Pastorálna teológia versus sociálna práca

jún 30 2018

Pastoral Theology versus Social Work

Abstrakt: Existuje len dobrá alebo zlá sociálna práca, nie kresťanská a nenáboženská. Článok sa snaží identifikovať tematické oblasti v teológii, v čom by mohla byť prínosom pre sociálnu prácu. Ide hlavne o kresťanskú motiváciu sociálnych pracovníkov. Ďalšou oblasťou je ponuka sociálnych služieb zahŕňajúca aj spirituálny rozmer, ak si to prijímateľ služby vyžiada. Takisto teológia môže poukazovať na potrebu kritického myslenia pri hľadaní konceptov riešení na špecifické sociálne problémy.
Kľúčové slová: viera, teológia, sociálna práca, motivácia, solidarita, spiritualita

Abstract: There exists only the good or bad social work, not the Christian and non-religious one. The article tries to identify thematic areas in theology, where it could be beneficial to social work. It is mainly about the Christian motivation of social workers. Another area is the proposition of social services including spiritual dimension, in case the service recipient asks for it. At the same time, theology can point out to the need for critical thinking when looking for solutions to specific social problems.
Key words: faith, theology, social work, motivation, solidarity, spirituality

Foto: Peter Senko (2017)Foto: Peter Senko (2017)

Úvod
K profesionalizácii sociálnej práce, k jej teórii a praxi prispieva niekoľko disciplín. Okrem sociológie, psychológie alebo práva, tu môžeme zahrnúť aj teológiu. Práve pri teológii a jej vedeckom prínose pre sociálnu prácu je veľkou výzvou reflektovať jej prínos, ktorý by nebol postavený iba ľudovej zbožnosti, ale na kompetentnom teologickom bádaní.

V literatúre je možné nájsť viacero označení spolupráce teológie so sociálnou prácou: „teológia v sociálnej práci“, „teológia v kontexte sociálnej práce“, „teológia a sociálna práca“, či „teológia sociálnej práce“. Nasledujúce myšlienky sa snažia pomenovať základné impulzy pre teológiu v sociálnej práci a dôležitosť teologického spracovania sociálnych tém.

Skutočnosť, že teologická reflexia v teórii a praxi sociálnej práce v priestore postkomunistických krajín hrá pomerne malú rolu, má rôzne dôvody. Jedným z nich je skutočnosť, že univerzitná teológia nemá veľa skúseností s reflexiou sociálnej práce, ktorá je stále veľmi mladou disciplínou. V najlepšom prípade vidí túto úlohu niekoľko rozptýlených univerzitných programov zameraných na misiológiu a diakoniu. Takýto stav je tu aj napriek tomu, že motivačné modely sociálnej práce nepochybne majú svoje korene v kresťanstve, a doteraz sú viaceré cirkevné inštitúcie výraznými poskytovateľmi sociálnych služieb.

O sociálne práci je možné hovoriť viacerými spôsobmi: ako o vzdelávaní, reflektujúcom odpovede na sociálne problémy; ako o vede, ktorá skúma sociálne javy pomocou špecifických metód; ako o praxi, čiže pomoci ľuďom v sociálnych problémoch.

Prístupy a teórie teológie v sociálnej práci sú na tomto pozadí možné z rôznych miest a so špecifickými perspektívami. Obe disciplíny sa doteraz ťažko zosúlaďujú: sociálni pracovníci teológiu nepotrebujú a teológovia majú dostatočne široký záber aj bez sociálnej práce. Avšak, ak teológia berie poctivo svoju dimenziu „diakonie“, sociálne témy nemôže obísť. Takisto aj sociálni pracovníci si musia byť vedomí potreby holistického prístupu ku klientovi a pri takejto paradigme sa nezaobídu len s „monoprofesnými“ pracovníkmi.

Teológia je v praxi spojená s konkrétnymi ľuďmi, v ich sociálnom kontexte, ktorému je potrebné nielen dostatočne porozumieť, ale podľa neho aj prispôsobiť adekvátnu pastoračnú pomoc. O to konkrétnejšie sa prejavuje potreba prekrývania sociálnej práce a teológie pri aktivitách v cirkevných spoločenstvách. Tie sú jedným z príkladov toho, že nepostačuje iba individuálna pomoc, ale prístup je ovplyvnený sociálnym, ekonomickým a regionálne kultúrnym kontextom.

