Garantovaný slušný život (v strednej a východnej Európe)

jún 6 2016

Abstrakt: Európa má problémy ako zabrániť poklesu humanity a ako zachovať trvalo udržateľný dôstojný život v čase požiadavky ekonomického rastu. Európa nevyužíva plne všetky medzinárodné nástroje sociálnych práv. Sociálna spravodlivosť nie je plne garantovaná pre väčšinu Európanov. Stredná a východná Európa je v tom v mnohých oblastiach najhoršia. Sociálna súdržnosť sa neuplatňuje dostatočne. Sociálna ochrana je univerzálne právo, ktoré bolo nedávno doplnené o právo na jeho zaručené minimum. Medzinárodná rada pre sociálny rozvoj (ICSW) v spolupráci so svojimi spojencami sa usiluje o dosiahnutie lepšieho života.
Kľúčové slová: Dôstojný život, garantované sociálne minimum, inklúzia, ľudské práva, ľudskosť, sociálna spravodlivosť, súdržnosť, solidarita.

English version of the article: Social Protection Floors as an Investment (in Central and Eastern Europe)
Link: http://www.prohuman.sk/socialna-praca/social-protection-floors-investmen...

Úvod

Sociálna inklúzia podľa významného think-tanku „Friends of Europe“ je iba rečníckym zvratom v Európskej únii, ktorý bez skutočného napĺňania spôsobuje pokles legitimity EÚ. Musíme pochopiť, čo sociálna inklúzia znamená v praxi, a ako ju členské krajiny môžu dosiahnuť. Univerzálny prístup k sociálnym službám je základnou charakteristikou európskeho sociálneho modelu a mal by byť viac podporený stratégiou sociálneho investovania, aby bol zabezpečený prístup napr. ku kvalitnej detskej starostlivosti. Európska politika musí byť chápaná spolu s kvalitnou ochranou minimálneho príjmu, minimálnej mzdy, sociálnych dávok podľa možností daných ekonomickým vývojom v každej členskej krajine EÚ (s. 35, Unequal Europe, 2015).

Fundamentálne zmeny vo východnej Európe sa začali pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Radikálne privatizačné schémy (na Slovensku „rabovačka“ za zvuku štrngajúcich kľúčov) a kvitnúca neomylná trhová ekonomika postavená na zahraničných investíciách boli nie iba ako cesta k demokracii, ale dokonca ako meradlo posudzovania úrovne demokracie v týchto krajinách. Demokracia vo východoeurópskych krajinách neznamenala súbor nezávislých politických štruktúr a postupov občianskych spoločností postavených na rovnosti, slobode, autonómii a na zásade suverenity občana, ale skôr iba na stave, keď sú všetci podriadení trhovému princípu (s. 48 - 49, Brown, 2005). Poznám prípad primátora, ktorí sprivatizoval pivovar, predal budovu, za peniaze si kúpil veľké auto, ktoré rozbil. Ľudia prišli o prácu a Slovensko o značku, ktorá patrí k najviac predávaným v USA. V mojej rodine odmietli privatizovať rozpadnuté poľnohospodárske podniky preto, že pôde sa treba venovať a my všetci už vzťah k pôde nemáme. Iní nemali takýto morálny problém. Výsledok sú opustené polia. Majetok znamená aj spoločenskú zodpovednosť, ale to sa tu „nenosilo“. Už počas Veľkej francúzskej revolúcie v 18. storočí bolo zavedené, že súkromný majetok nesmie spôsobovať škody spoločnosti a ak, možno ho v takom prípade odobrať.

Európska únia plne prenechala priestor „demokratizácie“ neeurópskym agentúram Bretton-Woodskeho systému neoliberálnych think-tankov. To, čo nepredstavuje hlavný prúd myslenia, tu bol uvedený ako jediný možný pohľad na kapitalistickú demokraciu. Následne vyrástli generácie odchované na tejto úchylke. Spoločenský systém v strednej Európe bol zmenený viac na podobu Latinskej Ameriky než na bežný európsky sociálny štandard (s.4 3, Pension Issues, 2005). Dôchodková reforma sa uskutočnila s využitím neštandardných postupov v EÚ, napr. na Slovensku dokonca zrušením sociálneho dialógu (s. 296, Hetteš, 2011). Odborníci EÚ nerozumeli. Volal mi kolega z Dánska ako má prekladať istý výraz z nášho dôchodkového systému, ktorý v živote nepočul. Ostatne, celú „reformu“ dodala súkromná firma. Dosah tejto „reformy“, ktorá sa dá dnes ťažko vrátiť, možno vidieť v privatizácii, ktorá vyvoláva úplne vážne obavy o možnosti pretrvania sociálnych štátov v tomto regióne Európy. Slovensko zostalo osamotená so svojím sporivým modelom, podobne ako Severná Kórea je osamotená so svojím spoločenským modelom. Sociálna práca ako ľudsko-právna disciplína je spochybňovaná týmto vývojom. Ozývajú sa hlasy, či prežije. Podľa mnohých slovenských ideológov sa dá všetko kúpiť, sprivatizovať, i láska k blížnemu.

SOLIDARITA ALEBO DRŽGROŠSTVO

Obyvatelia žijú v prostredí takmer bez akejkoľvek medzigeneračnej solidarity (starí rodičia – rodičia deti žijúci v harmónii, skôr sa objavujú otázky mamička, kedy už zomrieš) alebo bez regionálnej solidarity („bohatá“ Bratislava a regióny bez nádeje), nárast odkázanej populácie bez vlastnej ekonomickej aktivity a nárast podielu chudobných ľudí (spolu s ich deťmi) ohrozuje sociálny život a garantované sociálne práva budúcich generácií. To, samozrejme, sa odráža následne v radikalizácii postojov, keďže sa nikto o nich nestará.

