoločnosti (Navrátil, 2003).

Pri sociálnej exklúzii dochádza k deprivácii sociálne vylúčenej osoby, k obmedzeniu jej občianskych, sociálnych a politických práv a k rozdielnemu vnímaniu jej spoločenského statusu či identity. Z hľadiska jednotlivca to môže byť vnímané ako izolácia od hlavného prúdu spoločnosti, z hľadiska spoločnosti to môže byť vnímané ako narušenie sociálnej kohézie spoločnosti (Matoušek a kol., 2013).

Sociálna exklúzia môže zasahovať viacero oblastí, ide o multidimenzionálny jav: o oblasť ekonomickú (chudoba, nezamestnanosť), sociálnu (rozpad tradičnej rodiny, nechcené tehotenstvá dospievajúcej mládeže, kriminalita, delikvencia mládeže), o oblasť vzdelávania, o životný priestor (lokality, podmienky bývania, vybavenosť), o politickú marginalizáciu (odopretie občianskych, politických ale i základných ľudských práv), o kultúrnu oblasť (zákazy prejavu kultúry, odopretie participácie na kultúre spoločnosti), o etnickú oblasť (etnické menšiny, rodiny migrantov), o sociálne vzťahy (rodina, priatelia, susedia, širšie okolie), o oblasť zdravia (zdravotná starostlivosť), o sociálne služby (prístup, variabilita i kapacita služieb), o individuálnu oblasť (zdravotné postihnutie, absencia sebaúcty a sebadôvery, hanba) (Matoušek a kol., 2013; Džambazovič, Gerbery, 2005; Vancáková, 2014).

„K sociálnej exklúzii paradoxne často prispieva aj komunálna politika v snahe riešiť niektoré problémy tým, že volí často mechanizmy exklúzie, bez toho, aby si uvedomila, že tým generuje nové a možno i závažnejšie problémy“ (Nová, 2016, s. 19).

1.2 Chudoba

V súčasnosti je chudoba celosvetovým problémom. Už neplatí, že chudoba sa týka len krajín Tretieho sveta. Takmer všetky krajiny priznávajú existenciu chudobných jednotlivcov a rodín. Chudobu je potrebné vnímať komplexne, pretože sa prejavuje vo všetkých sférach života človeka a zanecháva v človeku pocit šliapania po jeho dôstojnosti (Vancáková, 2014).

Podľa Národnej rámcovej stratégie podpory sociálneho začlenenia a boja proti chudobe (s. 5) „od roku 2010 je v platnosti stratégia Európa 2020, ktorá zaraďuje boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu medzi hlavné ciele Európskej únie. Na rozdiel od predchádzajúcich období obsahuje transparentný kvantifikovaný záväzok v danej oblasti. Slovenská republika sa prihlásila k spoločnému úsiliu a k spoločnému cieľu chce prispieť dosiahnutím národného cieľa, a síce, že do roku 2020 zníži počet osôb ohrozených rizikom chudoby a sociálneho vylúčenia o 170 000. Národná rámcová stratégia podpory sociálneho začlenenia a boja proti chudobe vychádza z národného cieľa v oblasti boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu a prináša prehľad východísk, priorít a politík sociálneho začleňovania, mechanizmy monitorovania vývoja v danej oblasti a formuluje princípy a formy spolupráce s kľúčovými aktérmi.“

Rozlišujeme štyri základné druhy chudoby, a to ekonomickú (nedostatok financií a z toho vyplývajúca absencia jedla, pitia, oblečenia, strechy nad hlavou), kultúrnu (nedostatok alebo úplná absencia možností na vzdelávanie, na úspešnú budúcnosť, spoločenské a kultúrne vylúčenie), sociálnu (spôsobená samotou, nedostatkom vzťahov, diskrimináciou, marginalizáciou) a duchovnú (vnútorná prázdnota, strata zmyslu života, zúfalstvo, úzkosť, morálny zmätok) (Vancáková, 2016).

Chudobu môžeme deliť aj na generačnú (ide o chudobu aspoň dvoch po sebe nasledujúcich generácií) a situačnú (nedostatok zdrojov v dôsledku konkrétnej udalosti, napr. úmrtie, choroba, rozvod,..) (Payne, 2010).

