Lekárka a členka Tropického tímu na VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, Alexandra Mamová, vycestovala na svoju prvú misiu (prvý rozvojový projekt) do Etiópie ešte ako študentka medicíny. Vyslovene nemocničný projekt ju čakal až v Južnom Sudáne, na ktorom už ako gynekologička pôsobila sama, a ktorý ju otestoval i naučil najviac – medicínsky i ľudsky.
V rámci dobrovoľníckeho pobytu v Etiópii pracovala v stacionári so ženami a s deťmi, ktorým bola poskytovaná sociálna opatera a prípadná zdravotná starostlivosť. Tiež tam fungoval anti-malnutričný program – zameraný na boj s podvýživou, ktorý Alexandra ešte ako študentka medicíny pod dozorom starších kolegov koordinovala. Na nemocničné projekty na africkom kontinente sa pod hlavičkou VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave dostala až s praxou. Najprv s atestovaným lekárom ako výpomoc a až potom sama. V Južnom Sudáne bola ako lekárka-gynekologička viackrát a vlastne najdlhšie. Preto si na tento projekt spomína najčastejšie.
Pripraviť sa dobre na výjazd na rozvojový projekt
Každý, kto by mal záujem vycestovať ako dobrovoľník na rozvojový projekt, by si mal podľa Dr. Mamovej dobre naštudovať miesto pobytu – počasie, klímu, infraštruktúru, zloženie obyvateľstva, náboženské či kmeňové zvyky, kultúru... Dá sa tak vyhnúť niektorým nepríjemným zážitkom a predsudkom.
Sama o sebe hovorí, že je veľmi prispôsobivý človek a nemá nejaké vysoké nároky – čo sa týka hygieny, ubytovania, stravovania. „Dokážem prežiť aj väčší diskomfort bez problémov. To je podľa mňa veľmi dôležité pred odchodom na projekt – poznať samú seba a vedieť: čo som ochotná obetovať pre plynulý chod misie; ako sa správam v nepríjemných či stresových situáciách; koľko diskomfortu znesiem atď.. Lebo stresu a nepríjemných situácií, rôznych prekvapení i neznámych vecí je na rozvojových projektoch veľmi veľa. Ak človek nedokáže pracovať pod tlakom alebo ho vystresuje aj pavúk na záchode, nemôže čakať, že bude mať z realizácie projektu rozvojovej spolupráce či humanitárnej pomoci príjemný zážitok,“ dodáva Alexandra Mamová.
Tiež pripomína dôležitú psychohygienu ako prevenciu pred vyhorením počas pobytu v teréne. Podľa nej by si mal nájsť rozvojový pracovník aj dobrovoľník čas na seba a ísť si napríklad zabehať, pozrieť si dobrý film a stretávať sa s ľuďmi.
Pôsobiť v Južnom Sudáne v čase občianskej vojny
Južný Sudán bol pre Alexandru v mnohom skúškou. Nie pre občiansku vojnu ako takú (priame boje a ozbrojené konflikty tam priamo nezažívala), skôr pre jej následky v podobe nedostatku jedla. Potom sa k tomu pridali extrémne teplá a suchá, a s tým spojený nedostatok vody. To všetko sa automaticky podpíše na stave pacientov a v neposlednom rade aj na zdravotnom stave personálu a terénnych pracovníkov... Lebo operovať na sále, keď je vonku 40 stupňov Celzia (v tieni!), sa dlhodobo nedá.
V Južnom Sudáne, na projekte v Marialou nebol v nemocnici okrem Dr. Mamovej nikto iný s lekárskym vzdelaním. Musela byť preto k dispozícii nonstop, cez deň aj v noci; záťaž bola obrovská. „To je pomerne vyčerpávajúce psychicky, ale aj fyzicky. Hlavne ak takto lekár pracuje 4 až 5 mesiacov v jednom kole. Na takomto type projektu vyhorí človek rýchlo. Preto je dôležité posielať tam ľudí, ktorí už majú skúsenosti,“ spomína na svoj pobyt členka Tropického tímu VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave.
Priamo v juhosudánskych nemocniciach sa narodí asi iba 10–20 % detí (v závislosti od dostupnosti služieb). To znamená, že väčšina žien rodí doma a do nemocnice príde, až keď ide naozaj o veľký problém. Naviac podmienky v lokálnej pôrodnici v Marialou boli pred piatimi rokmi katastrofálne – chýbalo tam aj základné pôrodnícke vybavenie. Dnes je vďaka európskej podpore tamojšia nemocnica v rozsiahlej rekonštrukcii. Momentálne sú už v prevádzke nové operačné sály a vo výstavbe je aj nová pôrodnica.
Venovať sa vnútorne presídleným ľuďom
Členka Tropického tímu rada poukazuje na projekty organizácie Dvojfarebný svet v Eldorete v Keni ako na úspešné príklady z praxe a implementácie slovenskej rozvojovej spolupráce na africkom kontinente, hoci nie sú nemocničné. Sú vzdelávacie, no kvalitne pripravené a koordinované. Venujú sa posilňovaniu postavenia lokálnych žien v spoločnosti a nadobudnutiu nových zručností.
Svoj výskum Dr. Mamová zameriava na sexuálne prenosné ochorenia u vnútorne presídlených ľudí (IDPs). Zaujíma sa o problematiku utečencov, migrantov, a o to, ako ich život ovplyvňujú infekčné ochorenia, ale tiež ako sa dá v daných podmienkach zlepšiť ich zdravie.
Upozorňuje na to, že momentálne je najviac pálčivou zónou, čo sa týka humanitárnej krízy, Sýria a Irak: „Tam denne zomierajú stovky ľudí a ďalší nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti. No bezpečnostná situácia momentálne neumožňuje zakladať v týchto oblastiach nové projekty, ani robiť terénny výskum.“
V budúcnosti by sa v rámci výskumu rada zamerala napríklad na oblasť Líbye, kde sú „utečenci v katastrofálnych podmienkach zadržiavaní (pred vstupom do Európy), a ich prístup k zdravotnej starostlivosti je takisto otázny, resp. nedostatočný.“ Dr. Mamová dodáva, že: „v dodržiavaní ľudských práv a v zabezpečovaní bezpečia, najmä ak ide o zraniteľné skupiny (predovšetkým ženy s deťmi), máme v danej oblasti ešte veľa práce pred sebou.“
Text: Boba Markovič Baluchová
Foto: Archív Alexandry Mamovej
www.doubletrouble.sk