Keď som začala pred piatimi rokmi pracovať v prostredí domoškoly, nečakala som, ako veľmi to zmení môj pohľad na vzdelávanie. Myslela som si, že budem predovšetkým učiť deti. Dnes viem, že to boli práve deti, ktoré učili mňa. Naučili ma spomaliť. Počúvať. Všímať si. A hlavne pochopiť, že učenie nie je proces, ktorý sa dá jednoducho natlačiť do osnov, časových plánov a hodnotenia. Ako alternatívny typ výučby som si zvolila integrované tematické vyučovanie, dnes nazývané VEU, teda vysoko efektívne učenie, prebiehajúce v blokoch, kde sme sa učili viacero predmetov naraz.

Foto: Remenárstvo

Školstvo nás učilo, že dobré vzdelávanie znamená výkon, výsledky a napredovanie podľa jasne určených pravidiel. Deti sa podľa neho majú učiť predpísané učivo a v určenom čase. A ak to zvládnu, sú úspešné.

Dnes sa na to pozerám inak. Práca v domoškole mi ukázala, že každé dieťa sa učí vlastným tempom. Každé premýšľa inak. Každé potrebuje niečo iné. Niektoré potrebuje viac času, iné viac priestoru, ďalšie potrebuje len cítiť, že mu niekto verí. Veľkou výhodou bol fakt, že som sa mohla venovať každému dieťaťu individuálne, pretože počet detí sa pohyboval od štyroch do sedem, od 1. po 4. ročník. Detičky vôbec nepoznali domáce úlohy, ani známky, len komentáre, typy, rady, vlastné nápady a návody. V škole sa nielen učili, ale učivo aj precvičovali, a to najmä formou hier. Hra je totižto pre dieťa zábavou, najviac a najlepšie sa naučí práve v hre, a tým osobnostne napreduje a ani si neuvedomuje, že sa učí.

Foto: výroba vianočných gúl

Najsilnejšie momenty často neprichádzali pri splnení učebných cieľov. Prichádzali v tichých chvíľach. Keď sa dieťa prestalo báť odpovedať. Keď sa nebálo povedať „nerozumiem“. Keď sa odvážilo položiť otázku len preto, že ho niečo úprimne zaujímalo. Práve vtedy som si začala uvedomovať, akú obrovskú silu má bezpečné prostredie. Dieťa, ktoré sa cíti prijaté, sa učí inak. Slobodne. Prirodzene. Bez strachu. Chce a teší sa do školy. Vždy, keď prišiel rodič skôr po dieťa, bolo nešťastné, že už musí ísť domov.

Možno práve tu som najviac pochopila myšlienky Janusza Korczaka, významného poľského pedagóga 20. storočia, ktorý výrazne ovplyvnil moderné chápanie výchovy a vzdelávania. Podľa neho dieťa nie je projekt, ktorý treba dokončiť. Je to plnohodnotný človek už od narodenia. So svojimi pocitmi, názormi, obavami aj snami. Človek, ktorý si zaslúži rešpekt, dôveru a úctu. Nie ako plán, ktorý treba neustále opravovať, tlačiť alebo formovať podľa predstáv dospelých. Korczak považoval dieťa za rovnocenného partnera dospelého.

Čím dlhšie pracujem s deťmi, tým viac si uvedomujem, aké ľahké je zabudnúť na ich skutočné potreby. Dospelí často hovoria o deťoch, plánujú pre ne budúcnosť, nastavujú im pravidlá, plnia si cez ne svoje nesplnené sny, no nie vždy ich naozaj počúvajú. Učiteľ v domoškole deti počúva. Nie len slová, ale aj ticho, frustráciu, nadšenie, strach, radosť, zvedavosť, sklamanie ...

Je toho veľa, čo by sa dalo kritizovať na slovenskom školstve. Ja však poznám veľa učiteľov, ktorí robia svoju prácu s obrovským nasadením a srdcom. Obdivujem ich. Viem, v akých náročných podmienkach pracujú. Zároveň však cítim, že školstvo ako celok je nastavené tak, že deťom často neumožňuje rozvinúť ich prirodzené nadanie. Myslím si, že stále funguje podľa modelu škôl 19. storočia, v ktorom musia všetci napredovať rovnakým tempom, spĺňať rovnaké osnovy, rovnaké požiadavky, rovnaké hodnotenie. Napriek rôznym tzv. reformám v mnohých školách stále vidíme preplnené triedy, tlak na výkon, množstvo memorovania a málo priestoru na individualitu, osobný rozvoj.