Meranie chudoby závisí od voľby konceptu chudoby a definície chudoby, pričom existuje množstvo prístupov k ich klasifikácii. Medzi často používané koncepty merania chudoby patria absolútny a relatívny koncept, objektívny a subjektívny koncept (Želinský, 2014). „Podľa absolútneho konceptu hranica chudoby je spravidla určená ako hodnota príjmu alebo spotreby nevyhnutnej na zabezpečenie minimálneho štandardu výživy a ostatných nevyhnutných statkov, resp. v odhade nákladov spotrebného koša statkov a služieb nevyhnutných na uspokojenie základných potrieb“ (Želinský, 2014, s. 14). „Relatívna miera chudoby vychádza z hodnotenia (porovnania) príjmov k určitej strednej hodnote, v našom prípade k národnej hranici chudoby“ (Štatistický úrad SR, 2019, s. 7). „Subjektívny prístup k definovaniu chudoby vyjadruje, že hranice chudoby sú inherentnými subjektívnymi úsudkami ľudí o tom, čo považujú za sociálne akceptovateľný minimálny životný štandard v určitej spoločnosti“ (Želinský, 2014, s. 15). Pri objektívnom koncepte „hranica chudoby sa nestanovuje subjektívne, ale na základe nezávislých a objektívne vybraných kritérií“ (Štatistický úrad SR, 2019, s. 7).

Hranica rizika chudoby je stanovená ako 60% mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu. Hodnota hranice rizika chudoby sa uvádza v PPS (parita kúpnej sily) a v EUR. Celková ročná hranica rizika chudoby vypočítaná z EU SILC 2018 pre rok 2018 bola pre jednočlennú domácnosť 4 477 €, čo mesačne predstavuje sumu 373 €. Pre domácnosť 2 dospelých s 2 deťmi do 14 rokov bola celková ročná hodnota hranice rizika chudoby na úrovni 9 402 €, čo mesačne predstavuje sumu 784 € (Štatistický úrad SR, 2019).

Chudobu môžeme chápať ako mieru, v ktorej jednotlivec žije bez potrebných zdrojov. Zdroje môžeme rozdeliť do nasledujúcich kategórií:
a) Finančné zdroje – to znamená nemať peniaze na nákup tovaru a služieb.
b) Emocionálne zdroje – patria k vnútorným zdrojom a radia sa k najdôležitejším zdrojom, lebo umožňujú človeku vymaniť sa zo vzorcov, ktoré sú dlhodobo zabehané. Zaraďujeme tu vytrvalosť, húževnatosť a uskutočňovanie volieb. Je to schopnosť ovládať sa a v nepríjemných situáciách sa neuchyľovať k seba poškodzujúcemu správaniu. Dodávajú vytrvalosť pri prekonávaní ťažkých a citovo vypätých situácií a stavov.
c) Mentálne zdroje – ide o duševné vlohy a nadobudnuté schopnosti (čítanie, písanie, počítanie), ktoré sú potrebné pre každodenný život. Ak človek disponuje mentálnymi schopnosťami, tak má výhodu a môže byť viac sebestačný, lebo má prístup k informáciám z rôznych zdrojov.
d) Duchovné zdroje – prostredníctvom týchto zdrojov človek môže vnímať sám seba a svoju hodnotu jedinečnej bytosti a nie ako zbytočnú a beznádejnú bytosť. Je to viera v Boží plán, rešpektovanie vyššej moci a zmyslu života, čo človeku dáva nádej.
e) Fyzické zdroje – zahŕňajú fungujúce, pohyblivé a zdravé telo umožňujúce jednotlivcovi viesť sebestačný život.
f) Podporné systémy – ide o externé zdroje. Patrí tu rodina a priatelia, ktorých má jedinec k dispozícií v prípade potreby. Tieto zdroje sa netýkajú len finančnej a citovej podpory, ale slúžia aj pri sprostredkovaní vedomostí. Napr. za kým pôjde jedinec, keď potrebuje pomoc? Kto dokáže poradiť pri hľadaní nového zamestnania?
g) Vzťahy a životné vzory – znamená to byť v kontakte s vhodnými dospelými, ktorí sa v prípade ťažkostí neuchyľujú k sebadeštrukčnému správaniu. Každý človek má nejaký vzor, ide len o to, aby ten vzor bol vhodný a prospešný. Vie ten vzor vychovávať deti? Darí sa mu v práci?
h) Znalosť nepísaných pravidiel – sú to typické zásady jednotlivých spoločenských vrstiev. Existujú špecifické zásady, ktoré používajú ľudia z bohatej vrstvy, a iné zasa využívajú ľudia z chudobnej vrstvy. K nepísaným pravidlám kultúry chudoby patrí napr. hluk (televízia je vždy zapnutá a všetci sa navzájom prekrikujú). Vo o všetkých spoločenských vrstvách platí, že ak sa chce jednotlivec posunúť z jednej do druhej, potrebuje človeka, ktorý pochádza z danej vrstvy, a ktorý bude pôsobiť ako jeho vzor a naučí ho nepísané pravidlá.
i) Techniky prekonávania ťažkostí – Byť schopný vnútornej reči (tzv. procedurálny monológ) a vedieť premýšľať o veciach nielen v rovine konkrétnej, ale aj abstraktnej. Patrí tu schopnosť odosobniť sa od problému (Payne, 2010; Vancáková, 2014).

