Ak si predstavíme situáciu, v ktorej za nami príde blízky kamarát ocitajúci sa vo vlastnom trápení, pravdepodobne sa mu budeme snažiť pomôcť a poskytnúť rameno na vyplakanie. Ak si ale predstavíme, že sa v podobnej situácii nachádzame my sami, nereagujeme rovnako. Povieme si slová, ktoré by sme sa neodvážili povedať svojim najbližším. Málokto vie v čase trápenia k sebe pristupovať s rovnakou sebaláskou, akú ponúka iným. Často sa mylne domnievame, že nielen sme spravili chybu, no zároveň sa domnievame, že my sami sme chybou. Prečo je pre nás oveľa náročnejšie venovať si láskavosť a vrúcne slová, aj napriek tomu, že si vlastnou kritikou ubližujeme? Práve v tomto spočíva rozdiel medzi pociťovaným súcitom k iným a sebasúcitom.

Samotný sebasúcit pochádza zo súcitu, ktorého liečivé vlastnosti sú opisované po stáročia (Gilbert, 2009). Tibetský filozof, Dalajláma, sa o súcite vyjadroval ako o zdroji spokojnosti a šťastia. „Ak chcete, aby boli ostatní šťastní, zamerajte sa na súcit. Ak chcete byť sami šťastní – zamerajte sa na súcit.“ (Dalai Lama, 2001). Súcit podľa Wanga (2005) predstavuje modernú neurohormonálnu sieť vynárajúcu sa zo základných materinských inštinktov slúžiacich na ochranu slabého a zraniteľného ľudského jedinca. Na dosiahnutie tohto náročného cieľa bola potrebná spolupráca viacerých osôb, ktorá bola podnietená práve pociťovaným súcitom k zraniteľnému jedincovi, čo viedlo k podnieteniu získania podpory aj od ďalších členov klanu. Súcit znamená ochotu priblížiť sa k nepríjemným emóciám osoby vyžadujúcej si pomoc. Pri súcite je nutné odhodlanie, s akým si vedome všímame utrpenie a bolesť, namiesto odvrátenia zraku a vyhýbaniu sa týmto emóciám. Súcit v sebe nesie prenesenie pozornosti k utrpeniu v kombinácii s túžbou zmiernenia tohto trápenia (Gilbert, 2020).

Hlavnou predstaviteľkou tohto pojmu je Neffová (2023), ktorá sebasúcit operacionalizovala ako dvojdimenzionálny konštrukt skladajúci sa zo sebasúcitného a nesebasúcitného reagovania, pričom obe dimenzie sa skladajú z troch zložiek, ktoré odrážajú navzájom si kontrastujúce póly (sebaláska vs. sebaodsudzovanie, spoločná ľudskosť vs. izolácia, všímavosť vs. nadmerná identifikácia). Sebasúcitné reagovanie je definované ako pozitívny aspekt sebasúcitu, ktorý zahŕňa vrúcne správanie sa k sebe, uvedomenie si faktu, že mýliť sa je ľudské a rovnako aj neodsudzujúce sledovanie vlastných myšlienok a emócií. Na druhej strane, nesebasúcitné reagovanie reprezentuje neprítomnosť sebasúcitu, čo odrážajú kontrastujúce póly, medzi ktoré patria sebakritické správanie k sebe, vnímanie vlastných chýb a emócií ako jedinečných a pohltenie vlastným zlyhaním. Ak vidíme niekoho, kto sa trápi a prežíva smútok či utrpenie, napĺňa nás zvláštny hrejivý pocit – súcit. Ostatným dokážeme prejaviť útechu a prejaviť podporu, často je ale oveľa náročnejšie podobnú nehu prejavovať aj samému sebe. Výskum autorov Koroniová et al. (2020) naznačuje, že súcit je pomerne známy konštrukt, na druhej strane, sebasúcit je ľuďom viac-menej neznámy. Je oveľa jednoduchšie prijímať súcit od blízkej osoby, ako byť súcitný sám k sebe. Mnohým osobám môže prísť sebasúcitné reagovanie neprirodzené a zložité. Zároveň Baranková (2023) preukázala významnú náročnosť vizualizovať si seba ako postavu, ktorá by nám mala ponúknuť vrúcne slová. Všímavosť odráža schopnosť uvedomovať si vlastné emócie s odstupom a neutrálnym, nezaujatým postojom bez toho, aby sme sa za svoje pocity odsudzovali. V protiklade s ňou sa v teórii Neffovej (2023) objavuje nadmerná identifikácia charakterizujúca stav, kedy v časoch tiesne osoba bojuje s vlastnými emóciami, ktoré si nechce pripustiť. Všímavosť nás učí svoje emócie pomenovať a následne prijať fakt, že nami iba prichádzajú a odchádzajú, namiesto ich maladapatívneho potláčania alebo ignorovania. Sebaláska odráža láskavý spôsob prejavu k sebe, podobný tomu, ako by sme reagovali na blízku osobu počas náročného obdobia, alebo ako by sme chceli, aby reagovala smerom k nám. Spoločná ľudskosť reprezentuje uvedomenie si toho, že každá osoba zažila podobné chvíle utrpenia a sklamania. Táto skutočnosť nám pomáha cítiť sa vo svojich emóciách a náročnom období menej osamelo a izolovane. V konečnom dôsledku, každý z nás robí chyby, je to súčasť ľudskej skúsenosti. Spoločnú ľudskosť Neffová (2023, s. 196) charakterizovala výrokom: „Reagujeme, ako keby sa niečo pokazilo, a zabúdame na to, že byť človekom znamená čeliť výzvam a byť zraniteľným.“

