Neutralita štátu alebo načo nám je v liberálnej demokracii morálny dialóg

dec 16 2020

Ethical neutrality of state or Why we need moral dialogue in liberal democracy

Abstrakt: Štúdia predstavuje základné sociálno-filozofické východiská v kontexte liberálnej požiadavky na neutralitu štátu, pričom hlavným predmetom analýzy sú vybrané koncepcie neutrality štátu a jednotlivé aspekty morálneho a hodnotového pluralizmu v súčasnej demokratickej spoločnosti. Následne upriamuje pozornosť na nevyhnutnosť hľadania priestoru pre presadzovanie verejnej morálky, ako aj rôznych koncepcií dobra v (eticky) neutrálnom štáte, a to prostredníctvom komunitaristického konceptu tzv. morálneho dialógu, ktorého výsledkom je spoločné morálne porozumenie v hodnotových a eticky relevantných otázkach.
Kľúčové slová: demokracia, etika, hodnoty, komunitarizmus, liberalizmus, morálny dialóg, neutralita štátu, spoločné morálne porozumenie

Abstract: The study presents basic socio-philosophical grounds of liberal demand for state neutrality, while the main subject of the analysis are selected concepts of state neutrality and particular aspects of moral and vaue pluralism in contemporary democratic society. The study subsequently draws attention to the necessity of searching the space for enhancement of public morality as well as various concepts of (ethically) neutral state from the communitarian concept of the so-called moral dialogue, which results in a shated moral understanding on value and ethically relevant issues.
Key words: democracy, ethics, values, communitarianism, liberalism, moral dialogue, state neutrality, shared moral understanding

Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)

Úvod

V odbornej literatúre nájdeme mnoho koncepcií a najmä zdôvodnení požiadavky na neutralitu štátu, pričom väčšinu z nich možno, prirodzene, zaradiť k liberálnym koncepciám. Požiadavky na presadzovanie neutrality štátu nemožno jednoznačne kvalifikovať ako prejav morálnej ľahostajnosti alebo bezhraničnej tolerancie, ktorú niektorí pripisujú politickej nestrannosti alebo verejnej odlúčenosti, pokiaľ ide o jednotlivé (individuálne) koncepcie dobra. Neutralita štátu je nepochybne otázkou nielen modernej morálnej a politickej filozofie, ale aj predmetom politických diskusií v kontexte mnohých aktuálnych otázok (migrácia, interrupcie, homosexuálne manželstvá a pod.). Samotný význam a rozsah toho, čo by mala „slepá“ spravodlivosť brať (a nebrať) do úvahy pri hľadaní riešenia takto postavených hodnotových otázok, je dnes ústrednou témou odborných diskusií.

Neutralita štátu

Vo všeobecnosti sa s volaním po neutrálnom štáte stretávame v súvislosti s oddelením štátu od morálneho (napr. náboženského), ideologického či politického presvedčenia. Ide teda o pozíciu, podľa ktorej by štát nemal uprednostňovať jedno náboženské presvedčenie pred druhým, veriacich pred ateistami, konzervatívcov pred liberálmi a pod. Mal by teda vytvárať, podporovať a presadzovať tolerantnú verejnú kultúru, v ktorej sa ľudia, aspoň vo svojom vonkajšom správaní, navzájom rešpektujú. Je potrebné zdôrazniť, že tento rešpekt (úcta) je vyžadovaný od osôb, ktoré sa hlásia k určitému presvedčeniu, nie od presvedčení samotných. Ľudia tu nemajú morálnu povinnosť „rešpektovať“ voľby iných v morálnom zmysle, ale postačuje to, že nezasahujú do týchto volieb jednoducho preto, lebo ich neprijímajú (Raes, 1995). Volanie po neutralite štátu možno interpretovať aj ako snahu o založenie politických (štátnych) štruktúr na vedeckých východiskách, ktoré sú eticky a hodnotovo neutrálne, čiže na akomsi „nestrannom hľadisku“. Z tohto zorného uhla je štát neutrálny vtedy, ak nevychádza z konkrétnej ideológie, ktorá by mohla byť straníckym hľadiskom.