Chudobné rodiny prežívajú absenciu základných hodnôt – nielen materiálnych, ale aj absenciu lásky, blízkych vzťahov, porozumenia, podpory, vzájomného zdieľania – ktoré sú nutné k tomu, aby človek žil dôstojne a šťastne (Vancáková, 2016).

1.3 Rodiny v núdzi

Každá rodina sa môže z rôznych príčin dostať do hlbokej materiálnej krízy, na dno sociálnej siete. V tejto situácií je rodina často odkázaná na pomoc štátu. Príčiny materiálnej krízy sú rôzne, napr. nezamestnanosť, nízke vzdelanie, málo uplatniteľná kvalifikácia, zlý zdravotný stav, neschopnosť vyrovnať sa s kritickou životnou situáciou, nedostatok zodpovednosti, asociálny spôsob života a pod.

Pre zlyhávajúce rodiny by mala v štáte fungovať záchranná sociálna sieť. Túto sieť tvorí legislatíva, ktorou štát garantuje všetkým občanom minimálnu úroveň pomoci v núdzových situáciách. Sociálna odkázanosť rodiny je priamo závislá od príjmov jej členov (Gabura, 2012).

S týmto súvisia pojmy hmotná núdza a životné minimum. Hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem (Zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi). Poznáme dva typy hmotnej núdze rodiny, a to aktuálna hmotná núdza (niekedy môže rodinu mobilizovať, pri dlhšom trvaní môže viesť k pasívnej rezistencii) a chronická hmotná núdza (charakteristická pasivitou, spoliehaním iba na pomoc zvonka) (Gabura, 2012). Životné minimum je „spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze (Zákon č. 601/2013 Z. z. o životnom minime, § 1).

Podľa výskumov patria neúplné rodiny do kategórie rodín, ktoré sú najviac ohrozené chudobou a sociálnym vylúčením na okraj spoločnosti. (Vancáková, 2015). Veľký podiel chudobných rodín tvoria osamelé matky s maloletými deťmi. K problémom osamelých matiek patrí: ohrozenie základných funkcií rodiny (ide najmä o zaistenie citového zázemia všetkých členov rodiny, prípravu deti pre život v spoločnosti a ekonomické zabezpečenie rodiny), ekonomické znevýhodnenie (materiálne problémy majú osamelé matky s nízkym sociálnym statusom, a to nielen z dôvodu nižšieho príjmu, ale tiež kvôli väčšiemu počtu detí a menej zodpovednému životnému štýlu), nezamestnanosť (u osamelých matiek predstavuje nezamestnanosť značné riziko, pretože chudoba sa nedotkne len životnej situácie matky, ale vyvolá aj detskú chudobu, zároveň na trhu práce je osamelá matka s dieťaťom pre zamestnávateľa neatraktívna), bytová problematika (osamelé matky s deťmi si len ťažko môžu dovoliť vlastné bývanie a nakoľko podnájmy sú drahé, neostáva im nič iné, než sa ubytovať v krízových centrách, ktoré však majú prísne pravidlá a obmedzený čas pobytu), sociálna izolácia (osamelá matka musí zastávať v chode domácnosti obe rodičovské role, čo spôsobuje obmedzenie jej voľného času a sociálnych kontaktov prevažne na príbuzenské a pracovné) a sociálna exklúzia (osamelé materstvo so sebou často nesie aj vylúčenie na okraj spoločnosti, či už z dôvodu dlhodobej nezamestnanosti, alebo straty sociálnych kontaktov) (Matoušek, 2005).

Chudoba rodín so sebou nesie aj problém chudoby detí. Demografické štatistiky EÚ uvádzajú, že zo 490 miliónov obyvateľov 94 miliónov má menej ako 18 rokov a 72 miliónov žije v chudobe. Každé štvrté dieťa sa nachádza v úrovni extrémnej chudoby. V EÚ je ohrozených chudobou 19% detí. V niektorých krajinách trpí chudobou a depriváciou viac ako štvrtina detí a vo väčšine krajín sú deti viac ohrozené chudobou ako celková populácia. Detská chudoba je najnižšia v severských štátoch a najvyššia je v Poľsku, Lotyšsku, Rumunsku (Antolová, 2013). Rast a dospievanie detí v chudobe má negatívny vplyv na šance a príležitosti v ich neskoršom živote a môže tiež ovplyvniť ich aktuálny i budúci vývin. Zlé rodinné zázemie predstavuje dôvod uviaznutia v chudobe, ale zároveň aj človek, ktorý vyrastal v dobrých podmienkach sa pod vplyvom situácie môže ocitnúť v kategórii chudobných (Antolová, 2013; Žilová, 2005).