Poďľa Halamovej et al. (2018) sebasúcit nie je aj napriek mnohým benefitom stále vnímaný ako spoločensky žiaduci a akceptovateľný. Dokonca aj samotní terapeuti, ktorí šíria osvetu o tomto konštrukte, niekedy zažívajú psychologické bariéry brániace im v možnosti zapojiť sa do praktík sebasúcitu (Barton, 2019). Doterajšie poznatky poukazujú na to, že sebasúcitné reagovanie prináša mnoho benefitov vrátane ochrany pred nárastom úzkosti v stresujúcich obdobiach (Jiménez-Gómez et al., 2022), pomáha nám naučiť sa prijímať vlastné chyby (Ferrari et al., 2018), zároveň aj posilňuje interpersonálne, medziľudské väzby (Šeboková & Filipčíková, 2020). Otázkou ostáva, prečo sa aj napriek mnohým benefitom veľa ľudí k sebe sebasúcitne nespráva? Jedným z mnohých vysvetlení je existujúca spoločnosťou konštruovaná stigma voči sebasúcite a láskavom správaní k sebe ako takom. Stigma odráža pocity hanby a zneváženia, vo všeobecnosti rozlišujeme tri typy stigmy – sociálnu, štrukturálnu a vnútornú (Moser, 2023). Sebasúcit môže byť širokou verejnosťou vnímaný ako prejav ľutovania sa alebo prílišného sústredenia sa na samého seba. Tieto negatívne postoje a názory na sebasúcit zo strany spoločnosti predstavujú základ sociálnej stigmy. Podľa autorov Chwyl et al. (2020) môžu tieto negatívne presvedčenia o sebasúcite brániť v jeho používaní. Autori Chwyl et al. (2020) preukázali, že ľudia k sebe nechcú byť súcitní, pretože sa obávajú straty motivácie („ak prijmem svoje nedostatky, stanem sa pasívnym“), lenivosti („ak na seba nebudem dostatočne prísny, nikdy sa nezlepším“) a nezodpovednosti („ak si prestanem pripisovať vinu, nič tým nezmením“). Osoby majú často pocit, že prejavom sebasúcitu sa stavajú do pozície obete, ktorá len hádže vinu na svet, ostáva pasívna a uspokojí sa s dostatočne dobrým výsledkom. Problém v spoločnosti nastáva v momente, keď budú jednotlivci vnímať sebasúcit ako slabosť. Preto sa budú zdráhať využívať ho, a tým môžu byť viac náchylní k nadmerne sebakritickému reagovaniu. Chwyl et al. (2020) však preukázali, že takéto negatívne presvedčenia voči sebasúcitu je možné manipulovať v experimentálnej štúdii. Respondenti si najprv mysleli, že sa zúčastnia výskumu zameraného na dosahovanie cieľov, avšak po náhodnom rozdelení do dvoch skupín si mali možnosť prečítať dve rôzne verzie falošného časopisu: (a) sebasúcit podporuje zdravý vzťah k sebe a pomáha učiť sa z vlastných chýb; (b) sebasúcit brzdí rast a vedie k slabšej sebadisciplíne. Autori preukázali, že účastníci, ktorí mali možnosť prečítať si časopis s pozitívnym náhľadom na sebasúcit vykazovali vyššie skóre v sebasúcitnom reagovaní, ak si mali predstaviť, ako budú na seba reagovať počas hypotetickej situácie (napr. predstavujem si, že som sa učil na skúšku, z ktorej som nakoniec neuspel). Ak si však jedinec zvnútorní negatívne presvedčenia a stereotypy vychádzajúce zo spoločenskej stigmatizácie, môže dôjsť k rozvoju sebastigmatizácie, ktorá sa následne prejavuje v jeho prežívaní aj správaní (Moser, 2023). Podobne, zdržanlivosť voči sebaláske môže podľa nás vychádzať aj zo skorých skúseností v ranom detstve a dospievaní, počas ktorého nás reakciám na vlastné zlyhanie učili najmä rodičia. Ak jedinec vyrastá v prostredí podporujúcom chlad a kritiku voči sebe, nie je prekvapivé, ak si tieto vzorce myslenia a správania jedinec so sebou nesie až do samej dospelosti. Takáto osoba sa nikdy nemusela stretnúť s možnosťou, ako na zlyhanie a vlastné chyby reagovať inak než sebakritikou.