Ďalšia požiadavka na neutralitu štátu sa vzťahuje predovšetkým na kvalitatívnu nestrannosť z hľadiska sledovania kvantitatívneho spoločného cieľa. Klasický (benthamovský) utilitarizmus je v tomto kontexte považovaný za „neutrálny“, pokiaľ nepreferuje jeden konkrétny zdroj úžitku pred druhým, ale zaujíma ho iba inštrumentálny príspevok, ktorý prispieva k všeobecnej užitočnosti ako najväčšie šťastie najväčšieho počtu ľudí. Ide tu o subjektivistický alebo preferenčný popis neutrality. Argumentácia v prospech neutrality štátu však môže súvisieť aj s hodnotou rovnosti medzi ľuďmi v zmysle rovnakého prístupu štátu k svojim občanom. Štát je neutrálny, pokiaľ si uvedomuje a presadzuje všeobecné podmienky spravodlivosti. Aj v tomto prípade je nestrannosť ústredným pojmom, ale na rozdiel od jej utilitárneho výkladu, nestrannosť ako rovnaká úcta nevychádza z kvalitatívneho zvažovania zdrojov ľudskej slasti alebo bolesti, ale z morálneho poňatia ľudskej osoby. Ako ľudské bytosti máme všetci právo na rovnaké zaobchádzanie zo strany štátu, a to nezávisle od našej osobnej koncepcie dobra.

V koncepciách neutrality štátu postavených na antiperfekcionizme legitímnou úlohou štátu a politického poriadku nie je presadzovať alebo dokonca stimulovať konkrétne ideály ľudského charakteru a osobnosti, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú založené na morálnej pravde. Príkladom takéhoto zdôvodnenia požiadavky neutrálneho štátu je Rawlsova procedurálna argumentácia jeho princípov spravodlivosti zvolených pod „závojom nevedomosti“ v podmienkach „pôvodného stavu“ (Rawls, 1971, 1996, Jurová, 2012).

Požiadavka na neutralitu štátu môže byť tiež odvodená od presadzovania priority individuálnej slobody, čo znamená, že štát by nemal zasahovať do ľudskej slobody, s výnimkou jej formálnej garancie a ochrany. Štát ako inštitúcia má právo zasiahnuť do slobody jednotlivca vtedy, keď dochádza k jej ohrozeniu resp. ak ohrozuje priestor slobody iného jednotlivca (Nozick, 1974). K liberálnej argumentácii v prospech neutrality štátu patrí aj jej chápanie ako nestrannosti, čo súvisí s požiadavkou, aby pravidlá (zákony) boli „všeobecné“ alebo „neosobné“, a nie konkrétne (Hayek, 1994). Neutralita tu znamená, že ľudia majú právo správať sa podľa právnych predpisov a používať ich akýmkoľvek spôsobom, ktorý im vyhovuje. Majú teda v skutočnosti zákonné právo na morálne chyby, pokiaľ konajú v medziach zákona.

V inom zmysle súvisí požiadavka neutrality štátu s uznaním nesúmerateľnosti hodnôt. Keďže jednotlivé hodnoty a hodnotové voľby sú nesúmerateľné, štát by nemal uprednostňovať jednu hodnotu alebo súbor hodnôt pred ostatnými. Zakladanie politiky na explicitných hodnotových voľbách by znamenalo, že štátna moc je založená na vlastnom výbere konkrétnych hodnôt. Nejde o to, že by nebolo možné objektívne posúdiť rozdiel medzi správnym a nesprávnym, dobrým a zlým, morálnym a nemorálnym, ale z hľadiska objektivizmu by bolo nesprávne, keby štát vnucoval určité hodnoty svojim občanom (Dworkin, 1986). Na porovnanie, Feinberg (1988) odvodzuje požiadavku na neutralitu štátu nevyhnutnou potrebou oddelenia verejnej a súkromnej morálky, pričom štát môže vyjadrovať konkrétne hodnotové presvedčenia prostredníctvom svojich politík a právnych predpisov, pokiaľ sú tieto objektívne pravdivé alebo široko zdieľané jeho občanmi a pokiaľ sú obmedzené v ich uplatňovaní vo verejnej sfére.

Rôzne koncepcie neutrality štátu môžu viesť k vzniku rôznych druhov štátov, od minimálnych štátov po sociálno-demokratické štáty, od liberálnych štátov po republikánske štáty. Požiadavka neutrality má za cieľ odpovedať na rôzne problémy buď axiologického, morálneho, politického alebo aj čisto pragmatického charakteru. Pri všetkých koncepciách neutrality štátu je však, ako uvádza Raes (1995, s. 139), ústredným bodom „zmysel chápania „nestranných pravidiel“ v spoločnosti „rovnakých právnych subjektov“ a otázka, „kedy a prečo môže štát použiť silu na to, aby občania dodržiavali pravidlá“.