Systémy sociálneho zabezpečenia sú ohrozované neustálymi škrtmi, ktoré podkopávajú trvalú udržateľnosť slušného života. Podľa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) každý jeden rok v predĺžení očakávanej dĺžky života zlepší výsledky HDP o 4 % (strany 138 - 139, Social Policies, 2013). Preto sa oplatí investovať do sociálnej oblasti na udržanie ekonomického rastu. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uviedla, že priemerná závislosť medzi nárastom nezamestnanosti v krajinách EÚ v prípade jej nárastu o 1 % spôsobí vzostup samovrážd o 0,8 % (s. 11., Impact of economic crises on mental health, 2011). To znamená, že neexistuje akceptovateľná úroveň nezamestnanosti, okrem tej, keď ostanete pár dní doma, než nastúpite na nové miesto. Nárast tzv. úspor vyvoláva sociálnu a životnú neistotu. Neustále znižovanie sociálnych výdavkov bez zabezpečenia investícii do budúcnosti nie je spôsobom, ako dosiahnuť a zaistiť dôstojný život v Európe.

Európa je ovplyvnená globalizáciou, europeizáciou, starnutím obyvateľstva, zoslabovaním postavenia národných štátov a aj voľnou mobilitou ľudí, hodnôt, ako aj chorôb iných neduhov. Rýchlo sa mení postavenie a typ rodiny v spoločnosti. Štát v podstate nemá záujem o nové generácie. Rodina má najhlavnešiu úlohu vychovať deti. Tak prečo je rodina vlastne potrestaná za to, že má nový prírastok? V súčasnosti rodina, v ktorej sa matka a otec spolu starajú o svoje deti je menšinovým modelom. Iné podoby „rodiny“ začali prevažovať aj na Slovensku. Nezamestnanosť, predtým neobvyklá, sa zmenila na štandardnú situáciu. Ľudia sa stanú nezamestnanými zväčša nie z vlastnej vôle. Rýchlo sa môžu dostať až na ulicu. Napriek tomu ľudia takýchto nešťastníkov odsudzujú, možno v strachu, že dopadnú rovnako.

Možnosť sociálnej pomoci sa zmenila na právo na sociálnu ochranu (v roku 2012). Všeobecné právo na sociálne zabezpečenie dostalo matematicky presnú finančnú hodnotu. Vyspelosť a bohatstvo národov sa bežne hodnotí pomocou očakávanej dĺžky života a pomocou príjmu. Vo všeobecnosti v súčasnosti bohatí sa stávajú ešte viac bohatí a chudobní ešte viac chudobní. Teda neexistuje posilnenie súdržnosti. Môžeme hovoriť o súbežnom prežívaní týchto dvoch „kást“, tak ako to bolo obvyklé v Južnej Afrike, keď vládol apartheid. Tu „biela populácia“, tak ako naša bohatá populácia, akceptovala stav, kde „čierni a farební“ (naši chudobní) mali minimálne práva, pretože sa to chápalo ako prirodzené a Bohom prikázané. Čím je väčšia sociálna vzdialenosť medzi ľuďmi, tým menej súcitu, empatie a túžby po súdržnosti nachádzame. Dokonca si namýšľajú, že sú lepší ľudia a segregujú sa od „zvyšku“. Významná časť obyvateľstva dnes (aj na Slovensku) nemá dostatok plnohodnotnej stravy, nemá bývanie (bezdomovectvo), prístup k základným spoločenským službám. Ako keby v EÚ boli iba vybraní jedinci a zvyšok Slovenska patrí skôr do Africkej únii.

Skončila éra amerických zázrakov, že sa svojou usilovnosťou vyhrabete z chudoby. Stačí chcieť už nestačí. Ak ste z chudobnej skupiny, tak vám nikto nedá pôžičku na byt, iba ak štátom podporovaný podvodníci, úžerníci a „pôžičkárne“. Dedenie chudoby je problém v celej Európe. Raz ste sa narodily chudobný, tak tam aj zostanete.

SOCIÁLNE FÉROVÁ EURÓPA?

Európa sa obvykle počíta medzi tzv. vyspelý sever. Hans Rosling (z Karolinska Institutet, Švédsko) pri použití populárnej animácie nazvanej Gapminder World to zvykne pekne dokumentovať. Gapminder.org je neziskovou organizáciou, ktorá podporuje globálny rozvoj. Animácia, ktorá je zdarma, na internete ukazuje vzťah medzi bohatstvom (vyjadreným v HDP na obyvateľa) a očakávanou dĺžkou života. Podľa tejto animácie s využitím tzv. Gapminder sveta môže tak zoradiť vybrané krajiny podľa bohatstva napr takto: Nórsko, Rakúsko, Švédsko, Nemecko, Fínsko, Slovensko, Litva, Ruská federácia, Kazachstan, Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Moldavsko a Kirgizsko. Poznáme tzv. Easterlinov paradox, v ktorom dočasne existuje korelácia medzi šťastím a vysokým príjmom, avšak dlhodobý pohľad prináša výsledky, že s neustálym rastom bohatstva nerastie šťastie bez limitov. Rozvinutý svet (osobitne členské krajiny OECD) akceptoval, že HDP neznamená automaticky šťastie, súdržnosť spoločnosti a sociálnu spravodlivosť. Objavili sa nové ukazovatele ako napr. Index lepšieho života, alebo Hrubé domáce šťastie. Takýto ukazovateľ nám dal pre nás exotický himalájsky štát Bhután. V súčasnosti v rámci OECD je index lepšieho života v oblasti bývania, spoločného súžitia, vzdelávania, životného prostredia, občianskej angažovanosti, radosti zo života, zdravie, istoty, bezpečia, zamestnanosť a súladu rodinného života s prácou veľmi dôležitý. Nie je to iba materiálno, príjem a HDP. V súčasnosti Európa nevyzerá ako matka, ktorá sa stará o všetkých rovnako. Máme naozaj spravodlivú spoločnosť pre každého? Ako som už uviedol, existuje problém s rozdelenou spoločnosťou. Európa trpí nízkou súdržnosťou medzi jej obyvateľmi, medzi generáciami, medzi regiónmi a aj medzi štátmi. Menšina dostáva nezaslúžené prebytky a väčšina dostáva, naopak, stále menej a menej.

