Mutual interaction of the perpetrator and the victim of the criminal crime of dangerous persecution stalking

Anotácia: Cieľom tohto príspevku je objasniť vzájomnú interakciu páchateľa a obete trestného činu nebezpečného prenasledovania takzvaného ,,stalkingu“, všeobecne považovaného za špecifickú variantu násilia, ktorého hlavným znakom je obsesívne upnutie sa známeho alebo neznámeho páchateľa na určitú osobu, ktorú následne obťažuje a prejavuje jej nevyžiadanú a nechcenú pozornosť. Stalking sa považuje za relatívne moderný fenomén a ako o otvorenom probléme sa o ňom diskutuje predovšetkým z hľadiska kriminológie, kriminálnej psychológie a trestného práva. Stalking ako sociálno - patologický jav bol do nášho právneho poriadku zakotvený 1. septembra 2011 v podobe trestného činu nebezpečného prenasledovania, kedy sa Slovenská republika zaradila medzi krajiny, kde je nebezpečné prenasledovanie kriminalizované a klasifikované ako trestný čin. Nakoľko problematika trestného činu nebezpečného prenasledovania je veľmi rozsiahla a možno ju skúmať z viacerých aspektov, bližšie sa zameriame na stalking, z hľadiska forenzno - psychiatrického posudzovania páchateľa a obete tohto trestného činu.
Kľúčové slová: nebezpečné prenasledovanie, trestné právo, páchateľ a obeť

Annotation: The aim of this is to clarify the mutual interaction between the perpetrator and the victim of the criminal act of dangerous stalking, the so-called stalking, generally considered a specific variant of violence, the main feature of which is the obsessive fixation of a known or unknown subsequent perpetrator on a certain person whom he harasses and shows unsolicited and unwanted attention. Stalking is considered to be a relatively modern phenomenon and as an open problem it is addressed primarily from the point of view of criminology, criminal psychology and criminal law. Stalking as a socio-pathological phenomenon was enshrined in our legal order on September 1, 2011 in the form of a criminal offense of dangerous stalking, when the Slovak Republic was included among the countries where dangerous stalking is criminalized and classified as a crime. As the issue of the criminal act of dangerous stalking is very extensive and can be examined from several aspects, we focus more closely on stalking, from the point of view of forensic - psychiatric assessment of the perpetrator and the victim of this crime.
Key words: dangerous pursuit, criminal law, offender and victim

1. Vymedzenie pojmu stalking

Viktimologicky je zaujímavým trestný činom, trestný čin nebezpečného prenasledovania, tzv. stalking, ktorého podstata spočíva v tom, že dlhodobo, systematicky a často dochádza k psychoteroru, ktorého sa dopúšťa známy, no i neznámy páchateľ. Skutočným motívom prenasledovania je vyhľadávanie kontaktu s blízkou osobou, získanie kontroly nad obeťou a v neposlednom rade aj rozhodnutie páchateľa zničiť blaho, teda psychické i telesné zdravie obete.

Medzi prvých odborníkov skúmajúcich fenomén nebezpečného prenasledovania patrí americký forénzny psychiater Park Dietz, ktorý následne, čo stalker spáchal atentát na prezidenta Ronalda Reagana, bol poverený vypracovaním štúdie, ktorej cieľom bolo zistiť, či v listoch adresovaných osobám z verejného života sa dajú zistiť signály svedčiace pre budúce násilie zo strany prenasledovateľa.

Stalking je považovaný za zločin 90. rokov 20. storočia, pretože v tomto období fenomény prenasledovania na seba strhávajú výraznejší záujem odborníkov, ktorý bol vyvolaný skutočnými prípadmi prenasledovania prominentov, trpiacich nevyžiadanou a obťažujúcou pozornosťou svojich obdivovateľov.

Pokiaľ ide o pôvod anglického slova stalking, tak v reči lovcov znamenal ,,stopovanie, respektíve stopovaním uštvať lovenú zver k smrti.“ Z pohľadu kriminológie je stalking definovaný ako úmyselné, svojvoľné prenasledovanie a obťažovanie inej osoby, ktorá znižuje kvalitu života a ohrozuje jej bezpečnosť.

Jeho priamym následkom je závažné narušenie súkromia, osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti obete, pričom v závažnejších prípadoch môže takéto nebezpečné prenasledovanie poškodiť duševné i telesné zdravie obete, či dokonca ohroziť jej život.

Prenasledovanie teda môžeme súhrnne charakterizovať ako sústavné a excesívne obťažovanie druhej osoby prejavmi nevyžiadanej pozornosti, v zásade buď údajným alebo skutočným obdivom, alebo pociťovaným hnevom či pomstou. Motivácia páchateľa však môže byť rôzna, a to od reakcie na odmietnutie až po finančný zisk. Prenasledovanie sa vyskytuje medzi osobami, ktoré majú alebo mali skutočné vzťahy (intímny, pracovný, susedský ), ale tiež medzi osobami, ktoré sa nikdy nestretli (prenasledovanie celebrít, politikov). ¹

2. Typické spôsoby správania sa prenasledovateľov

Správanie stalkerov je po javovej stránke značne rozmanité. Prenasledovateľ môže používať ilegálne prostriedky (napríklad ničenie cudzích vecí, ohováranie, podvody ), ale tiež zákonné a všeobecne neškodné postupy (posielanie listov alebo darčekov, telefonovanie a pod.). Jednotlivé aktivity samy o sebe ešte nezakladajú nebezpečné prenasledovanie, pretože dôležitá je celková skladba a najmä reťazenie týchto aktivít.