Pri pohľade do cirkevnej histórie je možné identifikovať jeden fenomén: Charitatívna služba cirkevných spoločenstiev sa rozvíjala oveľa skôr, ako jej teologické zdôvodnenie. Do 19. storočia hrala Cirkev so svojimi farnosťami vo veľkej časti Európy rozhodujúcu rolu v sociálnom systéme. Farnosti boli spoločenskými inštitúciami, ktorým popri starostlivosti o rodiny, bola zverená úloha podporovať chudobných a chorých. Prinajmenšom boli nosnou organizačnou inštitúciou. Boli to práve farári a ich dobrovoľní spolupracovníci, ktorí boli zodpovední nielen za zaobstaranie prostriedkov pre chudobných a chorých, ale aj pre ich prerozdeľovanie. Až na prelome 19. a 20. storočia prevzali túto zodpovednosť obce a verejné inštitúcie.

Tomuto zmyslu činnosti cirkevných spoločenstiev v sociálnej praxi nezodpovedal primeraný význam tejto práce v teológii. Sociálna práca sa teologicky začala hodnotiť ako základná funkcia Cirkvi až 20. storočí.

V teológii poznáme tri základné funkcie Cirkvi: ohlasovanie slova, vysluhovanie sviatostí, a diakonia ako služba pomáhajúcej lásky. „Biblické spoločenstvo nazýva zbierku pre chudobných koinoia (Rim 15, 26) a konkrétnu materiálnu pomoc pre chudobných a ich nasycovanie diakonia (Sk 6, 1; Rim 15, 25; 2 Kor 8, 84). Túto charitatívnu pomoc je možné nájsť aj v kontexte bohoslužby, v liturgii. Služba blížnym a služba Bohu k tomu predpokladá ohlasovanie (tzn. vysvetľovanie, racionálne objasňovanie a obsahové vysvetľovanie) uzdravujúcej skutočnosti zakúsenej v službe Bohu a blížnym.“1

Diakonia je v tomto zmysle chápaná ako biblické zdôvodnenie cirkevnej sociálnej práce, ako zotrvávanie v „agape“ a „diakonii“. Až na prelome 19. storočia bol výraz „charita“ zavedený ako teologický odborný pojem pre sociálnu prácu katolíckej Cirkvi, pričom v protestantských cirkvách je používaným označením „diakonia“.

Touto teologickou formuláciou, ktorá je inšpirovaná impulzmi z Biblie a patristiky, sa poukazuje, že charitatívna a pomáhajúca práca je podstatným znakom Cirkvi, neodmysliteľným elementom pastoračného konania, ako realizácie cirkevného života. Charitatívne angažovanie sa takto súvisí so životaschopnosťou cirkevných spoločenstiev. To, či má cirkevné spoločenstvo právo na označenie „kresťanské“ alebo „katolícke“, sa z teologického pohľadu rozhodne na základe toho, či sa v jeho rámci uskutočňuje sociálna angažovanosť.

Charita ako cirkevná inštitúcia pre výkon sociálnych služieb

Charita sa dá chápať ako uskutočnenie cirkevnej existencie skrze konanie spoločenstva a celej Cirkvi v oblasti duchovnej starostlivosti, ako aj špeciálnej a organizovanej charitatívnej činnosti. Charita, ktorá vykonáva službu pomáhajúcej lásky, nie je už potom len privátnou kresťanskou povinnosťou, ale podstatným znakom Cirkvi, neodmysliteľným elementom pastoračného konania.

Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu O laickom apoštoláte to formuluje nasledovným spôsobom: „Avšak ako svätá Cirkev vo svojich začiatkoch spájala eucharistickú večeru s hodami lásky (agape), a tým sa ukázala celá zjednotená zväzkom lásky okolo Krista, priam tak v každom čase láska bola jej rozpoznávacím znakom. A hoci sa teší z podujatí iných, dobročinnú lásku si obhajuje ako svoju povinnosť a neodňateľné právo. Cirkev má teda v nevšednej úcte milosrdenstvo voči chudobným a chorým, ako aj charitatívne a svojpomocné diela na úľavu ľudských tiesní každého druhu.“ 2