Chudoba sa dotýka aj seniorov. Seniori sú odkázaní na dôchodok, mnohí nemajú možnosť pracovať ani na dohodu, najmä kvôli zhoršenému zdravotnému stavu. „Chudoba u cieľovej skupiny seniorov je ekonomický problém, ktorý je spojený s aktuálnou demografickou situáciou a jej budúcim vývojom. Najčastejšie k stavu chudoby dochádza z nasledujúcich dôvodov: rastúce náklady na bývanie, výdaje na stravovanie a lieky. Ekonomická situácia sa významne zhoršuje u starých osôb vo vyšších vekových skupinách, v domácnostiach seniorov jednotlivcov, u ľudí s nízkym dôchodkom a zhoršeným zdravotným stavom. Ďalej so zhoršenou kompetenciou vybaviť si potrebné nároky v sociálnom systému a neznalosťou využiť možné služby.“ (Nová, 2020, s. 217).

Maják nádeje - rodinné výlety

2 Ľudské práva

Sociálny pracovník potrebuje poznať základné ľudské práva a slobody, aby jeho intervencie rešpektovali individualitu klienta.

2.1 Základné ľudské práva a slobody

Východiskom základom chápania ľudských práv je ich sumár, obsiahnutý vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv OSN z roku 1948. Ústava Slovenskej republiky v článkoch 12 až 53 taktiež obsahuje zoznam ľudských práv, ktorým je venovaná celá jej druhá hlava „Základné práva a slobody“ (Horná a kol., 2013).

K základným ľudským právam a slobodám podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv patrí:

• Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.
• Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
• Každý má právo, aby bol všade uznávaný jeho právny status.
• Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie.
• Každý má právo na účinnú ochranu príslušnými vnútroštátnymi súdmi proti činom porušujúcim základné práva, ktoré mu priznáva ústava alebo zákon.
• Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný alebo vyhostený.
• Každý má rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a povinnostiach a o akomkoľvek trestnom obvinení, vznesenom proti nemu.
• Každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo, aby bol považovaný za nevinného, kým nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom procese, pri ktorom mal všetky záruky nevyhnutné na jeho obhajobu.
• Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť.
• Každý má právo slobodne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v každom štáte.
• Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.
• Každý má právo na štátnu príslušnosť.
• Muži a ženy, ktorí dosiahli plnoletosť, majú právo bez obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti, uzavrieť manželstvo a založiť rodinu.
• Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu tak zo strany spoločnosti, ako aj štátu.
• Každý má právo vlastniť majetok sám, rovnako ako aj spolu s inými.
• Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.
• Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.
• Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu.
• Každému je zaručená sloboda pokojného zhromažďovania a združovania sa.
• Každý má právo, aby sa zúčastnil na správe svojej krajiny, buď priamo alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov.
• Základom vládnej moci je vôľa ľudu, táto vôľa má byť vyjadrená v pravidelných a riadnych voľbách.
• Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby mu boli národným úsilím aj medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
• Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu pred nezamestnanosťou.
• Každý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu.
• Každý pracujúci má právo na spravodlivú a primeranú odmenu, ktorá zabezpečuje jemu samému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti, a doplnená, v prípade potreby, inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia.
• Každý má právo na odpočinok a zotavenie, na rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnej platenej dovolenky.
• Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zabezpečiť jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt, vrátane stravy, ošatenia, bývania, lekárskej starostlivosti, ako aj potrebných sociálnych služieb, má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali za okolností nezávislých od jeho vôle.
• Materstvo a detstvo majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či už narodené v manželstve alebo mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.
• Každý má právo na vzdelanie.
• Každý má právo slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti, mať potešenie z umenia a zúčastniť sa na vedeckom pokroku a na jeho výdobytkoch.

2.2 Ľudská dôstojnosť

Latinský výraz pre dôstojnosť „dignitas“ znamená hodnotu pre seba samu – nie pre krásu, inteligenciu či šikovnosť. Takto chápaná hodnota človeka je základom ľudských práv.

Dôstojnosť predstavuje morálny vzťahy človeka k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti. Na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému: konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť. Ide teda o vyjadrenie predstavy o osobnostnej a sociálnej hodnote každého človeka. V prvom rade vyjadruje vzťah k sebe samému, vzťah k iným ľuďom a vzťah k spoločnosti. Uvedomenie si vlastnej dôstojnosti je forma sebauvedomovania a sebakontroly (www.dostojnost.eu).