Ak sa na to pozrieme z inej perspektívy, sebasúcit môže pre niektorých naozaj pôsobiť ako sebecká technika na zvládanie ťažkých časov. Vyžaduje si určitú úroveň sebalásky a jemnosti voči sebe, čo nemusí byť pre každého príjemné a realistické. Myslíme si, že práve v tom spočíva skutočná sila súcitu k sebe. Dôvodom je, že vo chvíli, keď dokážeme prijať svoje chyby a nedostatky, dokážeme o sebe premýšľať bez hodnotenia, kritiky a nepríjemných slov, až vtedy sa určitým spôsobom stávame silnejšími. Prevládajúce sociálne normy v súčasnosti kladú vyšší dôraz na odolnosť a emocionálnu chladnosť. Stereotypy a celkový pohľad na sebasúcit formujú aj kultúrne a spoločenské rozdiely vo svete. Podľa autorov Montero-Marin et al. (2018) kultúra ovplyvňuje najmä to, ako človek reaguje na seba v prípade zlyhania a vnímania chýb, či spoločnosť od neho očakáva sebakritické správanie, a v neposlednom rade aj to, či je zlyhanie chápané ako prirodzená súčasť učenia, alebo ako príčina hanby. Výskum autorov naznačuje, že v určitých kultúrach je práve sebakritika, nie sebasúcit, využívaná ako spôsob regulácie negatívnych emócií a zlyhania, ktorá funguje ako prostriedok na motiváciu k zmene správania. Podľa autorov Robinson et al. (2016) má západná kultúra pochybnosti o hodnote sebasúcitu a vo všeobecnosti ho nepodporuje ako cnosť, pričom najčastejšie predstavy o sebasúcite zahŕňajú napríklad vnímanie konštruktu ako prejavu slabosti, prílišného povoľovania či sebectva a dokonca aj ako podkopávanie motivácie. Montero-Marin et al. (2018) naznačujú, že úlohu vo formovaní sebasúcitu zohráva aj kontext širších spoločenských a kultúrnych hodnôt. Autori vychádzali z modelu kultúrnych dimenzií od Hofstedeho (2016), na základe ktorého sa domnievajú, že ak žije jedinec v spoločnosti, ktorá zdôrazňuje skôr individualizmus, súťaživosť a dosahovanie úspechu, osoba môže svoju sebahodnotu spájať práve s výkonom. Takéto prostredie môže vytvárať podmienky, v ktorých ľudia na zlyhanie reagujú s väčšou sebakritikou, izolovaním sa a negatívnym hodnotením samého seba. Ako teoretický príklad uvádzajú autori USA, ktorá sa podľa Hofstedeho modelu dá definovať ako individualistická (podporujúca osobnú nezávislosť a osobné úspechy) a maskulínna (zdôrazňujúca zameranie na výkon a súťaživosť) kultúra, v ktorej mali negatívne zložky sebasúcitu výraznejšiu rolu pri vysvetľovaní konštruktu sebasúcitu. Zároveň je ale nutné podotknúť, že značná časť spomenutých výskumov je založená na sebaposudzovacích dotazníkoch sebasúcitu, ktoré so sebou nesú určité riziko snahy javiť sa v lepšom svetle.

Ak sa jedinec ocitá v náročnom období, napríklad počas mladej dospelosti, kedy čelí mnohým očakávaniam zo strany rodiny a spoločnosti (osamostatnenie sa, hľadanie práce alebo partnera), vytvára sa na neho určitý tlak, ktorý môže podľa Ferrari et al. (2018) u jedinca vyvolať správanie pohybujúce sa medzi dvoma extrémnymi pólmi. Jednou z možných reakcií na prehnané očakávania môže byť buď maladaptívny perfekcionizmus, alebo extrémna neangažovanosť, ktorú autori označili ako „vzdanie sa“. Tento typ perfekcionizmu jedinca tlačí do neustálej snahy o naplnenie predstáv, ktoré mu sú kladené z rôznych zdrojov. V určitej miere slúži perfekcionizmus ako motivácia posúvajúca osobu k dosiahnutiu cieľov, avšak jeho patologická forma býva podľa autorov Egan et al. (2011) spájaná so sebakritikou, obavami z chýb a strachom z negatívneho hodnotenia inými. Do tejto roviny nastupuje sebasúcit ako alternatívny spôsob reagovania na vlastné nedostatky a nenaplnené očakávania. Namiesto sebakritizovania a výčitiek, kvôli nesplneniu prehnane vysokých štandardov, sa môžeme pokúsiť správať sa k sebe so súcitom, láskavosťou a porozumením (Ferrari et al., 2018). Dostupné výskumy (Ferrari et al., 2018; Neff, 2023) naznačujú, že práva vďaka sebasúcitu sa jedinci, najmä mladí dospelí, môžu naučiť reagovať na svoje nedostatky menej kriticky, a tým zmierňovať negatívne dôsledky vlastných perfekcionistických obáv. Neffová (2011) v tomto kontexte zdôrazňuje rozdiel medzi sebasúcitom a sebaúctou. Kým sebaúcta môže súvisieť s pozitívnym hodnotením vlastnej osoby a porovnávaním sa s ostatnými, sebasúcit nevyžaduje, aby človek vnímal seba ako bezchybného alebo lepšieho než ostatní. Sebasúcit tak môže predstavovať užitočný spôsob zvládania perfekcionistických obáv, pretože osobe umožňuje dosahovanie svojich cieľov aj bez neustáleho podmieňovania vlastnej hodnoty dosahovanými výsledkami a úspechom.

Sebasúcit nám nezaručí absenciu negatívnych pocitov alebo zlyhania. Pri ľudskej skúsenosti nejde o to, aby sme sa vyhli chybám, ide o to, ako sa k týmto zlyhaniam postavíme, a ako sa o seba počas náročných chvíľ postaráme. Podľa nás, sebaľútosť stavia osobu do zraniteľnej pozície plnej zúfalstva, straty nádeje a nepríjemných emócií, v ktorých sa doslova začne topiť. Počas sebaľútosti sa osoba obviňuje a stotožňuje sa s vlastnými chybami. Človek má tendenciu samého seba počas prežívania náročných emócií opustiť. Nepríjemné pocity ako smútok, sklamanie a frustrácia môžu vyvolať pocity hanby, kvôli ktorým osoba „nechce mať sama so sebou nič spoločné“, čo môže viesť k pocitom odcudzenia (z ang. alienation) od svojich emócií, a v konečnom dôsledku aj odcudzenie od samého seba. Naopak, pri sebasúcite osoba zostáva pri sebe, nekriticky a s odstupom spracováva emócie, za ktoré sa neodsudzuje, a ktoré sa aj napriek ich negatívnemu náboju nesnaží potlačiť. Na rozdiel od sebaľútosti, sebasúcit poskytuje chvíľu na ponorenie sa do vlastných emócií, no zároveň aj následné vynorenie sa z nich. Osoba sa s odstupom mysle dokáže na chvíľu zastaviť a akceptovať to, čo aktuálne prežíva, bez toho, aby svoje zlyhanie vnímala ako definujúce a nekonečné. Sebasúcitné reagovanie slúži na zachytenie a podržanie emócie, ale rovnako vytvára priestor na odstup, ktorý osobe pomôže vidieť situáciu z inej perspektívy. Sebaľútosť často osobu kladie do pozície obete, kvôli čomu osoba izoluje vlastnú skúsenosť, a rovnako aj seba, ako výhradne jedinečnú. Často pri tom zabúda, že podobné emócie a situácie zažili aj iné osoby. Práve uvedomenie spoločnej ľudskosti nám pomáha na vlastné emócie s akceptáciou, nie s tak ostrou kritikou. V konečnom dôsledku, mýliť sa je ľudské a chyby sú prejavom ľudskej existencie (Neff, 2023).

Rozdiel medzi týmito konštruktmi sa črtá aj v ich miere kontroly alebo toho, do akej miery má osoba pocit, že dokáže aktuálnu situáciu zmeniť. Ako sme už písali vyššie, pri sebaľútosti sa človek doslova identifikuje s vlastnými emóciami, považuje ich za vnútorný kompas. Osoba napríklad verí, že kvôli nezvládnutej skúške už nikdy neuspeje. Týmto si vytvára vnútorné šablóny a definuje si hranice toho, čo zvládne a dokáže. Tieto hranice sa v reálnom živote môžu manifestovať do podoby sebanaplňujúceho proroctva. Možno predpokladať, že hlavným rozdielom je pocit sprevádzajúci rozličné spôsoby reagovania k sebe. Pri sebaľútosti človek stráca nádej, „vedome“ sa kladie do pozície bezmocnej obete. Sebasúcit môže osobu mobilizovať k zmene, pretože vlastné emócie a chyby nevníma ako prekážky, ale ako signál toho, čo je potrebné zmeniť. Sebaľútosť nás vedie k vnímaniu slabých stránok ako slabých miest spôsobujúcich nám trápenie. Sebasúcit tieto temné stránky osobnosti (z ang. shadow) pomáha odhaliť a ponúka nám návod na rast a prácu na nich. Sebaľútosť býva často spojená s pocitom slabosti, zatiaľ čo sebasúcit môže skôr podnecovať zraniteľnosť, ale aj silu osoby. Náročné životné obdobie by sme mohli prirovnať k moru, ktoré musí osoba preplávať. Sebaľútosť by v tomto obraze mohla predstavovať kotvu, ktorá človeka udržiava v blízkosti prežívaného utrpenia a sťažuje pohyb vpred, zatiaľ čo sebasúcit môže predstavovať záchrannú vestu, ktorá drží osobu nad hladinou a poskytuje mu oporu. Je len na nás, ktorý prostriedok si pri zápase s morom vyberieme.

Literatúra poukazuje na významný vzťah medzi sebasúcitným reagovaním, psychickou pohodou a optimálnym psychologickým fungovaním jedinca (Neff, 2011; Šeboková & Filipčíková, 2020). Ak sa dokážeme do vlastného utrpenia vcítiť s pochopením a láskavosťou, ťažké chvíle a nepríjemné emócie môžeme prekonať s väčšou ľahkosťou. Je skutočne podstatné, aby sme svoje pocity a zlyhania neignorovali alebo neodsudzovali, pretože vďaka sebasúcitu sa k sebe môžeme priblížiť bližšie a samotné utrpenie vnímať ako súčasť ľudskej skúsenosti. Rovnako dôležité, ako byť rešpektujúci a empatický ku blízkym osobám, je aj správať sa s citom a láskavosťou k sebe. Každý z nás je iba človek, ktorý je z času na čas zraniteľný a potrebuje oporu.

Obrázok č. 1, č. 2 – sebasúcit ako dáždnik - sebasúcit funguje vo vzťahu k sebe ako dáždnik. Nezabráni tomu, aby pršalo, ale dokáže nás ochrániť pred tým, aby sme nezmokli ešte viac.

sebasúcit ako dáždnik 1.webp

sebasúcit ako dáždnik 2.jpg

Záver

V živote sa nedokážeme vyhnúť utrpeniu a prežívaniu negatívnych emócií. Sebasúcit funguje vo vzťahu k sebe ako dáždnik. Ten síce nezabráni tomu, aby pršalo, ale dokáže nás ochrániť pred tým, aby sme nezmokli ešte viac. Podobne, aj sebasúcitné reagovanie nám nezaručí úplnú elimináciu smútku a sklamania, no napriek tomu nám pomôže ich prežiť s väčším odstupom a pokojom. Pri náročných chvíľach niekedy iným hovoríme, aby sa „neopúšťali“. Rovnako dôležité, ako stáť pri sebe a byť na seba pyšný vtedy, keď sa nám darí, je stáť pri sebe a neopúšťať sa najmä vo chvíľach, keď robíme chyby a zlyhávame. Práve v takomto okamihu je podstatné podať pomocnú ruku sám sebe, zotrvať a neopúšťať sa. Sebasúcit nie je prejavom sebaľútosti, je prejavom sily vyžadujúceho uvedomenie si vlastných nepríjemných emócií v spojení so snahou toto utrpenie zmierniť.


Autorka: Mgr. Diana Stanková
Autorka pôsobí ako doktorandka na Katedre psychológie na Filozofickej fakulte, Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Grantová podpora: VEGA 1/0145/23, APVV-23-0548

Zoznam bibliografických odkazov

BARÁNKOVÁ, Martina. 2023. Prístupy k skúmaniu súcitu. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2023. ISBN 978-80-223-5557-5.

BARTON, Heather. 2019. An exploration of the experiences that counsellors have of taking care of their own mental, emotional and spiritual well‐being. In Counselling and Psychotherapy Research. 2019, roč. 20, č. 3, s. 516–524.

DALAI LAMA. 2001. An Open Heart: Practising Compassion in Everyday Life. Ed. Nicholas VREELAND. London : Hodder & Stoughton, 2001.

EGAN, Sarah. J. – WADE, Tracey. D. – SHAFRAN, Roz. 2011. Perfectionism as a transdiagnostic process: A clinical review. In Clinical Psychology Review. roč. 31, č. 2, s. 203–212.

FERRARI, Madeleine – YAP, Keong – SCOTT, Nicole – EINSTEIN, Danielle A. – CIARROCHI, Joseph. 2018. Self-compassion moderates the perfectionism and depression link in both adolescence and adulthood. In PloS One. 2018, roč. 13, č. 2.

GILBERT, Paul. 2009. Introducing compassion-focused therapy. In Advances in Psychiatric Treatment. 2009, roč. 15, č. 3, s. 199–208.

GILBERT, Paul. 2020. Compassion: From its evolution to a psychotherapy. In Frontiers in Psychology. 2020, roč. 11, čl. č. 3123.