Usporiadanie cirkevnej charity, ktorá by chcela byť v blízkosti ľudskej biedy jasne teda závisí od aktuálneho stavu a biedy spoločnosti: „Pre teológiu a prax charity z toho vyplýva, že Cirkev je svojim rozmerom diakonicko – charitatívna, ktorá sama sebe neurčuje, ktorým smerom sa vydá, ale svoju cestu necháva určovať tým, ktorým má byť blízkou. Platí to predovšetkým preto, aby biedu ľudí (a tiež stvorenia) brala vážne a pravdivo vo všetkých jej rozmanitých formách a súvislostiach.“3 Analýza štrukturálnych súvislostí aktuálnej núdze ako aj z toho vyplývajúce politické intervencie sú teda úzko spojené s úlohou charity. Formy uskutočnenia tejto dimenzie nie sú stanovené, skôr sa menia so zmenou spoločenských podmienok. Aké organizačné formy charita prevezme v určitej krajine, nie je teda iba otázkou viery, ale aj spoločenských a sociálno-politických pomerov. Charitatívne organizácie, zodpovedajúce rozličnému spoločenskému a politickému prostrediu, našli tiež rozdielne formy zakotvenia v cirkevnom živote. To, že charita sa napr. v Nemecku sformovala ako obrovská sieť profesionálnej sociálnej starostlivosti s viac ako pol miliónom zamestnancov nevyplýva z mimoriadnej sily viery nemeckých katolíkov, ale skôr z daností vývoja nemeckého sociálneho štátu. To isté platí tiež v postkomunistických krajinách. Ak charitné zväzky chcú byť autentickým výrazom života Cirkvi, musia opätovne skúšať sa prispôsobiť sociálnej skutočnosti konkrétnej krajiny a interpretovať „znaky doby“.

Tradičné polia pôsobnosti farskej charity sa nachádzajú medzi opatrovaním, rozhovorom, duchovným sprevádzaním a katechézou: pastorácia chorých, návštevy, podpora spoločenstva.
Nové polia pôsobnosti sú medzi prekonaním núdze pri katastrofách, učením k svojpomoci, sociálnou prácou a sociálnou politikou (opatera utečencov, útulky bezdomovcov, svojpomocné skupiny).

Rovnako dôležitá ako charita cez priamy výkon služby, je aj politika. „Čím je človek mystickejší, čím je mystickejšie spoločenstvo, tým sú politickejší. Kto sa ponorí do Boha, nemôže nič iné, ako sa svojim spôsobom angažovať pre chudobných a utláčaných. Keď sa teda kresťanské spoločenstvo pýši Božou prítomnosťou, ukáže sa to práve na tom, že Božia vášeň v prospech utláčaných a chudobných preskočila aj na kresťanské spoločenstvo.“4

Politika je potrebná vždy vtedy, keď konkrétna núdza nie je ojedinelým osudom jednotlivca, ale súvisí so spoločenskými okolnosťami. To je takmer vždy prípad v moderných špecializovaných spoločnostiach. Preto je tiež konkrétna pomoc pre jednotlivca väčšinou nedostatočná, aby vyriešila jeho problém, nehovoriac pritom o rovnakom ohrození iných ľudí. Aj tu existujú tradičné a nové polia pôsobenia.

Pri tradičných politických poliach pôsobenia ide o politicky relevantnú pomoc vo vzdialených krajinách prostredníctvom zbierok alebo o politickú starostlivosť o cirkevné spoločenstvá. Nové polia pôsobenia menia tento uhol pohľadu. Činnosť sa orientuje na budovanie povedomia formou seminárov a poradenskej činnosti, s úmyslom spoznať obete utláčania a ich imanentné štruktúry.

Dimenzie teologicky zdôvodňovanej sociálnej práce

V historickej perspektíve bola pomoc pôvodne vecou rodiny, domácnosti, príbuzenstva a iných neformálnych spoločenstiev. Tie boli prvotným miestom pre vykonávanie sociálnych služieb, ako je starostlivosť o starých a chorých ľudí alebo podpora biednych.

Vývoj profesionálnej sociálnej práce sa vedecky vysvetľuje ako následok preťaženia týchto neformálnych štruktúr, ako zlyhanie ochraňujúcej funkcie rodiny v stále komplexnejšej spoločnosti, hoci neformálna sféra pre seba zachováva, predtým ako aj teraz, časť sociálnych služieb. Popri tejto neformálnej sfére sa vytvorila v modernej spoločnosti formálna sféra na vykonávanie sociálnych služieb.

