Transformations and Normative Sources of the Ideology of Liberalism: Historical and Philosophical Foundations of Its Dominance and Challenges in Modern Civic-Political Society
Abstrakt: Od svojho vzniku predstavoval liberalizmus perspektívny a ambiciózny hodnotový koncept, ktorý napĺňa všetky atribúty plnohodnotnej ideológie. Z historického hľadiska je však potrebné rozlišovať jednotlivé etapy jeho vývoja. V jeho počiatkoch ho formovali myšlienky, ktoré dnes automaticky nezaraďujeme výlučne do liberálneho spektra, no predstavovali jeho základné hodnoty. Na pozadí vývoja liberalizmu sa zároveň odohrával aj jeho vnútorný spor, ktorý je aktuálny dodnes. Aké historické podmienky ovplyvnili jeho vznik a vývoj? Kde možno hľadať korene dominancie liberalizmu v politickom a spoločenskom diskurze? Predkladaný článok sa pokúša poskytnúť odpovede na tieto otázky v rámci historicko-filozofických kontextov.
Kľúčové slová: Klasický liberalizmus, liberalizmus, redistribúcia, sloboda, sociálny liberalizmus
Abstract: Since its inception, liberalism has represented a prospective and ambitious value concept that meets all the attributes of a full-fledged ideology. From a historical point of view, however, it is necessary to distinguish its stages of development. In its beginnings, it was formed by ideas that we do not by default classify to be in the liberal spectrum only, but they represented its essential values. On the background of the development of liberalism, there was also its internal dispute, which is still relevant today. What historical conditions influenced its creation and development? Where are the roots of the dominance of liberalism in political and social discourse? The presented article tries to provide answers to the given questions within historical- philosophical contexts.
Keywords: Liberalism, Freedom, Redistribution, Social liberalism, Classical Liberalism
Úvod
Hľadanie filozofických a historických prameňov v dejinách politického a ekonomického myslenia nie je ľahkou úlohou. Počiatky liberálnych ideí, ktoré sa neskôr pretavili v plnohodnotnú ideológiu nemožno prisudzovať len na vrub mien ako Adam Smith (predovšetkým ekonomický rozmer) či John Locke (politický a občiansky rozmer). Liberalizmus vznikal ako emancipačná myšlienka obsahujúca vôľu po individuálnej slobode, ktorá sa chce vymaniť z područia vyššej zväzujúcej autority. Bola to však práve hodnota individuálnej slobody, ktorá liberalizmus takmer ihneď po jeho vzniku a etablovaní rozdelila na dva smery. Historicky sa liberalizmus uvádza ako ucelená hodnotová koncepcia až v druhej polovici 18. storočia. V rôznych variáciách je, samozrejme, toto pomenovanie staršieho dáta a pochádza z latinského slova „liberalis“. Fragmenty liberalizmu však boli prítomné v politickom aj spoločenskom diskurze predovšetkým západnej Európy omnoho skôr. Na prahu novoveku registrujeme v Európe viacero výrazných signálov hovoriacich o vôli ľudu, vtedy však predovšetkým šľachty a meštianstva, k získaniu väčšej miery autonómie vo vzťahu k panovníkovi a cirkvi. Za prejav týchto tendencií môžeme označiť napríklad zmluvu Bill of Rights, prostredníctvom ktorej si šľachta a meštianstvo vydobyli isté garancie v oblasti občianskych a obchodných práv. Tento dokument hodnotovo vychádzal od „ideového otca Anglickej revolúcie“ Johna Lockeho, ktorý je taktiež nazývaný aj ako „ideový otec liberalizmu“ a dokonca v istom zmysle aj Ústavy Spojených štátov amerických. Bill of Rights poskytoval záruky a pravidlá pre získanie alebo dedenie moci, ktoré musí byť odsúhlasené parlamentom. Obsahuje taktiež určité obmedzenia svojvôle panovníka, ktorá bola typická práve pre rod Stuartovcov a posledného anglického kráľa z tohto rodu Jakuba II.
Ak by sme v historickej sonde pokračovali, za predchodcu Bill of Rights (1689 n. l.) môžeme považovať dokument Magna Carta Libertatum (1215 n. l.), ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila diskusiu o občianskych ako aj politických slobodách v Anglicku a práve počas absolutistickej vlády Stuartovcov bola tŕňom v oku pre Jakuba I. a jeho syna Karola I. Za ústavne rovnako silný dokument ako Magna Carta Libertatum považujeme Petition of Right (1628 n. l.). Bol to dokument stanovujúci špecifickú individuálnu ochranu proti štátu a korune, resp. svojvôli panovníka predovšetkým pri stanovení daní. Ďalším dôležitým dokumentom bol Habeas Corpus Act (1679 n. l.), ktorý v sebe obsahoval možnosť preskúmania dôvodov zadržiavania väzňa, a tak poskytoval istú mieru ochrany pred nezákonným, resp. svojvoľným väznením. Toto sú len niektoré občiansko-právne dokumenty, ktoré pojednávajú o politických, občianskych, individuálnych a obchodných právach. Nie náhodou hovoríme predovšetkým o zmluvách ustanovených v Anglicku, ktoré je kolískou liberalizmu a stalo sa exilom mnohých filozofov a intelektuálov, ktorí boli pre svoje politické názory nepohodlní v svojich krajinách. 1
Cieľom predkladaného textu je objasniť historické a filozofické (a filozoficko-právne) pozadie vzniku, úspešnej expanzie a vplyvu liberalizmu v ideologickom priestore (nielen, ale predovšetkým) v Európe. V štúdii budú vymedzené dejinné, filozofické a filozoficko-právne kontexty dvoch etáp predmetnej ideológie. Štúdia chce preukázať, že liberalizmus nie je jednotvárnou, nemennou a vnútorne koherentnou ideológiou, a nebolo tomu tak ani počas jeho dejinného vývoja. Jeho pôvodná verzia je v príkrom rozpore s optikou, akou nazeráme na liberalizmus dnes.