Dôstojnosť osoby by sme mohli charakterizovať ako jej vzácnosť, cena, hodnota. Nie je to ekonomická hodnota, ani to nemá materiálny charakter. Je to duchovná hodnota, ktorá spôsobuje, že osoba má byť vždy cieľom, a nie prostriedkom. Nemôže byť nikdy a nikým ponímaná ako prostriedok k inému cieľu, pretože to by bol postoj nehodný osoby. Čo to znamená byť prostriedkom? Je to vtedy, keď jeden človek druhého „používa“ na nejaký svoj cieľ, napr. majiteľ má otroka na prácu, vedci (nelegitímne) robia pokusy na ľuďoch. Tu vidíme taký problém, že cieľ majiteľa a cieľ vedcov nie je v súlade s dotknutými ľuďmi – osobami. Človek má byť cieľom. Ak tým cieľom nie je, tak je tu iný cieľ, ktorý je uprednostnený. Človek – osoba je v pozemskom svete najdokonalejšou bytosťou, je teda najvyšším cieľom. Všetky iné ciele sú nižšie. Pri uvedených príkladoch sa vždy uprednostňuje nejaký iný cieľ pred človekom, čo znamená, že sa uprednostňuje nižší cieľ pred vyšším, a to je neracionálne konanie (Degro, 2007).

Hodnota osoby a jej ušľachtilosť sa prejavuje aj v tom, že je schopná iniciovať nejaké konanie. Dalo by sa povedať, že osoba je takou hodnotou, pre ktorú sa oplatí niečo robiť. Je to medzi nami ľuďmi veľmi časté, napr. priatelia sa stretávajú jeden kvôli druhému, spoločenský život sa odohráva práve kvôli stretnutiu, teda blízkosti osôb, bežne robíme drobné služby jeden pre druhého práve kvôli priateľskému vzťahu k tejto osobe. Degro (2010, s. 73-74) o tom hovorí: „Príčinou existencie ľudských činností je v konečnom dôsledku osoba ako bytie „v sebe“ i „pre seba“, ako súcno – cieľ, a nie prostriedok k cieľu.“

Táto špecifická vlastnosť osobného bytia pripomína všetkým, napr. vedcom, pedagógom, psychológom i lekárom, že človek nemôže byť interpretovaný ako prostriedok pre nejaké ciele, či už vedecké alebo pedagogické. Všetko má byť nasmerované na dobro človeka, lebo on má byť cieľom všetkej činnosti, umenia, vedy, techniky, politiky i náboženstva. Teda človek ako osoba má hodnotu sám v sebe, hodnotu neprenosnú, preto ho nie je možné užívať ako prostriedok, má byť vždy cieľom (Degro, 2007).

2.3 Práva a povinnosti pri poskytovaní sociálnej služby

Sociálne služby musia byť poskytované v súlade so základnými ľudskými právami a slobodami, prirodzenou ľudskou dôstojnosťou, s princípmi nediskriminácie z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, či iného zmýšľania národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia prijímateľa sociálnej služby a sú poskytované v prostredí, ktoré si prijímateľ sociálnej služby vybral (Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách).

Pri poskytovaní sociálnych služieb sa musí dodržiavať zásada rovnosti príležitostí a zákazu diskriminácie znamená, ktorá znamená, že všetky ľudské bytosti majú právo slobodne rozvíjať svoje schopnosti a vyberať si z možností bez obmedzení z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou).

Sociálne služby svojou povahou (rozsahom, formou a spôsobom poskytovania) umožňujú realizovať základné práva a slobody človeka:

• právo na dôstojné zaobchádzanie (sociálna služba svojou podstatou umožňuje zachovávanie ľudskej dôstojnosti človeka; vedie k uznaniu potrieb človeka odkázaného na sociálnu službu ako hodných osobitného zreteľa a verejnej podpory),
• právo a sloboda výberu (výberu sociálnej služby, jej formy a poskytovateľa),
• právo na podporu informovaných rozhodnutí, na prejavenie nesúhlasu a na primerané riziko (ide o zabezpečenie dostupnosti informácií o sociálnej službe, úhrady za ňu a o cieľovej skupine, ktorej je poskytovaná, v zrozumiteľnej forme; o možnosť štandardizovaným spôsobom vyjadrovať nesúhlas s rozličnými aspektmi poskytovanej sociálnej služby a dožadovať sa primeranej nápravy),
• právo na individualizované a na jedinca orientované sociálne služby (pri poskytovaní sociálnych služieb zabraňovanie všetkým formám inštitucionalizmu a uprednostňovania inštitucionálnej a kolektívnej kultúry pred individuálnym prístupom; prihliadanie na individuálne potreby, predstavy a túžby prijímateľa sociálnej služby),
• právo na sebaurčenie, podporu aktivizácie a participácie (prijímateľ sociálnej služby má právo na ovplyvňovanie podmienok svojho života a prostredia, v ktorom žije, na určenie kľúčových osôb pre otázky svojho každodenného života, ochrany vlastných práv a právom chránených záujmov, nadväzovania a udržiavania kontaktov s rodinou a komunitou; ďalej má právo na svoje aktivizovanie smerom k posilneniu sebestačnosti, kontroly nad vlastným životom a podpory sociálneho začlenenia a dôstojnosti),
• právo na rešpekt k súkromnému životu (v prípade všetkých foriem sociálnych služieb zabezpečenie práva na nenarušovanie osobného priestoru prijímateľa sociálnej služby, okrem situácií, ktorá neznesie odklad a kedy je vstup do osobného priestoru nevyhnutný na ochranu života, zdravia alebo majetku),
• právo na rodinu a udržiavanie širších rodinných vzťahov (právo na utváranie podmienok pre udržiavanie kontaktov s rodinou a širším podporným kruhom; ide o spoluprácu s rodinou, obcou a komunitou pri vytváraní podmienok pre návrat do prirodzeného rodinného prostredia),
• právo na náhradu škody spôsobenej poskytovateľom sociálnej služby pri jej poskytovaní alebo v priamej súvislosti s jej poskytovaním (Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách; Repková, 2015).