Inovačná pripravenosť a možnosť rýchlej a nebyrokratickej pomoci ako prednosť charity je obľúbeným argumentom pre nevyhnutnosť cirkevnej sociálnej práce v štáte, ale prirodzene aj výzvou. Aby mohla charita v budúcnosti využiť svoju nenahraditeľnú funkciu v štáte, musí čeliť nebezpečenstvu organizačného ustrnutia. Musí „pozorovať premeny núdze a podľa toho kreatívne a angažovane prispôsobovať formy pomoci.“5 Charita má ostať „dostatočne flexibilná pri celkovej inštitucionalizovanosti, aby mohla zakročiť rýchle a nebyrokraticky tam, kde iná pomoc zlyháva alebo nepríde. Musí byť pripravená na prekvapivé situácie, musí si uchrániť pochopenie pre rýchlu pomoc v kritických situáciách.“6

Funkcie charitatívnych organizácií

Charite, ako cirkevnej činnosti, tiež ako sociálne činnej organizácii v sociálnej sieti štátu, trhu a neformálnej oblasti, prislúchajú viaceré funkcie, ktoré možno definovať na základe korelácie charitatívnej činnosti voči týmto oblastiam.

Pre službu je charakteristický vzťah dvoch aktérov: pomáhajúci – núdzny, opatrovateľ – opatrovaný, poradca – hľadajúci pomoc. V jadre tohto vzťahu stojí výmena medzi aktérmi. Natrvalo je tento vzájomný vzťah stabilný, ak službe zodpovedá adekvátna protislužba. Pri profesionálne vykonávaných sociálnych službách sa vychádza z toho, že musia byť pokryté prinajmenšom materiálne náklady. Biblický základ je možné nájsť v podobenstve o samaritánovi: Samaritán dáva peniaze hostinskému, aby sa ten postaral o zraneného. Pritom sľubuje, že na svojej spiatočnej ceste zaplatí ešte viac, ak toto nevystačí. Ako je v tomto príbehu zobrazené, pri celom množstve sociálnych služieb ako pomoci pri katastrofách alebo sociálnej práci s bezdomovcami sa vychádza z toho, že od bezprostredných adresátov služby nemožno očakávať žiadnu materiálnu protislužbu, ktorá by pokryla finančné náklady tohto výkonu. Tak ale musia byť na dlhšiu dobu zaistené finančné krytie služby vytvorením rámcových podmienok, ktoré sú nezávislé od zdrojov príjemcov služieb. V systémoch sociálnych služieb prichádza do „hry“ popri privátnych daroch a sponzoroch predovšetkým štát.

V Európe vzniká trochu podobný systém pre sociálnu službu. Poskytovateľmi sociálnych služieb sú: štát, organizácie profesionálno-sociálnej starostlivosti a ziskovo orientované podnikateľské subjekty. Riadenie tohto trhu sa bude čoraz viac presúvať zo štátu na spotrebiteľov a ich organizácie. Sociálne služby sa porovnávajú so zreteľom na ich náklady, ich kvalitu, efektivitu, ako aj na ich profil a v tomto zmysle možno označiť charitu tiež ako organizáciu so znakmi „ekonomického podniku“.

Ďalším znakom je advokácia. Charita prijíma podľa jej možností všetkých ľudí, ktorí prepadli cez sieť štátnej sociálnej istoty. Biednym, ktorí – prinajmenšom v konkrétnom momente – nemajú žiadnu šancu na verejnú sociálnu oporu, má pomôcť z prostriedkov, ktoré získava zo samospráv, grantov, darov a vlastných zdrojov. V mnohých prípadoch sa jedná o prechodnú pomoc. Poradenstvom a intervenciou majú byť ľudia v núdzi následne podľa možností integrovaní do štátneho zabezpečovacieho systému.

Jej úlohou je byť obhajcom ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti. Z vlastných skúseností, ktoré získala s chudobnými ľuďmi, sa môže politicky angažovať v odstraňovaní slabých miest spoločnosti. S jej cieleným vplyvom na lokálnej, národnej a regionálnej úrovni umožňuje humanitnú pomoc a realizáciu rozvojových projektov.

Advokácia stojí vždy v nebezpečenstve, že do popredia vystupuje lobbying za vlastné inštitucionálne záujmy. Tu však ide o to, rozumieť advokáciu ako kritiku nedostatočných a ochudobnených politických rámcových podmienok, zároveň ale aj ako sebakritický princíp, ktorý stále nalieha na nápravu vlastného vytvárania sociálnych služieb. Keď sa berie princíp advokácie vážne, nemožno sa uspokojiť s tým, že „podnik beží“. Byť obhajcom znamená mať najskôr na zreteli ľudí, ktorí sú zverení charite a z ich situácie kriticky nahliadnuť na vlastné sociálne zariadenia. Preto je advokácia eticky fundovaným a nepohodlným princípom, a vyžaduje vedomú pozornosť, podporu a starostlivosť.