V dobe informačného presýtenia, kedy je čoraz viac náročné oddeliť hodnoverné informácie od dezinformácií a hoaxov, je správna interpretácia nie len liberalizmu, ale aj iných ideológií vo všeobecnosti potrebnou súčasťou vedomostnej výbavy občianskej spoločnosti ale aj politickej reprezentácie. Nemožno klásť na občiansku spoločnosť vysoké nároky v oblasti odlišovania relevantných informácií v priestore krízy pojmov, pokiaľ aj v politickom a odbornom diskurze dochádza k rôznym dezinterpretáciám, relativizácii a k strate ideologického kompasu. Inými slovami – nachádzame sa v postideologickej dobe, v ktorej je náročné od seba odlíšiť a identifikovať ideologické fragmenty a esencie jednotlivých ideológií v občianskom a politickom diskurze. Minimálne rámcové poznanie kontextu vývoja najúspešnejšej ideológie je k tomuto cieľu dobrým základom.
K dejinnému vývoju dvoch etáp liberalizmu v Európe
Už od svojho vzniku bola ideológie liberalizmu poznačená vnútorným rozkolom. Dominantnou témou liberalizmu bola individuálna sloboda jednotlivca a jej ochrana voči vyššej autorite, v dobovom kontexte spravidla voči autorite absolutistického monarchu a cirkvi. Rozbor dejinného kontextu vývoja liberalizmu je dôležitý z hľadiska pochopenia historicko-sociálnych reálií, v ktorých sa ideológia formovala. V tejto časti predkladaného textu sa snažíme poukázať na spoločné filozofické východiská, ktoré boli pre predstaviteľov raného liberalizmu identické, no nerozvíjali ich rovnakým spôsobom a v konečnom dôsledku sa dostali do nevyhnutného sporu. Tento nesúlad sa týka v dominantnej miere slobody jednotlivca v občianskej spoločnosti, z ktorej následne vyplývajú ďalšie pridružené problematiky. Tie predstavujú predovšetkým témy ako:
(A) súkromné vlastníctvo
(B) redistribúcia statkov
(C) možnosti zásahu vyššej autority do osobnej integrity jednotlivca
(D) zodpovednosť jednotlivca za stav spoločnosti
(E) vhodný systém vlády.
Liberalizmus sa vo forme celistvej a plnohodnotnej ideológie objavil až na prelome 18. a 19. storočia. Podľa Františka Novosáda je však možné za liberalizmus označiť aj omnoho staršie sociálno-politické prúdy, ktoré vychádzali predovšetkým z myšlienok Johna Locka, Adama Smitha a Johna Stuarta Milla v Anglicku, či F. M. Voltaira2 vo Francúzsku Novosád, 1993, s. 7). V počiatočnej prvej fáze sa liberalizmus vyformoval na troskách európskeho feudalizmu ako filozofia aristokracie a neskôr najbohatšej vrstvy tretieho stavu. Táto sociálna skupina prostredníctvom liberalizmu sledovala predovšetkým svoje obchodné a vlastnícke práva, ktoré odmietala naďalej podriaďovať svojvôli panovníka. Zároveň sa hlásila aj k ochrane a rozvoju politických a občianskych práv avšak len pre úzku skupinu najmajetnejších. Spoločenský vývoj druhej polovice 19. storočia vo Francúzsku, Anglicku a v Amerike so sebou priniesol novú formu usporiadania spoločnosti v sociálnej aj politickej oblasti. Sociálne nepokoje a revolúcie umožňovali adaptáciu emancipačných a obrodzujúcich myšlienok, ktoré prinášali zásadnú rekonštrukciu spoločenských vzťahov na všetkých úrovniach. Formujúca sa ideológia liberalizmu ponúkala rámec pre, dovtedy neuskutočniteľný, politický súboj, ktorý bol zasadený do procesu transformácie spoločnosti z pred-politického stavu do stavu politického (Schwarzmantel, 1998, s. 63). Liberalizmus ako ideológia modernity ponúkal cieľavedomú a konštruktívnu možnosť spoločenskej zmeny, ktorú bolo možné uskutočniť racionálnymi metódami politickej organizácie. Ako tvrdí Schwarzmantel: „Využívaním štátu ako mechanizmu pre zlepšovanie kvality života jednotlivcov a usmerňovaním štátnej moci prostredníctvom politických organizácií bolo umožnené formulovanie programov sociálnej zmeny“ (Schwarzmantel, 1998, s. 63).