Maják nádeje - doučovanie

3 Ľudské práva pri práci s chudobnými rodinami

Pre zisťovanie aplikácie ľudských práv sme si zvolili občianske združenie Maják nádeje, ktoré má registrovanú nízkoprahovú sociálnu službu pre deti a rodinu a taktiež terénnu sociálnu službu krízovej intervencie. Ich cieľovou skupinou sú rodiny v hmotnej a sociálnej núdzi.

3.1 Pravidlá dodržiavania ľudských práv

Maják nádeje vynakladá snahu o podporu a ochranu ľudských práv klientov, v súlade s ľudskou dôstojnosťou a princípmi nediskriminácie.

Zamestnanci sú poučení o rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd podľa Listiny základných práv a slobôd. Rešpektovanie dodržiavania ľudských práv a slobôd klientov je povinnosťou každého zamestnanca, a to pri všetkých činnostiach.

Každý sociálny pracovník je poučený o rešpektovaní Etického kódexu sociálneho pracovníka, vydaného Slovenskou komorou SP a ASP.

Klienti sú informovaní zrozumiteľným spôsobom o svojich právach a povinnostiach pred podpisom Zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. Práva a povinnosti sú zakotvené aj písomne v Zmluve o poskytovaní sociálnych služieb. Problematiku ľudských práv môžu riešiť aj priamo počas sociálnych intervencií.

3.2 Aktivity zamerané na podporu ľudských práv

Maják nádeje vytvára podmienky na uplatňovanie ľudských práv rodín v núdzi.
Klienti majú možnosť zúčastniť sa pravidelných formačných aktivít (mesačné formačné stretnutia rodín, psychologické workshopy, prednášky), ktoré pomáhajú ich osobnostnému rozvoju a podpore kompetencií aj v oblasti ľudských práv.

Zamestnanci majú zabezpečené rôzne kurzy a školenia, ktorých obsahom je aj ochrana a rozvoj ľudskoprávnych prístupov, metód ich obhajoby, ochrany a dosahovania.

Maják nádeje raz ročne organizuje pre širokú laickú i odbornú verejnosť medzinárodnú vedeckú konferenciu pod názvom „Človek na periférii spoločnosti“, ktorá je v októbri pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti chudobe a je zameraná na pomoc ľuďom v núdzi. Výstupom z konferencie je aj recenzovaný zborník, prostredníctvom ktorého sa informácie môžu šíriť ďalej.

Ochrane a zabezpečovaniu ľudských práv je venovaná pozornosť aj v publikačnej činnosti a aj vo výskumnej činnosti. Zrealizovali viacero výskumov v oblasti pomoci rodinám v núdzi. V týchto výskumoch poukazujú na krízový stav rodín v Košiciach a blízkom okolí, na nevhodné životné podmienky, v ktorých žijú, na nedostatočné vnútorné zdroje týchto rodín, ktoré sú na okraji spoločnosti a nedostatočné vonkajšie zdroje, ktoré by im pomohli k zlepšeniu ich životnej situácie. Na základe výskumov vydali knihy, ktoré poukazujú na súčasný stav rodín v núdzi a aj možnosti pomoci: Rodiny v núdzi (Vancáková, S.), Aktivity Cirkvi zamerané na pomoc rodinám (Vancáková, S.), Rodina a pomoc štátu … realita, alebo utópia? (Vancáková, S.), Keď rodina trpí (Vancáková, S.). Vydali aj ďalšie publikácie: Milosrdenstvo voči trpiacim (Vancáková, S. a kol.) a Utrpenie bolí, ale má zmysel (Vancáková, S. a kol.). Prostredníctvom písania kníh a vydávania časopisu „Maják nádeje – časopis o rodinách v núdzi“ sa dáva do povedomia krízová situácia ľudí v núdzi a možnosti pomoci sociálne vylúčeným ľuďom.