Pokus o kontakt prostredníctvom komunikačných prostriedkov
Súčasný životný štýl vytvára pre prenasledovateľov veľmi vhodné podmienky, nakoľko komunikačné prostriedky poskytujú celkom nenáročné a jednoduché možnosti pre obťažovanie vyhliadnutej obete. Prenasledovateľ ju môže deptať systematicky a bez veľkých investícii. Zo všeobecného úsudku je pritom zrejmé, že množstvo telefonátov alebo iných kontaktov bez patričného vecného dôvodu a bez vyžiadania, dokonca proti vôli obete, prekračuje únosnú hranicu. K rafinovanejším spôsobom správania sa páchateľa patrí umiestňovanie písomných odkazov na pracovný stôl obete, za stierače auta, či dokonca priamo do jej vozidla. Do tejto skupiny behaviorálnych aktivít patrí rovnako aj zasielanie rôznych vecí alebo menej symbolických predmetov, prípadne ich zanechávanie v blízkosti obete. Pokusy o kontakt spravidla zahŕňajú aj zastrašovanie a vyhrážky, no ich obsahom môžu byť dokonca aj neutrálne odkazy, či slová plné lásky a obdivu.

Vyhľadávanie fyzickej blízkosti obete, sliedenie
Pozorovanie či stráženie bydliska obete, postávanie pred miestom jej pracoviska alebo demonštratívna prítomnosť na miestach, kde obeť trávi svoj voľný čas sú typickými prejavmi prenasledovateľov.

Osočovanie, devalvácia, nátlak a psychické deptanie
Až v polovici prípadov prenasledovania sa páchateľ uchyľuje k osočovaniu a lživým obvineniam. Celkom bežné je napríklad zverejnenie telefónneho čísla obete s tým, že poskytuje sexuálne služby cez telefón alebo podanie falošného inzerátu do ľubovoľnej inzercie. Do tejto skupiny spadajú tiež všetky aktivity prenasledovateľa, ktorými chce dostať obeť pod tlak. Môže ísť o poškodzovanie jej majetku ( prepichnutie pneumatík u vozidla, uskladnenie odpadu na jej pozemku), vniknutie do jej súkromia za účelom odcudzenia určitých symbolických vecí ( fotografie, osobné fotografie, spodné prádlo ). Zvláštne sú napríklad aj útoky voči domácim zvieratám.

Pokusy o kontakt prostredníctvom tretej osoby
Tento štýl je označovaný ako ,,stalking by proxy“ a registrujeme ho asi v tretine prípadov prenasledovania. Páchateľ presvedčivo zmanipuluje svoje okolie a niekedy aj okolie obete. Presvedčí ju napríklad o tom, že obeťou prenasledovania je vlastne on sám. Okolie následne zorganizuje vzájomne stretnutie, dohovára obeti, aby bola rozumná alebo informuje prenasledovateľa o zámeroch skutočnej obete.

Fyzické násilie
Medzi odborníkmi panujú rôzne názory na to, čo všetko môžeme pod fyzické násilie pri stalkingu zahrnúť. Viacerí odborníci na fyzické násilie považujú za stalking už vytrvalé búšenie alebo kopanie do dverí, iní pracujú s prísnejším vymedzením a za fyzické násilie považujú, najmä napádanie osôb a sexuálne ataky, vrátane znásilnenia. Násilnosti v podobe fyzických útokov posúvajú stalking takmer vždy z kategórie ľahších prípadov až do závažnejších káuz. Rany, kopance a údery sú obvykle vnímané ako signál zvýšeného ohrozenia obete. K závažnému fyzickému útoku pomocou zbrane alebo škrtením môže dôjsť náhle aj v situáciách, kedy sa obeti predtým darilo vyhýbať sa stretnutiu so svojím prenasledovateľom. Prenasledovateľ ohrozuje svoju obeť aj využitím motorového vozidla.

Zvláštnosťou extrémneho fyzického násilia je jeho predchádzajúce ohlásenie, ktoré spočíva v tom, že prenasledovateľ sa uchyľuje k tzv. avízu, čo znamená, že to čo chce spraviť, predtým oznámi svojej obeti. Avizuje aj najťažšie zločiny, ako vraždu a celkom otvorene oznámi, kedy ju uskutoční a akým spôsobom ju vykoná.