Liberalizmus ako ideológia predovšetkým v západnej Európe viedol ideologický súboj v procese transformácie pred-modernej spoločnosti na spoločnosť modernú – občiansko-politickú. Najvhodnejšie podmienky pre jeho rozvoj ponúkalo už spomenuté Anglicko kvôli kombinácií svojej priemyselnej, ekonomickej a politickej vyspelosti, taktiež však Francúzsko a Spojené štáty americké.
Vymedzenie exaktných historických míľnikov vzniku liberalizmu nie je jednoduché a z filozofického hľadiska ani možné. Inšpiráciami pre túto ideológiu boli práce novovekých mysliteľov, ktorí však nie vždy zdieľali výhradne hodnoty, s ktorými si liberalizmus spájame dnes. Aj táto skutočnosť – t. j. poukázanie na rôzne náhľady a interpretácie liberalizmu a ich následná komparácia sú súčasným chápaním, je jednou z motivácii napísania tejto štúdie. Filozoficko-historicko-právne pramene ideológie liberalizmu vznikali v priamej konfrontácií s tromi negatívnymi skúsenosťami. Prvou bol despotizmus, voči ktorému sa chcel vyhraniť predovšetkým John Locke, druhou bola anarchia, ktorej chcel prostredníctvom svojich diel predísť Thomas Hobbes a treťou a bolo odcudzenie, ktorého sa väčšmi obával Jean Jacques Rousseau (Novosád, 2013, s. 219-236).
Jednou z možností, ako zhodnotiť konzistentnosť, príčinu vnútorného rozdelenia ale aj následnej dominancie liberalizmu z historického hľadiska je analýza a komparácia vzťahu vrcholných predstaviteľov k fikcii „Prirodzeného stavu“ t. j. k „State of Nature“ 3. V ňom sa prostredníctvom hlavných štiepnych tém preukazujú disparity medzi nahliadaním na kľúčové pojmy, spojené predovšetkým so slobodou, autonómiou, súkromným vlastníctvom a ideálnym štátnym zriadením.
Možnosťou, ako zhodnotiť vnútornú koherenciu a príčinu dominancie liberalizmu v súčasnosti je analýza a komparácia dvoch hlavných prúdov tejto ideológie (klasický a sociálny liberalizmus), ktoré sa vyvinuli práve prostredníctvom historicky vykreovaných štiepnych línií predovšetkým na osi jednotlivec vs. štát. V súčasnosti liberalizmus zahrňuje dva základné smery – sociálny, dnes nazývaný aj sociálno-progresívny, a klasický, v súčasnosti nazývaný ako neoliberálny či libertariánsky . K tomuto rozdeleniu došlo kvôli rozličnému nazeraniu na kľúčové hodnoty tejto ideológie, predovšetkým však na hodnotu individuálnej slobody. Uvedená analýza, komparácia a syntéza bude obsahom druhej časti tejto práce.
Prvá nedemokratická etapa vývoja liberalizmu
„Liberalizmus v jeho najširšom význame predstavoval filozofiu, respektíve súbor ideí, ktoré prisudzovali primárnu úlohu individuálnej slobode jednotlivca ako najvyššiemu sociálnemu celku, ktorý sa rozhoduje a koná bez nátlaku štátu, ostatných indivíduí, spoločnosti a tyranie väčšiny“ (Švec, 2020, s. 17). Z historického hľadiska registrujeme filozofický, ekonomický a politický rozmer ideológie liberalizmu. Filozofický smer reprezentujú autori, ktorí kladú dôraz predovšetkým na neobmedzenú osobnú slobodu a vymedzenie sa voči tyranií a absolutistickým formám vlády. V raných obdobiach liberalizmu tieto pozície reprezentoval predovšetkým John Locke. Ekonomická koncepcia sa zameriavala na voľnú ruku trhu a neobmedzenú ekonomickú činnosť jednotlivcov, ktorej predstaviteľom bol najmä Adam Smith. Je dominantne spätá s kapitalistickým usporiadaním spoločensko-ekonomického systému. Predstavitelia politického liberalizmu chápu úlohu a práva indivídua v širších kontextoch, presahujúcich záujmy ochrany majetku a slobodného podnikania. Takúto formu chápania zastával napr. Jean Jacques Rousseau. Liberalizmus sa stal podkladom pre vznik mnohých politických strán a prúdov, ktoré nemusia v názve automaticky obsahovať pojem "liberálny". Vhodným príkladom je stranícky systém v USA či Veľkej Británii, kde konzervatívne strany súhlasia s ekonomickým rozmerom liberalizmu v súvislosti s trhovým usporiadaním, zaiste sa však nestotožňujú s liberálnymi hodnotami v kultúrno-náboženskej rovine. Vo filozofií sa: „Nestretávame s čistou liberálnou doktrínou“ (Sobolewska; Sobolewski, 1978, s. 7). Nie však preto, že by sme sa jej vyhýbali, ale preto, že neexistuje.