Podpore ľudských práv rodín v núdzi sa venujú aj v médiách. Majú časté mediálne výstupy v televíziách, rádiách a v novinách.

3.3 Špecifická podpora ohrozených ľudských práv rodín v núdzi

V Majáku nádeje sa snažia špecificky zamerať na podporu ohrozených ľudských práv rodín v núdzi.

• právo na základné potreby – strava, hygiena, oblečenie

  Chudobné rodiny v Majáku nádeje dostávajú pravidelne suché potraviny, alebo stravné lístky, za ktoré si môžu zakúpiť potraviny a drogériu podľa potreby.
  Rodinám, kde chýba vhodné sezónne oblečenie a obuv, pomáha Maják nádeje zabezpečovaním oblečenia, zbierkami obuvi a v prípadoch náhlej hospitalizácie dieťaťa zakupujú potrebné veci do nemocnice osobne.

• právo na bývanie
  Stále viac rodín sa dostáva do neschopnosti platiť nájomné a tento problém sa zvlášť silno týka osamelých matiek, ktoré prišli o bývanie po rozvode. V Majáku nádeje sa stretávajú so situáciami osamelých matiek, ktoré s malými deťmi ostali na ulici, ktoré ostali bez podpory rodiny a boli nútené hľadať ubytovanie v krízových centrách. Toto právo na slušné a dôstojné bývanie je v mnohých prípadoch potláčané. Rodiny, ktoré sprevádza Maják nádeje, bývajú často v neľudských podmienkach – v záhradných chatkách a v starých domoch bez elektriny a vody. Mali aj rodiny, ktoré sa ocitli po neschopnosti platiť podnájom na ulici a prespávali s deťmi na železničnej stanici, alebo v stane na okraji lesa. Podľa aktuálnych možností, pomáhajú občas rodinám aj s platením nájmu. Samozrejmosťou je poradenstvo v oblasti hľadania dostupného bývania.
• právo na zdravotnú starostlivosť
  Je potrebné venovať špeciálnu pozornosť rodinám so zdravotným postihnutím, kde ťažká choroba prevracia rovnováhu, túžby a očakávania. Veľkú časť rodín v Majáku nádeje tvoria rodiny, kde jeden z rodičov, alebo dieťa majú vážne zdravotné postihnutie. Príjem v týchto rodinách je veľmi nízky a nedokáže pokryť výdavky na základné potreby. Rodinám s chorými deťmi pomáha Maják nádeje rôznymi spôsobmi – prepláca im lieky a zdravotné pomôcky, ktoré im nepreplatí zdravotná poisťovňa, deťom zabezpečujú vyšetrenie očí a následne pomáhajú so zakúpením okuliarov, pri pooperačných stavoch pomáhajú s preplácaním zdravotníckeho materiálu a pod. Rodiny, kde sú deti onkologicky choré, navštevujú v domácom prostredí, alebo priamo nemocnici.

3.4 Preventívne opatrenia zamerané na dodržiavanie ľudských práv

V rámci práce s cieľovou skupinou rodiny v hmotnej a sociálnej núdzi v Majáku nádeje identifikovali nasledujúce rizikové ľudské práva a slobody, ku ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu z ich strany. Zároveň analyzovali aj preventívne opatrenia, aby k ich porušeniu nedošlo.

• nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

  V rámci terénnej sociálnej práce sa sociálny pracovník klientovi najprv ohlási telefonicky, nechodí neohlásený. Sociálny pracovník v rámci terénnej sociálnej práce vstupuje do domácnosti klienta len po jeho súhlase. V domácnosti sa správa úctivo aj k majetku klienta (vyzuje sa a pod.). Nesiaha na veci bez opýtania sa (napr. fotoalbumy a pod.), nakoľko klient nemusí chcieť zdieľať tento aspekt súkromia.

• bezpečné pracovné podmienky v rámci terénnej formy sociálnej služby

  V prípade prvej návštevy klienta v domácom prostredí je terénna sociálna práca vykonávaná dvojicou pracovníkov. Rovnako ak je známe, že v rodine je nebezpečný člen, napr. násilnícky partner, do terénu sa chodí vo dvojici.

