Úvod
Občianske vzdelávanie dospelých – v odbornej literatúre, najmä tej po nemecky písanej, sa ako rovnoznačné označenie používa „politické vzdelávanie dospelých“ – patrí z hľadiska historického, ako aj súčasného, k hlavným druhom ďalšieho vzdelávania (napr. Beneš, 2014; Veteška, 2016; Zákon č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní). Možno povedať, že jeho história sa prekrýva s celkovou históriou vzdelávania dospelých, ktoré malo už od svojich (kvázi inštitucionálnych) začiatkov na konci 19. storočia – v tzv. meštianskych vzdelávacích krúžkoch, či ešte výraznejšie v spojitosti s robotníckym hnutím – samo osebe funkciu politickú. Motto „poznanie je moc“ bolo leitmotívom organizovaných vzdelávacích aktivít, pri ktorých išlo, samozrejme, o spoločenskú, resp. politickú moc (Nuissl, 2007).
Občianske vzdelávanie dospelých „je všeobecným súhrnným označením pre zámerne organizované podujatia v mimoškolskej oblasti za účelom racionálnej analýzy politickej skutočnosti a s cieľom vytvárať kompetencie, ktoré majú človeku umožniť (lepšie) sa orientovať v politickej oblasti. Ako 'politické' sa pritom – podľa gréckeho pôvodného významu slova – chápu 'verejné záležitosti', (...).“ (Behrens, 1994, s. 208)
Jeho žiaduce výsledky sa popisujú rôzne, napr. schopnosť kritiky, schopnosť orientovať sa a konať, účasť alebo angažovanosť. Länge (In: Nuissl, 2007) považuje za kompetencie politicky vzdelaného človeka prijímanie a spracovávanie informácií, komunikáciu s druhými, vytvorenie si vlastného názoru, angažovaný prístup ku skutočnosti. Podľa Nuissla ide o najvšeobecnejšiu definíciu politických kompetencií, na ktoré sa tento druh vzdelávania dospelých zacieľuje.
Pravdaže, predstavy o jeho cieľoch sú rôzne. Napríklad podľa autorov Scheuerich, Pohl a Hufer (2004) má ísť o regulatívne idey (zodpovednosť, autonómnosť, emancipovanosť, osveta, humanita), kľúčové kompetencie (schopnosť utópie* a rozpamätania sa, globálne myslenie, reflexia, spojité myslenie a pod.) a kompetencie politické (prevzatie zodpovednosti, občianska angažovanosť, schopnosť prijímať rozhodnutia a pod.). * Poznámka k schopnosti utópie: predstavy o demokracii sa sústreďujú nielen na súčasnosť, ale aj na budúcnosť. Týkajú sa tak individuálnych želaní a spoločenských možností, a ako aj ich prospektívneho zvažovania – túto schopnosť označuje Negt (1998) ako „schopnosť utópie“. Tá na jednej strane zahŕňa prospektívnosť (zameranosť na budúcnosť), pretože bez utopického referenčného bodu možnej lepšej spoločnosti sa dá rozvíjať sociálna filozofia práve tak málo, ako pedagogika bez pedagogickej utópie, t. j. bez predstavy možnej emancipačnej formy sebarealizácie ľudského subjektu. Pedagogika by bez tejto praktickej opcie na budúcnosť bola nemysliteľná (Bernhard 2012, S. 22). Na strane druhej sa schopnosť utópie týka spomínania na utrpené zranenia a straty, na rozpory a hľadania, ktoré sú ľudskému životu vždy vlastné.
Pre Šeráka a Dvořákovú (2009, s. 33) je „ideálnym cieľom politického a občianskeho vzdelávania (...) potreba vybaviť jednotlivca informáciami a zručnosťami, ktoré mu dopomôžu zhostiť sa naplno jeho spoločenskej role občana. Konkrétne to znamená dospieť do takého stavu, kedy je občan schopný zodpovedne sa rozhodnúť, zrozumiteľne formulovať svoj názor, orientovať sa v okolitom spoločenskom usporiadaní a zároveň sa aktívne podieľať na verejnom živote.“ Veteška (2016) zase ako hlavný cieľ a výsledok uvádza plnú sociálnu integráciu a aktívne občianstvo.
