VEDA · ĽUDSKOSŤ · SPOLOČNOSŤ.

Morálny distres, morálne zranenie a etická záťaž sú neoddeliteľnou súčasťou práce v pomáhajúcich profesiách. Ich teoretickému vymedzeniu v súčasnosti stále chýba potrebná jednotnosť. Táto naratívna prehľadová štúdia sa zameriava na systematizáciu aktuálnych poznatkov o uvedených javoch. Cieľom práce je kriticky posúdiť existujúce definície a analyzovať vzájomné vzťahy medzi týmito konceptmi. Text sa snaží identifikovať faktory ich vzniku aj konkrétne dôsledky pre psychické zdravie odborníkov. Zdroje pre analýzu boli vyhľadávané v databázach PubMed, ScienceDirect a Google Scholar. Výber zahŕňal empirické aj teoretické práce z oblasti zdravotníctva, sociálnej práce a psychológie. Analýza naznačuje, že morálny distres funguje predovšetkým ako situačný fenomén. Vzniká v momente, keď vonkajšie prekážky znemožňujú konanie v súlade s osobnými alebo profesijnými hodnotami. Morálne zranenie sa odlišuje hlbším a trvalejším dopadom na integritu jednotlivca. Často súvisí s prežívaním viny alebo pocitu zrady pri závažnom porušení morálnych kódexov. Etická záťaž potom predstavuje kumulatívny rámec, ktorý je podmienený najmä systémovými faktormi. Jednotlivé koncepty si zachovávajú svoje špecifické črty aj napriek ich zjavnému prieniku. Medzi hlavné príčiny týchto stavov patria inštitucionálne tlaky a deficit personálnych či materiálnych zdrojov. Tieto faktory vedú k postupnému emocionálnemu vyčerpaniu a častým úvahám o odchode z profesie. Štúdia na základe zistení navrhuje integrujúci model, ktorý tieto tri javy prepája do logického celku. Výsledky poukazujú na potrebu zavádzania viacúrovňových intervencií v rámci organizácií. Práca má prínos pre ďalší výskum ako aj pre vzdelávanie odborníkov v pomáhajúcich odboroch. Napriek limitom zvolenej metodiky práca prináša dôležitý pohľad na ochranu duševného zdravia v praxi.

Sebapoškodzovanie adolescentov predstavuje závažný problém duševného zdravia, pri ktorom školy zohrávajú dôležitú úlohu pri jeho včasnom rozpoznaní. Cieľom štúdie bolo preskúmať, ako učitelia stredných škôl vnímajú sebapoškodzovanie adolescentných dievčat a ako hodnotia svoju pripravenosť reagovať na tieto situácie. Výskumný súbor tvorilo päť učiteľov stredných škôl zo štyroch krajov Slovenska, ktorí mali osobnú skúsenosť so sebapoškodzovaním žiačky. Dáta boli získané prostredníctvom pološtruktúrovaných rozhovorov a analyzované pomocou interpretatívnej fenomenologickej analýzy. Analýza identifikovala tri tematické oblasti. Prvá poukazuje na konštruovanie učiteľskej roly medzi morálnou zodpovednosťou za žiakov a vedomím hraníc vlastnej kompetencie, sprevádzané výraznou emocionálnou záťažou. Druhá zachytáva interpretačné rámce, prostredníctvom ktorých učitelia vysvetľujú sebapoškodzovanie najmä ako reakciu na psychický tlak, rodinné problémy a intenzívne emócie. Tretia téma poukazuje na napätie medzi snahou pomôcť a limitmi pedagogickej praxe, pričom respondenti zdôrazňovali nedostatok systematického vzdelávania a význam spolupráce so školskými a externými odborníkmi. Výsledky poukazujú na potrebu systematickej metodickej podpory učiteľov, rozvoja vzdelávania v oblasti duševného zdravia a vytvárania jasných školských postupov pri riešení sebapoškodzovania.