Morálny a hodnotový pluralizmus v neutrálnom štáte

Pri zvažovaní opodstatnenosti presadzovania morálky v (eticky) neutrálnom demokratickom štáte je potrebné upriamiť pozornosť na niekoľko konceptov. Klasickí liberáli a utilitaristi v tomto kontexte zdôrazňujú nevyhnutnosť rozlišovať medzi tým, čo je považované za nemorálne v súvislosti s vplyvom na verejné záujmy, a tým, čo vnímame ako nemorálne v čisto súkromnej sfére (napr. Mill, 1971, Hart, 1963 a i.). To, či niečo je alebo nie je predmetom verejného záujmu, závisí od toho, či je samo osebe pravdepodobné, že to poškodí legitímne záujmy tretích strán. Tento liberálny a utilitaristický prístup k tzv. „verejnej morálke“ alebo „morálnosti právneho štátu“ nie je ústredným morálnym hodnotením toho, čo je správne alebo nesprávne, ale hodnotením toho, aký dopad má konanie v zmysle jeho (užitočných alebo škodlivých) dôsledkov pre ostatných (Lyons, 1983). Iný pohľad predstavuje Devlinov konzekvencialistický prístup (Devlin, 1965), ktorý upozorňuje na morálku ako kultúrny artefakt. Aj keď sa morálne presvedčenie môže v jednotlivých kultúrach líšiť, právo kultúr na zachovanie svojej integrity sa napriek tomu prezentuje ako univerzálny morálny nárok. Je morálnym právom kultúr chrániť svoje konštitutívne morálne presvedčenia. Spoločnosť ako „komunita nápadov“, vrátane spoločných úvah o politike a etike, sa spolieha na také spoločné pocity, ako je jej „zdravý rozum“ (Devlin, 1965, s. 10). Bez zásadnej spoločnej dohody o tom, čo je dobré a čo zlé, nemôže existovať žiadna spoločnosť. Morálny problém nevzniká vtedy, ak členovia určitej kultúry slobodne prijímajú a dodržiavajú spoločné morálne presvedčenie, ktoré predstavuje ich „zdravý rozum“. Komunity alebo kultúry by však mali v prvom rade rešpektovať demokraciu a práva jednotlivca, ktoré sú garantované štátom. Nemajú právo domáhať sa tolerancie voči praktikám, ktoré presadzujú u svojich členov proti ich vôli a takisto nemajú právo nútiť ľudí, aby zostali členmi komunity. Práva špecifické pre istú komunitu založené na kultúrnych rozdieloch sa možno dovolávať iba vtedy, ak majú členovia komunity demokratický hlas a slobodne akceptujú hodnoty, ktoré tieto práva chránia (Raes, 1992). V komunitaristickom diskurze ide o požiadavku tzv. „vnímavej komunity“ (Jurová, 2013, s. 115).

Podľa Raesa (1995) nemožno tvrdiť, že morálny pluralizmus a zmeny v morálnych presvedčeniach jednotlivcov, ktoré sú prirodzenou súčasťou súčasných západných demokratických spoločností, by reálne predstavovali ohrozenie súdržnosti spoločnosti. Morálne postoje a názory sa môžu meniť bez toho, aby ničili spoločnosť. Ich zmena alebo existencia odlišných morálnych postojov v spoločnosti nie sú nevyhnutne „stratami“, ale naopak, môžu predstavovať žiaducu zmenu existujúceho spoločenského poriadku. Morálny pluralizmus a štátna neutralita by sa teda nemali chápať ako nepriatelia sociálnej súdržnosti a sociálnej integrácie. Naopak, môžu vytvárať práve také podmienky v spoločnosti, ktoré umožnia zvládnuť procesy rozpadu spoločnosti (Raes, 1995, s. 150).

Uznanie osobnej autonómie, zabezpečenie ľudských práv a slobôd jednotlivcov v demokratickou štáte je nevyhnutnou, nie však postačujúcou podmienkou na to, aby jednotlivci mohli prežiť život, ktorý je v súlade s ich vlastnými hodnotovými preferenciami. Koncepcie dobra jednotlivcov a komunít v spoločnosti sú často protichodné a nesúmerateľné, napriek tomu sa domnievame, že diskusia o morálnych otázkach a nastavení morálky v spoločnosti je nevyhnutná aj v eticky neutrálnych demokratických štátoch. Štát s minimálnymi kompetenciami, ktorý presadzuje napr. Robert Nozick (1974), v čistej podobe dnes neexistuje. Sme presvedčení o tom, že nesúmerateľnosť koncepcií dobra nevylučuje možnosť niektorých spoločných koncepcií škodlivého správania. Nech je kultúrna a etická rozmanitosť v spoločnosti akokoľvek veľká, je nespochybniteľné, že v pluralitných demokratických spoločnostiach existuje konsenzus na tom, čo každá kultúra považuje za zlé či nežiaduce. Ako príklad možno uviesť fyzické ubližovanie, odňatie slobody alebo života, zničenie alebo krádež majetku atď. Pochopiteľne, tento konsenzus nemožno zovšeobecňovať v prípade všetkých hodnotových preferencií, ide tu však o identifikáciu tzv. verejnej morálky. Od štátu sa očakáva, že bude hľadať a najmä poskytovať spoločnú komunikačnú platformu a umožní viesť konštruktívny dialóg o tom, čo rôzne koncepcie dobra a rôzne komunity v spoločnosti všeobecne akceptujú ako žiaduce alebo, naopak, škodlivé. Zároveň však štát musí zostať nezávislý od ktorejkoľvek partikulárnej (náboženskej, etickej, ideologickej) koncepcie dobra, t. j. eticky neutrálny.

Rawlsova argumentácia (1996) pre neutrálne verejné poňatie morálky, podobne ako Dworkinova obrana verejných politík (1986), je založená na hľadaní neutrality medzi rôznymi koncepciami dobra a je výrazne antiperfekcionistická, čo znamená, že presadzuje šírenie ideálov dobra inak ako prostredníctvom politickej moci. Rawlsov prístup však ponecháva priestor pre niektoré kroky zo strany štátu, ktoré sú založené na konkrétnych morálnych ideáloch. Spoločenské inštitúcie musia byť síce antiperfekcionistické, ale nie je vylúčené, že legislatívne rozhodnutia môžu reflektovať isté „ideály dobra“ (Rawls, 1971, s. 238). Rozhodovacie procesy by mali byť založené na norme rovnakej úcty, výsledky týchto rozhodovacích procesov však zostávajú otvorené. Pokiaľ tieto rozhodnutia rešpektujú všeobecné procesné požiadavky, mali by sa akceptovať ako spravodlivé. Rawlsova koncepcia neutrality je teda výrazne determinovaná definíciou racionality, ktorá ponecháva priestor iba pre strategické úvahy reprezentatívnych osôb v pôvodnom stave (Jurová, 2012, s. 66 – 74).

Kritici Rawlsovho konceptu spravodlivosti a neutrality štátu z radov komunitaristov popierajú opodstatnenosť jeho východísk. Raz (1986) spochybňuje obhájiteľnosť a vierohodnosť Rawlsovho prístupu k politickej neutralite. Dohodu o spôsobe voľby medzi perfekcionistickými zásadami nemožno podľa neho vylúčiť z toho dôvodu, že samotné spôsoby či metódy hodnotenia rôznych ideálov sú predmetom hodnotiacej kontroverzie. Priorita práva pred dobrom, ktorá je východiskom Rawlsovej koncepcie (Jurová, 2012), je pre komunitaristov neprijateľná, pretože to, čo je spravodlivé z pozície štátu, je možné zistiť iba vtedy, ak vieme, čo je dobré pre jeho občanov. Podľa Razovho liberálneho perfekcionizmu by teda vlády mali vychádzať z istej koncepcie dobra, takže koncept práva a spravodlivosti by sa nemal rozvíjať nezávisle od akejkoľvek koncepcie dobra, ale mal by zahŕňať množstvo koncepcií dobra. Štát by sa nemal inšpirovať „politikou neutrálneho záujmu“, ale mal by robiť takú politiku, ktorá chráni a podporuje osobnú autonómiu: „Starosť o dôstojnosť a integritu osôb si vyžaduje morálny pluralizmus, nie neutralitu alebo vylúčenie ideálov“ (Raz, 1986, s. 127).

Morálny pluralizmus nie je postojom, ktorý by hovoril o tom, že nejaký spôsob života je rovnako hodnotný ako akýkoľvek iný (slobodne zvolený) spôsob života. Raes (1995, s. 160) v tomto kontexte presvedčivo argumentuje pluralitou morálne dobrých možností, pričom pluralizmus vníma ako postoj, podľa ktorého by ľudia mali mať slobodu výberu medzi hodnotnými možnosťami, a nie medzi akýmikoľvek možnosťami, ktoré sú k dispozícii. O morálne relevantnú možnosť výberu pritom ide vtedy, ak je jej voľba zrealizovaná na základe informovaného súhlasu a ak je založená na dôvodoch, z ktorých vyplýva, že „iba niečo chcieť“ nie je dostatočným dôvodom na takúto voľbu. Tu sa dostávame k požiadavke, aby štát poskytoval svojim občanom nielen základné informácie, ale aj základné sociálne statky, zdroje alebo schopnosti tak, aby sa ich výber mohol skutočne považovať za informovaný a nevynútený výber, pre ktorý majú relevantné dôvody.