Vo vymenovávaní rôznych cieľových kategórií občianskeho vzdelávania dospelých by sme mohli pokračovať ďalej. Podstatné však je, že toto vzdelávanie vytvára širšie základy pre kultiváciu človeka ako občana, pre jeho adaptáciu na meniace sa spoločenské a politické podmienky, slúži na urýchlenie a dotváranie socializácie a občianskej hodnotovej orientácie. Súčasne zahŕňa problematiku etickú, estetickú, právnu, ekologickú, všeobecno-vzdelávaciu, zdravotnícku, telovýchovnú, filozofickú, náboženskú, politickú, občiansku a sociálnu (Palán, 2002; Palán, Langer, 2008). Zároveň je jedným z účinných prostriedkov na riešenie problémov nedostatočnej funkčnosti súčasných demokracií a aktuálnych spoločenských problémov (napr. Smékal a kol., 2010; Kopecký, 2013; Strouhal, 2013; Veteška, 2016).
Aktuálne problémy občianskeho vzdelávania dospelých
Vzhľadom na naznačený význam občianskeho vzdelávania dospelých je prekvapujúce, že andragogický výskum, prinajmenšom ten slovenský, mu až na pár výnimiek, napr. Krystoň, Sládkayová (2018), Sládkayová, Krystoň (2019), Sládkayová (2019a; 2019b; 2017), Drobná (2010), nevenuje náležitú pozornosť. Tento stav je z nášho pohľadu prekvapujúci aj preto, že digitálna transformácia spoločnosti je už v plnom prúde a zasahuje všetky spoločenské systémy, vrátane tých politických: volebné kampane sú plné „botov“ a „big data“ analýz, spravodajstvo zase „leakov“ a „fake news“ a nové digitálne participačné modely zásadne menia politickú komunikáciu a spôsob rozhodovania. Tieto nové fenomény a mechanizmy so sebou zároveň prinášajú vysokú mieru neistoty. Jej zvládnutie predpokladá o. i. mediálnu gramotnosť a schopnosť kriticky uvažovať. Na tomto pozadí sa vzájomne prelínajú ciele občianskeho vzdelávania dospelých so vzdelávaním mediálnym.
V rámci tohto článku preto chceme upriamiť pozornosť andragogickej obce na potrebu systematického skúmania občianskeho vzdelávania dospelých. Táto potreba je o to naliehavejšia, že naše spoločnosti sú nedostatočne pripravené na to, aby čelili novým problémom, spomedzi ktorých za najzávažnejší aktuálne považujeme fenomén tzv. fake news. Dôvodom je, že fake news, t. j. „informácie, ktoré zámerne napodobňujú formát spravodajstva alebo iného produktu žurnalistiky, pričom ich tvorcovia úmyselne zavádzajú svoje publikum skresľovaním reality“ (Krátky slovník hybridných hrozieb, 2021), zasahujú celosvetový informačný priestor, narúšajú otvorenú, slobodnú a férovú verejnú diskusiu, ktorá je podstatou všetkých demokratických spoločností. Navyše spoločenské krízy a stresujúce udalosti, ako napr. súčasná pandémia COVID-19, iba uľahčujú šírenie fake news a najrôznejších konšpirácií, pretože tieto ľudom môžu pomôcť vyrovnať sa s pocitmi úzkosti a nedostatku kontroly (porov. napr. Šrol, Ballová Mikušová, Čavojová, 2021).
Zvlášť nebezpečnou podskupinou fake news sú tzv. dezinformácie, t. j. nepravdivé informácie šírené so zámerom škodiť (podrobne k dezinformáciám, mechanizmom a k dôsledkom ich šírenia, ako aj k možným stratégiám ich riešenia viď napr. Európska komisia, 2018a; 2018b; 2020; Hajdu et al., 2020a; 2020b; Reuters Institute, 2017; Wardle, Derakhshan, 2017; World Health Organization, 2020). Hlavným dôvodmi ich nebezpečnosti sú nebývalý rozmach sociálnych médií a nízka úroveň mediálnej gramotnosti ich používateľov.
Rozvoj mediálnej gramotnosti je preto jedným z nutných predpokladov toho, aby dospelí ľudia vôbec dokázali identifikovať hrozby vyplývajúce nielen z nepravdivých správ, ale aj z tzv. cybermobbingu, radikalizácie, či z internetovej kriminality a stali sa voči nim imúnnymi. Mali by byť tiež schopní týmto problémom čeliť a riešiť ich.