Prvú vlnu liberalizmu môžeme charakterizovať ako aristokratickú, elitársku a nedemokratickú. Bola reprezentovaná bohatou šľachtou, ktorej cieľom bolo dosiahnuť autonómiu v nakladaní s vlastným majetkom, predovšetkým pôdou a v podnikaní. Túto sociálnu skupinu stmeľoval záujem rozširovať svoj majetok bez obmedzení, v čom im bránil feudálny systém, resp. jeho pozostatky, a absolutizmus ako bežná forma vlády v období konca 17. a začiatku 18. storočia. Ako prekážku chápala šľachta taktiež vzmáhajúci sa tretí stav. V počiatkoch vzniku ideológie liberalizmus nereprezentoval záujmy širokých más ani celého meštianstva, ale len najbohatších vrstiev spoločnosti, ktoré boli v mnohých prípadoch lepšie zabezpečené ako vládnuce rody. Postoje aristokracie a šľachty boli v silnom kontraste so súčasným chápaním liberalizmu. Liberalizmus a síce predstavoval emancipačný prostriedok pre zbavenie sa okov feudalizmu, avšak len pre najvyššiu sociálnu triedu. Tá však po vzore svojich najväčších oponentov – feudálov, absolutistických monarchov a vysokých predstaviteľov cirkvi, nezdieľala demokratický a pluralitný sentiment liberalizmu tak, ako ho vnímame dnes. Liberalizmus mal byť skôr prostriedkom uzurpovania moci pod záštitou vznešených myšlienok. Ako ďalej tvrdí Sobolewski a Sobolewska: „Liberalizmus bol touto skupinou chápaný ako zdroj rozumu a cnosti a demokracia bola identifikovaná ako nástroj vlády nízkych pudov a nový despotizmus lúzy - horší od despotizmu monarchie“ (Sobolewska; Sobolewski, 1978, s. 18).
Pád absolutizmu v Európe na jednej strane oslobodil ľud z okov feudalizmu, na strane druhej sa dominantná časť obyvateľstva ocitla v priestore ekonomickej a sociálnej dominancie elít, ktoré hodnotu slobody nepokladali za univerzálnu v dnešnom slova zmysle a demokracia platná pre široké vrstvy ľudu predstavovala pre túto elitu skôr ohrozenie. Dokonca aj vrcholní predstavitelia liberalizmu ako John Stuart Mill s elitárskym formátom liberalizmu súhlasili, resp. proti nemu nevystupovali. John Locke ako ideový otec liberalizmu a kapitalizmu predpokladal sociálne a ekonomické nerovnosti v kapitalistickej spoločnosti, no nepokladal ich za problém ale ako za prirodzený symptóm. A síce v rovine formálnych občianskych (negatívnych) práv zastával pozície širokej slobody, stál predovšetkým na strane už spomínaného vzmáhajúceho sa tretieho stavu, t. j. meštianstva – budúceho reprezentanta „vlastníkov výrobných prostriedkov“. Na druhej strane nehájil záujmy dovtedy privilegovanej šľachty, ale ani najnižších tried spoločnosti. John Stuart Mill ako vrcholný predstaviteľ liberalizmu viktoriánskej doby vo svojich raných prácach dokonca obhajuje volebný cenzus na základe vzdelania a príspevkov do štátneho rozpočtu. Rovnako tak nepokladá obyvateľov kolónií za ľudí s rovnakou dôstojnosťou, akú majú obyvatelia Anglicka. Aj takýmito postojmi sa vyznačoval tzv. „Manchesterský kapitalizmus“. Je potrebné dodať, že v neskorších dielach John Stuart Mill revidoval svoje postoje a z pozície klasického elitárskeho liberála sa presunul do sféry sociálneho liberalizmu, kde sa pohrával s niektorými socialistickými myšlienkami (Švec, 2022, str. 95-100). Prvá vlna liberalizmu nebola demokratická. V liberalizme videli rôzne sociálne skupiny prostriedok, ktorým môžu dosiahnuť svoje ciele proti cieľom vyššej autority, t. j. proti pozostatkom feudálnych systémov a rodov a stále vplyvnej cirkvi.
Druhá demokratická etapa vývoja liberalizmu a jej prvá fáza
K transformácii k demokratickým formám liberalizmu dochádzalo v priebehu prvej polovice 19. storočia. V priestore politickej a ekonomickej dominancie zástupcov obchodu, vlastníkov fabrík, spoločností a podnikov, predstavovala demokratizácia liberalizmu opäť proces obrody. Tento krát však hovoríme o emancipácii robotníckej triedy, resp. najslabších sociálnych skupín obyvateľstva. Predmetom tohto procesu bolo hlavne rozširovanie politických práv robotníckej triedy. Druhú etapu liberalizmu, t. j. transformáciu ideológie do širších demokratických mantinelov k extenzívnejším občiansko-politickým právam rozdeľujeme do dvoch subkategórií, resp. do dvoch ďalších vývojových fáz. Prvú fázu označujeme ako obdobie tzv. „Manchesterského kapitalizmu“, t. j. obdobie prehlbujúcich sa sociálnych nerovností a zlého sociálneho postavenia robotníkov. Chápe sa ním predovšetkým prostredie Veľkej priemyselnej revolúcie a industralizácie, kedy sa dovtedy neprivilegovaná sociálna trieda tzv. tretieho stavu (konkrétne bohaté meštianstvo a obchodníci), tzn. opak šľachty a cirkvi, stala po aristokracií vedúcou spoločenskou silou.4 Táto etapa je datovaná približne do obdobia 18. a prvej polovice 19. storočia. Uvedené obdobie je príznačné nízkou mierou sociálnej ochrany robotníkov a vysokými štatistikami v počte pracovných úrazov a úmrtí. Pri strate schopnosti otca – živiteľa pracovať v manufaktúre sa rodiny prepadali do najhlbšej biedy. Aj hlavný predstaviteľ liberalizmu tejto doby John Stuart Mill, toho času ešte zástanca elitárstva a modifikovaného utilitarizmu, bol vysokým predstaviteľom Britskej Východoindickej spoločnosti.
Jedným z hlavných míľnikov transformácie liberalizmu do druhej demokratickej fázy (v rámci druhej etapy vývoja liberalizmu) predstavovalo zavádzanie všeobecného volebného práva, menili sa zásady chápania suverenity národných štátov či ustanovenia parlamentov. K zmene dochádzalo i vo filozofií ideológie. Ako príklad uvádzame revíziu postojov už spomínaného Johna Stuarta Milla. Vo svojom posmrtne vydanom diele Kapitoly o socializme (1879) písanom v prostredí druhej etapy druhej vlny vývoja liberalizmu prehodnocuje svoje pôvodne dôrazne individualistické koncepcie, vzťah k redistribúcií, volebnému cenzu či zásahy štátu do ekonomiky so zreteľom k zmierňovaniu sociálnych nerovností. V tomto bode dochádza v rámci liberalizmu k výraznej vnútornej reflexii – etablovaniu tzv. „sociálneho liberalizmu“ do politickej a občianskej praxe.
K sociálnym víziám liberalizmu sa hlásil už Jean Jacques Rousseau, no až v druhej fáze druhej etapy liberalizmu sa tieto myšlienky začali prejavovať aj v občiansko-politickej rovine vznikom politických síl, ktoré pod záštitou liberalizmu hájili sociálne práva najslabších sociálnych skupín. Predmetom liberalizmu už nebola výhradne len sloboda od vyššej autority, ale aj sloboda sociálna, t. j. sloboda „k“ niečomu – účinná, nie len formálne deklarovaná sloboda. Predmetom záujmu nových liberálnych politických síl boli práva žien, práva byť volený a právo voliť, sociálne práva či právo pre bezplatné vzdelanie pre všetkých. V tomto smere je tento posun liberalizmu vnímaný aj ako istá odpoveď na silnejúce socialistické hnutia v západnej Európe, ktoré chceli taktiež riešiť uvedené problémy, no v zásade radikálnejšou formou. Rozhodujúcim argumentom pre posun markantnej časti liberálnych filozofov na politickom kompase z pravicovo-liberálneho spektra do ľavicovo-liberálneho spektra bola akceptácia „prírodnej lotérie“, ktorú John Stuart Mill nazýval tiež ako „prírodná náhoda“ 5. Argumentácia o obmedzenej miere zodpovednosti za individuálny úspech bola doménou predovšetkým socialistov, no aj podľa Milla predstavoval argument „prírodnej náhody“ rozhodujúci moment v transformácii liberalizmu do moderných a demokratických rámcov. V priestore dovtedy elitárskeho a z časti utilitaristického liberalizmu 19. storočia predstavitelia ako John Stuart Mill, Thomas Hill Green a neskôr John Dewey, Ronald Dworkin či John Rawls dospeli k presvedčeniu, že slobodu jednotlivca nemožno presadzovať len jeho ochranou pred vyššou autoritou, ale aj zabezpečením jednotlivca účinnými prostriedkami sebarozvoja. Podľa sociálnych liberálov bolo potrebné indivíduu poskytnúť aj aktívne prostriedky a reálne možnosti k napĺňaniu individuálnej vôle. Tento posun samozrejme reflektoval na socialistické hnutia, ktoré sa zasadzovali o silné aktívne/účinné sociálne práva pre občanov. Akceptácia argumentu o „prírodnej lotérii“ je spojená aj s ďalšou rozsiahlou témou spojenou so slobodou a jej delením na slobodu pozitívnu a negatívnu. Slovami Adama Swifta: „To, že nám niekto nebráni niečo robiť ešte nutne neznamená, že to skutočne robiť môžeme. Sme slobodní, pretože nám nikto nebráni? Alebo nie sme slobodní pretože nám chýbajú potrebné schopnosti?“ (Swift, 2008, s. 61).