Vytvorenie optimálnej politickej a spoločenskej pôdy na to, aby si ľudia ako informovaní občania mohli zvoliť svoje vlastné ideály dobra je povinnosťou vlády, ktorá stojí na čele štátu. Vláda môže a mala by podporovať množstvo hodnotných koncepcií dobrého života a mala by občanov odrádzať od zlých alebo prázdnych ideálov. Spôsob presadzovania hodnotných koncepcií dobra však nesmie byť donucovací, ale naopak, persuazívny, t. j. taký, ktorý by neohrozoval hodnotu individuálnej autonómie jednotlivca.

Hľadanie „spoločného morálneho porozumenia“ prostredníctvom morálneho dialógu

Ako sme uviedli vyššie, liberálne orientovaní myslitelia zdôvodňujú a presadzujú rôzne argumenty v prospech neutrálneho štátu. Samotní liberáli totiž priznávajú, že aj keď bude štát (eticky) neutrálny, pokiaľ bude v spoločnosti existovať konsenzus o súbore spoločných hodnôt, tie sa budú, prirodzene, premietať aj do zákonov (Gutmann, 198, s. 319). V tomto kontexte preto upriamime pozornosť na komunitaristickú požiadavku nevyhnutnosti diskusie o tzv. „spoločnom morálnom porozumení“ v spoločnosti (Etzioni, 2018). Komunitaristi kritizujú liberálne východiská a postoje v mnohých aspektoch – od tzv. „neukotveného self“, cez prioritu práva pred dobrom, až po etickú či hodnotovú neutralitu štátu (Jurová, 2013, s. 37-51). V rámci diskusie o neutralite štátu poukazujú najmä na to, že spoločenský poriadok si vyžaduje identifikáciu a ochraňovanie akéhosi jadra spoločne uznávaných hodnôt, ktoré by bolo akceptované a dobrovoľne presadzované všetkými. Jedným z dôvodov, prečo by takýto súbor spoločne uznávaných hodnôt mal existovať je to, aby rôzne komunity, skupiny či frakcie v spoločnosti, ktoré majú rôzne záujmy a hodnoty, boli schopné vytvárať spoločné verejné politiky a zamedziť tomu, aby sa prípadné konflikty vyvinuli do neprekonateľných sporov, ktoré by mohli vyústiť do rozkladu spoločnosti.

Prostredníctvom spoločného morálneho porozumenia (z angl. shared moral understanding – SMU), teda procesov ukotvenia súboru spoločne uznávaných hodnôt, si spoločnosť (štát) stanovuje pevné základné hodnoty, ktoré zostávajú za každých okolnosti nedotknuté, o ktorých sa však neustále diskutuje a je tu možnosť ich adaptácie na prípadné nové spoločenské podmienky alebo transformácie, ak je na tom všeobecný spoločenský konsenzus. Etzioni (2018, s. 16) v tejto súvislosti upozorňuje, že podstatný je súbor „základných“ hodnôt. Rozdiel medzi základnými a ostatnými hodnotami je z viacerých dôvodov rozhodujúci. Uvádza príklad z politickej situácie v USA, kde v posledných rokoch dochádza k výraznej polarizácii postojov medzi konzervatívne a liberálne orientovanými občanmi, avšak stále menej pozornosti sa venuje tomu, čo majú obe pozície spoločné, teda tomu, čo stojí „uprostred“ tohto spektra a na čom by mala byť všeobecná zhoda. Polarizácia sa považuje za hlavný dôvod, pre ktorý je vláda v chaose a drvivá väčšina Američanov ju rešpektuje. Z komunitaristického hľadiska je kľúčové, či sa polarizácia týka sekundárnych hodnôt, a či je teda možné rozdiely urovnať odvolaním sa na základné hodnoty, alebo je holistická, čo vedie k nezmieriteľným rozdielom. Ak by bol rozpad morálneho konsenzu holistický, morálne dialógy nepovedú k spoločnému morálnemu porozumeniu, alebo, naopak, obnovia potrebný morálny konsenzus tým, že vyústia do vytvorenia nového jadra spoločne uznávaných hodnôt. Analogicky by sme túto úvahu mohli aplikovať aj na súčasnú polarizáciu slovenskej spoločnosti v súvislosti s vládnymi opatreniami vzťahujúcimi sa na pandemickú situáciu alebo na nastoľovanie takých eticky citlivých tém, ako je napríklad otázka interrupcií.

Iným príkladom takejto polarizácie sú spôsoby zaobchádzania s prisťahovalcami a menšinami, pričom prístupy jednotlivých krajín sa rôznia. Niektoré sa sa usilujú o úplnú asimiláciu prisťahovalcov (napr. Francúzsko), inde vyzývajú na odstránenie všetkých predchádzajúcich morálnych záväzkov ku krajine pôvodu a jej kultúre (napr. USA). Naopak, Briti dospeli k záveru, že kvôli rozmanitosti Spojeného kráľovstva by vláda nemala presadzovať národnú identitu (Parekh, 2000). Existuje veľa prístupov k riešeniu tejto problematiky, pričom za obzvlášť pozoruhodný môžeme považovať prístup, ktorý Etzioni označuje slovným spojením „rozmanitosť v jednote“ (Etzioni, 2007, s. 186 – 192). Tento prístup je založený na presvedčení, že nie je dôvod považovať za ohrozenie spoločenského poriadku, ak sa rôzni členovia spoločnosti modlia k rôznym bohom, zachovávajú si odlišnú subkultúru a druhoradú lojalitu k svojej krajine pôvodu, pokiaľ sú primárne lojálni k svojej novej krajine, akceptujú demokratický režim ako spôsob riešenia rozdielov, učenie sa jazyka alebo jazykov národa a dodržiavanie zákonov. Koncept spoločného morálneho porozumenia tu potom slúži na ukotvenie toho, ktoré morálne hodnoty spadajú do kategórie „rozmanité“ a ktoré do kategórie „jednotné“ (spoločné), a to najmä vtedy, keď si spoločenské zmeny vyžadujú prehodnotenie súboru spoločne uznávaných hodnôt. Tento koncept tak pomáha identifikovať to, čo sa v danej spoločnosti považuje za základné hodnoty a to, čo za sekundárne hodnoty, ktoré sú rozmanité a spoločenský poriadok skôr obohacujú, než ohrozujú.

Aká je však úloha štátu pri nastolení a následnom štruktúrovaní komunikácie o hodnotách vo všeobecnosti a pri umožňovaní morálneho dialógu o tom, čo spadá do oblasti spoločného morálneho porozumenia? Verejná mienka je dnes do veľkej miery ovplyvňovaná masovými médiami. Nie všetci však majú rovnaký prístup k médiám, navyše, médiá sú vlastnené a spravované spôsobmi, ktoré uprednostňujú niektoré skupiny a hľadiská pred ostatnými. To, či sa výsledky dialógov implementujú alebo nie, je jednoznačne ovplyvnené prevládajúcou mocenskou štruktúrou.

Morálny dialóg, ktorý je predpokladom hľadania a modifikovania spoločného morálneho porozumenia, t. j. spoločne akceptovaného súboru hodnôt (Jurová, 2013), podporuje nielen udržiavanie morálnej kultúry a etiky v komunite či spoločnosti, ale uľahčuje rozhodovanie štátnej moci v eticky citlivých otázkach. Iniciovanie morálneho dialógu je prakticky v možnostiach každého člena komunity alebo spoločnosti, pričom je na verejnosti, ako túto výzvu prijme a či sa dialóg rozvinie. Ak napríklad komunita potrebuje zásadne zmeniť sociálnu štruktúru, morálne dialógy sú vhodným komunikačným prostriedkom na to, aby generovali zmeny v individuálnom aj sociálnom správaní a aby tak boli oporou verejnej politiky.

Liberáli považujú jednotlivcov za kľúčových aktérov, ktorí formujú históriu. Ak však majú byť títo aktéri účinní, musia byť, podľa komunitaristov, nevyhnutne členmi komunít. Komunity teda zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri formovaní histórie. Komunity resp. spoločenstvá poskytujú najlepšiu „protilátku“ nielen na polarizáciu, ale aj na populizmus, ktorého obeťami sa stávajú práve ľudia, ktorí stratili svoje komunity, a tí, ktorí majú pocit, že sú ich spoločenstvá ohrozené. Za najdôležitejšiu komunitu v tomto kontexte považuje Etzioni (2019, s. 10 – 13) národ, teda nie miestne ani globálne komunity, takže na dosiahnutie skutočnej a trvalej zmeny musia dialógy o kľúčových hodnotách prebiehať primárne na národnej úrovni.

Morálne dialógy ako spoločenské procesy, prostredníctvom ktorých ľudia vytvárajú nové spoločné morálne porozumenia, bývajú často vášnivé, neusporiadané a bez jasného východiska alebo záveru (na rozdiel od politických volieb alebo diskusií), ale často vedú k hlbokým zmenám v morálnych postojoch tých, ktorí sa ich zúčastňujú. Aj keď morálne dialógy nikdy nemenia hodnoty všetkých zúčastnených, často menia morálne postoje dostatočného počtu ľudí. Činnosti a politiky, ktoré mali predtým malú podporu (napr. ochrana životného prostredia), a naopak, činnosti a politiky, ktoré mnoho ľudí považuje za morálne nevhodné, si prostredníctvom morálnych dialógov môžu získať široký morálny konsenzus (napr. manželstvá osôb rovnakého pohlavia).