Mediálna gramotnosť sa pritom týka viac vzdelávania ako médií samotných. Výučba pomocou médií nie je mediálnou gramotnosťou. Nie je ňou ani tvorba médií, hoci mediálna gramotnosť by mala zahŕňať aj ju. Mediálna gramotnosť je zároveň aj kritikou médií a znamená myslieť kriticky (Bisovsky, 2018).
Kritické myslenie, t. j. využívanie logiky a argumentovania na identifikovanie silných a slabých stránok alternatívnych riešení, záverov či prístupov k riešeniu problémov, je zručnosťou kľúčového významu nielen v rámci mediálnej gramotnosti, ale aj trhu práce (napr. World Economic Forum, 2020).
Vzhľadom na tieto skutočnosti je iba ťažko pochopiteľné, že problematika rozvoja mediálnej gramotnosti a kritického myslenia nie je ešte ani dnes bežnou súčasťou andragogického diskurzu (o občianskom vzdelávaní dospelých). Pozornosť v tomto smere sa upriamuje hlavne na deti a mládež. Potvrdzuje to aj správa Európskeho audiovizuálneho observatória s názvom Analýza praktík a opatrení na podporu mediálnej kompetencie (2016), podľa ktorej iba veľmi málo krajín ponúka dospelým ľuďom vzdelávacie aktivity na rozvoj ich mediálnych kompetencií.
Navyše na Slovensku doposiaľ absentujú vzdelávacie programy typu „train-the-trainer“ zamerané na sprostredkovanie praktických zručností a metód lektorom na rozvoj mediálnej gramotnosti a kritického myslenia dospelých. Je potrebné zvýšiť citlivosť samotných lektorov voči rôznym druhom fake news a naučiť ich identifikovať tieto informácie. Lektori by tiež mali poznať spôsoby šírenia a dopady fake news na život ľudí a demokratických spoločností. V neposlednom rade je nutné, aby sami v procese vzdelávania a poradenstva vedeli média využívať a/alebo vytvárať a boli pritom schopní kritickej reflexie.
Ďalšou nemenej závažnou výzvou, ktorej musia naše spoločnosti aktuálne čeliť a ktorá by si nepochybne zaslúžila pozornosť andragogického výskumu je už vyššie zmienená pandémia COVID-19. Opatrenia prijímané na jej zvládanie totiž zasadzujú ďalšiu tvrdú ranu demokracii, ktorá je v Európe už beztak roky v kríze. Vládne sa najmä prostredníctvom vyhlášok a nariadení, ktoré od občanov požadujú, aby boli zodpovední a zostali doma. Spravidla sa však mlčí o štrukturálnych rámcových podmienkach – Michel Foucault by to nazval biopolitickým režimom. Okrem ochrany obyvateľstva prináša „covidpolitika“ aj masívne obmedzovanie jeho základných práv (porov. Luksik, Vater, 2021).
Navyše nie je úplne jasné, na čom sa táto politika zakladá, pretože hranica medzi „legitímnymi“ faktami expertov, názormi a náboženskými systémami sa evidentne stiera. Zároveň mediálne nafúknutá polarizácia medzi „popieračmi COVIDU-19“, „odporcami očkovania“, „konšpirátormi“ a „osvietencami“, „zodpovednými“ a „rozumnými“ zastiera zásadné deformácie, rozdiely a protiklady, ktoré pandémia iba umocnila. Zdá sa, že demokracie západoeurópskych štátov prichádzajú o priestor pre diskusiu a hľadanie konsenzu. Mnohým ľuďom čoraz častejšie pripadá, že založené na faktoch, hodnotné a prijateľné sú len ich vlastné názory, samozrejme nielen na otázky „covidového lockdownu“ (tamtiež).
Mimochodom, lockdown a s ním súvisiace zatváranie vzdelávacích inštitúcií aj napriek digitálnym technológiám a možnostiam, ktoré ponúkajú, výrazne skomplikoval kritickú diskusiu o kríze a krízovej politike. Občianske vzdelávanie dospelých, ktorého charakter je výrazne spoločenský a komunitný, prišlo kvôli lockdownu o dôležitý priestor a momentálne zažíva krízu.