Úprimne obdivujem učiteľov v štátnych školách. Ich práca je nesmierne náročná. Majú pred sebou desiatky detí, z ktorých každé je iné. Zároveň musia zvládať učivo, testovanie, administratívu a aj množstvo ďalších povinností, ktoré verejnosť nevidí. V takomto školskom systéme je veľmi ťažké venovať každému dieťaťu toľko pozornosti, koľko skutočne potrebuje.

Triedy sú preplnené deťmi, ktoré sú odlišné, sú z rôzneho sociálneho prostredia, no očakávame od nich rovnaké tempo, rovnaké výsledky a rovnaké odpovede. Hodnotíme ich známkami, porovnávame ich a často — aj keď nechcene — ich učíme, že chyba je niečo zlé. Lenže chyba je predsa prirodzená súčasť učenia. Možno by sme sa mali menej pýtať, či dieťa spĺňa nároky, ktoré od neho škola požaduje, a viac sa pýtať, či škola dieťaťu prospieva.

Ak sa má školstvo posúvať dopredu, podľa mňa nestačí meniť osnovy alebo pridávať nové reformy. Potrebujeme zmeniť hlavne spôsob, akým rozmýšľame o dieťati. Podľa Janusza Korczaka dieťa nepotrebuje len vzdelanie. Potrebuje úctu, aby sme ho skutočne počúvali. Pretože budúcnosť vzdelávania nebude stáť len na technológiách, reformách či moderných osnovách. Bude stáť najmä na kvalite vzťahu medzi učiteľom a dieťaťom.

Foto: zážitkové učenie

Domoškola mi nedala odpovede na všetko. Nepovažujem ju za univerzálne riešenie. Nie je pre každého a určite nie je jednoduchá. Učiteľ – ako sprievodca či mentor - je s deťmi celý deň, teší sa s nimi, rieši všetky ich problémy, trápenia, radosti i starosti. Úplne vtiahnu človeka do svojho sveta. Občas som bola pre ne mama, teta či babka. Učiteľ v domoškole musí byť nielen veľmi flexibilný, ale aj empatický, kreatívny, podporujúci, dôsledný, súcitný, adaptabilný a v neposlednom rade aj odborne pripravený. Domoškola vyžaduje veľa trpezlivosti, disciplíny a zodpovednosti. Ale dala mi niečo veľmi dôležité. Pomohla mi znovu objaviť podstatu vzdelávania.

Dnes si viac než kedykoľvek predtým myslím, že skutočné vzdelávanie nezačína pri učebnici. Začína pri vzťahu. Pri dôvere. Pri bezpečí. Pri vzájomnej úcte a rešpekte. Detí i rodičov.

A možno práve toto je najväčšia výzva aj pre naše školstvo. Nepýtať sa len: „Čo všetko sa má dieťa naučiť?“ Ale uvedomovať si: „Akého človeka pripravujeme do života?“ Pretože na konci školského roku si deti nebudú pamätať všetky poučky, definície ani testy. Budú si pamätať pocity, ktoré pri učení zažívali.

Keď sa obzriem za rokmi domáceho vzdelávania, uvedomujem si, že to najcennejšie čo sa mi podarilo, nie sú zvládnuté učivá ani splnené osnovy. Najväčšiu radosť mi prinášalo to, že detičky sa učili rady, mali chuť do učenia a samé ma volali, aby sme sa už išli učiť. Často sa stávalo, že sme vyučovacie bloky predĺžili pre záujem detí o tému, o ktorej sme sa učili. Objavovali svet s prirodzenou zvedavosťou, pýtali sa, hľadali odpovede a tešili sa z nových objavov – nie kvôli známkam alebo tlaku na výkon, ale preto, že ich poznávanie skutočne bavilo. Práve túto vnútornú motiváciu považujem za najväčší dar, ktorý im domáce vzdelávanie mohlo priniesť. Obsah učiva sme vždy zvládali s predstihom, čím sme mali veľa času na opakovanie a upevňovanie učiva. V skúškovom období som obdivovala detičky, ako bravúrne zvládali polročné skúšania na výbornú s pripomienkou, aké boli skúšky ľahké. Verím, že práve vnútorná motivácia a radosť z poznávania sú tým najcennejším základom pre celoživotné vzdelávanie. Boli to pre mňa najťažšie, no zároveň najkrajšie roky mojej pedagogickej práce.

Autorka: Mgr. Janka Koperová