Etzioni (2019, s. 15 – 24) uvádza, že pri štúdiu morálnych dialógov je potrebné začať od základnej línie, teda tzv. východiskových hodnôt, aby sa ukázalo, kde boli spoločné morálne porozumenia predtým, ako ich morálne dialógy zmenili. Ďalej treba identifikovať tzv. sociologické „štartéry“ dialógov, ktoré viedli k ich iniciácii. Spravidla ide o vystupňovanú kritiku prevládajúcej morálnej kultúry a spoločnosti a vecné vyhlásenie o tom, čo by nové spoločné morálne porozumenie malo obsahovať. Nasleduje skúmanie dynamiky a atribútov morálnych dialógov, ktoré môžu prerásť do intenzívnych vzájomne prepojených diskusií viacerých skupín. Tie sú potrebné na to, aby sa morálne dialógy uskutočňovali vo veľkom meradle. Pre dosiahnutie spoločného morálneho porozumenia je potrebné, aby prebehli procesy, ktoré povedú veľký počet ľudí k prehodnoteniu svojich morálnych hodnôt a prijmú nový súbor hodnôt ako morálne validný. Morálne výroky sa líšia od racionálnych výrokov zameraných na fakty, ako aj od logických záverov, ktoré je možné z týchto faktov vyvodiť. Ľudia sú pri morálnych výrokoch emocionálne angažovaní, a preto nové skutočnosti či argumenty založené na dôkazoch nie sú postačujúce na zmenu ich morálnych postojov. Racionálna deliberácia je o tom, čo „je“, zatiaľ čo morálne dialógy sú o tom, čo „má byť“ a sú založené tak na emocionálnych prejavoch, ako aj na racionálnej úvahe. Napokon, dôležitou fázou úspešných morálnych dialógov smerujúcich k spoločnému morálnemu porozumeniu je efektívna komunikácia ich obsahu prostredníctvom dramatizácie. Významnú rolu tu zohrávajú už vyššie spomínané masové médiá, ktoré umožňujú efektívnu podporu morálnych dialógov udržiavaním diskusie o týchto otázkach na očiach verejnosti.

Nesmieme opomenúť, že aj keď nastane zmena v spoločnom morálnom porozumení, bude zahŕňať iba veľkú časť tých, ktorí sa zúčastnili morálnych dialógov, a, prirodzene, vždy tu bude skupina ľudí, ktorí zotrvajú na svojom pôvodnom morálnom presvedčení. Navyše, niektoré morálne dialógy zlyhávajú (príkladom je dialóg medzi pro-choice a pro-life komunitami). Mnohé morálne dialógy sa nastolia, rozvinú, následne spomalia a znovu sa naštartujú alebo utlmia. V každom prípade však platí, že keď sa tieto dialógy rozbehnú a dosiahnu spoločné morálne porozumenie v konkrétnych otázkach, dokážu meniť morálne postoje veľkej časti populácie a často vytvárajú nové morálne väčšiny (Etzioni, 2019, s. 25). Dosiahnutie spoločného morálneho porozumenia umožní štátu obmedziť donucovacie prostriedky a oveľa viac sa spoliehať na samoreguláciu. Príkladom je zavedenie verejného zákazu fajčenia v prevádzkach stravovania, ktoré spôsobili malý odpor a vyústili do všeobecného dodržiavania predpisov, pretože sledovali verejné vzdelávanie (najmä o rizikách pasívneho fajčenia) a morálne dialógy. Aj keď hlavnou výhodou nových spoločných morálnych porozumení je zvýšenie dobrovoľného dodržiavania sociálnych noriem, ktoré definujú prosociálne správanie, spoločné morálne porozumenia tiež vedú k novým zákonom a predpisom alebo k ich zmenám, čo znamená, že majú tendenciu legálne sa ukotviť.

Záver

Morálne dialógy sú dialógy o tom, čo väčšina považuje za morálne, teda nie o tom, čo je morálne podľa konkrétnej etickej teórie. Je preto potrebné mať na pamäti, že nech už spoločné morálne porozumenie dosiahne komunita, spoločnosť alebo nadnárodné spoločenstvo, hodnoty, ktoré budú tvoriť jeho obsah, stále môžu byť vnímané ako nemorálne v kontexte individuálnych štandardov jednotlivcov alebo konkrétnych náboženských či etických teórií. Ak však má demokracia pretrvať, budeme potrebovať viac ako iba politiku neutrality a politické snahy o zmenu či formovanie nových politických strán a koalícií. Budeme zrejme potrebovať širšiu spoločenskú diskusiu o kultúrne a eticky relevantných otázkach. Demokracia je totiž istou formou zmluvy, ktorá predpokladá plnenie spoločných záväzkov a pokiaľ tie nie sú jasne definované, demokracia trpí. Dobrá spoločnosť nemôže byť zameraná iba na slobodu a práva jednotlivca, ale musí sa starať aj o spoločné dobro vyjadrené v zmysle spoločenskej zodpovednosti voči vlastným komunitám (spoločenstvám) a voči tým ostatným.