Aktuálne úlohy a otázky občianskeho vzdelávania dospelých
Z doposiaľ uvedeného vyplýva pre teóriu a prax občianskeho vzdelávania dospelých množstvo úloh, ktorých plnenie predpokladá aj systematický andragogický výskum. Ten by sa v súvislosti s fenoménom fake news mal podľa nášho názoru zamerať najmä na:
- Identifikovanie a analyzovanie aktuálneho stavu, resp. úrovne teoretického rozpracovania a praktickej realizácie občianskeho vzdelávania dospelých na Slovensku a možnosti jeho rozvoja reflektujúc súčasné spoločenské problémy a vývojové trendy.- Analyzovanie fake news ako spoločenského fenoménu z perspektív rôznych disciplín, t. j. rozbor jeho rôznych aspektov ako predpoklad interdisciplinárneho prístupu a následné integrovanie výsledkov analýz do andragogickej teórie.
- Identifikovanie a analyzovanie teoretických a praktických prístupov k rozvoju mediálnej gramotnosti a kritického myslenia dospelých uplatňované doma a v zahraničí na eliminovanie vplyvu fake news.
- Vytvorenie modelu rozvoja mediálnej gramotnosti a kritického myslenia dospelých. Takýto model by zároveň slúžil ako základ pre navrhnutie konkrétnych intervenčných (t. j. vzdelávacích, poradenských a osvetových) prístupov na rozvoj mediálnej gramotnosti a kritického myslenia pre vybrané cieľové skupiny dospelých a pre vybrané vzdelávacie inštitúcie. Jednou zo skupín, ktorá by si v kontexte šírenia fake news a rozvoja mediálnej gramotnosti a kritického myslenia zaslúžila pozornosť andragógov sú učitelia. Totiž až 31% učiteľov II. stupňa základných škôl si myslí, že očkovanie proti koronavírusu je prípravou na čipovanie ľudí. Tomu, že pravidelné nosenie rúšok má negatívne zdravotné dôsledky, verí až 39 % učiteľov. Vyplýva to z najnovšieho reprezentatívneho prieskumu agentúry Focus, ktorý bol realizovaný pre stranu Spolu a EPP (Strana SPOLU, 2020). Z iných prieskumných zistení vyplýva, že až 53% učiteľov by svojim žiakom ako dôveryhodné médium odporučilo časopis Zem a vek (Piško, 2020; Goda, 2019). Ďalšou, z nášho pohľadu dôležitou, cieľovou skupinou sú mladí dospelí vo veku 18 až 24 rokov, ktorí podľa Reuters Institute (2017) ako hlavný zdroj správ využívajú sociálne médiá. Možno predpokladať, že sociálna izolácia vyvolaná pandémiou COVID-19 tento trend značne umocňuje. Sú to práve sociálne médiá, ktoré spoločne s novými technológiami umožňujú šírenie fake news (predovšetkým však dezinformácií), a to doposiaľ nevídanou rýchlosťou a s mimoriadnou presnosťou cielenia (napr. Európska komisia, 2018).
V kontexte pandémie COVID-19 by zase, ako sa domnievame, bolo potrebné zohľadniť prinajmenšom nasledujúce tematické oblasti a otázky (podobnejšie Luksik, Vater, 2021).
Občianske vzdelávanie dospelých v čase pandémie COVID-19
- Aké úlohy vyplývajú pre vzdelávanie dospelých z konfrontácie s „pandemickou politikou“? Ako možno zlúčiť vládnutie v núdzovom stave s demokraciou a so základnými legislatívnymi a ústavnými právami?
- Možno v čase COVID-19 hovoriť o radikalizovaní prenášania zodpovednosti na indivíduá (aj za vlastné zdravie)? Akú rolu pritom zohráva vzdelávanie dospelých? Neredukuje sa len na akúsi sebaoptimalizáciu? Aké námietky môže vzniesť?
- Čo znamená strata demokratickej možnosti zhromažďovať sa? Ako možno pomocou vzdelávania dospelých vytvoriť povedomie o základných demokratických právach?
Občianske vzdelávanie dospelých a otázky „kritiky“
- Je úlohou vzdelávania dospelých podporovať solidaritu a konformitu, alebo naopak odpor/protest a kritiku voči formám vlády a nariadeniam súvisiacimi s pandémiou?
- Ako by mohla vyzerať solidárna a demokratická forma kritiky a ako tomu môže napomôcť vzdelávanie dospelých?