Neustále počúvame o štedrých sociálnych systémoch pre ľudí, ktorí si to nezaslúžia. Dokonca aj väčšina bežnej populácie je o tom presvedčená (doviedli ju k tomu médiá). Anne Van Lancker (2015) spracovala správu, ktorá opisuje realitu „premrštenosti“ štedrosti týchto systémov. Schémy minimálneho príjmu vo vzťahu k najčastejšiemu príjmu sú takéto: vysoká miera štedrosti (nad 50 %) je iba v Dánsku, stredne vysoká miera štedrosti (40 – 50 %) je v Rakúsku, Belgicku, Írsku, na Islande, v Litve, Luxembursku, Macedónsku, Holandsku, stredne-nízka úroveň štedrosti (30 – 40 %) v krajinách ako Cyprus, Nemecko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Malta, Nórsko, Veľká Británia, nízka miera štedrosti (20 – 30 %) je v Česku, Estónsku, Maďarsku, Portugalsku, Rumunsku, vo Švédsku a naozaj nízka miera štedrosti (pod 20 %) je v Bulharsku, Lotyšsku, Poľsku a kde inde ako na Slovensku. Preto komicky pôsobia aj „vedecké“ závery o možnosti luxusného života na základe sociálnych dávok na Slovensku. Krajiny s nízkou a s veľmi nízkou štedrosťou sú krajiny strednej a východnej Európy s výnimkou Portugalska a Švédska. V týchto krajinách je potrebné výrazné úsilie ako priniesť schémy minimálnych príjmov k primeranej úrovni (s. 15, Van Lancker, 2015). Minimálne mzdy musia byť výrazne vyššie ako najvyššie dávky sociálnej pomoci alebo podpory, ak sa chceme vyhrabať z chudoby. Aby sa oplatilo pracovať. To by pomohlo riešiť aj problém našej najväčšej autochtónnej menšiny. Aj Svetová banka bola nútená priznať, že znižovanie týchto sociálnych almužien už nemožno vykonať, ak nechceme dosiahnuť hladomor.

Hmotná núdza, podľa dát Eurostatu, dopĺňa príjmovú perspektívu tým, že uvádza životné podmienky sociálne ťažko postihnutej populácii. Tá nemá zdroje, nemá primerané zloženie stravy v skupinách ako mäso, kurence, ryby alebo zelenina každý druhý deň. Okolo 10 % občanov EÚ si nemôže dovoliť primerané jedlo (s. 6, DI MEGLIO, 2013). Najhoršia situácia v strednej a východnej Európe (2011) je v Bulharsku, Lotyšsku, Maďarsku, na Slovensku (25%), v Litve a v Rumunsku (dvojnásobne alebo až štvornásobne horšia skutočnosť). Je naozaj ponižujúce, že vyspelé Slovensko je cieľom potravinovej pomoci. Ale toto konštatovanie tromflo konanie, ktoré nebolo schopné túto potravinovú pomoc doručiť ľuďom v ťažkej núdzi. Preto bola zrušená. Ako môže občan veriť štátu? Rozbujnelá korupcia, kronizmus, zamestnávanie upratovačiek podľa straníckej príslušnosti rozkladá spoločnosť. V Moldavsku som robil prieskum v oblasti čiernej ekonomiky pre potrebu MOP. Pýtal som sa, kde začína Balkán. Povedal som, že v Bratislave. Sme oficiálne najviac skorumpovaná republika (údaje EÚ).

Ale aká vyrastie generácia, ktorá sa riadne nestravuje? S akými predispozíciami? Počas Falklandskej vojny nemohli prijať regrútov vo Veľkej Británii pre ich telesnú slabosť, pre zlé zdravotníctvo. Vojakov nepotrebujeme, ale čo to je za spoločnosť, ak nám nezáleží na zdraví našich detí? Čo konzumuje dnešná mládež? Rôzne náhrada, plasty, umelú stravu ochutenú niečím, čo bolo zamýšľané ako bojová chemická látka pre boj vo Vietname. Pozri časť k privatizácii slovenského poľnohospodárstva. Konanie našich „podnikateľov“ napr. v mäsovom priemysel je úžasné. Rakúsky mäsiar sa vyjadril, že by mu takéto niečo nedovolila jeho stavovská česť. Na Slovenskú česť a stavovská hrdosť asi neexistujú. Už dávno nie som schopný umyť taniere po konzumácii slovenských mäsových výrobkov nadupaných rastlinným tukom.

Bývalý minister práce USA Robert Reich argumentuje na svojom blogu, že americká ekonomika je nemorálna. Hospodárstvo, v zásade, je závislé od niektorých spoločných pravidiel verejnej morálky, ktoré sú neakceptovateľné, pretože v podstate narušujú dôveru a chod spoločnosti. V jeho svedectve v americkom kongrese opísal nebezpečenstvo nespravodlivej deľby majetku v prospech 1 % spoločnosti. Situácia s deľbou bohatstva je v súčasnosti veľmi podobná tomu, čo bolo počas Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch v minulom storočí (s. 5, Reich, 2014). Obrovská nesolidarita vytvorila prvý vrchol nespravodlivosti (1929) a druhý vrchol vznikol dnes. Toto sa podobá dvom stĺpom mostu akým je Golden Gate v San Franciscu, alebo na Dunaji postavenému reťazovému mostu v Budapešti.

Hlavnou otázkou dnes je, či podporiť trvalo udržateľný hospodársky rast (keď prírodné zdroje nie sú bez obmedzenia), alebo trvalo udržateľný dôstojný život a šťastie? Diskusie v spoločnosti by sa mala zamerať na to, či sa chceme venovať iba profitu malej skupiny (HDP), alebo harmónii a dôstojnému životu všetkých (HDŠ). Podpora sociálneho rozvoja nie je žiadnym luxusom/plytvaním – ale podmienkou trvalo udržateľného dôstojného života, čo však nenájdete v hlavách politikov. Financovanie sociálneho rozvoja ako investície pre budúcnosť sa nenachádza, a keď, tak len sporadicky v národných rozvojových programoch. Medzinárodná organizácia práce (MOP) v Ženeve podmienila ďalší hospodársky rozvoj vhodnou sociálnou ochranou, a to už v roku 2001 v rezolúcii k sociálnemu zabezpečeniu (M. Hetteš bol jedným z členov návrhovej skupiny). Európa trpí sociálnou nespravodlivosťou a nenásytnosťou bohatej menšiny („Peňazí sa nikdy nenasýtiš.“). Úsporné opatrenia sa dnes uplatňujú aj v zdravotníctve, v sociálnych výdavkoch, a to nezvratne spôsobuje zbytočnú nadúmrtnosť. British Medical Journal informoval v roku 2010 o vplyve finančnej krízy na zhoršenú zdravotnú situáciu meranú vysokou úmrtnosťou v štyroch stredoeurópskych krajinách (Slovensko, Česko, Poľsko a Maďarsko) (Stuckler et al., 2010).