Autorka: Doc. PhDr. Jarmila Maximová, PhD.
Autorka je docentkou na Katedre všeobecnej a aplikovanej etiky Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Odborne a vedecky sa profiluje v oblasti sociálnej a politickej filozofie a etiky, pričom centrom jej záujmu sú vybrané sociálno-filozofické koncepcie. Vydala viacero monografií a vedeckých štúdií zameraných na teórie sociálnej spravodlivosti a rovnosti, komparáciu liberálnych a komunitaristických východísk sociálnej a politickej filozofie a na problematiku ich aplikácie v spoločenskej praxi.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0116.

Zoznam bibliografických odkazov

DEVLIN, Patrick. 1965. The enforcement of morals. London: Oxford University Press, 1965. 154 s. ISBN 0192850180.

DWORKIN, Ronald. 1986. A matter of principle. Cambridge: Cambridge University Press, 1986. 448 s. ISBN 9780674554610.

ETZIONI, Amitai. 2007. Security first. New Heaven: Yale University Press, 2007. 336 s. ISBN 9780300108576.

ETZIONI, Amitai. 2018. Moral dialogs. In The Social Science Journal. ISSN 0362-3319, 2018, roč. 55, č. 1, s. 6-18.

ETZIONI, Amitai. 2019. Reclaiming patriotism. Charlottesville and London: University of Virginia Press, 2019. 220 s. ISBN 9780813943244.

FEINBERG, Joel. 1988. Harmless wrongdoing. New York: Oxford University Press, 1988. 380 s. ISBN 0195042530.

GUTMANN, Amy. 1985. Communitarian critics of liberalism. In Philosophy and Public Affairs. ISSN 0048-3915, 1985, roč. 14, č. 3, s. 308 – 322.

HART, Herbert Lionel Adolphus. 1963. Law, liberty and morality. Stanford: Stanford University Press, 1963. 96 s. ISBN 9780804701549.

HAYEK, Friedrich August von. 1994. Právo, zákonodarství a svoboda: nový výklad liberálních principů spravedlnosti a politické ekonomie. Praha: Academia, 1994. 131 s. ISBN 8020002782.

JUROVÁ, Jarmila. 2012. Sociálna spravodlivosť podľa Johna Rawlsa. Boskovice: František Šalé – Albert, 2012. 164 s. ISBN 978-80-7326-210-5.

JUROVÁ, Jarmila. 2013. Pohľad do filozofie a etiky nového komunitarizmu. Boskovice: František Šalé – Albert, 2013. 208 s. ISBN 978-80-7326-220-4.

LYONS, David. 1983. Ethics and the rule of law. Cambridge: Cambridge University Press, 1983. 240 s. ISBN-13: 978-0521277129.

MILL, John Stuart. 1971. On liberty. Harmondsworth: Penguin, 1971. 113 s. ISBN-13: 978-0915144433.

NOZICK, Robert. 1974. Anarchy, state and utopia. New York: Basic Books, 1974. 367 s. ISBN-10: 0465002706.

PAREKH, Bhikhu C. 2000. The future of multi-ethnic Britain: Report of the commission on the future of multi-ethnic Britain. London: Profile Books, 2000. 417 s. ISBN-13: 978-1861972279

RAES, Koen. 1992. The ethics of copmmunity and the ethics of justice. A misunderstood relationship. In MUSSCHENGA, Albert W. et al. (eds.). Morality, worldview and law. The idea of a universal morality and its critics. Assen: Van Gorcum, 1992. 348 s. ISBN 9789023225928.

RAES, Koen. 1995. Neutrality of what? Public morality and ethics of equal respect. In Philosophica. ISSN 0872-4784, 1995, roč. 56, č. 2, s. 133 – 168.

RAWLS, John. 1971. A theory of justice. Oxford: Oxford University Press, 1971. 560 s. ISBN 0-674-88014-5.

RAWLS, John. 1996. Political liberalism. New York: Columbia University Press, 1996. 464 s. ISBN 0-231-05249-9.

RAZ, Joseph. 1986. The morality of freedom. Oxford: Clarendon Press, 1986. 435 s. ISBN 019824772.

Radi publikujete ale nemáte dobrú skúsenosť s inými časopismi? Publikujte v časopise Prohuman. Hľadáme práve Vás!