HALAMOVÁ, Júlia – BARÁNKOVÁ, Martina – ŠOKOVÁ, Bronislava – KORÓNIOVÁ, Jana. 2018. Consensual qualitative research on free associations for compassion and self-compassion. In Human Affairs. 2018, roč. 28, č. 3, s. 253–270.

HOFSTEDE, Geert. 2016. Culture's consequences: Comparing values, behaviors, institutions, and organizations across nations. In Collegiate Aviation Review. 2016, roč. 34, č. 2.

CHWYL, Christina – CHEN, Patricia – ZAKI, Jamil. 2020. Beliefs about Self-Compassion: Implications for Coping and Self-Improvement. In Personality and Social Psychology Bulletin. 2020, roč. 47, č. 9, s. 1327–1342.

JIMÉNEZ-GÓMEZ, Laura – YELA, José R. – CREGO, Antonio – MELERO-VENTOLA, Alejandra R. – GÓMEZ-MARTÍNEZ, María Á. 2022. Effectiveness of the Mindfulness-Based Stress Reduction (MBSR) vs. the Mindful Self-Compassion (MSC) Programs in Clinical and Health Psychologist Trainees. In Mindfulness. 2022, roč. 13, č. 3, s. 584–599.

KORÓNIOVÁ, Jana – HALAMOVÁ, Júlia – TAŇKOŠOVÁ, Nikoleta. 2020. Level of self-criticism and changes in imagery among participants attending Emotion Focused Training for Self-Compassion and Self-Protection. In Československá Psychologie. 2020, roč. 64, č. 5, s. 608–624.

MONTERO-MARIN, Jesus – KUYKEN, Willlem – CRANE, Catherine – GU, Jenny – BAER, Ruth – AL-AWAMLEH, Aida. A. – AKUTSU, Satoshi – ARAYA-VÉLIZ, Claudio – GHORBANI, Nima – CHEN, Zhuo Job – KIM, Min-Sun – MANTZIOS, Michail – SANTOS, Danilo N. Rolim – LÓPEZ, Luiz C. Serramo – TELEB, Ahmed A. – WATSON, P.J. – YAMAGUCHI, Ayano – YANG, Eunjoo – GARCIA-CAMPAYO Javier. 2018. Self-compassion and cultural values: A cross-cultural study of self-compassion using a multitrait-multimethod (MTMM) analytical procedure. In Frontiers in Psychology. 2018, roč. 9, čl. 2638.

MOSER, Barbara. 2023. A Story of Self-Stigma, Shame, and a New Direction with Self-Compassion. WISE Initiative for Stigma Elimination. Dostupné na: https://eliminatestigma.org/a-story-of-self-stigma-shame-and-a-new-direction-with-self-compassion/

NEFF, Kristin D. 2011. Self-compassion, self-esteem, and well-being. In Social and Personality Psychology Compass. 2011, roč. 5, č. 1, s. 1–12.

NEFF, Kristin D. 2023. Self-Compassion: Theory, Method, Research, and Intervention. In Annual Review of Psychology. 2023, roč. 74, č. 1, s. 193–218.

ROBINSON Kelley J. – MAYER Selina – ALLEN Ashley Batts – TERRY Meredith – CHILTON Ashley – Leary Mark R. 2016. Resisting self-compassion: Why are some people opposed to being kind to themselves? In Self Identity. 2016, roč. 15, č. 5, s. 505–524

ŠEBOKOVÁ, Gabriela – FILIPČÍKOVÁ, Laura. 2020. Sebasúcit vo vzťahu k optimálnemu prosperovaniu u študentov psychológie. In Pomáhajúce Profesie. 2020, roč. 3, č. 1, s. 41–50.

WANG, Sheila. 2005. A conceptual framework for integrating research related to the physiology of compassion and the wisdom of Buddhist teachings. In GILBERT, Paul (ed.). Compassion: Conceptualisations, research, and use in psychotherapy. New York : Routledge, 2005, s. 75–120.