Ako tretiu funkciu je možné označiť solidaritu. Jednotlivci sa nechápu len ako subjektívne celky, ale stotožňujú sa so skupinou a sú medzi sebou emocionálne prepojené. Toto emocionálne prepojenie mení skupinu na spoločenstvo, ktoré prináša dva dôležité elementy: očakávanie vzájomnej pomoci v prípade potreby a druhým momentom je pripravenosť k pomoci. Pomoc, ktorá ľudí motivuje, nemusí byť iba altruistická, ale môže sa chápať ako príspevok k spoločnému cieľu a spojená s očakávaním, že v prípade potreby sa podpora vráti. Pritom bude legitimita podriadená aktuálnemu spoločenstvu a jeho cieľom; pomoc sa podá s vedomím, že prostredníctvom nej budú hájené alebo presadzované dôležité a oprávnené záujmy členov skupiny.

Záver

Na makroúrovni perspektív sociálnej práce je možné hovoriť o príspevku katolíckej sociálnej náuky. Poskytuje pomoc pri identifikácii hodnotového základu sociálnej práce a tiež nástroj kritickej reflexie sociálnej politiky a kultúry organizácie, ktorá poskytuje sociálne služby.

Prepojovacie miesta sociálnej práce a teológie je možné formulovať do viacerých oblastí, v ktorých sa otvára priestor pre komunikáciu teologických poznatkov:

  • Interdisciplinarita sociálnej práce,
  • Pohľad na človeka a spoločnosť
  • Hodnotové uchopenie životnej situácie klienta
  • Spiritualita, nádej a zmysel

V uvádzanom diskurze sú dôležité poznatky o hodnotových východiskách kresťanstva, podobách motivácie a rôznych metódach pomoci.
Teológia v sociálnej práci nadväzuje na takú vedu sociálnej práce, ktorá dáva priestor pre rôzne filozofické pohľady a diskutuje o nich. Ide hlavne o artikuláciu a reflexiu sveta trpiacich a pomáhajúcich. Pri tomto je potrebné sa vystríhať nerešpektovaniu profesných hraníc medzi duchovným a sociálnym poskytovaním pomoci, prípadne pred nadradzovaním sa jednej z týchto dvoch vedeckých disciplín.

Autor: Mgr. Jozef Žuffa, PhD.

Zoznam použitej literatúry

BAUER, G.: Sozialstaat und Recht der Kirche. Viedeň: Lang, 1996
Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu.: O laickom apoštoláte. Bratislava: SSV, 2008, čl. 8.
METTE, N.: Theologie der Caritas, In: Lehner, M.: Grundkurs Caritas. Linz: Landesverlag, 1993
POMPEY, H., Solidarität und Helfen in interreligiöser Perspektive entdecken lernen, in: Adam, G., Hanisch, H., Schmidt H., Zitt, R. (Hrsg), Unterwegs zu einer Kultur des Helfens ­ Handbuch des diakonisch-sozialen Lernens, Stuttgart 2006
WIDL, M.: Kleine Pastoraltheologie – Realistische Seelsorge, Viedeň: Verlag Styria, 1997
ZULEHNER, PAUL M.: Verbuntung. Schvabenverlag: Ostfildern, 2011


1 POMPEY, H., Solidarität und Helfen in interreligiöser Perspektive entdecken lernen, in: Adam, G., Hanisch, H., Schmidt H., Zitt, R. (Hrsg), Unterwegs zu einer Kultur des Helfens ­ Handbuch des diakonisch-sozialen Lernens, Stuttgart 2006, s. 119.
2 Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu.: O laickom apoštoláte. Bratislava: SSV, 2008, čl. 8.
3 METTE, N.: Theologie der Caritas, In: Lehner, M.: Grundkurs Caritas. Linz: Landesverlag, 1993, s. 134.
4 ZULEHNER, PAUL M.: Verbuntung. Schvabenverlag: Ostfildern, 2011, s. 117.
5 BAUER, G.: Sozialstaat und Recht der Kirche. Viedeň: Lang, 1996, s. 48.
6 BAUER, G.: Sozialstaat und Recht der Kirche, Viede