Dvojaké nazeranie, ktorého autorom je Isaiah Berlin, v jednoduchosti hovorí o tom, že indivíduum môže byť negatívne slobodné v zmysle autonómie „od“ niečoho, a na druhej strane pozitívne slobodné v zmysle získania reálnych možností konať určitým zamýšľaným spôsobom a teda disponovať slobodu „na“ niečo alebo „k“ niečomu. Vo všeobecnosti Isaiah Berlin uvažuje o slobode nasledovne: „Aká je oblasť, v rámci ktorej je, alebo by malo byť subjektu - človeku alebo skupine ľudí - dovolené robiť to, čo je schopný robiť, alebo byť tým, čím je schopný byť, a to bez zasahovania iných ľudí?“ (Berlin, 1993, s. 23). Negatívny koncept slobody pritom vymedzuje definíciou, ktorá hovorí o tom, že: „Iní nezasahujú do mojej činnosti. Čím širšia je oblasť nezasahovania, tým väčšia je moja sloboda“ (Berlin, 1993, s. 24). Tento formát slobody bol dominantným cieľom pre liberalizmus až do obdobia jeho transformácie počas druhej fázy druhej etapy. (...) Toto mali klasickí anglickí politickí filozofi na mysli, keď používali slovo sloboda“ (Berlin, 1993, s. 24). Zároveň Berlin dopĺňa vo svojom najznámejšom diele Two Concept of Libery aj definíciu pozitívnej slobody: „Čím je sloboda pre tých, ktorí ju nemôžu využiť? Aká je hodnota slobody bez adekvátnych podmienok pre jej využitie?“ (Berlin, 1993, s. 25). Následne dopĺňa: „Sú situácie, ako vyhlásil ruský radikálny spisovateľ devätnásteho storočia, v ktorých čižmy sú dôležitejšie ako diela Shakespeara; individuálna sloboda nie je pre každého prvoradou potrebu. Lebo sloboda nie je len absencia frustrácie akéhokoľvek druhu; toto by mohlo spôsobiť infláciu významu tohto slova (...); Egyptský roľník potrebuje oblečenie resp. medicínu viac ako osobnú slobodu“ (Berlin, 1993, s. 122).
Tvrdíme, že práve transformácia liberalizmu do jeho sociálnej verzie mu umožnila nie len ďalšie rozvíjanie a etablovanie v západnej Európe, ale samotné prežitie. Toto presvedčenie vyplýva z dobových reálií, kedy sa idei socializmu postupne pretvárali do silnej ideológie, ktorá emancipačnými myšlienkami silne konkurovala liberalizmu. Práve akceptáciou strategického argumentu o „prírodnej lotérii“, ktorý pramenil z myšlienok socialistov, sa liberalizmus dokázal udržať na „trhu ideológií“. Rozšírením a kombináciou všeobecných a paušálnych demokratických prvkov pre občiansku a politickú spoločnosť a zároveň pochopením nutnosti zaoberať sa sociálnymi otázkami liberalizmus poskytoval najvhodnejšiu kombináciu ziskov a strát v porovnaní s konkurenčnými ideami a kreujúcimi sa ideológiami.
Druhá demokratická etapa vývoja liberalizmu, jej druhá fáza a súčasné výzvy
Druhú fázu v rámci druhej demokratickej etapy vývoja liberalizmu historicky registrujeme až po II. Svetovej vojne. Ideológia liberalizmu si na základe hodnotového presunu, opísaného v predošlej kapitole osvojila časť sociálnych (ľavicových) postojov, predovšetkým v otázkach úlohy štátu v ekonomike a v otázkach vyrovnávania sociálnych nerovností v spoločnosti. K tomuto posunu výrazne prispeli diela sociálnej vetvy liberalizmu. V druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia ich stelesňovali práce už spomínaných autorov ako John Stuart Mill a Thomas Hill Green, na začiatku 20. storočia tento smer reprezentoval predovšetkým John Dewey a v druhej polovici 20. storočia filozofi John Rawls a Ronald Dworkin. Kým v prvej polovici 20. storočia je sociálny rozmer liberalizmu predmetom filozofických polemík, v povojnovom vývoji nadobúda idea sociálneho liberalizmu reálne kontúry v podobe politík Welfare State.6 Liberalizmus tak preukázal potenciál širokej adaptibility a otvorenosti k zmenám nezávisle od spoločenského vývoja. V rámci tejto časti práce chceme prejsť k analýze súčasného stavu dominancie liberalizmu v politickom diskurze.