Cyberstalking
Cyberstalking predstavuje zvláštnu podobu stalkingu. Tento pojem po prvýkrát použil Deirmenjian a charakterizoval ho ako stalking v kybernetickom priestore, teda prenasledovanie prostredníctvom internetu. Ku kyberstalkingu patrí najmä:

• Zasielanie obťažujúcich e-mailov
• Negatívne správy o obeti v rôznych chat- roomoch
• Nevyžiadané prezentácie obete na rôznych miestach v internetovom priestore
• Vyhrážanie sa prostredníctvom internetu, elektronická sabotáž ( zavírovanie počítača, sliedenie v počítači obete, odcudzovanie elektronických dát a pod. )

Internet poskytuje skutočne rozsiahle možnosti pre stalkerov, ako anonymne, dlhodobo a systematicky deptať vyhliadnutú obeť. Páchateľmi sú poväčšine muži, no v roly obete vystupujú predovšetkým ženy. Aj u cyberstalkingu je vyššia pravdepodobnosť, že prenasledovateľ a jeho obeť sa poznajú z reálneho sveta a mali predtým bližší alebo intímny vzťah. Na druhej strane je atraktívny pre širšiu škálu prenasledovateľov, pretože je ľahko dostupný. Bez veľkých nákladov a investícii umožňuje sústavne terorizovať obeť, a to aj na veľkú vzdialenosť.

3. Druhy stalkingu

Prenasledovanie je dnes vnímané ako zastrešujúci pojem, ktorý zahŕňa rôzne druhy alebo typy tohto komplexného javu. Následne poskytneme jeho rozčlenenie do niekoľkých prehľadných variant. Väčšina odborníkov v prvom kroku diferencuje prenasledovanie na:

• prenasledovanie blízkych osôb
• prenasledovanie cudzích osôb

Stalking, ktorý sa odohráva v rámci existujúceho či ukončeného partnerského vzťahu, alebo mimo neho, môže byť páchaný v rôznej intenzite. Prenasledovatelia sa usilujú o zachovanie moci a kontroly nad obeťou. Keď sa im nepodarí získať obeť späť do svojho vlastníctva, strateného partnera zámerne terorizujú, aby mu život, čo najviac znepríjemnili. Ak sa však prenasledovateľ zamiera na cudziu osobu, nejde mu ani tak o ňu, pretože ju vlastne z priameho kontaktu ani nepozná. Motívom je skôr predstava, ktorú si prenasledovateľ vo svojej mysli vytvoril. Môže sa napríklad upnúť na osobu z pracoviska alebo bydliska, ale aj na úplne cudzie osoby známe skôr z médií.

Ďalším kritériom diferencovania rôznych podôb stalkingu je jeho závažnosť a intenzita Varianty intenzity siahajú od prostého obťažovania, cez opakované narušovanie osobnej sféry obete až k nebezpečnému prenasledovaniu, ktoré zahŕňa ohrozovanie zdravia a života obete.

R. Löbmann rozdeľuje stalking podľa jeho intenzity do dvoch komplexov:

• Mierny alebo ľahký, označovaný ako obťažovanie
• Ťažký, agresívny, označovaný ako nebezpečné prenasledovanie

Zatiaľ, čo prvá uvedená forma predstavuje nevyžiadane pokusy o kontakt prostredníctvom korešpondencie, telefonovania, sledovania, druhá sa prejavuje hrubým osočovaním a vyhrážaním obeti, vrátane ničenia jej majetku a útokov na jej zdravie. K miernemu stalkingu sa často uchyľujú ženy. Ťažký stalking majú na svedomí výhradne muži. Typické prenasledovanie trvá približne dvadsaťpäť až dvadsaťšesť mesiacov, ale známe sú tiež prípady, kedy prenasledovanie trvalo až desať rokov.

Ďalšie štúdie sa zaoberajú prenasledovaním podľa typu vzťahu, ktorý medzi stalkerom a jeho obeťou existoval alebo stále existuje. Podľa empirických zistení sa prenasledovanie objavuje najčastejšie u týchto typov vzťahov:

• Osobné vzťahy (milenecké a partnerské vzťahy, ale tiež vzťahy susedské)
• Pracovné vzťahy (bližšie sa rozlišuje zamestnanecký pomer a profesijný vzťah, napríklad bývalý zákazník alebo klient ako prenasledovateľ)
• Mediálne sprostredkované vzťahy (prenasledovanie mediálne známych osobností )

Na otázku, prečo sa v týchto vzťahoch vôbec objavuje fenomén prenasledovania, odpovedajú výskumy zamerané na motiváciu páchateľa. Podľa Mullena môžeme u prenasledovateľa identifikovať päť hlavných motivačných vzorcov:

• Reakcia na odmietnutie
• Hľadanie intimity a blízkosti za každú cenu
• Ventilovanie hostility a nenávisti
• Prenasledovanie z nedostatku kompetencie riešiť vzniknutú situáciu inak
• Prenasledovanie ako dôsledok predátorskej (útočnej) agresivity

K podobnému triedeniu dospel aj Fiedler, ktorý rozlišuje nasledujúce motivačné vzorce alebo kontext stalkingu:

• Znovuobnovenie bývalého vzťahu
• Prianie alebo túžba po intímnom vzťahu
• Nedostatočná sociálna schopnosť
• Nemilosť a zloba voči obeti
• Sexuálne motivovaný stalking

Uvedené motivačné vzorce majú význam najmä pri zaobchádzaní so stalkerom. Napríklad páchatelia, ktorí za každú cenu hľadajú intimitu a blízkosť bývajú často duševne narušení. Niektorí sú motivovaní priamo obsesívnym prianím nadviazať vzťah s vyhliadnutou obeťou, iní sú zasa v kontexte svojej narušenej osobnosti hlboko presvedčení, že stalking povedie k ich úspechu. Niektorí jedinci z tejto kategórie trpia aj vážnymi duševnými poruchami psychotického rázu. Právne opatrenia sú však voči nim málo účinné, respektíve neúčinné. Namiesto policajnej intervencie je na mieste včasná spolupráca s psychiatrom.

4. Páchatelia stalkingu

V rámci Slovenskej republiky sa takmer nestretávame s výskumami prenasledovania, respektíve sliedenia, no v zahraničí je to práve naopak. Už od začiatku deväťdesiatich rokov sa objavujú empirické štúdie, ktoré popisujú a vysvetľujú rôzne aspekty tohto celospoločenského problému.

Práve skúmanie páchateľov patrí medzi najfrekventovanejšie záujmy odborníkov z viacerých oblastí. Rôzne psychologické štúdie sa snažia zachytiť, ktoré povahové vlastnosti sú pre páchateľa typické, takže ich môžeme chápať, aj ako osobnostné pozadie, ktoré uľahčuje vznik nebezpečného prenasledovania. Po metodologickej stránke si väčšina štúdii zachováva svoj klasický dizajn. Skupina prenasledovateľov je podrobená viacerým psychologickým testom, hľadajú sa spoločné charakteristiky a výsledky sú zvyčajne porovnávané s kontrolnou skupinou.

Zatiaľ najznámejšiu typológiu prenasledovateľov vypracoval Boon a Sheridan, ktorí vychádzali z detailnej analýzy 124 prípadov prenasledovania. Okrem toho v nej obaja autori zužitkovali svoje bohaté skúsenosti so stalkingom. Následne uvádzam aspoň stručnú charakteristiku jednotlivých typov prenasledovateľov, ktorú dopĺňam o odporúčané postupy a riešenia.

Prenasledovanie ex- partnerom, tzv. domestic stalker
Až 50 % všetkých prípadov zahŕňa práve prenasledovanie ex- partnerom. V priemere sú bývalí partneri násilnejší než neznámi prenasledovatelia, alebo stalkeri, ktorí obeť síce poznajú, ale nemali s ňou žiadny intímny vzťah. Zatiaľ sa zdá, že jedným z najpevnejších predikátorov násilia je väzba prenasledovateľa na predchádzajúce domáce násilie. Motivácia k prenasledovaniu vyplýva už zo skoršieho vzťahu. Prenasledovateľ sa cíti ako odvrhnutý partner a vo svojom prežívaní je pripútaný k minulosti. Dominujú u neho pocity nenávisti a nepriateľstva voči obeti. Ťažko znáša úspechy obete po rozchode s ňou. Práve touto emocionálnosťou a orientáciou na minulosť sa diametrálne odlišuje od tzv. sadistického stalkera, ktorý je orientovaný na prítomnosť a jeho násilie je chladné a kalkulované. ²

V reakcii na tieto poznatky sa problematika prenasledovania bývalým partnerom vyčleňuje ako špecifický problém, ktorý vyžaduje špecifické prístupy pre analýzu a posúdenie konkrétneho prípadu. U ex- partner stalkingu je nevyhnutné posudzovať vznik, vývoj a najmä spôsob ukončenia konkrétneho vzťahu. Niektoré obete sa vyhýbajú priamej komunikácii o ukončení vzťahu, napríklad pošlú len sms správu, odsťahujú sa bez jediného slova alebo volia zdanlivo šetrné spôsoby ukončenia vzťahu, ktoré budúci stalker vníma skôr ako nádej. Jednoznačné, transparentné a korektné spôsoby ukončenia vzťahu zo strany budúcej obete umožňujú a podmieňujú záver, že sa jedná o ex- partner stalking, ktorý môžeme podľa intenzity a dĺžky trvania eventuálne stíhať práve ako trestný čin nebezpečného prenasledovania. ³

Prenasledovanie poblázneným (nekompetentným) obdivovateľom, tzv. infatuation harassment
Výskyt tohto javu sa pohybuje zhruba okolo 18 %. Podľa veku sa rozlišuje mladý obdivovateľ a obdivovateľ stredného veku. Po javovej stránke je terčom prenasledovania skôr idol ako obeť. Idol je stredobodom prežívania páchateľa, pretože dominuje v jeho fantázii. Prenasledovateľ sa síce usiluje o kontakty s idolom, no nie je u neho zaznamenané zvýšené riziko fyzickej agresie. V prípade mladého obdivovateľa sa odporúča psychologické poradenstvo a psychologická intervencia, ktorá zahŕňa postupné a opatrné kroky, ktoré by viedli k zmene jeho kognitívnej perspektívy. U obdivovateľov stredného veku sa v zásade uplatňuje rovnaký postup, ktorý je zároveň doplnený o prerušenie akýchkoľvek fyzických kontaktov s obeťou.