Jednou zo základných podmienok pre efektivitu sociálneho systému je jeho transparentnosť a spravodlivosť. Množstvo sociálnych činností je závislých od verejných financií (sociálnych transferov). Koľko toho sa uvoľní závisí od sily demokracie. Podľa Európskej komisie počas vyhodnocovania tzv. európskeho semestra nazeranie na poskytovanie verejných financií podnikom, jednotlivcom alebo skupinám je také, že sa koná vždy pomocou korupcie. To vplýva na verejný názor v zlom štáte. Najhoršia situácia je na Slovensku, v Česku, Rumunsku, Maďarsku a v Bulharsku. Takáto prax je široko rozšírená (s. 9, Quality of Public Administration, 2012). V zásade vo verejnej správe prax neobjektívneho preferovania klientov pomocou korupcie vedie k neefektívnosti, k zneužívaniu zdrojov, keďže sa to nedeje pomocou racionálneho rozhodovania alebo na báze objektívnych kritérií. Korupcia pri prideľovaní verejných objednávok spôsobuje zlé a nekvalitné výsledky. Z toho istého zdroja možno skonštatovať, že súdny systém a vymožiteľnosť práva je nízka v podstate v tých istých krajinách (Slovensko je spravidla na konci.).

Nezamestnanosť ohrozuje životné istoty ľudí. Podľa prieskumov 64 % občanov Slovenska sa cíti byť ohrozených pre možnú nezamestnanosť. Štát je ovládaný strachom. Objavili sa názory že terajší strach je horší ako v čase husákovskej normalizácie po okupácii Sovietmi.

Slovensko však takmer nedáva „nič“ zo svojho vlastného rozpočtu (merané cez podiel z HDP) na aktívnu politiku práce v porovnaní s inými krajinami v rámci OECD. Na Slovensku existuje prekvapivý paradox vysokej miery nezamestnanosti a nedostatok zamestnancov v úradoch práce. Pracovníci odborného poradenstva nie sú schopní poskytovať kvalitné a dobré služby pre vysoké množstvo klientov na jedného odborného pracovníka a je vôbec otázne, či posudzovanie môže byť vykonané adekvátne a či vedie k dobrým odporúčaniam. Ťažko môžeme potvrdiť, že kto chce, prácu si nájde, pretože je absolútny nedostatok voľných pracovných možností v porovnaní so žiadateľmi. Väčšina nezamestnaných osôb v EÚ dnes, paradoxne, nepoberá dávky v nezamestnanosti. Generálne riaditeľstvo EÚ pre zamestnanosť, sociálne veci a inklúziu oznámilo 16. septembra 2016, že iba malá časť nezamestnaných poberá dávky v nezamestnanosti z dôvodu neustálych úspor a zavádzania adresnosti. V Rumunsku, Poľsku a na Slovensku menej ako 20 % ľudí bez práce poberá dávku v nezamestnanosti. Miera nezamestnanosti sa mení výrazne podľa vekovej skupiny. Množstvo mladých ľudí trpí nedostatkom práce a diskrimináciou. To vytvára podhubie pre nárast nenávisti proti starším. Mladí ľudia sa domnievajú že je to vina starších (ageizmus). Avšak priemerný vek ukončenia pracovnej aktivity (podľa Eurostatu) na Slovensku, v Poľsku a v Maďarsku je okolo 58 – 59, čo je oveľa skôr než je zákonný vek penzionovania (s. 33, Demography, 2012). Primerané, dôstojné a udržateľné starobné dôchodky môžu byť zabezpečené iba plnou zamestnanosťou vo všetkých vekových skupinách. Napriek tomu sa udržuje fakticky umelá nezamestnanosť. Spoločensky potrebná a užitočná práca nie je zväčša žiadaná a primerane ocenená. Naopak, „práca“ spoločensky škodlivá a často v zásade kriminálna je dobre zaplatená. Na riešenie nezamestnanosti by stačilo oceniť každú spoločensky prospešnú prácu (napr. opatrovanie detí, rodičov a nie podpora napr. hazardu a bezduchej zábavy).

Zamestnanosť v oblasti ľudského zdravia a v sociálnej práci zohráva významnú úlohu v zachovaní vyrovnaného trhu práce hlavne počas krízy. Ak porovnáme miery zamestnanosti v rokoch 1995 – 2011, tak Slovensko, Poľsko, Česká republika a Maďarsko mali nevyužitú kapacitu v tomto sektore. Ale pokiaľ ide o Slovensku, tak tu došlo dokonca k poklesu (p. 101, Employment and Social Developments in Europe, 2013). Počas návratu z rokovania ministrov práce v Luxembursku v roku 2008, po prepuknutí krízy, sme diskutovali o nutnosti navýšiť počet odborníkov v úradoch práce, žiaľ, Slovensko išlo presne opačným smerom.

Európske krajiny trpia nízkou pôrodnosťou. Narodenie dieťaťa znamená radosť v rodine, no je spravidla spojené so zhoršením životnej úrovne rodiny. Spoločnosť nemá reálny záujem o svoju najzákladnejšiu úlohu, ktorou je zachovanie života, o jednoduchú výmenu generácií. Vykrádanie iných štátov o ich mladých ľudí pomocou imigrácie je krátkozrakým, nesystémovým riešením, ktoré často okamžite prináša interkultúrne strety. Mnoho matiek nemá možnosť poslať dieťa do predškolského zariadenia, čo spôsobuje nízku zamestnanosť. Na Slovensku samosprávy dávno predali budovy škôlok a jaslí pre vidinu okamžitého profitu. Čo bude s budúcnosťou a udržateľnosťou života ich vtedy a ani teraz nezaujíma. Dostupnosť predškolských zariadení predstavuje príklad múdrej politiky sociálneho investovania. Vznikajúce nedostatky v počte ekonomicky aktívnych obyvateľov nemožno saturovať importom (imigráciou) nových Európanov/Slovákov. Starnutie populácie (reálne ide o zníženie podielu detí, ktoré sa nenarodili, a tak narastá dočasne podiel starších) je globálny problém a či chceme, alebo nechceme, ak sa nezmenia postoje vlád, nastane celosvetovo problém nedostatku mladých ľudí, a to všade. Teda ich „kradnutie“ je krátkodobé a neudržateľné riešenie. Treba vytvoriť podmienky na slušný život v každej krajime. Máme na to v súčasnoti zdroje. Už v roku 1907 tvorca pojmu sociálna práca Simon N. Patten písal o ekonomike prebytku, ktorá strieda etapu nedostatku. Takto je potrebné nastaviť aj naše hodnoty a vnímanie sveta, ktoré trpí obrovskou ignoranciou tohto faktu a ktoré zostáva v prekonanom myslení. Všetky následné vojny mali a majú pôvod v sociálnej nespravodlivostia a na ľudskej neopodstatnenej chamtivosti.

Napriek bohatstvu Európy jej každý štvrtý obyvateľ žije v riziku chudoby. Každý piaty Slovák/Slovenka si nemôže dovoliť štandardnú stravu, napriek „hospodárskemu úspechu“. V Európe sa bežne vyhadzuje a inak znehodnocuje obrovské množstvo potravín. Potrebujeme zaručiť základný príjem. Musíme v tomto smere konať. Dokonca aj Jean-Claude Juncker, predseda Európskej komisie upozorňuje vo svojich politických plánoch, že je nutné v každej členskej krajine EÚ zaviesť minimálnu mzdu a záruku minimálneho príjmu (s. 21, Juncker, 2014). Napriek tomu sme svedkami neustálych spochybňovaní potreby zaviesť minimálnu mzdu. Mládež na Slovensku je bežne presvedčená o škodlivosti minimálnej mzdy a píšu o tom bežne aj v obhájených „sociálne zameraných“ záverečných prácach. Ale opýtajme sa, prečo sa nediskutuje o sociálne aj morálne akceptovateľnej myšlienke – o maximálnom príjme a aj o maximálne možnej hodnote majetku? Tento majetok aj tak spravidla nevznikol poctivou prácou, ale jednoduchým, hoci legálnym ulúpením/privatizovaním. Myšlienka garantovaného sociálneho minima by bola istotne potrebná aj v krajinách strednej Európy. Nárast mzdovej polarizácie tu prebieha aj počas krízy, keď by si mali oficiálne solidárne uťahovať opasky všetci. Počet milionárov v súčasnosti narastá napriek finančnej a hospodárskej kríze. Nárast produktivity práce a nárast hodnoty HDP na obyvateľa však nie obvykle spojený s rastom životnej úrovne u všetkých. Slovensko dosiahlo dokonca vyšší príjem meraný cez kúpnu silu (PPS) ako Česká republika, Poľsko a Maďarsko. Slovensko má už vyššiu mieru HDP na obyvateľa ako Grécko a Portugalsko, ale starobné dávky sú tu oveľa nižšie. Slovenská ekonomická sila dosiahla 76 % priemeru EÚ, ale mzdy predstavujú okolo jednej tretiny priemeru EÚ. Kde zostáva neprimeraný profit? Potom môže vláda napísať Európskej komisii, že nemá zdroje na školstvo, zdravotníctvo a pod. Náklady na pracovnú silu v Poľsku, Maďarsku, na Slovensku a v Čechách sú veľmi nízke v porovnaní so zvyškom Európy. Štát sa v podstate správa ako „robotáreň“ (workhouse) 19. storočia než ako sociálny štát 21. storočia. Štát a jeho právny systém je založený na plnení potrieb oligarchov a anonymných akcionárov. Občania si už navykli natento stav a berú ho ako štandard. Ľudia sú nútení pracovať za almužnu a ešte musia ďakovať za to, že sú vykorisťovaní, pretože ešte majú tzv. prácu.

Európske zjednocovanie je postavené na zásadách sociálnej kohézie a na solidarite. Ľahko môžeme dokázať chýbajúcu solidaritu vzhľadom na nárast rozdielov medzi regiónmi (... územnými jednotkami, na ktoré sa členia štáty dovnútra. Bratislavský samosprávny kraj dosiahol piate miesto v hospodárskom bohatstve,ak použijeme mieru HDP na obyvateľa.). Sociálna situácia a životná úroveň v tomto regióne však predstavuje zlomok toho, čo je štandardom vo Viedni alebo v Štokholme, ktorých Bratislava predbehla ekonomicky. Niekto povedal, že to je Mogadišo a nie hlavné mesto predsedníckej krajiny EÚ v roku 2016. Najviacej ekonomicky deprimované územia v Európe nájdete v Bulharsku, Rumunsku, Poľsku, Maďarsku, ale aj na Slovensku. Vysoká nezamestnanosť je tu v zásade vytvorená umelo. Spoločensky potrebná práca je nedostatočne podporovaná. Problém nezamestnanosti je v tom, že mylne za prácu chápeme iba to, za čo sme dostali peniaze, a za prácu nechápeme to, čo je vykonané v jej prospech. Spoločnosť neprežije bez detí, zdravotníctva, škôl, ale pokojne sa zaobíde bez hazardu a často prebujnenej administratívy. Za prácu dokonca označíme aj činnosť nájomného vraha („Odviedol dobrú prácu,“ počujem vo filme.), ale dochovanie rodičov nedoceníme a skôr takýchto jedincov trestáme smiešnou náhradou mzdy.