Pri zvažovaní o dôvodoch dominancie liberalizmu v rámci občianskeho a politického diskurzu je v prvom rade potrebné vymedziť a definovať tri základné pojmy, ktoré nie sú obsahovo totožné, avšak politická aj občianska spoločnosť ich spája v jedno. Týmito pojmami máme na mysli:
(A) Liberalizmus ako ideológia
(B) Liberálna (terminologicky správne pluralitná a volebná) demokracia ako politický systém
(C) Politický liberalizmus
Správna interpretácia uvedených pojmov je v súčasnej dobe občianskeho napätia a šírenia rôznych pro alebo proti-liberálnych naratívov kategoricky dôležitá, no politická komunikácia v tomto smere zlyháva. Liberalizmus sme definovali v predošlých kapitolách, na základe ktorých je možné chronologicky opísať jeho postupný vývoj z nedemokratických k demokratickým formám. Liberálna demokracia je forma politické zriadenia, ktorej základnými cnosťami sú sloboda a pluralita, no neviaže sa priamo na ideológiu liberalizmu. Tento fakt je zdôraznený aj v Ústave Slovenskej republiky. Je preto legitímnou otázkou pýtať sa, či by nebol vhodnejší názov, ktorý existuje a je obsiahnutý aj v ústavách demokratických štátov a to „pluralitná a volebná demokracia“. Politický liberalizmus je zas prístup, resp. metóda, ktorej autorom je John Rawls, a ktorá je nástrojom slúžiacim pre udržanie liberálnej demokracie a rovnováhy hodnotového diskurzu v nej. Politický liberalizmus v priestore liberálnej demokracie zabezpečuje rovnocenný, ústavou korigovaný súboj rovnocenných ideológií (v zásade hovoríme o liberalizme, konzervativizme a socializme). Inými slovami politický liberalizmus má zabezpečovať stav, kedy v rámci ústavných mantinelov medzi sebou súperia tri základné ideológie7, pričom žiadna z nich nesmie tento súboj viesť z privilegovaného postavenia. Prístup spoločnosti a štátu k politického liberalizmu je mimoriadne dôležitý pre zachovanie demokratickej a pluralitnej spoločnosti, no už samotný názov tejto metódy je nešťastný (podobne ako už spomínaný zaužívaný názov politického zriadenia – „liberálna demokracia“), nakoľko môže evokovať istú predikciu priazne práve voči ideológii liberalizmu. Istá miera preferencie politického liberalizmu voči ideológii liberalizmu je prítomná z jednoduchého dôvodu. Uvedená ideológia aj prístup pramenia, resp. sú založené na hodnotovo rovnakých alebo príbuzných koncepciách dobrého života, resp. na liberálnych hodnotách, ktorými sú predovšetkým pluralita, individuálna sloboda a absolútna paušálna rovnosť. Ak by sme predsa len túžili do praxe zaviesť prístup, ktorý sa hodnotovo nepribližuje k žiadnej z troch ideológií, už z hľadiska názvu by bolo vhodnejšie pomenovanie „politický pluralizmus“ namiesto „politického liberalizmu“. Z hľadiska sémantiky by bolo možné týmto novým názvom predísť istej miere kritiky zo strany konzervatívneho a socialistického spektra.
Záver
Predkladaná štúdia sa zamerala na analýzu vývoja historických, filozofických a filozoficko-právnych kontextov rozvoja a následnej dominancie liberalizmu v spoločensko-politickej praxi. Cieľom bolo poukázať na to, že liberalizmus nepredstavuje homogénnu, nemennú a vnútorne jednotnú ideológiu, ale naopak – ide o dynamický ideový rámec, ktorý sa v priebehu dejín opakovane transformoval v reakcii na meniace sa spoločenské, politické a ekonomické podmienky. Analýza historického vývoja liberalizmu ukázala, že jeho rané formy mali prevažne elitársky, aristokratický a nedemokratický charakter. Liberalizmus v tejto fáze slúžil predovšetkým ako emancipačný nástroj úzkych sociálnych skupín, ktorých cieľom bolo obmedzenie moci absolutistickej autority a ochrana súkromného vlastníctva a ekonomickej autonómie. Až v priebehu 19. storočia, pod tlakom sociálnych konfliktov, industrializácie a rastúceho politického významu robotníckej triedy, dochádza k postupnej demokratizácii liberalizmu a k jeho hodnotovej revízii. Kľúčovým momentom tejto transformácie bolo prijatie argumentov, ktoré spochybnili absolútnu mieru individuálnej zodpovednosti za sociálne postavenie jednotlivca, predovšetkým prostredníctvom konceptu tzv. „prírodnej lotérie“. Tento posun umožnil vznik sociálneho liberalizmu, ktorý rozšíril chápanie slobody z čisto negatívneho rozmeru (slobody „od“) aj o rozmer pozitívny (slobodu „k“), teda o potrebu vytvárania reálnych sociálnych a materiálnych podmienok pre uplatnenie individuálnej autonómie. Práve táto schopnosť vnútornej sebareflexie a adaptácie predstavuje jeden z hlavných dôvodov historickej životaschopnosti a dlhodobej dominancie liberalizmu v politickom diskurze západných spoločností.
V záverečnej časti štúdie sme venovali pozornosť aj terminologickému a konceptuálnemu rozlíšeniu medzi liberalizmom ako ideológiou, liberálnou demokraciou ako politickým systémom a politickým liberalizmom ako normatívnou metódou regulácie ideologického pluralizmu. Ukazuje sa, že ich časté stotožňovanie v politickej a verejnej komunikácii prispieva k dezinterpretáciám, ideologickému zmätku a k polarizácii spoločenského diskurzu. Správne pochopenie týchto pojmov je pritom nevyhnutným predpokladom pre zachovanie pluralitnej a demokratickej spoločnosti. Na základe uvedeného možno konštatovať, že dominancia liberalizmu v súčasnom politickom a spoločenskom priestore nie je výsledkom jeho hodnotovej nemennosti, ale naopak, dôsledkom jeho schopnosti reagovať na výzvy modernity, konkurenčné ideológie a meniace sa požiadavky občianskej spoločnosti. Porozumenie historickým a filozofickým koreňom liberalizmu tak predstavuje nevyhnutný predpoklad pre jeho korektnú interpretáciu v súčasných politických debatách, ako aj pre racionálne hodnotenie jeho limitov a potenciálu do budúcnosti.
Autor: Mgr. Jakub Švec, PhD.
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied, v. v. i., Oddelenie výskumu normativity a ľudských práv
Dedikácia projektu: Článok vznikol v rámci projektu VEGA2/0118/24 – Sociálna povaha normativity ako východisko vysvetlenia vzťahu individuálnej a kolektívnej autonómie.
Zoznam bibliografických odkazov:
BERLIN, I. Dva pojmy slobody. In: GÁL, E.; NOVOSÁD, F. (eds.). O slobode a spravodlivosti. Bratislava: Archa, 1993. 249 s.
NOVOSÁD, F. 1993. Súčasný liberalizmus: Dohodnúť sa o spravodlivosti. In: GÁL, E; NOVOSÁD, F. O slobode a spravodlivosti (ed.). Bratislava: Archa, 1993. 249 s.
ISBN 80-7115-047-9.
NOVOSÁD, F. 2013. Thomas Hobbes: obrana Leviatana. In: NOVOSÁD, F.; SMREKOVÁ, D. (eds.). Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava: Kalligram, 2013. str. 219-236.
ISBN 978-80-8101-679-0.
SCHWARZMANTEL, J. 1998. The Age of Ideology. Tavistok and Rochdale: NYU Press, 1998. 304 s. ISBN 978-0-8147-8096-1.
SOBOLEWSKA, B; SOBOLEWSKI, M. Myśl polityczna XIX. i XX. wieku. Varšava: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1978. 600 s.
ŠVEC, J. 2020. K otázke slobody vo filozofii Johna Stuarta Milla: Analýza a komparácia. Banská Bystrica: FF UMB, dizertačná práca, 2020. 82 s.
ŠVEC, J. 2022. Sloboda ako spoločenská zodpovednosť (aj) v kontexte sociálneho liberalizmu Johna Stuarta Milla. Str. 90-103. In: ŠVIHURA, L. (ed.) Filozofické cesty z neistoty – podoby zodpovednosti. Bratislava: Slovenské filozofické združenie pri SAV, 2022, 239 s.
ISBN 978-80-974367-0-4.
ŠVEC, J. 2018. Prečo sociálny štát? Obhajoba vertikálneho prerozdeľovania prostredníctvom myšlienok Johna Rawlsa. In: EŠTOK, G.; SZABARIOVÁ, G.; BÉREŠ, M. (eds.). Výzvy a riziká spoločnosti v 21. storočí. Košice: Katedra politológie, FF UPJŠ, 2018. 336 s.
ISBN 978-80-8152-616-9.
SWIFT, A. 2008. Politická filozofie. Praha: Portál, 190 s. ISBN 80-7178-859-7.
1 Jean Jacques Rousseau, Karol Marx, mierou slobody bol inšpirovaný aj Charles Louis Montesquieu
2 Vlastným menom François Marie Arouet
3 „State of Nature“ využíval vo svojich dielach predovšetkým Thomas Hobbes, John Locke a Jean Jacques Rousseau.
4 Tretí stav - označenie pre neprivilegované sociálne triedy (v opozícií k šľachte a cirkvi). Zahrňoval všetky skupiny poddaných – meštianstvo i sedliakov. Vychádzal z feudálneho rozdelenia ľudu na tri skupiny
5 Nikto z nás si nevyberá sociálne prostredie, do ktorého sa narodí, svoje pohlavie, talenty, danosti, farbu pleti. Tieto determinanty výraznou mierou ovplyvňujú podľa socialistov ale aj sociálnych liberálov budúci úspech jednotlivca v spoločnosti.
6 Pozri tiež: ŠVEC, J. 2018. Prečo sociálny štát? Obhajoba vertikálneho prerozdeľovania prostredníctvom myšlienok Johna Rawlsa. In: EŠTOK, G.; SZABARIOVÁ, G.; BÉREŠ, M. (eds.). Výzvy a riziká spoločnosti v 21. storočí. Košice: Katedra politológie, FF UPJŠ, 2018. s. 48.
7 Alasdair MacIntyre ich nazýva tromi rovnocennými koncepciami dobrého života, resp. tromi rovnocennými racionalitami.