- Ako možno pomôcť občanom stať sa kritickými a emancipovanými v podmienkach „post truth“ (post-pravdivosti), fake news, alternatívnych faktov, COVID-19 a zákazu vychádzania? Aké sú v tejto súvislosti úlohy vzdelávania dospelých?
Transformácia občianskeho vzdelávania dospelých a nové príležitosti
- Ktoré nové formy zhromažďovania a organizácie – a tým zároveň potenciálne miesta vzdelávania dospelých – vznikli počas krízy?
- Ktoré nové siete vzdelávania dospelých vznikli počas a prostredníctvom krízy a ktoré naopak zanikli? Akú úlohu pritom zohrávajú technika a digitalizácia? Prinášajú nové možnosti účasti alebo prispievajú k vylúčeniu?
- Možno COVID-19 chápať ako príležitosť pre politizáciu v zmysle vzbudenie záujmu o otázky vládnutia? Kto by mal byť zodpovedný za kritické vzdelávanie dospelých?
Záver
Zámerom tohto článku je upriamiť pozornosť slovenskej andragogickej obce na význam občianskeho vzdelávania dospelých a na potrebu jeho systematického skúmania. Táto potreba je o to naliehavejšia, že naša spoločnosť je nedostatočne pripravená na to, aby čelila novým problémom, spomedzi ktorých za aktuálne najzásadnejšie považujeme „fake news“ a pandémiu COVID-19. Ich spoločenské a politické dôsledky sú natoľko závažné, že občianske vzdelávanie dospelých, ako jedna z oblastí skúmania (kultúrno-osvetovej) andragogiky, ich nielenže musí začleniť do svojich tém, ale tiež musí navrhnúť konkrétne koncepcie, stratégie a intervencie s cieľom rozvíjať alternatívy k existujúcemu systému a spoločenské štruktúry, ako aj rozvíjať a upevňovať demokraciu a demokratické myslenie dospelých ľudí.
Samozrejme, spoločenské a politické dopady „fake news“ a pandémie COVID-19, ako aj s nimi súvisiace úlohy a otázky, sa nedajú zvládnuť len v rámci jednej disciplíny. Majú totiž mnoho psychologických, sociálnych, ekonomických, politických, právnych a iných aspektov, ktoré riešia iné disciplíny a ktoré andragogika musí zahrnúť do svojich úvah. Tieto skutočnosti odôvodňujú potrebu tvorby účinných interdisciplinárnych riešení. Andragogika tu môže poskytnúť pomoc v tom zmysle, že sa „snaží previesť životné problémy jednotlivca a spoločnosti na problémy riešiteľné učením.“ (Beneš 2014, s. 18) Je zrejmé, že ani samotné učenie, ani občianske vzdelávanie dospelých vplyvy týchto problémov na spoločnosť úplne neodstránia, avšak rozvoj mediálnej gramotnosti, kritického myslenia, rôznych foriem aktívneho občianstva a demokratického súžitia a pod. nie je bez učenia a vzdelávania a ich systematickej podpory možný.
Autor: Mgr. Martin Schubert, PhD. Katedra andragogiky, Pedagogická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Zoznam bibliografických odkazov
Behrens, G. (1994). Weiterbildung und Politik. In: Tippelt, R. (Hrsg.) Handbuch Erwachsenenbildung/Weiterbildung. Opladen: Leske + Budrich. Beneš, M. (2014). Andragogika. 2. aktualiz. a rozšír. vyd. Praha: Grada. Bernhard, A. (2012). Allgemeine Pädagogik auf praxisphilosophischer Grundlage. Baltmannsweiler: Schneider-Verl. Hohengehren. Bisovsky, G. (2018). Media Literacy – Literacy for the 21st Century. Dostupné na internete: https://epale.ec.europa.eu/en/blog/media-literacy-literacy-21st-century Drobná, D. (2010). Mutidimenzionalita aktívneho občianstva – výzva pre občianske vzdelávanie dospelých v európskom kontexte. In: Vzdelávanie dospelých v poznatkovom orientovanej spoločnosti. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove (s. 100–106). Európska komisia. (2018a). Akčný plán proti dezinformáciám. Brusel. Dostupné na internete: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:52018JC0036 Európska komisia. (2018b). Boj proti dezinformáciám na internete: európsky prístup. Dostupné na internete: