Syndróm vyhorenia u učiteľov žiakov s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím na Slovensku

Burnout syndrome in teachers of pupils with severe and profound intellectual and developmental disabilities in Slovakia

Teoretické východiská

Zámerom príspevku je zistiť mieru syndrómu vyhorenia a analyzovať faktory jeho vzniku u učiteľov žiakov s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím. Syndróm vyhorenia je definovaný ako subjektívne prežívaný stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktorý je spôsobený dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne náročné. Tieto emocionálne požiadavky sú najčastejšie spôsobené kombináciou veľkých očakávaní a chronických situačných stresov (Pines, Aronson In Křivohlavý, 1998). Za oblasť s mimoriadnym výskytom syndrómu vyhorenia sa považuje školstvo. Podľa údajov Henniga a Kellera (1996) podiel učiteľov s vysokým stupňom vyhorenia je 15 – 20 %. Kallwass (2007) udáva výskyt výrazných fyzických a psychických ťažkostí v Nemecku u každého druhého učiteľa. Syndrómom vyhorenia trpí každý tretí učiteľ.

Príznaky syndrómu vyhorenia je možné pozorovať na psychickej, fyzickej a spoločenskej úrovni. Na psychickej úrovni sú najčastejšie popisované pocity vyčerpania, utlmenie kreativity, únava, pocity bezcennosti, zlyhania a neúspešnosti, strata zmysluplnosti práce, ale aj nepriateľskými pocitmi voči kolegom, žiakom, zvýšená agresivita, strata objektívnosti a pod. Najčastejšími príznakmi na fyzickej úrovni sú bolesti hlavy, tráviace ťažkosti, zvýšenie krvného tlaku, zmeny v hmotnosti a rýchla unaviteľnosť. V spoločenskej rovine ide najmä o nezáujem o svoju prácu, nechuť k spoločenských kontaktom, monotematickosť, nízka schopnosť porozumenia a empatie k problémom iných ľudí (Křivohlavý, 1998; Kebza, Šolcová, 2003; Kačáni, Višňovský, 2005).

Za hlavný vnútorný faktor, ktorý ovplyvňuje rezistenciu osoby voči negatívnym účinkom stresu sa považuje osobnosť jedinca. Za kľúčový vonkajší faktor je zase považovaná tzv. sociálna opora, t. j. systém sociálnych vzťahov a väzieb, ktoré osoba produkuje vo vzťahu k sociálnemu prostrediu a ktoré z tohto sociálneho prostredia prijíma (Kebza, Šolcová, 2003; Žolnová, 2007).

Křivohlavý (1998) považuje za skupinu s vysokým rizikom syndrómu vyhorenia učiteľov pracujúcich s deťmi s postihnutím. Ich práca je psychicky i fyzicky veľmi náročná a na dosiahnutie minimálnych úspechov musia vynaložiť značné úsilie.

V rámci tejto skupiny tvoria špecifickú kategóriu učitelia žiakov s ťažkým alebo hlbokým mentálnym postihnutím, ktorých edukácia sa oproti žiakom s ľahkým, či stredným stupňom mentálneho postihnutia výrazne odlišuje. Žiaci s ťažkým a hlbokým stupňom mentálneho postihnutia si vyžadujú zvýšenú špeciálnopedagogickú starostlivosť, odlišné metódy a stratégie vzdelávania. Alternatívne a vysoko individualizované prístupy k jednotlivým žiakom zvyšujú osobnostné, didaktické a metodické požiadavky na učiteľa. Výsledky sú často pri maximálnom úsilí minimálne a dostavujú sa až po veľmi dlhej dobe, alebo sa nedostavia vôbec.

Cieľom výskumu bolo zistiť mieru vyhorenia učiteľov špeciálnych základných škôl vzdelávajúcich žiakov s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím a porovnať zistenú mieru vyhorenia s vekom a dĺžkou praxe učiteľov.

Hypotézy výskumu

Hypotéza 1: Miera vyhorenia bude pozitívne korelovať s vekom respondentov. Hypotéza 2: Miera vyhorenia sa bude signifikantne odlišovať z hľadiska dĺžky praxe v skupinách respondentov do 5 rokov praxe, od 5 do 9 rokov praxe a s 10 a viac rokmi praxe.

Metodológia výskumu

Vo výskume bola použitá technika dotazníka. Vychádzali sme z českej verzie dotazníka BM (BurnoutMeassure) autorov Pinesová, Aronson (1988), ktorý vykazuje veľmi dobrú vnútornú konzistenciu. Dotazník pozostával z 21 položiek s hodnotením výrokov na škále od 1 (nikdy) do 7 (vždy). Vo výrokoch sa zohľadňujú všetky tri aspekty syndrómu vyhorenia (fyzické – pocity únavy, celkovej slabosti, oslabenia; emocionálne – pocity úzkosti, beznádeje, sklamania, rozčarovania a psychické vyčerpanie – pocity úplnej bezcennosti, straty ilúzií a pod.). Vyššie skóre korešponduje so závažnejším stavom syndrómu vyhorenia (Křivohlavý, 1998). Po preložení z českého do slovenského jazyka sme ho overili na súbore učiteľov základných škôl a po minimálnych štylistických úpravách sme ho distribuovali respondentom. Dotazník sme doplnili o anamnestické položky zisťujúce vek, pohlavie, dĺžku pedagogickej praxe, počet žiakov v triede, početnosť žiakov s viacnásobným postihnutím a prítomnosť asistenta učiteľa v triede.

Dotazník bol rozposlaný 70 špeciálnym základným školách (z celkového počtu 135) v rámci celého Slovenska, ktoré podľa Ústavu a informácií prognóz školstva vykazovali minimálne jednu triedu so vzdelávacím variantom C. V Bratislavskom kraji sme oslovili 7 škôl, v Trnavskom kraji 9 škôl, v Trenčianskom kraji 9 škôl, v Nitrianskom kraji 3 školy, v Žilinskom kraji 7 škôl, v Banskobystrickom kraji 8 škôl, v Prešovskom kraji 16 škôl a v Košickom kraji 11 škôl. Vyplnené dotazníky sa nám vrátili z 54 špeciálnych základných škôl, t. j. návratnosť bola 74 %, a to v počte 76.

Výberový súbor tvorilo 76 učiteľov (95 % žien a 5 % mužov) vo veku od 24 po 64 (priemerný vek bol 41,5 rokov), s dĺžkou praxe od 1 do 44 rokov praxe (priemerná dĺžka praxe 17,22 rokov). Až 83 % učiteľov vzdelávalo žiakov s viacnásobným postihnutím. Na analýzu výsledkov výskumu sme použili program SPSS 20.0. Nezávislými premennými boli vek a dĺžka praxe učiteľa. Výsledky boli spracované pomocou t-testov a Pearsonovho korelačného koeficientu.

Výsledky výskumu

Vyhodnotením údajov z dotazníka (tab. 1) sme zistili, že priemerná celková miera psychického vyhorenia bola v súbore respondentov 2,5, t. j. v intervale „uspokojivý stav“. Prítomnosť psychického vyhorenia (BM v intervale 4 – 5) bola zistená len u dvoch respondentov (3 %). U jedného respondenta (1 %) dosiahla miera vyhorenia najvyššiu hodnotu BM = 5,76, ktorá sa už považuje za alarmujúci signál, vyžadujúci odbornú pomoc.

Tab. 1: Výskyt psychického vyhorenia u respondentov

BM n = 76 | % | |

| < 2 | 22 | 29 | | 2 - 3 | 38 | 50 | | 3 - 4 | 13 | 17 | | 4 - 5 | 2 | 3 | | > 5 | 1 | 1 |

Legenda: BM – stupeň vyhorenia, < 2 – dobrý výsledok, 2 – 3 – uspokojivý výsledok, 3 – 4 – kritický stav, 4 – 5 – prítomnosť vyhorenia, > 5 – alarmujúci stav vyhorenia

Pri formulácií prvej hypotézy bol vek ako premenná súvisiaca s dĺžkou, praxe pokladaný za faktor významne korelujúci s celkovým stavom vyhorenia. Na základe korelácií sa však táto súvislosť nepotvrdila (tab. 2). Signifikantná pozitívna korelácia na hladine významnosti p = 0,05 sa objavila vo vzťahu medzi dĺžkou praxe a vekom. Ide o prirodzenú koreláciu vzhľadom na to, že ide o dva časové úseky, ktoré spolu súvisia. Zápornú koreláciu sme konštatovali medzi dĺžkou praxe a syndrómom vyhorenia, ktorú je možné interpretovať tak, že osoby s dlhšou praxou vykazujú nižšie hodnoty BM. Táto korelácia napriek tomu, že nenadobudla hladinu štatistickej významnosti, korešponduje s výsledkami analýz v rámci hypotézy 2. Na základe zistených výsledkov sa nám hypotéza 1 nepotvrdila.

Tab. 2: Tabuľka korelácií medzi premennými vek, dĺžka praxe v C variante a indexu vyhorenia

| Vek | Dĺžka praxe v C variante | BM |

| Vek | 1 | - | - | | Dĺžka praxe v C variante | 0,28* | 1 | - | | BM | 0,11 | - 0,026 | 1 |

Legenda: BM – *korelácia signifikantná na hladine významnosti 0,05

Pri druhej hypotéze sme vychádzali z teoretického modelu vývinu vyhorenia podľa Henniga a Kellera (1996). Najvyššie skóre vyhorenia dosahujú učitelia medzi 5 až 10 rokmi praxe z dôvodu postupného rozčarovania, straty ilúzií, frustrácie z práce. V prvých troch rokoch je učiteľ plný nadšenia, optimizmu, chuti do práce, je v dobrej zdravotnej kondícii. Po období desiatich rokov sa učiteľ dostáva do stavu rezignácie, apatie, príp. učiteľské povolanie opustí.

Pri skúmaní vplyvu dĺžky pedagogickej praxe so vzdelávaním žiakov s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím na výskyt psychického vyhorenia, sme respondentov rozdelili do troch skupín. Prvú skupinu tvorili respondenti (n = 44) s dĺžkou praxe v C variante do 4 rokov. Druhú skupinu tvorili respondenti (n = 22) s praxou od 5 do 9 rokov. Tretiu skupinu respondentov tvorili učitelia (n = 10) s dĺžkou praxe 10 rokov. Vyhodnotením dotazníkov a následným vypočítaním aritmetického priemeru sme zistili, že priemerná miera vyhorenia v prvej skupine respondentov s dĺžkou praxe do 4 rokov je 2,45, v druhej skupine u respondentov s dĺžkou praxe od 5 do 9 rokov je to 2,81 a v skupine s praxou 10 rokov je to 2,12. Výsledky prezentuje Obrázok 1.

Obr. 1: Priemerná miera psychického vyhorenia respondentov v závislosti od dĺžky praxe

Signifikantný rozdiel (p ≤ 0,05) v priemerných hodnotách BM sa objavil len medzi skupinou respondentov s praxou od 5 do 9 rokov a respondentmi s praxou viac ako 10 rokov. Pri porovnaní týchto skupín skórovali učitelia s praxou viac ako 10 rokov v miere vyhorenia štatisticky významne nižšie ako učitelia s praxou od 5 do 9 rokov a dokonca v priemere nižšie ako učitelia s najkratšou praxou do 4 rokov praxe. Iný štatistický rozdiel v miere vyhorenia sa medzi týmito skupinami respondentov nepreukázal.

Tab. 3: Percentuálne vyjadrenie vyhorenia respondentov v závislosti od dĺžky praxe

Legenda: BurnoutMeasure (BM) – stupeň vyhorenia: < 2 – dobrý výsledok, 2 – 3 – uspokojivý výsledok, 3 – 4 – kritický stav, 4 – 5 – prítomnosť vyhorenia, > 5 – alarmujúci stav vyhorenia.

Tabuľka 3 znázorňuje percentuálne rozdelenie miery vyhorenia respondentov v závislosti od dĺžky praxe. Najviac učiteľov vo výberom súbore uviedlo prax do 4 rokov. Z celkového počtu 32 % dosiahlo pri určovaní miery vyhorenia dobrý výsledok, 45 % uspokojivý a u 20 % respondentov sú hodnoty kritické. Výskyt vyhorenia bol potvrdený u 2 % respondentov a ich hodnoty signalizujú až alarmujúci stav. Celkový počet učiteľov s praxou od 5 do 9 rokov bol v našom výberovom súbore 22. V tejto skupine dosiahlo dobrý výsledok 14 % učiteľov, uspokojivý 59 %, kritické hodnoty sme zaznamenali u 18 % respondentov a prítomnosť vyhorenia u 9 % učiteľov. V skupine učiteľov s dĺžkou praxe nad 10 rokov prítomnosť syndrómu vyhorenia a kritického stavu nebola zaznamenaná.

Diskusia

Výsledky prezentovaného výskumu preukázali, že vek nie je premennou súvisiacou s mierou vyhorenia ako sa zvyčajne predpokladá. Starší učitelia sa nelíšia od svojich mladších kolegov v miere psychickej, fyzickej a spoločenskej vyčerpanosti. Tieto výsledky korešpondujú s výsledkami iných výskumov na rôznych populáciách učiteľov (Daniel, Sarmány Schuller, 2000; Dubayová, Hrebeňárová, Straka, 2010), v ktorých súvislosť veku a miery vyhorenia tak isto nebola preukázaná. Dubayová, Hrebeňárová a Straka (2010) zisťovali mieru výskytu syndrómu vyhorenia u učiteľov žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím v rámci vzdelávacieho variantu A a porovnávali rozdiel v jeho výskyte s učiteľmi základných škôl. Medzi učiteľmi variantu A špeciálnych základných škôl a učiteľmi základných škôl bol zistený signifikantný rozdiel v miere vyhorenia. Učitelia žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím v špeciálnych základných školách skórovali v miere výskytu syndrómu vyhorenia vyššie. Avšak u oboch skúmaných skupín učiteľov index syndrómu vyhorenia nekoreloval so žiadnou z premenných, t. j. podľa autorov u týchto učiteľov ani vek ani dĺžka praxe nesúvisela s mierou vyhorenia. V našom výskume skupina respondentov s dĺžkou praxe od 5 do 9 rokov dosahovala vyššie hodnoty vyhorenia ako učitelia s dĺžkou praxe nad 10 rokov. Táto skutočnosť môže byť interpretovaná aj tak, že učitelia s významnými príznakmi vyhorenia odchádzajú z tohto náročného povolania a viac ako 10 rokov v ňom vydržia len jedinci s vysokou mierou rezistencie a adaptácie.

Z hľadiska hlbšej analýzy miery vyhorenia u učiteľov žiakov s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím by bolo potrebné porovnať vzťah syndrómu vyhorenia s ďalšími premennými ako napríklad štýl riadenia školy. Podľa Henninga, Kellera (1996) a Hučkovej (2011) má štýl vedenia školy najvyšší vplyv na vznik symptómov vyhorenia najmä v citovej a sociálnej rovine. Niektorí autori (porovnaj Mlčák, 1994; Mlčák, 2005) vo svojich analýzach dokonca predpokladajú, že externé faktory, ku ktorým patria napr. pracovné podmienky, správanie žiakov alebo byrokratické nároky, sú závažnejšími faktormi vplývajúcimi na pocity nespokojnosti s prácou než interné. Ako ukazuje analýza stresorov v práci pedagogického zamestnanca a vychovávateľa, najviac zaťažujúcimi je plnenie administratívnych povinností, rešpektovanie rozhodnutí, ktoré boli urobené bez účasti zamestnanca, náhlenie sa počas dňa a nedostatok spolupráce s rodičmi (Mlčák, 2005). Atmosféra a klíma školy tak významnou mierou ovplyvňujú efektivitu učiteľa (Žolnová, 2007) a sú dôležitou súčasťou kontextu, v ktorom syndróm vyhorenia vzniká.

Záver

Cieľom príspevku bolo analyzovať mieru vyhorenia u učiteľov špeciálnych základných škôl vzdelávajúcich žiakov s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím a porovnať zistenú mieru vyhorenia u učiteľov s vekom a dĺžkou praxe učiteľov vo variante C. Podľa výskumných zistení vek a dĺžka praxe učiteľa nekoreluje s výskytom syndrómu vyhorenia vo výberovom súbore respondentov. Avšak učitelia v C variante špeciálnych základných škôl s praxou nad 10 rokov vykazovali štatisticky významne nižšiu hladinu vyhorenia ako učitelia s praxou od 5 do 9 rokov a tiež v priemere nižšie skóre BM ako učitelia do 4 rokov praxe.

Autori: Lucia HREBEŇÁROVÁ, Katedra špeciálnej pedagogiky, PF PU v Prešove Tatiana DUBAYOVÁ, Katedra špeciálnej pedagogiky, PF PU v Prešove Beáta NEMCOVÁ Spojená škola internátna, Komenského 3, Humenné Literatúra

DANIEL, J., SARMÁNY SCHULLER, I.Burnout in teacher's profession: Age, years of practice and some disorders. In: StudiaPsychologica. 2000, roč. 42, č.1 – 2, s. 33 – 43. DUBAYOVÁ, T., HREBEŇÁROVÁ, L., STRAKA, V. Syndróm vyhorenia učiteľov 1. stupňa základných škôl a učiteľov špeciálnych základných škôl vo variante A. In: Efeta. 2010, č. 2 – 3, s. 16 – 20. ISSN 1335-1397. HENNING, C., KELLER, G. Antistresový program pro učitele. Praha: Portál, 1996. ISBN 80-7178-093-6. HUČKOVÁ, J. Úroveň stresu a syndrómu vyhorenia u učiteľov v závislosti od štýlu vedenia školy. In MVEK 2011: Medzinárodná vedecká elektronická konferencia. Prešov: Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská univerzita v Prešove, 2011, s. 203 – 207. ISBN 978-80555-0482-7. KALLWASS, A. Syndrom vyhoření v práci a osobním životě. Praha: Portál, 2007. ISBN 978-80-7367-299-7. KEBZA, V., ŠOLCOVÁ, I. Syndróm vyhoření. Praha: Státní zdravotní ústav, 2003. ISBN 80-7071-231-7. KŘIVOHLAVÝ, J. Jak neztratit nadšení. Praha: Grada, 1998. ISBN 80-7169-551-3. MLČÁK, Z. Analýza zdroju psychické zátěže v profesi učitele. In: Ostrava: Universitatis Ostraviensis Acta Facultatis Philosophicae.1994,roč. 1, s. 5 – 15. MLČÁK, Z. [online] Stres v profesi vychovatelů. In: Psychologické dny 2004: Svět žen a svět mužů: polarita a vzájemné obohacování: sborník z konference Psychologické dny 2004. Olomouc: Universita Palackého v Olomouci, 2005. ISBN 80-244-1059-1 [cit.2013-02-13] Dostupné na internete: http://cmps.ecn.cz/pd/2004/texty/pdf/mlcak.pdf PINES, A., ARONSON, E. Careerburnout: causes and cures. New York: Free Press, 1988. RENOTIEROVÁ, M., LUDÍKOVÁ, L. a kol. Speciální pedagogika. Olomouc: Univerzita Palackého, 2005. ISBN 80-244-0873-2. VAŠEK, Š. Špeciálna pedagogika. Bratislava: Sapientia, 1996. ISBN 80-967180-3-7. ŽOLNOVÁ, J. Klíma v triedach stredných odborných učilíšť pri reedukačných domovoch. Prešov: Prešovská univerzita, 2007. ISBN 978-80-8068-584-3.