Britský ekonóm John M. Keynes nám už v roku 1930 zanechal krátku esej (Economic Possibilities for our Grandchildren) ako posolstvo svojim vnúčatám s odkazom, že láska k peniazom ako k majetku a láska k peniazom ako nástroju pre udržanie života bude o sto rokov chápaná ako niečo nechutné, pololegálne, skôr patologické, podobne ako duševná choroba. Deti jeho detí sú teraz medzi nami, a preto môžeme súčasnosť pokladať za dobu, ktorú mal Keynes na mysli. J. Keynes bol prvým, ktorý rozlišoval medzi prácou, ktorú potrebujeme na jednoduché telesné prežitie a prácou, ktorú potrebujeme na naplnenie našej humánnosti. Ekonómia sa zameriava iba na to prvé, na tú prvú podobu práce. S nárastom pokroku sa však táto práca stáva menej a menej významnou a zároveň menej a menej zastúpenou. Pokrok je náš spoločný úspech, ale preto nemožno hovoriť o zbytočných ľuďoch, ktorých doterajší prístup nedokáže zamestnať. Treba zmeniť myslenie. Úplne dôstojný ľudský život je oveľa viac dôležitý, než prosté hromadenie majetku. Preto nie sme schopní vyriešiť problém nezamestnanosti pokiaľ žiadame ďalší hospodársky rast s neustále rastúcou výrobou, vyšší a vyšší zisk pre menšinu, totiž toto nemá zmysel pre trvalo udržateľný život ľudstva.

Napríklad sociálna ekonomika (v EÚ zamestnáva do 10 % pracovnej sily) nemá možnosť bankrotu. Zisk sa používa na ďalší rozvoj. Počuli ste niekedy dačo ako sociálne družstevníctvo? Ale to je šanca, ako si zabezpečiť pobyt s domove sociálnych služieb po kolapse sociálneho zabezpečenia, ktoré už nastalo.

Úsporné opatrenia, zamerané na zisk, vedú spoločnosť k popieraniu významu zdravia, k sociálnej neistote, zhoršeniu výživy, k zníženiu kvality dostupných služieb a pod. Stagnácia v odmeňovaní za prácu a celkový pokles kúpnej sily ľudí vedie k znižovaniu dopytu po ďalšej výrobe a po lepších službách. Toto je podstatou príčin dnešnej krízy. Nezamestnanosť je obvykle sprevádzaná rozpadom rodiny, kriminalitou a samovraždami. Ľudia sa boja straty práce, nuž a tak pracujú za hanebnú mzdu a za zlých podmienok. Nie je nič neobvyklé, ak sa aj mladí ľudia upracujú na smrť. Deje sa tak vo Francúzsku a mám aj smutné príklady z mojej domoviny. Môžeme poukázať na zistenie expertného výboru Rady Európy pre oblasť napĺňania sociálnej charty, že minimálna mzda na Slovensku nie je v súlade so záväzkami tohto štátu z pohľadu jeho povinností. Dokonca ani dvojnásobné zvýšenie odmeňovania za prácu by neodstránilo diskrimináciu. Rast príjmu je jedinou cestou, ako zvýšiť dopyt po službách, po novej výrobe a k celkovému prekonaniu krízy. Samozrejme, toto zistenie dáva možnosť podať žalobu na tento štát. Ale to by chcelo nezávislé odbory a občiansku odvahu. Sám som už žaloval tento štát za podvod. Bol som dehonestovaný a označený za blázna tými, čo dostali státisíce preferenčných hlasov.

Najreprezentatívnejšie združenie sociálne zameraných európskych mimovládnych organizácií sa volá Sociálna platforma a má 48 celoeurópskych členov, ktorí predstavujú viac ako 2 800 organizácií z celej Európskej únie. M. Hetteš zastupuje od roku 2014 Európsku radu pre sociálny rozvoj (ICSW Europe) v riadiacej rade Sociálnej platformy, ktorá schvaľuje jej pozičné dokumenty. ICSW je vôbec najstaršou sociálne zameranou organizáciou (od roku 1928). Politikou Sociálnej platformy je úsilie o presadenie systémov garantujúcich minimálne príjmi na úrovni prinajmenšom 60 % národného mediánového príjmu (teda nie priemerného, ale toho najčastejšieho) na ochranu ľudí pred chudobou počas celého života, a to s ohľadom na národné možnosti ich rozpočtov, ktoré zohľadňujú skutočné potreby vo vzťahu k službám a k tovarom. Adekvátna minimálna mzdu musí byť vyššia ako stanovený minimálny príjem, a to na úrovni aspoň 60 % celoštátnej mediánovej mzdy. Spoločné štandardy dávok pre nezamestnaných musia byť stanovené vyššie ako je minimálny príjem. Musí existovať všeobecný systém na ochranu pred exklúziou ľudí, ktorí ešte nepracovali, alebo pracovali iba veľmi krátko. Musí byť právny nárok a nediskriminovaný prístup ku kvalitným, inkluzívnym a dostupným sociálnym a zdravotným službám, ku vzdelávaniu ako aj k celoživotnému vzdelávaniu, s priznaním, že investovanie do týchto služieb znamená zvýšenie potenciálu pre tvorbu pracovných miest. A to je aj riešenie slovenskej nezamestnanosti a sociálneho úpadku na Slovensku. Sociálna platforma je financovaná členskými organizáciami, ale hlavne dostáva dotácie od Európskej komisie, teda nie je to žiadna anarchisticko-ľavičiarska internacionála. Pozrite si, kto všetko sem patrí:

GARANTOVANÉ SOCIÁLNE MINIMÁ

Sociálnu ochranu tvorí súbor politík a programov, ktoré sú určené na poskytovanie sociálneho zabezpečenia na širokom základe. Je uznaná celým radom medzinárodných sociálnych nástrojov/štandardov a aj Organizáciou Spojených národov ako základné ľudské právo od roku 1948, zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Táto deklarácia je aj dielom predsedníčky pracovnej skupiny, ktorú viedla manželka amerického prezidenta Eleanor Rooseveltová.

Povinnosť rozširovať sociálne zabezpečenie, ktoré je zakotvené v chápaní ľudských práv, bola posledné dekády takmer zabudnutá. Táto povinnosť sa začala chápať ako abstraktná, že sa sotva objavila v praktickej politike, v jej cieľoch a v programoch. Do schválenia Odporúčania MOP č. 202 existovala jasná definícia ľudského práva na sociálne zabezpečenie, ale to sa dostávalo málo do praxe (s. 12, Civil Society Guide, 2015).

Garantované sociálne minimá („social protection floors“) boli zavedené Medzinárodnou organizáciou práce spomínaným Odporúčaním č. 202 v roku 2012 ako prvý stupeň komplexného národného systému sociálnej ochrany. Garantuje prístup k základným službám, k sociálnej pomoci a k podpore (k sociálnym transferom). Skutočnosťou je to, že jednotlivé krajiny majú rôzne sociálne systémy a aj potreby, a preto garantované sociálne minimá reflektujú národné možnosti a prístupy, rešpektujú špecifické potreby, štruktúry, ciele, vývoj a aj priority. Garantované sociálne minimá sú vytvorené podľa potrieb a možnosti daného štátu. Preto sú možné v každom štáte. Garantované sociálne minimá sú svojím charakterom univerzálne a pokrývajú všetkých obyvateľov. Garantované sociálne minimá sú postavené na práve a sú ukotvené Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Garantované sociálne minimá predstavujú iba prvý krok v procese – nie sú maximálnym stropom. Odporúčanie MOP č. 202 (2012) znamená inovatívny čin v tom, aby štáty a ich občania konali smerom k zavedeniu takýchto garantovaných miním s neustálym zlepšovaním.

V súčasnosti nemáme spoločnú dohodu v Európskej únii pokiaľ ide o význam tejto paradigmálnej zmeny v rámci tohto zoskupenia. MOP predpokladá, že približne 80 % svetovej populácie žije bez primeranej príjmovej istoty alebo bez prístupu k zdravotnej starostlivosti. Iba 49 štátov (a je pravda, že sú to hlavne z Európy) ratifikovalo Dohovor MOP č. 102 o sociálnom zabezpečení (o minimálnych štandardoch). Kríza, ktorá sa začal v roku 2008, zmenila stav vecí a medzinárodné spoločenstvo zameralo svoje úsilie na zlepšenie sociálnej ochrany (Hetteš, 2015).

Medzinárodné úsilie viedlo v roku 2012 počas rokovania medzinárodnej konferencie práce k prijatiu odporúčania delegáciami z celého sveta, čím sa vytvorila koncepcia garantovaných sociálnych miním. Každé národné garantované sociálne minimá by mali zahrňovať aspoň štyri spomenuté záruky sociálneho zabezpečenia definované v zmysle národných možností. Odporúčanie uznáva prioritnú úlohu a zodpovednosť členskej krajiny MOP v realizácii a implementácii garantovaných sociálnych miním. Preto je potrebnú tento revolučný počin posúdiť podľa dnešnej situácie aj v Európskej únii.

Prijatie Odporúčania 202 všetkými národnými tripartitnými delegáciami krajín EÚ počas Medzinárodnej konferencie práce bolo nutné kvôli sociálnej situácii, osobitne sťaženej po vzniku krízy. Napriek tomu nie všetci európski občania majú možnosť využívať tieto garantované sociálne minimá. Preto treba pripomínať orgánom EÚ a osobitne členským krajinám EÚ ich záväzok udržiavať garantované sociálne minimá podľa ich vnútroštátnych postupov v plnom vecnom rozsahu, na úrovni, ktorú si stanovili tak, aby naplnili zámer týchto sociálnych garancií.
Orgány EÚ majú tendenciu chápať garantované sociálne minimá skôr ako akúsi sociálnu záchrannú sieť na zmierňovanie mechanizmov, ktoré spôsobujú trhovo orietované ekonomiky. Prijatie akýchsi najnižšie možných úrovní je však neprijateľný postup. Pretože možné sú iba zásady solidarity a neziskovosť a nie zásady zamerané na trh a na maximalizáciu profitu. Tvorba garantovaných sociálnych miním nesmie byť ohrozená prílišnými finančnými obavami a musí vziať do úvahy ciele Agendy Európa 2020 v oblasti zamestnanosti a v boji s chudobou. Európa zastáva priestor, v ktorom boli podporované sociálne práva a v posledných desaťročiach boli vybudované na vysokej úrovni v posledných. Lenže prílišná adresnosť, množstvo podmienok, zbytočných overovaní nárokov, odstránenie automatických priznaní a pod. ju doviedli ku znefunkčneniu dokonca aj tých najlepších systémov.

Univerzálne vecné a osobné pokrytie je základným elementom garantovaných sociálnych miním. Nie všetci občania EÚ majú k nim prístup a niektorí už k nim nemajú prístup ako následok zmien. Príjem z práce neumožňuje už veľkému počtu Európanov žiť dôstojne. Nie je iná možnosť, iba sa využitím miestnych ekonomických ukazovateľov usilovať o presadenie všeobecnej minimálnej mzdy pre všetky sektory a profesie v každej členskej krajine EÚ. Pre osoby v pracovnom veku, ktoré nemôžu pracovať pre zdravotné prekážky alebo pre nezamestnanosť, sú nutné systémy pre garantovanie minimálneho príjmu.

Sociálna platforma podporuje myšlienku garantovaných sociálnych miním. Potrebujeme však nielen európske úsilie, ale aj celosvetovú aktivitu/hnutie na podporu takejto fundamentálnej premeny spoločnosti. Vznikla preto globálna koalícia na presadenie garantovaných sociálnych miním. Viac poznatkov sa možno dozvedieť z výzvy publikovanej 27. januára 2014 a najnovšie informácie z jej webovej stránky http://www.socialprotectionfloorscoalition.org/.

Koalícia spojila vyše 80 globálnych občianskych a odborárskych organizácií, ktoré podporujú túto ideu ako nástroj na dosiahnutie cieľov globálnej rozvojovej agendy. Koalícia sa hlási k základným cieľom sociálnej spravodlivosti (Ústava MOP a jej Filadelfská deklarácia, Články 22 až 26 Všeobecnej deklarácie ľudských práv). Koalícia chce dosiahnuť, aby ľudské právo na sociálne zabezpečenie bolo definované v podobe garantovaného minimálneho základného príjmu a v prístupe k zdravotnej starostlivosti do roku 2030, ktorý je najbližším cieľovým rokom pre rozvojovú agendu. Trvalo udržateľným cieľom je aj implementácia primeraných národných systémov sociálnej ochrany a príslušných opatrení spolu s garantovanými sociálnymi minimami a do roku 2030 dosiahnuť zásadné rozšírenie tak, aby chránili chudobných a ohrozených.

Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 2015 sedemnásť cieľov trvalo udržateľného rozvoja, v rámci nich aj garantované sociálne minimá do roku 2030. Globálne spoločenstvo síce túto myšlienku odobrilo, ale bude to ešte dlhá cesta.

Záver

Občania a ich predstavitelia musia nájsť východisko, ako udržať trvalo udržateľný život v Európe v harmónii aj s inými časťami našej planéty. Čo máme všetci spoločné, je trvalá zodpovednosť za seba, svoju rodinu, svoje okolie, za svoju krajinu, ale aj za celú Európu a následne za túto globálnu dedinu. Pretože naša budúcnosť ako ľudí závisí aj od osudu iných ľudí na druhých kontinentoch. Naša budúcnosť závisí od udržania mieru a sociálnej spravodlivosti. Nepotrebujeme falošných nepriateľov. Potrebujeme zastaviť zoslabovanie kohézie, ľudskosti, solidarity a sociálnej spravodlivosti. Myslime na svoje deti a budúce generácie, ktoré si tiež zaslúžia šťastný život.

doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc.
prezident Európskej rady pre sociálny rozvoj
International Council on Social Welfare (ICSW)
http://www.icsw.org/

Zdroje

A social protection floor for everyone: a universal rights-based development goal. (27 January 2014), Global Coalition for Social Protection Floors, 5 s., http://cdn.ifsw.org/assets/ifsw_22348-2.pdf. [2015-11-20].
BROWN, Wendy. (2005). Edgework: Critical Essays on Knowledge and Politics. 176 s. ISBN: 9780691123615
Civil Society Guide to National Social Protection Floors (2012). Friedrich Ebert Stiftung, 96 s. ISBN 978-3-95861-107-8.
Demography, active ageing and pensions (2012). Social Europe guide, Volume 3, European Union, 88 s., ISBN 978-92-79-25009-5.
DI MEGLIO, Emilio (2013). Living standards falling in most Member States. Eurostat. Statistics in focus. 8/2013. ISSN 1977-0316. Catalogue number: KS-SF-13-008-EN-N. European Union.
Employment and Social Developments in Europe 2013. Chapter 1: EU employment in a global context. Brusel, 21.1.2014, SWD (2014) 26 final. PART 4/14, 126 s.
HETTEŠ, Miloslav (2011): The Slovak Republic, s. 267-304. In: Pension Reform in Central and Eastern Europe in Times of Crisis, Austerity and Beyond (edited by K. Hirose). MOP Budapešť, 366 s., ISBN 978-92-2-125639-7.
HETTEŠ, Miloslav (2015): Ľudské práva a sociálna ochrana v sociálnej práci. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 242 s. ISBN: 978-80-8132-128-3.
JUNCKER, Jean Claude (2014): A New Start for Europe: My Agenda for Jobs, Growth, Fairness and Democratic Change. Political Guidelines for the next European Commission Opening Statement in the European Parliament Plenary Session. Štrasburg, 15. júl 2014, http://www.eesc.europa.eu/resources/docs/jean-claude-juncker-political-g.... [2015-11-20].
KEYNES, John Maynard (1930): Economic Possibilities for our Grandchildren, s. 358 - 373, In: Essays in Persuasion, W. W. Norton & Co., New York, 1963.
PATTEN, Simon Nelson (1907): The New Basis of Civilization, Cambridge, Mass., Belknap Press, 243 s., reprinted in 1968.
Quality of Public Administration (2012). Thematic Fiche, European Semester, European Commission, http://ec.europa.eu/europe2020/pdf/themes/34_public_administration.pdf.
REICH, Robert Bernard (2014). Income Inequality in the United States. Testimony before the Joint Economic Committee, United States Congress. January 16, 2014, 21 s. http://www.jec.senate.gov/public/_cache/files/121e5a80-61e2-4c65-aa25-a0.... [2015-11-20].
Impact of economic crises on mental health (2011), 34 s., World Health Organization Regional Office for Europe, Scherfigsvej 8, DK-2100 Copenhagen O, Dánsko.
Social policies. Social Europe Guide. Volume 5. (2013). Brusel, European Commission, 78 s., ISBN 978-92-79-31257.
Social security: A new consensus (2001). Ženeva, International Labour Office, ISBN 92-2-112624-2.
STUCKLER, D., BASU, S., MCKEE, M. (2010): Budget Crises, Health, and Social Welfare Programe, s. 77-79, in: BMJ (British Medical Journal), 10. júl 2010, Volume 341.
The majority of the unemployed in the EU do not receive unemployment benefits. News 16/09/2015. DG Employment, Social Affairs and Inclusion. http://ec.europa.eu/social/main.jsp?langId=en&catId=1196&newsId=2318&fur....
The Pension Issues in New Member states. (2005). Pragma Consulting, Mechelen, 176 s.
Unequal Europe recommendations for a more caring EU. Final report of the High-level group on “Social Union”. Spring 2015. Brusel: Friends of Europe, 21 s. [2015-11-19] http://www.friendsofeurope.org/quality-europe/unequal-europe-recommendat....
VAN LANCKER, Anne (2015). Toward adequate and accessible Minimum Income Schemes in Europe. Analysis of Minimum Income Schemes and roadmaps in 30 countries participating in the EMIN project. Summary of Synthesis report. European Union, Brusel, 24 s.