Otázka rozvodu a jeho vplyvu na správanie detí v kolektíve

okt 7 2014

Question of divorce and its effect on children's behavior in the social environment

Abstrakt: Rozvody sa v súčasnosti stávajú dostupným a úplne bežným riešením problémov v rodine. Aj keď rozvodom trpia všetci zúčastnení, najviac ovplyvní dieťa a jeho ďalší život, bez ohľadu na to, v akom veku týmto obdobím muselo prejsť. V štúdii reflektujeme manželstvo a rodinu, ktoré v súčasnosti prechádzajú krízou. Analyzujeme rozvod, ako jeden z najtraumatizujúcejších okamihov v živote, a jeho vplyv na dieťa z rôznych aspektov.
Kľúčové slová: Rodina. Manželstvo. Kríza. Rozvod. Dieťa. Sociálne správanie.

Abstract: Divorces are now becoming available and quite common solution to the problems in the family. Although divorce suffer all participants, mostly affected child and his or her life, no matter at what age this period had to go. In the study we reflect on marriage and the family, which is currently going through a crisis. Divorce is one of the trauma in life and affects various aspects of the child.
Keywords: Family. Marriage. Family crisis. Divorce. Child. Social behavior.

Úvod

Rozvod bol donedávna pre väčšiu časť spoločnosti niečím ojedinelým. Avšak, v súčasnosti, kedy sú rozvody častým javom, ani spoločnosť ich neposudzuje tak negatívne ako kedysi. Manželia sa v súčasnosti rozvádzajú z rôznych, niekedy až absurdných príčin. Pravdepodobne najviac zasiahnuté touto skutočnosťou bývajú práve ich potomkovia, deti. Rodičia si málokedy uvedomujú ako sa správajú, ako to ich dieťa vníma, a aké následky to môže zanechať na ich živote. Nie je totiž neobvyklé, že rodičia v týchto situáciách, plných konfliktov, nadávok a hádok obhajujú svoje vlastné záujmy. Dieťa sa tak ocitá v rôznych situáciách, keď sa ho rodičia snažia za každú cenu získať (až kúpiť) na svoju stranu, resp. manipulujú ho. Takéto správanie negatívne ovplyvní jeho detské prežívanie. Rodičia sú v období rozvodu obvykle menej vnímaví k detským potrebám. Riešia akútne problémy ich vzťahu a na iné im už nezostáva síl.

1 Manželstvo: aspekty a obdobia

Fenomén manželstvo, lat. matrimonium sa prekladá ako manželstvo. uvedený termín sa skladá z dvoch slov: „mater“ (matka) a „munia“, resp. „munus“ (úloha, poslanie). manželstvo si plní trojaký aspekt:
právny aspekt: je zmluvou medzi mužom a ženou,
prirodzený aspekt: manželia, ktorí vytvárajú spoločenstvo, sú zameraní predovšetkým na dobro samotného manželstva: dobro manželov, plodenie a výchovu detí,
sociálny aspekt: toto spoločenstvo je postavené na prirodzenosti človeka žiť v sociálnej skupine,
kultúrny, náboženský aspekt: tradičné manželstvo je chápané ako vzťah jedného muža a jednej ženy (rovnocennosť: katolícke, evanjelické, pravoslávne a židovské náboženstvo; nerovnocennosť, resp. tzv. kastovníctvo: budhizmus, šintoizmus, hinduizmus, konfucionizmus).

Manželstvo je v slovenskom rodinnom práve zakotvené ako trvalé spoločenstvo muža a ženy, jeho hlavným účelom je založenie rodiny a výchova detí. Toto spoločenstvo, založené na právnom vzťahu, je postavené na zásadách dobrovoľnosti a rovnoprávnosti. v slovenskom právnom systéme poznáme teda dva druhy uzatváranie manželského zväzku, a to:
cirkevnou alebo
civilnou formou (známou tiež ako civilný sobáš).

Manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy, ktorý bol uzavretý spôsobom ustanoveným alebo uznaným slovenskou republikou. Takýmto spôsobom nie je možné uzavrieť iný zväzok. Osobitnú ochranu, ktorú zákon priznáva manželstvu, nie je možné priznať inému zväzku, než je manželstvo. Manželstvo sa často vymedzuje ako inštitúcia, ktorá zabezpečuje niektoré úlohy, či funkcie v spoločnosti. Takto chápané manželstvo upravuje vzťahy medzi dvoma ľuďmi, a to predovšetkým: majetkové, právne. V projekcii majetkovo – právnych vzťahov však vystupuje otázka, a to tá, že aj súčasný trend propagácie legalizovaných partnerstiev rieši majetkovo – právne vzťahy, pričom neriešia otázku plodenia a výchovy detí (čo môžeme považovať za možnosť zrovnoprávnenia s klasickou rodinou), ale často ide len o majetkovo-právne vzťahy, čiže zameranie sa skôr na majetok a nie rodinu. Uzavrieť manželstvo pred občianskou autoritou môžu slobodní snúbenci, ovdovení, rozvedení (v uzatváraní manželstva pred cirkevnou autoritou je tento bod neprípustný), ako aj maloletí (od 16 -18 rokov) po predložení právoplatného rozhodnutia súdu o povolení uzavrieť manželstvo. Manželstvo predpokladá rodinu. Rodina je charakterizovaná príchodom dieťaťa, a to biologickým alebo adoptívnym spôsobom. Ak chýba dieťa, nemožno hovoriť o rodine. Ak chýba rodič, možno hovoriť o neúplnej rodine. Zakladanie rodín podľa kresťanských tradícií je možné len v manželských zväzkoch. V profánnom svete si však rodina nenárokuje na právny vzťah manželstva, preto sa aj na Slovensku čoraz častejšie objavuje kohabitácia, starší názov konkubinát (concubine – prostitútka, spoločníčka), alebo ľudovo nazývané „žitie nadivoko.“ Práve z týchto vzťahov často vznikajú tzv.“ single, mingle, či patchwork rodiny“ (Tománek, 2012a, s. 44), nevylučujúc homosexuálne rodiny bez legislatívneho rámca. Manželstvo je vzťahom medzi dvomi osobami rozdielneho pohlavia, ktorý má štátne, spoločenské alebo cirkevné uznanie. Manželstvo a rodinu zaraďujeme medzi základné inštitúcie spoločenského života. Rodina bola vždy prvým a základným výrazom sociálnej prirodzenosti človeka. Manželstvo je jedinečný vzťah. Je to sociálne uznávaný a formálne uzatvorený zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou. V súčasnej dobe sa mu však už nepripisuje taká dôležitosť ako v minulosti. Dnešní mladí ľudia v manželstve nevidia návod na šťastie, a tak nemajú potrebu „spečatiť“ svoj partnerský vzťah. „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“ (Čl. 41, ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). Manželstvo je tak chránené ako inštitúcia spoločnosti so svojimi úlohami, ktorá zabezpečuje základné sociálne funkcie nevyhnutné pre fungovanie štátu. „Manželstvo je vzťah, ktorý nie je daný nastálo – stále sa vyvíja, podlieha neustálemu vývinu“ (Tuma, 2013a). A práve pre to, aby bol kvalitný a plnil svoj účel, by mali manželia svoj vzťah stále pestovať a rozvíjať. Z takto vytvoreného manželského vzťahu môže vzniknúť rodina vhodná pre výchovu detí. Manželstvo od jeho začiatku prechádza niekoľkými dôležitými fázami. Sú to (Tománek, 2012b, .s. 79-81):
1. obdobie manželstva a rodiny prvých 18 mesiacov: manželia sa spoznávajú, majú spoločné záujmy, vedia o sebe, kto sa kde nachádza. Sú citliví jeden na druhého a vzájomne si všímajú, ako sa správajú k okoliu, hlavne opačnému pohlaviu. Začínajú chápať súvislosti okolo rodinných príslušníkov. Často prichádza k prvému tehotenstvu, k prvým spontánnym abortom, riešeniu prvých konfliktov. Ak nie je doposiaľ vyriešená otázka bývania, začínajú manželia nad ňou intenzívne premýšľať. Vytvárajú sa základy vzájomnej dôvery. S prichádzajúcim dieťaťom prichádzajú aj iné starosti a radosti. Manžel sa musí starať nielen o manželku v tehotenstve, ale musí si uvedomiť, že svet sa bude točiť teraz nie okolo neho, ale okolo dieťaťa. Manželka nemôže zabudnúť rovnomerne prerozdeľovať svoju pozornosť dieťaťu a manželovi.
2. obdobie manželstva a rodiny do troch rokov: vo väčšine manželstiev prichádza na svet prvé, ak nie druhé dieťa. Rodina je stabilná, manželia si rozumejú. Sú opatrní na svoje dieťa a dávajú veľmi pozor, kto, čo povie o ich dieťati. S príchodom druhého dieťaťa citlivosť klesá. To, čo neprehliadli pri prvom dieťati, to rozhodne budú prehliadať pri ďalšom. Nie že by mladšie dieťa dostávalo menej lásky a opatery, ale rodičia sú už skúsenejší a zrelší a nevyvedie ich z miery akékoľvek zakopnutie ich ratolesti. Ak manželia žili s rodičmi doteraz, vo väčšine prípadov zvažujú odchod do vlastného bývania. Rodičia kladú prvé základy etiky. Nevyhnutou súčasťou sú aj prvé informácie o náboženskej orientácii.
3. obdobie manželstva a rodiny do šiestich rokov: prichádzajú prvé krízy, v niektorých prípadoch nevera. Stupňujú sa povinnosti na oboch rodičov. Deti začínajú rásť, vystrájať. Rodinné vzťahy so širšou rodinou sa buď upevňujú alebo degradujú. Na druhej strane je to najkrajšie obdobie pre rodičov, pretože dieťa vidia od útleho veku rásť, zažívajú s ním prvé pády, prvé slová, prvé otázky, či zaľúbenia v materskej škole. V rodine často prichádza medzi súrodencami k hádkam, komu tá-ktorá vec patrí a pod. Otázka bývania je často už vyriešená. Manželia najčastejšie splácajú hypotekárny úver. Rozvíjajú svoje osobnosti, stretajú sa s ľuďmi s rovnakými životnými cieľmi.
4. obdobie manželstva a rodiny do dvanástich rokov: manželia majú za sebou prvé krízy. Ich vzťah je stabilnejší. Prichádza opätovné vzájomné zaľúbenie. Otvára sa možnosť mať ďalšie dieťa, deti. Rodičia poznajú všetky školské povinnosti svojich detí. Je to obdobie rastu osobnosti nielen detí, ale aj manželstva. Rodičia sa začínajú stretávať v škole so svojimi spolužiakmi, taktiež rodičmi, a vymieňajú si skúsenosti a zážitky. Sú relatívne šťastní a ohľaduplní k sebe navzájom. Manželia už poznajú hranice jeden druhého.
5. obdobie manželstva a rodiny do dvadsiatich piatich rokov: manželstvo je relatívne stabilné. Rodičia riešia často pubertálne otázky, prvé vážne zamilovania, sexuálnu a duchovnú orientáciu svojich detí. Manželia objavujú čaro svojich rokov, budujú si kariéru. V tomto období málokedy prichádza na svet ďalšie dieťa. Manželia navštevujú rôzne stretávky a radi sa chodia zabaviť s tým, že o ich deti sa stará príbuzná rodina. Na konci tohto obdobia väčšinou manželia splatia hypotekárny úver na bývanie.
6. obdobie manželstva do päťdesiatich rokov manželstva: je obdobie veľkých turbulencií. Často prichádza k nevere, alkoholizmu, strate zamestnania, pocitom menejcennosti. Manželia pripravujú deti na ich budúci život. Keď dieťa odíde, zažívajú syndróm opusteného hniezda. Ak zomrie jeden z manželov, ten druhý často stráca iskru do života. Je to obdobie svadieb svojich detí, úspešného ukončenia štúdia, prvých vnúčat. Je to obdobie dovoleniek, oddychu. Rodičia dávajú svojim deťom múdrosti života. Je to obdobie krásneho spomínania. Je to obdobie múdrosti, rozvážnosti, optimizmu i kritiky, čo sú vlastne známky dokonale rozvinutej a citovo vyzretej osobnosti.

V súčasnej dobe sa uzatvárajú manželstvá aj medzi osobami rovnakého pohlavia - tzv. registrované partnerstvá. Manželstvo sa však nemôže zamieňať za partnerstvo, tobôž za partnerstvo rovnakého pohlavia. Pretože, ak je manželstvo raz zadefinované ako vzťah jedného muža a jednej ženy, všetko ostatné by túto definíciu zmenšovalo, zosmiešňovalo a s odstupom času by tento pojem stratil rozdielnosť, odlišnosť, význam. Vstup do manželstva je slobodným, dobrovoľným a pritom záväzným rozhodnutím dvoch ľudí opačného pohlavia pre spolužitie, založené na právnom vzťahu, postavené na zásade rovnoprávnosti. V manželskej prísahe okrem iného muž a žena verejne vyhlasujú, že sa nikdy neopustia. A pre mnohých je práve toto hnacou silou na zvládanie možných problémov a kríz v budúcnosti.

2 Predpokladom rodiny je manželstvo

„Rodina je sociálnou skupinou“ (Tománek, 2012b. s. 11-12), ktorá je zložená z dvoch alebo viacerých osôb žijúcich spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami. Možno ju charakterizovať aj ako primárnu, neformálnu a intímnu sociálnu skupinu a základnú spoločenskú jednotku (Tamášová, 2007, s. 12), ktorá je často „považovaná za kolísku ľudstva a výchovy.“ Rodina (Prevendárová, 1998, s. 11) sa charakterizuje aj ako malá spoločenská skupina, založená z dvoch dospelých členov opačného pohlavia a ich potomkov. Je to prvé sociálne prostredie, ako i výchovná inštitúcia prvoradého významu, v ktorej sa jedinec ocitá. Rodina je spoločensky schválená forma partnerských vzťahov dvoch rovnoprávnych, rovnocenných a milujúcich sa ľudí, spojená pevným príbuzenským a pokrvným zväzkom. Jej znakom je intímne spolužitie v jednej domácnosti, spolupráca, pomoc a kooperácia jej členov. Atmosféra rodinného prostredia je daná vzájomnými vzťahmi medzi rodičmi a ostatnými členmi rodiny. „Dieťa sa formuje podľa rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom vyrastá. To, čo dieťa v rodine vidí, to aj napodobňuje“ (Kostrub, 2007, s. 15). Dospelí, najmä rodičia sú preň vzorom v akomkoľvek konaní. Rodina je prirodzenou sociálnou skupinou, základnou bunkou spoločnosti. Združuje ľudí v intímnej jednote na podklade pokrvnej príbuznosti. Všade tam, kde muž a žena žijú spolu, bývajú pod jednou strechou, spoločne hospodária a vychovávajú deti, hovoríme o rodine. V nej si dieťa vytvára vlastnú identitu a typickú kultúru prezentovanú vlastnými tradíciami, hodnotami a konvenciami. Pokrvná príbuznosť, rodinné ekonomické záujmy ako aj výchova detí nevystihujú však ešte dostatočne podstatu rodiny. Rodina totiž nie je schopná existovať izolovane od spoločnosti, vždy je súčasťou širšej sociálnej jednotky, ktorej normy, kultúra, tradície a náhľady zasahujú aj rodinu. „Rodina je preto prvým článkom reťazca, ktorý spája jedinca so spoločnosťou. Rodina je prvým skúšobným prostredím.“ (Tamášová, 2007, s. 37).

Ponúkame aj inú typológiu vývojových štádií rodiny (Tománek, 2012b, s. 12):
1. mladá rodina: do 30. rokov, deti a 5 ročné manželstvo,
2. rodina stredného veku (Tamášová, 2007, s. 55): rodičia, dospievajúce deti, 15-25 ročné manželstvo,
3. prázdne hniezdo: manželia spolu, deti odišli,
4. rodina návštevníkov: po smrti partnera, vdovský a vdovecký život.

Rodina by mala byť miestom, kde sa človek cíti dobre, a bezpečne. Kam sa rád vracia, a kde má vytvorené podmienky pre svoj rast a rozvíjanie svojich schopností. Na druhej strane, nie každý má to šťastie narodiť sa a vyrastať vo funkčnej rodine (Tuma, Dolista, 2010). V tom prípade aj vlastná rodina môže pôsobiť deštrukčne a zanechať negatívne následky na tých, ktorí v nej vyrastali. Rodina je významným a špecifickým činiteľom socializácie, dáva dieťaťu prvé a veľmi silné skúsenosti do ďalšieho života. Ukazuje dieťaťu ako sa máme správať jeden k druhému, ako spolupracovať a pomáhať si, ako reagovať, keď sa niečo nedarí. Dieťa sleduje názory, postoje a hodnoty matky a otca a tým sa učí, čo je úlohou muža a čo ženy. Rodina je tu základným modelom sociálnej interakcie a komunikácie v malej sociálnej skupine. Začleňuje dieťa do určitého spôsobu života, učí sa sociálnym požiadavkám a normám. Rodina a jej citové zázemie sú nezastupiteľné pre vývoj dieťaťa.

3 Krízové obdobia manželstva

„Krízové situácie v manželstve a partnerstve patria bezpochyby nielen medzi najčastejšie, ale tiež medzi najintenzívnejšie prežívané krízové udalosti vôbec. Zasahujú človeka väčšinou nepripraveného a bez predchádzajúcich varovných signálov. WHO, Svetová zdravotnícka organizácia, zaraďuje partnerské rozvraty, rozvody a krízy medzi najvýraznejšie stresové životné udalosti.“ (Vodáčková, 2010, s. 286). Kríza je všeobecne označovaná ako reakcia na situáciu, ktorú jednotlivec nemôže vyriešiť bežným spôsobom. Za krízou a rozpadom rodiny vidíme viacero faktorov. Kríza rodiny súvisí s dnešnou dobou. Medzi základné faktory, ktoré spúšťajú krízu v súčasných rodinách, považujeme: výrazný pokles natality a redukciu štruktúry rodiny (max. 2 deti); neúplné rodiny, často vznikajúce vďaka rozvodovosti; otázku konkubinátu, resp. kohabitácie: najmä častých rozchodov, znovu zoznámenia, neodpustenia, sklamania zo vzťahu; fenomén registrovaných homosexuálnych partnerstiev: otázka suicídia ľudí, ktorí sa cítia byť homosexuálmi a otázka suicídia tých, ktorí sa hanbia sa homosexuálne deti (rodičia, širšia rodina a pod.); absenciu finančných zdrojov; impotenciu; depriváciu; atomizáciu rodín: a následne vznik tzv. single rodín, mingle rodín, patchwork rodín...; entropiu: zánik rodiny; workoholizmus; deviácie, gamblerstvo a iné patologické javy; abortivita: najmä ženy (matky), ktoré nedokázali uniesť skutočnosť, že si „to“ (dieťa) dali zobrať; rozpad tradičných spoločenstiev: najmä otázka multikulturalizmu a multireliogizity...

Fenomén „kríza“ je často definovaný z viacerých uhľov pohľadu. Vyskytuje sa už v starých kultúrach. Človek bol vždy postavený pred skutočnosť, fakt, realitu, ktorá bolo preňho kritická. M. Planck (In Klimpl, 1991, s. 72) hovorí, že „kríza je v krátkom čase vyhrocujúca sa situácia, v ktorej postihnutý už nie je schopný prekonať a pomocou vlastnej stratégie zvládnuť vonkajšiu alebo vnútornú záťaž.“ Fenomén kríza znamená však oveľa viac. Kríza spočíva v afektovom a v konfliktnom vyhrotenom prežívaní a správaní sa človeka v jeho záťažových životných situáciách. Kríza predstavuje často zlom v osobnom, pracovnom i rodinnom živote a spolunažívaní. Ak krízy neriešime, začnú oni riešiť pôvodcu, človeka. Aby sme racionálne nastolili tento problém, musí kríza spĺňať dve skutočnosti (Eis, 1994):
nefunkčnosť: atomizácia rodín, nefunkčnosť manželstiev, vznik alternatívnych foriem rodinného spolunažívania (single, mingle, patchwork rodina...), homosexuálne rodiny a pod.
bezperspektívnosť: strata až absencia akýchkoľvek vízií do budúcnosti...

Každá ľudská bytosť je riadená určitými regulatívnymi mechanizmami (biologickými, psychickými, či sociálnymi). Ak sú tieto regulatívne mechanizmy narušené, človek sa dostáva do vonkajších alebo vnútorných konfliktov, ktoré môžu navodiť krízu. Mnohí autori stotožňujú krízu s katastrofou. Nie je to však správne. Katastrofa je na rozdiel od krízy oveľa priehľadnejšia, viditeľnejšia a zjavná situácia (napr. prírodné katastrofy, zlý prospech v škole, pracovný i profesijný neúspech a pod.). Avšak, katastrofa môže pripravovať krízu a kríza môže privodiť katastrofu. Katastrofa zasahuje všetky základné regulatívne mechanizmy (biologické, psychické i sociálne) a oslabuje všetky základné roviny ľudskej činnosti. Kríza vďaka svojej univerzalite zásahu (komplexnosti zásahu) je pre to často príčinou mnohých problémov v súčasnej rodine.

Medzi najčastejšie krízy v samotnom manželstve zaraďujeme (Novák, 2000): rozdielne názory na trávenie voľného času (manželia spolu, voľný čas strávený s deťmi a pod.); vďaka orientácii na výkon nedostatok až strata spoločných záujmov; rozdielne názory na práva a povinnosti v domácnosti; cudzoložstvo, resp. nevera; nespokojnosť v intímnom živote; neplodnosť; žiarlivosť; závislosti (alkohol, fajčenie, gamblerstvo, sex, sociálne siete a pod.).

Za manželskými krízami treba vidieť aj samotný manželský vzťah a nie vždy za nimi treba hľadať vinu jedného z nich. Niekedy sa kríza objavuje bez vážnych vonkajších dôvodov. Netreba v nej za každých okolností hľadať neveru partnera, zasahovanie rodičov do vzťahu, prípadne ekonomické problémy, patologické rysy v povahe niektorého z partnerov. Je to jednoducho narastajúci pocit nespokojnosti, častejšie názorové rozpory, pocity sklamania. Manželstvo môže prejsť za svojho života dvomi veľkým krízami:
syndróm nonromantickosti: najčastejšie medzi 3 - 6 a 7 - 9 rokom trvania manželstva, trvá asi jeden rok. Pri jej vzniku dochádza k ubúdaniu romantickosti a začínajú sa objavovať rozdiely správania v období zamilovanosti oproti terajšiemu správaniu. Na spolužitie začína vplývať stereotyp. To sa prejavuje narastaním situácií, kedy sa manželia nevedia dohodnúť a majú rozdielne názory, a prejavujú sa častejšie negatívne emócie.
syndróm opusteného hniezda: medzi 17 – 25 rokom manželstva, trvá jeden rok a viac. Na jej vzniku sa podpisuje osamostatňovanie a odchod detí, v rodine vzniká istá prázdnota. Mení sa konštelácia manželského páru. Človek si uvedomuje, že starne a objavujú sa aj zdravotné problémy. Najmä muži sa snažia o nové sexuálne zážitky mimo manželstva. Môže sa tak u nich prejaviť kríza stredného veku.

Kríza rodiny nie je niečím novým. Rodina bola vždy v kríze. Avšak problémy sa neriešili nahlas a rodiny sa nerozpadávali. Existovala väčšia sociálna kontrola, ľudia žili v menších mestách, poznali sa. V súčasnosti ľudia žijú viac-menej anonymne, nepoznáme vlastného suseda a každý sa zaujíma len o seba a svoje problémy. Problémy si nechávame pre seba a pomoc, keď si ju nepýtame, sama nepríde. Zmeny v spoločnosti a v spôsobe života ľudí spôsobujú aj zmeny v rodinnom živote. Typickou sa stala tzv. dvojkariérová rodina, kde sú obidvaja z manželov zamestnaní. Táto skutočnosť dala ženám možnosť emancipácie v manželstve, a taktiež možnosť manželstvo ukončiť a samostatne vychovávať deti. Nové spôsoby života vedú aj k novým formám partnerského života. Bežným javom je život bez manželského partnera, bezdetné manželstva spolužitia mužov a žien bez uzatvárania manželstva, homosexuálne partnerstvá. „Na základe týchto i ďalších javov v moderných spoločnostiach sa v posledných desaťročiach hovorí o kríze rodiny.“ (Sopóci, Búzik, 2006, s. 92). Funkčná rodina sa vyznačuje pocitom tzv. rodinnej vzájomnosti. To je pocit životných istôt zázemia, uvoľnenia, radosti, spokojnosti, všetkého čo ovplyvňuje uspokojovanie našich psychických potrieb. Do manželstva treba vstupovať s vedomím, že ideálne manželstvo neexistuje. Ak sa stane, že manželstvu, rodine začne niečo chýbať, správanie sa zmení a dopĺňanie chýbajúcich pocitov prebieha mimo rodiny. To všetko sa podpíše pod krízu a následne rozpad rodiny. A kríza býva zväčša ukončená rozvodom. Pod krízu sa často podpíšu odlišné očakávania partnerov, odlišné hodnoty a predstavy o životnom štýle, čo býva uvádzané aj ako najčastejší dôvod rozvodu. Zlým riešením je aj neriešená kríza, ktorá sa stáva chronickou a vytvára nezdravé rodinné prostredie. Pri rodinnej kríze je riešenie potrebné, najlepšie s odbornou pomocou.

4 Rozvod

„Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia“ (§ 23 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine). Každá rodina prechádza rôznymi krízami, rozpormi, nedorozumeniami. Nie je to nič neštandardné, skôr naopak, pretože práve tieto skutočnosti zoceľujú manželstvo a rodinu. Manželstvo a samotnú rodinu nemožno idealizovať. Neexistuje totiž vzor ideálnej rodiny. Normalitu v rodine určujú vzťahy a tie musia byť otvorené po všetkých stránkach ľudského života. To znamená, že ak príde v rodine ku konfliktom, nemusíme zbabelo od nich utekať, ale začať ich riešiť. Bohužiaľ, niekedy je riešením často práve rozvod. Rozvod by sa však nemal stať únikovým pravidlom riešenia rodinných a manželských problémov. Problémy, ktoré sa v rodine (medzi manželmi) vyskytnú, majú rôzne príčiny (Tuma, Maliňáková, 2013). Medzi najčastejšie patria strata zamestnania, choroba človeka, alebo smrť príbuzného. Každá ťažká udalosť svojim spôsobom poznačí život v rodine. Niektoré rodiny sa popasujú so svojimi ťažkosťami - zlú situáciu zvládnu, iné rodiny tieto záťažové situácie nedokážu absorbovať a preto ich riešia rozvodom. Rozvod je vo všeobecnosti skôr formálne a legitímne ukončenie manželského vzťahu dvoch jedincov (v našich podmienkach opačného pohlavia), krajným riešením rozvratu manželstva. Od rozvratu manželstva sa líši tým, že je podaný návrh na rozvod (na príslušný súd) a že prebehne rozvodové konanie právoplatným rozhodnutím súdu (Rusnáková, 2007).