Záver

Chudoba môže byť príčinou i následkom porušovania ľudských práv. Spojitosť medzi ľudskými právami a chudobou je očividná: Väčšina tých, ktorých práva sú upierané, patria zväčša do vrstvy chudobných. Vo všeobecnosti majú sťažený alebo obmedzený prístup na trh práce a je výrazne obmedzená aj ich možnosť participácie na základných službách a zdrojoch. Niekedy chudobní nemôžu využiť svoje právo na zdravotnú starostlivosť či bývanie z jednoduchého dôvodu – nemôžu si to dovoliť. Chudobu vytvára veľa zložiek, ale vždy ju charakterizujú faktory ako diskriminácia, nerovnosť v prístupe k zdrojom, sociálna exklúzia a stigmatizácia. Tieto faktory však majú aj iné meno, a to popieranie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti (Enviroportal, 2006).

Autorka: PhDr. Michaela Šuľová, PhD.
Teologická fakulta v Košiciach Katolíckej univerzity v Ružomberku

Zoznam použitej literatúry

ANTOLOVÁ, V. a kol. 2013. Objektívne znaky chudoby detskej zložky populácie a regionálne rozdiely v ich subjektívnom vnímaní chudoby. Bratislava: Iuventa. 70 s.
DEGRO, I. 2010. Filozofická antropológia. Bratislava: IRIS, 215 s. ISBN 978-80-89238-29-3.
DEGRO, I. Atribúty ľudskej osoby. In Verba Theologica. ISSN 1336-1635, 2007, roč. 6, č. 2, s. 5-14.
DŽAMBAZOVIČ, R. – GERBERY, D. 2005. Od chudoby k sociálnemu vylúčeniu. In Sociológia. roč. 37, č. 2, s. 143-176.
ENVIROPORTAL. 10. december - Deň ľudských práv. 2006. https://www.enviroportal.sk/clanok/10-december-den-ludskych-prav.
GABURA, J. 2012. Teória a proces práce s rodinou. Bratislava: Iris. 318 s. ISBN 978-80-89256-95-2.
HORNÁ, D. a kol. 2013. Vybrané texty k ľudským právam. Bratislava: UK, 175 s. ISBN 978-80-223-3623-2.
MATOUŠEK, O. a kol. 2005. Sociální práce v praxi. Praha: Portál. 352 s. ISBN 80-7367-002-X.
MATOUŠEK, O. a kol. 2013. Encyklopedie sociální práce. Praha: Portál. 576 s. ISBN 978-80-262-0366-7.
Národná rámcová stratégia podpory sociálneho začlenenia a boja proti chudobe. 73 s.
NAVRÁTIL, P. a kol. 2003. Romové v české společnosti. Praha: Portál. 224 s. ISBN 80-7178-741-8.
NOVÁ, M. 2016. Poverty and social exclusion. In: Suvada J., Czarnecki P., Mrazova M. Interdisciplinary Updates on Health in Europe. Warsaw: Management University, Warsaw 2016. p. 13-21. ISBN 978-83-7520-214-4.
NOVÁ, M. 2020. Chudoba ve stáří. In Ondrušová, J., Krahulcová, B. Gerentologie pro sociální práci. Praha: Karolinum, s. 217-223. ISBN 978-80-276-4383-0.
PAYNE, R. K. a kol. 2010. Mosty z chudoby. Stratégie pre profesionálov a komunity. Košice: Equilibria. 293 s. ISBN 978-80-89284-53-5.
REPKOVÁ, K. 2015. Implementácia podmienok kvality do praxe poskytovateľov sociálnych služieb – metodické východiská. Bratislava: MPSVaR. 181 s.
ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR. 2019. EU SILC 2018. Indikátory chudoby a sociálneho vylúčenia. Demografia a sociálne štatistiky. Bratislava: Štatistický úrad. 57 s. ISBN 978-80-8121-695-4.
Ústava Slovenskej republiky.
VANCÁKOVÁ, S. 2015. Aktivity Cirkvi zamerané na pomoc rodinám. Ružomberok: Verbum. 112 s. ISBN 978-80-561-0277-0.
VANCÁKOVÁ, S. 2015. Rodina a pomoc štátu … realita, alebo utópia? Ružomberok: Verbum. 169 s. ISBN 978-80-561-0313-5.
VANCÁKOVÁ, S. a kol. 2016. Milosrdenstvo voči trpiacim. Košice: Maják nádeje. 146 s. ISBN 978-80-972547-0-4.
Všeobecná deklarácia ľudských práv.
www.dostojnost.eu
Zákon 417/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.
Zákon 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
ŽELINSKÝ, T. 2014. Chudoba a deprivácia na Slovensku. Metodologické aspekty a empíria. Košice: Equilibria. 244 s. ISBN 978-80-8143-134-0.
ŽILOVÁ, A. 2005. Chudoba a jej premeny na Slovensku. Badín: Mentor. ISBN 80-968932-2-X.