Reumatoidná artritída (RA) je závažné chronické autoimunitné ochorenie, ktoré výrazne prispieva ku funkčnej disabilite a má významný socioekonomický dopad nie len na pacienta, ale aj na celkovú globálnu ekonomickú záťaž. Výskum etiológie RA za posledné desaťročie značne pokročil, ale stále nie je jasné, čo spôsobuje jej rozvoj a ako mu úspešne predchádzať. Cieľom našej práce bolo priblížiť posun v poznatkoch o rizikových faktorov vzniku RA a upozorniť na dôležitosť, ktorú zohrávajú modifikovateľné faktory, čím napomôcť rozvoju preventívnych programov a znižovaniu výskytu RA. Analýza súčasnej literatúry na tému rizikových faktorov z PubMed a Web of Science databáz. Výsledky štúdií poukazujú že genetická náchylnosť predstavuje okolo 30-66% vzniku RA a o niečo vyšší - 40-70%, je vplyv environmentálnych a behaviorálnych faktorov, ktoré je možné ovplyvniť. Ukazuje sa, že k týmto modifikovateľným faktorom patrí obzvlášť fajčenie, znečistenie ovzdušia, mikroflóra a infekcie, stravovanie, rastúca obezita, ale aj nižší socioekonomický status. Výskumy potvrdzujú, že vznik RA nie je podmienený len v dôsledku genetickej náchylnosti, ale väčšiu rolu zohrávajú environmentálne a behaviorálne faktory. Obzvlášť štúdium týchto modifikovateľných faktorov je podstatné pri predchádzaní vzniku ochorenia a mali by sa na nich sústrediť preventívne vzdelávacie programy obzvlášť u ľudí s genetickou predispozíciou.

Rodové nerovnosti sa vyskytujú v spoločnostiach po celom svete, aj napriek tomu, že je známe, aké negatívne dôsledky na zdravie a životy ľudí majú. V minulosti aj súčasnosti sa rodovými nerovnosťami zaoberali a zaoberajú najmä feministické organizácie a výskumy. Tieto nerovnosti však majú nezanedbateľný vplyv na verejné zdravie a preto prvoradý záujem o riešenie tejto problematiky by mal byť na strane verejného zdravotníctva. Tento príspevok objasňuje niektoré základné prepojenia medzi rodovými nerovnosťami a verejným zdravotníctvom.

Súčasná moderná spoločnosť vníma starobu prevažne negatívne, čo následne determinuje skutočnosť, že táto negativita staroby a starnutia sa v mnohých prípadoch integruje do povedomia starších jedincov. Veková diskriminácia - ageizmus sa pritom čoraz častejšie dáva do súvisu so zdravotnou, prípadne sociálnou starostlivosťou. Cieľom predkladaného príspevku bolo poukázať na ageizmus v zdravotníctve a to v kontexte reálnych vedeckých výskumov, ktoré boli v posledných rokoch realizované v krajinách západnej Európy a Ameriky. Zároveň sme sa snažili upriamiť pozornosť na to, ako môže zdravotnícky personál prispieť ku komplexnej rehabilitácii seniora a to v kontexte psycho-sociálneho pôsobenia na staršieho jedinca v paradigme odmietania ageizmu. Metódy: Kvalitatívna analýza a interpretácia dostupnej odbornej literatúry, ktorá sa zaoberá ageizmom v zdravotníctve, doplnená o naratívnu prípadovú štúdiu, ktorú uvádzame ako kazuistiku. V závere sme použili dedukciu, na základe ktorej sme zo všeobecne prezentovanej teórie vyvodili konkrétne závery. Záver: Skúmaním negatívnych dôsledkov ageizmu prichádzame k poznaniu, že je nevyhnutné vyvinúť také terapeutické prístupy, ktoré budú súčasťou komplexnej rehabilitácie a prostredníctvom ktorých môžeme priamo čeliť vplyvu negatívnych stereotypov. Do popredia sa totiž v súvislosti s ageizmom dostáva kvalita interakcií medzi starším jedincom a poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti, pričom sa začína objavovať nový pojem a to terapeutické spojenectvo.