Ľudia sa sobášia čoraz menej a v neskoršom veku. Počet rozvodov stúpa. Informácie z tlače nám sprostredkúvajú fakty, že viac ako každé druhé manželstvo končí rozvodom. Dôsledky tejto skutočnosti sú vážne (Višňovský, 2007), dotýkajú sa nielen jednotlivcov, rozvádzajúcich sa, ale aj ich detí, rodín, celej spoločnosti. Z toho vyplýva, že rozvod je považovaný nielen za súkromnú záležitosť, ale je vážnym spoločenským, sociálnym a výchovným javom. Rozvod je v súčasnosti považovaný ako negatívny vplyv nielen na rodinu a manželstvo, ale aj na výchovu dieťaťa. Dieťa trpí, keď sa rodičia hádajú, sú medzi nimi rôzne konflikty a hádky. Rozvod je práve tou poslednou bodkou, ktorá znamená koniec rodiny. Deti ťažko znášajú odlúčenie od jedného z rodičov a aj napriek tomu, že sa obaja rodičia starajú aj po rozvode, už pre nich rodina stráca na význame. Rozvod je často najhorším riešením, ktoré môže postihnúť manželstvo. Rozbíja rodinu, oddeľuje manželov, ktorí sa rozhodli pri sobáši utvoriť jeden celok, oddeľuje deti od rodičov, hoci otec i matka majú na svoje deti rovnaké práva a obidvaja majú voči nim aj rodičovské povinnosti.

Tab. 1: Charakteristiky sobášnosti obyvateľstva SR, 2001 – 2010

Zdroj: http://portal.statistics.sk/files/informativna-sprava_demograficky-vyvoj... [online] [cit. 04.06.2013]

Rozvod ovplyvňuje deti vždy negatívne. Niektoré sa v kríze nemusia prejaviť vôbec, čo môže ich rodičov viesť k mylnému presvedčeniu, že ňou neboli zasiahnuté. Tu je však dôležité uviesť, že dieťa má akýsi psychologický obranný mechanizmus, kedy si nechce tento fakt pripustiť a dôsledne odmieta realitu, aby nemuselo prežívať bolesť, ktorú každý rozvod prináša (Posse, 2002). Rodinu teda na jednej strane vnímame ako zdroj šťastia a spokojnosti alebo naopak, veľkého utrpenia. Mnoho detí i dospelých zisťuje, že najúčinnejšiu fyzickú, duševnú, sociálnu, morálnu a citovú podporu dostávajú práve od rodiny. Je však aj veľa tých, ktorí pre nezdravé vzťahy v rodine prežívajú len bolesť, úzkosť a dokonca v tých horších prípadoch i násilie. Podľa posledných štatistických údajov (1) prichádza k rozvodu v každom druhom (heterosexuálnom) manželstve (porov. tabuľku nižšie). Z výskumov (Pastor, 2012) vieme, že v heterosexuálnych vzťahoch prichádza ku kríze a následne k rozvodu najčastejšie medzi 5-7 rokom spoločného života, pričom v homosexuálnych vzťahoch prichádza k rozchodu najčastejšie medzi 1,5-3,2 rokom spoločného života. Tak, či onak, v homosexuálnych partnerstvách, resp. neskôr aj rodinách prichádza k obmene manželov (partnerov) dva až trikrát skôr ako v heterosexuálnych vzťahoch. Deti z homosexuálnych rodín sú viac flexibilnejšie k životu ako deti z heterosexuálnych vzťahov.

Tab. 2: Vybrané charakteristiky rozvodovosti v SR, 2001-2010

Zdroj: http://portal.statistics.sk/files/informativna-sprava_demograficky-vyvoj... [online] [cit. 04.06.2013]

Rozvodovosť patrí k tým demografickým javom, o ktorých neustále diskutuje. Dôvodov rozvodu je viacero, napr. nedostatok finančných prostriedkov na živobytie, nezamestnanosť, osobné problémy rodiča plynúce z neschopnosti samostatne zabezpečovať starostlivosť o deti, nového partnera, prípadne jeho deti ako súčasť novej úplnej rodiny, nezvládanie výchovy jedným rodičom a pod. Rodina i napriek mnohým obavám ostáva v živote Slovákov stále na poprednom mieste rebríčka hodnôt. Avšak na druhej strane sa stretávame s konštatovaním, že slovenská rodina je v kríze, neplní všetky svoje funkcie. To je nepochybne ovplyvňované skutočnosťou, že viaceré rodiny sa dostávajú do krízy, ktorá sa končí rozvodom, čo vo veľkom počte prípadov vedie k nutným dôsledkom pre osud nedospelých detí. Veľa rozvádzajúcich manželstiev tvoria rozvody s maloletými deťmi. Rozvod však prináša so sebou skôr psychologické dôsledky na partnerov a predovšetkým deti, ktorých prítomnosť je v rozvádzajúcich sa manželstvách prevládajúca. Deti ostávajú vo väčšine prípadov v starostlivosti matky a stávajú sa súčasťou neúplnej rodiny, ktorá môže byť v súčasných sociálno-ekonomických podmienkach zdrojom frustrácií pre všetkých jej členov. Prípadne tieto deti z heterosexuálnych vzťahov skončia v novom homosexuálnom vzťahu, ktorý biologická matka uzavrie s lesbickou priateľkou. Keďže v homosexuálnych vzťahoch prichádza k výmene partnerov medzi 1,5-3,2 rokom spoločného života (Pastor, 2012), tieto deti zažívajú dvoch až troch rodičov v priebehu 7 rokov, ktoré sa považujú za krízové práve v heterosexuálnych vzťahoch, rodinách. Rozlišujeme nasledovné fázy rozvodu:
počiatočná fáza – prejavuje sa narastaním vnútorného pocitu rozchádzania. Ten z partnerov, ktorý problémy viac vníma, sa rozhoduje pre rozvod. Druhý z partnerov často tento pocit prehliada, alebo nevie, čo má robiť.
štartovacia fáza – začína oznámením rozvodu. Rozhodnutia ešte nie sú zrelé. Na strane iniciátora je táto fáza typická nejasným rozhodnutím, druhá strana je nemilo prekvapená. Spúšťacia fáza končí stotožnením sa navrhovateľa s ukončením vzťahu.
asymetrická fáza - fáza rozhodnutia, kde jeden z partnerov je už pevne rozhodnutý pre rozvod, zmieri sa s ním a druhý partner sa veľmi snaží o jeho zachovanie, snaží sa vyjednávať.
krízová fáza – začína kratším či dlhším odlúčením partnerov, odsťahovali sa, prípadne majú rozdelené veci. Ten z partnerov, ktorý sa nechce rozviesť, v tejto fáze už stráca sily a vzdáva sa nádeje. Jeho motivácia slabne a rastie nechuť k obnoveniu vzťahu. Taktiež sa stráca manipulatívny nátlak na iniciátora. Táto fáza plynule prechádza do katastrofickej (paradoxnej) fázy.
katastrofická fáza – v tejto fáze ako keby si manželia vymenili úlohy. Iniciátor si začína uvedomovať o čo všetko môže rozvodom prísť. V tejto fáze je najväčšia možnosť návratu. Paradoxná fáza obvykle predznamenáva obnovenie vzťahu alebo jeho koniec.

Rozvod má dopad na celý nadchádzajúci život. Je to významná udalosť s radom sociálnych a iných dôsledkov. Od rozvodu nastáva zmena ekonomických a sociálnych statusov. Mení sa aj systém fungovania rodiny a výchova detí, vzťahy so širšou rodinou a priateľmi. „Rozvod patrí k jednej z najbolestnejších a najkomplikovanejších životných udalostí, aké ľudia prežívajú. Spretrháva vzťahy, ruší vedomie kontinuity života, dotýka sa samej podstaty ľudskej identity.“ (Everet, 2000, s. 11). Napriek tomu, ako tvrdí autor, je zdravý rozvod možný. Súvisí s tým ochota porozumieť emóciám v čase rozvodu a tiež snaha o konštruktívne, civilizované a riadené ukončenie manželstva, s minimálnym dopadom na rodičov i deti. Pre zdravý rozvod je potreba pozrieť sa do minulosti, uvedomiť si prítomnosť a premýšľať o veciach, ktoré budú nasledovať. Treba tiež pouvažovať, aké dôsledky bude mať rozvod pre všetkých zúčastnených. Širšia rodina nám môže byť na jednej strane oporou, ale stáva sa tiež, že prostredníctvom nej sme vystavení kritike. K rozvodu sa treba stavať holisticky. Nemožno naň pozerať čiernobielo. Podotýkame, že naše stanovisko k rozvodu je negatívne, teda sme proti rozvodu, avšak, jedným dychom dodávame, že v mnohých prípadoch je minimálne pre jednu zainteresovanú stránku rozvod vykúpením (ak máme na mysli tyraniu, zneužívanie a pod.). K rozvedeným ľuďom by sa spoločnosť nemala stavať ako ostigmatizovaným, ale naopak, prijímať ich tak, ako to vychádza z príbehu o márnotratnom synovi. Rozvedeným manželom nie je vhodné klásť na ich plecia „zákony a pravidlá“, ktoré ich tvorcovia sami nedokážu uniesť.

4 Vplyv rozvodu na dieťa

Rodičia sa mnohokrát mylne domnievajú, že rozvod je najlepším riešením. Avšak deti paradoxne nevnímajú rozvod ako akúsi úľavu. Je to pre nich väčšinou veľmi nepríjemný a traumatizujúci zážitok, ktorý so sebou prináša množstvo viditeľných i skrytých reakcií. K tým najčastejším môžeme zaradiť zlosť, zmätok, obavy, pocity viny. U starších detí boli spozorované somatické problémy, ako bolesti hlavy a žalúdka bez predchádzajúcej organickej príčiny. Deti síce navonok vyzerajú „v pohode“, a často aj rodičia túto situáciu podceňujú. Odhliadnuc od dôvodov, prečo tomu tak je všeobecne platí, že s rozvodom sa horšie vyrovnávajú chlapci (obrat môže nastať v puberte, keď dievčatá začínajú mať citové problémy), a tiež, že s pribúdajúcim časom, ktorý uplynul od rozvodu sa deti tejto situácii prispôsobia. Veľmi dôležitým faktorom je aj citová stabilita rodičov pre lepšie zvládnutie rozvodu deťmi. Väčšina rozvedených sa začína stabilizovať druhý rok po rozvode, a na ústupe sú aj rodinné problémy. Najviac trpia rozvodom deti ovplyvňované proti niektorému z rodičov, tie ktoré nemajú v okolí žiadnu podporu, sú donútené situáciou žiť po rozvode rodičov s obidvomi navzájom sa nenávidiacimi rodičmi v jednom byte. Ďalej sú to tie deti, ktoré sa stávajú svedkami násilia medzi rodičmi. Taktiež veľmi negatívne pôsobí i nevyrovnaný vzťah rodičov voči deťom. Ten sa prejavuje niekedy nadmernou starostlivosťou, druhýkrát ľahostajnosťou, nezáujmom a inokedy zasa trestami. Dieťa má z takýchto reakcií zmätok v hlave a určite to nedobre vplýva na jeho psychiku. Na druhej strane sa deti s rozvodom relatívne dobre vyrovnajú, keď nebývajú ovplyvňované, nabádané a majú pocit bezpečia sprevádzaný silnou citovou väzbou aspoň na jedného z rodičov. Tiež môže byť nápomocné, ak vo svojom okolí nájdu spoľahlivú oporu umožňujúcu citový vzťah k blízkemu človeku, a tiež ak sa nestávajú svedkami hádok a konfliktov (Novák, 2007).

Najčastejšie reakcie detí na rozvod rodičov v jednotlivých štádiách vývinu sú popísané nasledovne:
Deti od prenatálneho obdobia do dvoch rokov: V tomto období hrozí predčasný pôrod, problémy so spánkom a s príjmom potravy. Deti reagujú na emócie rodičov v podobe plaču, strachu, nespavosti . V tomto veku majú deti rady pravidelnosť a akékoľvek zmeny im neprospievajú.
Deti vo veku troch až piatich rokov: Správanie dieťaťa v tomto veku zodpovedá nižšiemu veku. Nastávajú problémy so zaspávaním, objavujú sa nočné mory. Dieťa nechápe ešte situáciu spojenú s rozvodom, ale má strach z opustenia. V prípade, že jeden rodič prichádza sporadicky, objavuje sa úzkostné prežívanie.
Deti okolo šiestich rokov: U dieťaťa sa prejavuje nesústredenosť a labilita. Rozvodom sa znásobuje záťaž spojená s nástupom do školy. Môže nastať zhoršenie výslovnosti, výbuchy agresie, na ktoré okolie reaguje trestaním, dištancovaním sa od dieťaťa. Toto všetko môže podporovať pocity viny súvisiace s rozvodom. Niekedy sa objaví i zvýšená úrazovosť.
Deti vo veku sedem až desať rokov: Dieťa pociťuje strach, smútok v porovnaní s inými deťmi, ktoré majú oboch rodičov. V tomto veku dieťa provokuje svojich rodičov, testuje kde sú jeho hranice, čo všetko si môže dovoliť. Sprievodným javom býva množstvo psychosomatických príznakov.
Deti od jedenástich do trinástich rokov: V tomto vekovom rozhraní už dieťa plne chápe rozvod a jeho dôsledky. O príčinách býva často informované v nie veľmi peknom obraze, často od svojich vrstovníkov. Z toho následne pramení negativizmus a tiež skrytá alebo otvorená agresivita. Už si uvedomuje svoju hodnotu na „rozvodovom trhu“ a môže vydierať jedného, či obidvoch rodičov. Taktiež môže nastať situácia, že dieťa na seba prevezme zodpovednosť za rodiča. Dieťa chce čo najskôr dospieť, vidí svet v čierno-bielych farbách, a správa sa extrémne.
Deti vo veku štrnásť až šestnásť rokov: Pubertálna náladovosť a labilita narastá situačne rozvodovou záťažou. Udržanie rešpektu a autority dieťaťa je ťažké aj bez rozvodu. Dieťa sa dozvedá informácie, ktoré by vedieť nemalo a následne ich zneužíva. Dieťaťu hrozia pocity úzkosti, depresie a neistoty, ktoré môže vyústiť testovaním drog, delikvenciou, sexuálnou promiskuitou a koniec koncov strachom z budúcnosti. V tomto období si dieťa vytvára vlastnú identitu, a vďaka sklamaniu rodičov môže mať ďalekosiahle následky na budúci partnerský život.
Deti od sedemnástich do devätnástich: V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia. Sú radi, keď sú ich rodičia spokojní a šťastní, z prítomnosti nového partnera rodičov majú zmiešané pocity – ak by ho prijali vrelo, môžu to cítiť ako zradu a neloajalitu k druhému rodičovi. U týchto detí hrozia úteky z domu a tiež aj predčasne uzatvorené manželstvá.(2)

5 Návrhy, diskusia a odporúčanie pre prax

Znovu chceme zdôrazniť, že nie sme za to, aby sa ľudia rozvádzali, nechceme glorifikovať a už vôbec nie ospravedlňovať rozvod, no zároveň konštatujeme, že na problematiku rozvodu sa nemožno pozerať čiernobielo, pretože pre mnohé zainteresované stránky aj v kresťanskom prostredí, je rozvod často vykúpením z tyranie a zneužívania. Cirkvi na Slovensku (ak nie na celom svete) by sa mali začať riadne a sofistikovane zaoberať problematikou rozvodu, pastoráciou rozvedených ľudí, pretože momentálne je v cirkvách možnosť vidieť, že vrahovia, násilníci, či ľudia s mnohými sociálno-patologickými prejavmi majú často bližšie „k oltáru“ (k sviatostiam a pod.) než ľudia po rozvode. Nehovoriac o deťoch, ktoré sú vďaka rozvodu svojich rodičov, často vystavené výsmechu zo strany spolužiakov, rovesníkov, či užšej spoločnosti.
Aj vďaka vyššie spomínaným skutočnostiam navrhujeme pre rodiny po rozvode nasledovné body pre prax:

  • Udržiavať pravidelný kontakt s dieťaťom,
  • Nezaťahovať deti do rozvodovej traumy, tzn. neohovárať druhého rodiča a neútočiť naňho v jeho neprítomnosti. Dieťa v tomto prípade nemusí demonštrovať lojalitu k niektorému z rodičov.
  • Nepoužívať dieťa ako nástroj pomsty, napr. keď jeden z rodičov dieťa systematicky proti druhému rodičovi popudzuje a vyhráža sa mu trestom, v prípade že od druhého rodiča niečo prijme, alebo s ním niekam pôjde. Takémuto postaveniu dieťaťa vravíme „syndróm zavrhnutého rodiča“. Situácia sa vyostruje bránením kontaktu s druhým rodičom a indukuje u dieťaťa príznaky strachu z návštev zavrhovaného rodiča. Môže tak dochádzať k nespavosti, plaču, pomočovaniu.
  • Nevydierať a nemanipulovať dieťaťom vo svoj vlastný prospech. Vtedy sa dieťa stane tzv. „steblom poslednej nádeje“. Rodič, ktorý sa nevie zmieriť s rozvodom, kontaktuje druhého rodiča vždy, keď je akože s dieťaťom niečo v neporiadku. Snaží sa pri týchto debatách o navodenie čo možno najvrúcnejšej atmosféry.
  • Nevyužívať dieťa ako mediátora, sprostredkovateľa“. V bežnej komunikácii sa tento jav definuje ako poštárovo dieťa. Táto situácia nastáva vtedy, keď rodičia nie sú schopní spolu komunikovať. Z dieťaťa sa stáva sprostredkovateľ ich komunikácie. Dieťa tak napr. odkazuje otcovi, ako matka hodnotí ich minulý kontakt a aké inštrukcie má pre aktuálne stretnutie. Tiež sa snažia rodičia zisťovať informácie o tom, čo sa deje v živote druhého rodiča, s kým sa stýka a pod. Dieťaťu nie je táto úloha spočiatku príjemná, ale stáva sa aj to, že si na ňu zvykne a začne ju využívať vo svoj prospech. V istých prípadoch môže tento bod, odporúčanie prerásť do pozície: dieťa=náhradný partner. V bežnej komunikácii sa takéto deti často nazývajú aj bútľavými vŕbami. Rodič, ktorý s ním žije, sa mu zdôveruje so všetkými starosťami a konzultuje s ním všetky vážne rozhodnutia. Vtedy sa dieťa automaticky stáva prekážkou pri pokusoch dospelého nadviazať nový vzťah. Ale dospelému to nijako neprekáža. Dokonca to niekedy i uvíta.
  • Vyhýbať sa zanedbávaniu výchovy dieťaťa. Táto situácia nastáva vtedy, ak sú rodičia natoľko pohltení a zaujatí svojimi problémami, že sa o deti nezaujímajú. Vtedy býva dieťa zanedbávané, často krát prekračuje svojim správaním hranice zákona, a riešenie problémov zostáva na orgánoch štátu prípadne iných organizáciách.

Ako pomôcť deťom po rozvode zo strany samotných rodičov? Napr.: komunikovať problém; trpezlivé zodpovedanie náročných otázok; nenarušenie vzťahov, na ktoré boli zvyknuté; spoločné trávenie voľného času. Rodičia milujú svoje deti a chcú im dobro i po rozvode. Ubližujú im z nevedomosti a v emocionálnom napätí. Jediné čo by sa malo deklarovať dieťaťu v tomto náročnom období, je to, že nie ono je vinné na tom, čo sa stalo, a na vzťahu rodičov k nemu sa nič zásadné nezmení.

Záver

Spoločnosť sa snaží rodinu podporovať a prostredníctvom sociálnej politiky štátu vytvárať vhodné podmienky pre jej fungovanie. I napriek súčasnej zložitej dobe je ešte stále rodina považovaná za jednu z najdôležitejších životných hodnôt. Čoraz častejšie sme svedkami, že rodina a manželstvo sa nedá zachrániť za každú cenu. Rozvod sa bohužiaľ stáva každodennou skutočnosťou. A dozaista zanecháva následky. Rozvod býva sprevádzaný rôznymi emóciami. Pre deti to sú väčšinou pocity hnevu, neistoty a tiež spoznania možnosti, že aj tí, ktorým dôverovali, sú schopní ich opustiť. Stabilita rodiny utrpela. Rozvodom sa rodina mení – dostáva sa do novej situácie – začínajú sa problémy finančné, bytové a iné. V tomto období často aktérom chýbajú základné informácie o riešení ich problémov. A práve tu môže zasiahnuť mediátor, sociálny pedagóg, sociálny pracovník a ponúknuť odbornú pomoc. Tá sa môže začať dokonca už v čase úvah o rozvode, kedy sa opúšťaný partner nevie veľakrát vyrovnať so situáciou, nevie ako sa má správať. Dopady rozvodu môžeme pozorovať na sociálnom správaní detí počas rozvodu, po rozvode aj v ich hlbokej dospelosti. Neriešené vnútorné konflikty detí vedú k problematickým postojom, presvedčeniam a komunikačným vzorcom. Je v záujme normálneho života detí z rozvedených rodín, ako i samotných rozvádzajúcich sa, aby im bola poskytnutá včas odborná pomoc odborníkov. Je to rovnako i v záujme spoločnosti, ktorej sú členmi, aby podporovalo skôr zmierovanie než deštrukciu vzťahov.

Autor: Doc. PaedDr. et PhDr. Pavol Tománek, PhD.

Zoznam použitej literatúry:

DOLISTA, J. - TŮMA, J. 2010. Problematika a prevence „nových náboženských hnutí“. Brno : L. Marek, 2010. s. 75-76. ISBN 978-80-87127-25-4.
EIS, Z. 1994. Krize všedního dne. Praha : Grada Publishing. s. 30-85.
EVERETT, C. – EVERETT, S. V. 2000. Zdravý rozvod pro rodiče a děti. Praha: TALPRESS, spol. s r.o. 212 s. ISBN80-7197-169-3.
FEŠKOVÁ, Š. 2009. Rodina – najrizikovejší faktor vzniku porúch správania u žiakov? In Školský psycholog a kvalita školy. Nitra : UKF, 2009. s. 191-199. ISBN 978-80-8094-507-7.
FRÝDKOVÁ, E. 2010.Rodičia ako edukační partneri školy. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2010. 174 s. - ISBN 978-80-8105-200-2.
KLIMPL, P. 1991. Psychická krize a krizová intervence. In Československá psychiatrie, roč. 87, č. 3-4. s. 71-77.
KOSTRUB, D. 2008. Dieťa/žiak/študent - učivo - učiteľ, didaktický alebo bermudský trojuholník ? 1. vyd. Prešov : Rokus, 2008. s. 171 ISBN 978-80-89055-87-6
KOSTRUB, D. - TÓTHOVÁ, R. - SEVERINI, E. - SCHERHAUFEROVÁ, M. 2013. nvestigation of students concepts about learning and teaching process from aspect of learning theories. In Edukacja w kreowaniu współczesnej rzeczywistości : możliwości i ograniczenia 2, Siedlce : Uniwersytet Przyrodniczo-Humanistyczny, 2013 s. 205-215. ISBN 978-83-936635-1-4
KURUC, M. 2013. Poruchy správanie u detí a adolescentov a ich pedagogická diagnostika. Bratislava : UK, 2013. 65 s. ISBN 978-80-223-3512-6.
LACKOVÁ, D. - VALÁŠKOVÁ, M. 2011. Možnosti využitia niektorých prvkov e-learningu vo vzdelávaní a učení sa detí predškolského veku. In Inovačný proces v e-learningu. [CD-ROM]. Ekonóm: 2011. s. 1 -8. ISBN 978-80-225-3112-2.
Metodický materiál Ústredia PSVaR – práca so systémom rodiny v rozvode.
NOVÁK, T. – PRŮCHOVÁ, B. 2007. Předrozvodové a rozvodové poradenství. Praha: Grada Publishing, spol. s.r.o. 288 s. ISBN 978-80-247-1449-3.
NOVÁK, T. 2000. Rodičovské judo – dítě během rozvodového řízení. Praha: GradaPublishing, spol. s r.o. 92 s. ISBN 80-247000-2-6.
Občiansky zákonník (1964). Bratislava : Epos, 2006. 175 s. ISBN 808057684X.
PASTOR, K. 2012. Demografické faktory stability manželstva. Bratislava : Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku. Inštitút Jána Pavla II. v Bratislave. In Rodina v treťom tisícročí – Familiaris consortio –nádej pre súčasnú rodinu. s. 262-268. ISBN 978-80-971162-8-6.
POSSE, R. 2002. Umenie výchovy. Vrútky : vyd. Advent-Orion, Vrútky. 194 s. ISBN 80-88960-89-4.
PREVENDÁROVÁ, J. 1998. Rodina s postihnutým dieťaťom. Nové Zámky : Psychoprof spol. s r. o., Artus. ISBN 80-976148-9-9.
RUSNÁKOVÁ, M. 2007. Rodina v slovenskej spoločnosti. Ružomerok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity, Ružomberok. 167 s. ISBN 978-80-8084-248-2.
SOPÓCI, J. – BÚZIK, B. 2006, Základy sociológie, Bratislava: SPN - Mladé letá. 144 s. ISBN 80-10-00917-2.
TAMÁŠOVÁ, V. 2007. Teória a prax rodinnej edukácie. 2. vyd. Ivanka pri Dunaji:AXIMA. 210 s. ISBN 978-80-969178-3-9.
TOMÁNEK, P. 2012a. Nové podoby rodiny. In Lifelong learning, roč. 2, č. 3, s. 44-63. ISSN1804-526X.
TOMÁNEK, P. 2012b. Teoretické východiská rodinnej výchovy. Brno : Tribun. 165 s. ISBN 978-80-263-0233-9.
TŮMA, J. 2013. Význam potřeb v životě jedince. In Zdravý způsob života, Ukrajina : Lvov, 2013, roč. 11 (77), s. 38-40. ISSN 2307-0722.
TŮMA, J., MALIŇÁKOVÁ, L. 2013. The Importance of the social services in the social family policy in Czech Republic. In Clinical Social Work. Austria : Vienna, no.2, vol.4, 2013, s. 95-99. ISSN 2222-386X.
TŮMA, J., POŽÁREK, P. 2013a. Aktuální pohled na manželství a rodinu. In Zdravý způsob života, Ukrajina : Lvov, 2013, roč. 13 (79), s. 30-32. ISSN 2307-0722.
VIŠŇOVSKÝ, Ľ. a kol. 2007. Základy rodinnej výchovy. 1. vyd. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta. 198 s. ISBN 978-80-8083-443-2.
VODÁČKOVÁ, D. a kol. 2007. Krizová intervence. Praha: Portál. 544 s. ISBN 978- 80-7367-342-0.
Zákon č. 154/1994 Z.z. NR SR o matrikách, jeho druhá časť - paragrafy § 27-30.
Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 420/2004 Z.z o mediácii a o doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Internetové zdroje:

Demografický vývoj. [online] Dostupné: http://portal.statistics.sk/files/informativna-sprava_demograficky-vyvoj... [cit. 17.3.2012]
Gay family? [online] Dostupné na: www.sltrib.com/sltrib/news/...78/gay-family-parents-lgbt.html.csp [cit. 04.06.2013]


(1) Dostupné: http://portal.statistics.sk/files/informativna-sprava_demograficky-vyvoj... [cit. 17.3.2012]
(2) Metodický materiál Ústredia PSVaR – práca so systémom rodiny v rozvode.