Prenasledovanie ,,poblázneným ctiteľom “ predstavuje mäkší variant javu, ktorý má podobu obťažovania kvôli údajnej zamilovanosti. Terč záujmu je skôr objektom lásky, než ohrozenou obeťou. Stalker nemá v pláne vyvolenej osobe škodiť a ubližovať jej, nakoľko jeho správanie zahŕňa prvky adorovania, obdivu a milostného pobláznenia. Nejde o kontrolu, pomstu či sadistickú túžbu po absolútnom ovládnutí obete. Pobláznený ctiteľ je orientovaný na budúcnosť, túži po romantickom vzťahu s vyhliadnutou obeťou. V jeho prežívaní dominuje idealizovaný obraz, pretože milovaná bytosť je u neho všade prítomná.

Fixovaný prenasledovateľ s psychickými poruchami
Podľa nebezpečnosti sa rozlišujú dva podtypy fixovaných prenasledovateľov, a to menej nebezpečný fixovaný prenasledovateľ a fixovaný prenasledovateľ so zvýšenou nebezpečnosťou. Menej nebezpečný fixovaný prenasledovateľ sa zameriava na ženy, s ktorými prichádza do kontaktu, napríklad kolegyne alebo klientky. Trpí poruchou osobnosti a psychopatie. Žije v iluzórnej predstave o reálnosti ideálneho vzťahu a má pocit, že obeť si praje kontakt s ním. Kontakt s realitou je však zachovaný. Iba zriedkakedy sa uchyľuje k silným hrozbám, ale vyniká skôr schopnosťou manipulácie. Aj v tomto prípade sa odporúča absolútne prerušenie kontaktu medzi prenasledovateľom a obeťou.

Druhým podtypom je fixovaný prenasledovateľ so zvýšenou nebezpečnosťou, ktorý sa vyznačuje závažnejším stupňom psychického narušenia (napríklad borderline či epizodická schizofrénia). Je viac než pravdepodobné, že pre svoje problematické správanie už bol v starostlivosti psychiatrického zariadenia. V jeho anamnéze sa vyskytujú sexuálne nápadnosti i agresívne prejavy. Obeť bombarduje pokusmi o kontakt a vo svojom správaní je nevyspytateľný. Objavuje sa v nepravidelných časových intervaloch na rôznych miestach. Typickými obeťami sú ženy, ale aj muži, ktorí majú vyšší sociálny status, ako celebrity, prípadne významné a atraktívne osoby v určitom lokálnom prostredí.

Sadistický prenasledovateľ
Dominantným znakom sadistického prenasledovateľa je kontrolovať živote obete, nápadný je sklon k eskalácii jej kontroly a zastrašovanie, pričom páchateľ postupuje s nápadnou citovou chladnosťou. Páchateľ vníma dokonca aj svoje okolie ako psychopatické osobnosti. Voči obeti sa striedajú prejavy násilnosti a láskavosti a obeť tak stráca schopnosť orientovať sa. Typické sú výroky ako ,, zomrieme spolu “.

Takúto obeť je nevyhnutné ihneď izolovať od prenasledovateľa, dokonca je nutné utajiť jej pobyt, pretože páchateľ má tendenciu ju opätovne vyhľadať a získať nad ňou úplnú kontrolu. Sadistický prenasledovateľ sa vyznačuje obratnosťou v komunikácii, vyniká v manipulácii a u verejnosti na prvý pohľad vzbudzuje dobrý dojem. V skutočnosti je však egocentrický, falošný, arogantný a povrchný. Má nízku emocionalitu, pretože nepozná výčitky a ani pocit viny. Jeho správanie je parazitujúce a nezodpovedné. Páchateľmi sú väčšinou muži, v roly obete sa môžu vyskytovať obe pohlavia. Obsesia stalkera pritom kontinuálne narastá, pretože mu ide o maximálnu kontrolu nad obeťou. Stalker si väčšinou vyhľadáva pozitívne ladenú, priateľskú, veselú a v živote úspešnú osobu. Z jeho pohľadu takáto osoba u neho spĺňa všetky kritériá, aby ju zničil. Prenasledovaná osoba sa so stalkerom pozná len povrchne, napríklad bývajú vedľa seba alebo majú iba pracovný kontakt.

V počiatočnej fáze sa stalker prezentuje ako priateľský človek, ale jeho aktivity následne smerujú k negatívnym cieľom, a to obeť znepokojiť alebo ju zbaviť životnej energie. Sadistický prenasledovateľ volí spočiatku subtilné metódy a dáva signály, ,,že je tu“. Obeti zanecháva odkazy napríklad v uzamknutom aute alebo na pracovnom stole. Inokedy najskôr poškodí jej vozidlo a následne jej navrhne, že ho opraví. Cieľom jeho aktivít je obeť psychicky oslabiť a demonštrovať nad ňou svoju moc. Využíva aj rodinu obete a jej priateľov. V rozvinutej fáze prenasledovania sa obeti vyhráža. Ďalším typickým znakom je obdobie zdanlivého pokoja, kedy stalker skončí a potom znova začne.

Riešenie prípadov u sadistického prenasledovateľa je veľmi náročné. Konfrontácia s ním nevedie k žiadnej zmene správania. Zvyčajne postupuje veľmi chytro a snaží sa minimalizovať riziko trestného stíhania, pretože sa dokonca vyzná aj v súdnictve, a tým dokazuje, že na neho nikto nemá. Všeobecne sa v týchto prípadoch odporúča kombinácia represívnych a terapeutických opatrení. ⁴

5. Psychopatologická charakteristika stalkerov a ich forenzno - psychiatrické posudzovanie

V prípadoch, keď ide o premyslenú činnosť, ktorej motív je uvedomovaný, stalking páchajú najmä jedinci, ktorí trpia poruchami osobnosti. Najčastejšie ide o osobnosti s disociálnymi, paranoidnými, narcistickými, schizoidnými, obsedantnými či emočne nestabilnými charakteristikami. Vychádza sa z predpokladu, že jedinec s poruchou osobnosti má svoj poznávací aparát neporušený a je schopný usúdiť, že čin nezodpovedá sociálnym a etickým normám. Aj základné mechanizmy regulácie správania sú pri poruchách osobnosti zachované, preto nie je dôvod na priznanie podstatne zníženej schopnosti ovládať konanie. Nepodstatné zníženie možno akceptovať, ak čin súvisí s emočne silne nabitým presvedčením. Je nevyhnutné si však uvedomiť, že aj jedinec s poruchou osobnosti môže duševne ochorieť, a práve preto je vždy podstatné prihliadať na individuálne okolnosti každého prípadu.

Prenasledovanie u stalkerov trpiacich sexuálnou deviáciou smeruje k cieľu uspokojiť vlastné deviantné sexuálne túžby. Pri forenznom posudzovaní je dôležité, že sexuálna deviácia nemení schopnosť rozpoznať povahu svojho konania. Hoci je schopnosť ovládať deviantné pohnútky rovnaká ako schopnosť ovládať normálne sexuálne pohnútky, vo forenzno- psychiatrickej praxi existuje konvencia, že ak sa potvrdí deviácia v pravom slova zmysle, priznáva sa posudzovanému podstatné zníženie ovládacej schopnosti. Znalci teda poskytujú súdu podklady na konštatovanie stavu zmenšenej príčetnosti. Týmto spôsobom sa umožní posudzovanému páchateľovi so sexuálnou deviáciou absolvovať ochrannú sexuologickú liečbu.

Iná situácia nastáva u stalkerov, ktorí trpia na niektorú zo spektra psychotických porúch, v rámci ktorých býva najčastejšou motiváciou ich správania erotomanický blud. Ak je trestný čin spáchaný počas akútneho ataku psychotickej poruchy a je chorobne motivovaný, pri forenzno- psychiatrickom posudzovaní sa spravidla priznáva páchateľovi vymiznutie rozpoznávacích a ovládacích schopností. U týchto páchateľov je potrebná ochranná psychiatrická liečba, väčšinou ústavnou formou, ktorá okrem liečebného ovplyvnenia stavu vedie aj k prerušeniu kontaktu medzi stalkerom a obeťou. Krátkodobo sa však môže stalking objaviť aj ako reakcia na prežitý závažný životný stres ( najčastejšie rozvod, rozchod ), aj u osôb, ktoré netrpia žiadnou diagnostikovateľnou psychickou poruchou. ⁵

6. Obeť stalkingu

Obeťou stalkingu sa môže stať každý, nezávisle od veku, pohlavia, sociálneho statusu, kultúrneho zázemia, vzhľadu či sexuálnej orientácie. Zo štatistického hľadiska je typickou obeťou skôr slobodný človek žijúci bez partnera alebo osoba krátko po partnerskom rozchode. Podľa názoru niektorých odborníkov sa u obeti často vyskytuje sklon k submisii a pasívnemu podrobovaniu sa vo vzťahoch, takže je pre ňu náročnejšie jednoznačne a presvedčivo povedať nápadníkovi alebo expartnerovi, že o kontakt nemá záujem.

Špeciálny prípad predstavuje stalking z pohľadu viktimológie, pretože nejde o jednorazový skutok, s ktorým sa obeť postupne vyrovná. Stalking so sebou prináša mnohonásobnú a pokračujúcu viktimizáciu, ktorá sa skladá z množstva drobných incidentov. Riziko, že ďalšie aktivity budú nasledovať je značné, pretože obeť sa cíti permanentne ohrozená. Väčšine obetí nejde o trestné stíhanie alebo sankcie voči prenasledovateľovi, pretože ich osobnosť sa upriamuje predovšetkým na obnovu narušeného vzťahu.

Začiatok prenasledovania vzniká v okamihu, kedy obeť vlastným diagnostickým úsudkom dôjde k záveru, že snahy prenasledovateľa vníma ako nechcené a nevyžiadané. Nevyžiadané prejavy a záujmy sa stávajú stalkingom do tej miery, v akej obeť dospeje k presvedčeniu, že prenasledovateľ sa mieša do jej súkromia, porušuje ho a získava nad ním kontrolu. Obeť veľmi ťažko odlišuje neškodné prejavy záujmu a nevyžiadanej pozornosti od prejavov nebezpečných. Z pohľadu obete je predikcia vývoja ďalších udalostí nemožná, pretože obeť je nútená čakať, čo sa bude ďalej odohrávať. Množstvo obetí majú napríklad nutkanie permanentne sa otáčať dozadu a sledovať, či nie je prenasledovateľ niekde nablízku.

Niektorí odborníci preto hovoria o špirále stalkingu, ktorá zahŕňa tri opakujúce fázy. Prvá fáza sa vyznačuje vlastnou aktivitou stalkera ( zaslanie SMS, telefonát, list ), ktorá u obeti vyvoláva strach a prináša jej značný stres. Ten pomaly odznieva a otvára sa druhá fáza, v ktorej nastáva určité upokojenie a obeť sa z otrasu spamätáva. Toto štádium však netrvá dlho a prichádza tretia fáza, v ktorej dominujú nepríjemné očakávania a obavy z ďalšej akcii stalkera. V prežívaní obete opäť narastá stresová hladina.

V dôsledku toho, že správanie prenasledovateľa môžeme len ťažko anticipovať, obeť sa veľmi rýchlo dostáva práve do tretej fázy, v ktorej prežíva stres, obavy a bezmocnosť, pretože nevie čo bude ďalej nasledovať. Obeť sa tak dostáva do stavu permanentného znepokojenia, strachu a zvýšenej pozornosti spojenej s nepokojom a podozrievavosťou. Stalker ich život úplne ovláda. ⁶

Otázka, či existujú osoby, ktoré sú náchylnejšie na to, aby sa stali obeťami stalkingu vyvoláva u mnohých odborníkov rozpaky. Aj keď na jednej strane by sme mohli povedať, že obete si za svoje problémy môžu samé, na strane druhej je očividné, že vyššie riziko viktimizácie hrozí napríklad osobám verejne známym, kde dochádza k tzv. stalkingu prominentov. Pri kontakte s ,,obyčajnými “ obeťami stalkingu sa ale ukazuje, že existuje určitá podskupina obetí, ktorých charakteristika pravdepodobne podporuje vznik stalkingu. Už prvé štúdie stalkingu z polovice osemdesiatych rokov zaregistrovali u niektorých dotazovaných žien, ktoré boli prenasledované svojimi bývalými partnermi, viaceré rovnaké znaky. Tieto obete pôsobili dojmom až extrémnej dobrosrdečnosti a priateľstva, ktoré voči mužom ťažšie vyjadrovali svoje negatívne stanovisko a odmietnutie. Celkom razantne formuloval svoj názor na obete a páchateľov stalkingu známy bezpečnostný expert de Becker, ktorý povedal že: ,, Muži, ktorí sa nevedia odpútať, si vyberajú ženy, ktoré nevedia povedať nie. “ Taktiež nemecké výskumy naznačujú, že medzi obeťami stalkingu je nápadne množstvo obetí so znakmi interpersonálnej závislosti a zníženej sebaistoty.

Do popredia sa nám teda dostáva otázka, kedy sa začne osoba cítiť ako obeť stalkingu a kedy teda vzniká percepcia obete? Empirické výskumy preukazujú, že obete majú rôznu frustračnú toleranciu. Funguje tu aj tzv. genderový efekt, čo znamená, že ženy sa zvyčajne cítia ohrozenejšie skôr ako muži. Percepcia obete je najčastejšie spojená s pocitom ohrozenia a strachu v momente, kedy si obťažovaná osoba začne uvedomovať, že aktivity prenasledovateľa nemôže ovplyvniť či zastaviť. V rámci validizácie obeť smeruje k presvedčeniu, že stalker proti jej vôli ovplyvňuje jej život, respektíve získava nad svojou obeťou moc a kontrolu. ⁷

7. Prístupy k riešeniu stalkingu

Stalking predstavuje komplexný psychologický a sociálny dej, za ktorým sa ukrývajú rôzne motívy, emócie, správanie, interakcie a tiež rôzne varianty psychopatológie. Prípad od prípadu vykazuje rôznu dynamiku. Pri zvážení všetkých týchto aspektov je zrejmé, že nemôže existovať jediná stratégia, ktorú by sme mohli použiť univerzálne u všetkých prípadov prenasledovania. Pre zastavenie stalkingu existujú rôzne možnosti intervencie.

K hlavným stratégiám obete, ktorými môžeme podporiť ukončenie stalkingu je: Dôsledne ignorovať pokusy o kontakt.
Obeť musí stalkerovi jednoznačne a presvedčivo povedať, že si s ním nepraje udržiavať žiadny kontakt. Formulácia odmietnutia musí byť z pohľadu stalkera dôvodná. Prenasledovatelia majú sklon prekrúcať realitu na základe racionalizácie a idealizácie. Príkladom môže byť upozornenie: ,, Nemôžem byť s tebou, mám priateľa .“ Pre stalkera z toho plynie logický záver, že keby nemala priateľa, tak bude mať záujem o mňa. Pre odmietnutie kontaktu je nevyhnutne vytrvať v nulovej reakcii. Pomerne častou chybou je nedôslednosť na strane obete, ktorá dlho zotrváva v blokácii pokusu o kontakt, ale nakoniec nevydrží a po niekoľkonásobnom zazvonení telefónu, ho aj tak zdvihne. Pre stalkera je to akýmsi povzbudením. Obeť je nevyhnutné varovať aj pred pozvaním na tzv. poslednú schôdzku, pretože je to len falošný prísľub, ktorý prenasledovateľ nikdy nedodrží.

Vyhnúť sa stretnutiu a ísť stalkerovi z cesty
Odporúčanie, aby sa obeť stalkerovi vyhla, považujú prenasledované osoby ako nespravodlivé, pretože im pripadá nefér, že samé nič zlé nespravili, a aj napriek tomu majú zmeniť svoje zvyčajné životné návyky. Zmena životných návykov takmer vždy znamená prerušenie pôvodných kontaktov a ďalšie podstatné sociálne obmedzenia. Práve tu platí pravidlo pragmatického prístupu.

Stalking dokumentovať
Prvou reakciou na ďalší list, SMS či e-mail býva impulzom takúto správu zničiť. Ide však o chybný postup, pretože správna stratégia spočíva v dokumentácii a archivácii všetkých stalkerových aktivít. Mali by byť zadokumentované všetky aktivity stalkera, napríklad aj pokusy o vyhľadanie obete na jej pracovisku, postávanie pred bydliskom a podobne. U zničených vecí sa dokonca odporúča ich fotodokumentácia. Takto zhromaždené informácie sú cenné nie len pre eventuálny právny postup vo veci, ale sú nevyhnutné aj pre posúdenie rizík ďalšej eskalácie.

Stalking zverejniť, informovať o ňom okolie
Obete prenasledovania by nemali tajiť pred svojím okolím ani na pracovisku, informácie o tom, čo sa deje. Včasné zverejnenie stalkingu v súkromnom i pracovnom prostredí zvyšuje možnosti ochrany obete a dokonca zabraňuje tomu, aby stalker manipuloval s jeho okolím. K tomu má príležitosť najmä vtedy, keď on ako prvý poskytne falošné informácie o tom, že sa okolo prenasledovanej osoby niečo deje. Keďže platí efekt prvej informácie, pre obeť je následne veľmi ťažké vyvracať nepravdy, ktoré uviedol prenasledovateľ. Včasné informovanie okolia je z pohľadu obete ofenzívna stratégia, ktorá zvyčajne posilňuje jej pocit vlastnej sily a kompetencie.

Hľadať pomoc a podporu
Hľadanie pomoci a podpory je rovnako pokladané za aktívnu stratégiu, ktorá zmierňuje stavy pasivity a bezmocnosti. Laická i odborná pomoc by mala v prvom rade viesť k rozptýleniu klamných mýtov o stalkingu. Predstavy obete, že je to jej vina alebo že sa s tým nedá nič robiť, sú príznačné pre obeť v sociálnej izolácii. Pomoc a podpora z vonku sprostredkováva obeti objektívne pohľady na jej pocity a posilňuje jej zdroje pre nájdenie vhodných stratégii riešenia. ⁸

Záver

Stalking predstavuje aktuálnu tému, ktorá je napriek vysokému riziku často podceňovaná a nie je jej venovaná dostatočná pozornosť. Interakcia páchateľa s obeťou vyvoláva pri posudzovaní každého trestného činu ex post, radu otázok, ktorými je nevyhnutné sa následne zaoberať. Práve vzťah osobnosti obete a páchateľa trestného činu je špecifickou formou interakcie, pretože nejde o jednostranný proces, ale o proces, v ktorom je prítomná spätná väzba a posúdenie akéhokoľvek trestného činu, teda nie len trestného činu nebezpečného prenasledovania, by bez tejto skutočnosti nebolo ani odborne správne a ani spravodlivé.

Autorka : JUDr. Alica Fedorová
UPJŠ v Košiciach, Právnická fakulta, externá doktorandka, Katedra dejín štátu a práva

¹ČÍRTKOVÁ, Ľ. Moderní psychologie pro právniký. Praha: GRADA Publishing, a.s., s. 53-55.
²ČÍRTKOVÁ, Ľ. Moderní psychologie pro právniký. Praha: GRADA Publishing, a.s., s. 55-74
³ČÍRTKOVÁ, Ľ. Viktimologie pro forenzní praxi. Praha: Portál s.r.o.., s. 56-57
⁴ČÍRTKOVÁ, Ľ. Moderní psychologie pro právniký. Praha: GRADA Publishing, a.s., s. 74-79
⁵http://www.solen.sk/pdf/cda2fba8655800c0f04ed9ca718f3db7.pdf
⁶ČÍRTKOVÁ, Ľ. Moderní psychologie pro právniký. Praha: GRADA Publishing, a.s., s. 82-85
⁷ČÍRTKOVÁ, Ľ. Viktimologie pro forenzní praxi. Praha: Portál s.r.o.., s. 55-57
⁸ČÍRTKOVÁ, Ľ. Moderní psychologie pro právniký. Praha: GRADA Publishing, a.s., s. 89-90