Psychická pohoda vysokoškolských študentov je významne ovplyvňovaná akademickými nárokmi a spôsobmi zvládania stresu. Cieľom predkladanej štúdie bolo preskúmať vzťah medzi vnímaným akademickým stresom, copingovými stratégiami a psychickou pohodou vysokoškolských študentov, ako aj identifikovať možné rodové rozdiely v týchto premenných. Výskum bol realizovaný na vzorke 561 slovenských vysokoškolských študentov, ktorí študovali na vysokých školách na Slovensku a v Českej republike. Psychická pohoda bola meraná prostredníctvom škály Ryff PWB-18, vnímaný stres pomocou škály PSS-10 a copingové stratégie dotazníkom Brief COPE. Výsledky ukázali stredne silný negatívny vzťah medzi vnímaným akademickým stresom a psychickou pohodou. Adaptívne copingové stratégie zamerané na riešenie problémov boli pozitívne spojené s psychickou pohodou, zatiaľ čo maladaptívne stratégie vykazovali negatívny vzťah k pohode a pozitívny vzťah k stresu. Moderujúci efekt copingových stratégií vo vzťahu medzi stresom a psychickou pohodou sa nepotvrdil. Zároveň sa ukázali rozdiely podľa pohlavia, pričom ženy vykazovali vyššiu mieru stresu a častejšie využívali emocionálne a maladaptívne stratégie zvládania. Zistenia poukazujú na význam rozvoja adaptívnych copingových stratégií a podpory duševného zdravia študentov v akademickom prostredí.

Sociálna inteligencia, empatia a stratégie zvládania záťaže patria medzi kľúčové psycho-sociálne kompetencie, ktoré formujú kvalitu lekársko pacientskej interakcie a odolnosť voči pracovnej záťaži v zdravotníctve. Cieľom štúdie bolo zistiť úroveň sociálnej inteligencie, empatie a stratégií zvládania záťaže u lekárov v klinickej praxi na základe priemerných hodnôt validovaných škál. Prierezový kvantitatívny prieskum na vzorke lekárov pre zisťovanie úrovne sociálnej inteligencie bol realizovaný prostredníctvom dotazníka MESI (domény: empatia, manipulácia, sociálna iritabilita), pre zisťovanie úrovne empatie dotazník DE14 (rešpekt, vnímavosť, otvorenosť) a coping bol zisťovaný dotazníkom CSI (vyhľadávanie sociálnej opory, riešenie problému, vyhýbanie sa). Boli použité deskriptívne štatistiky (min–max, M, SD). Lekári dosiahli vyššiu úroveň empatie a sociálnych kompetencií, najmä v oblastiach porozumenia iným a schopnosti prispôsobiť sa sociálnym situáciám. Všetky tri oblasti empatie merané dotazníkom DE14 (rešpekt, vnímavosť, otvorenosť) sa ukázali ako pomerne silné. V oblasti zvládania záťaže lekári používali predovšetkým stratégiu riešenia problémov a sociálnu oporu. Profil lekárov naznačuje dobré sociálne a empatické schopnosti, ktoré sú dôležité pre kvalitnú komunikáciu s pacientmi a pre poskytovanie vysokokvalitnej zdravotnej starostlivosti.

Príspevok sa zaoberá významom úvodného interview v psychodynamickej psychoterapii ako špecifickej fázy začiatku terapeutickej spolupráce. Poukazuje na jeho diagnostickú aj vzťahovú funkciu a úlohu prvého kontaktu pri formovaní terapeutickej aliancie. Text opisuje preterapeutické obdobie, prvé stretnutie, zber anamnestických údajov a význam empatie pri nadväzovaní spolupráce, ako aj reakcie pacienta na rámec liečby a riziko predčasného ukončenia terapie. Vychádzajúc z psychodynamickej teórie a súčasných procesových výskumov je úvodné interview chápané nielen ako diagnostické vyšetrenie, ale ako začiatok liečebného procesu, ktorý ovplyvňuje ďalší priebeh liečby a ochotu pacienta pokračovať v terapii. Na záver sú formulované odporúčania pre klinickú prax.

Předložená recenze analyzuje odbornou přednášku PhDr. Andreje Drbohlava, DBA na téma psychologie sériových vrahů, realizovanou v lednu 2026 v Hradci Králové v rámci přednáškové tour Institutu behaviorálních studií – IBSARO. Text reflektuje hlavní teoretické i aplikační roviny přednášky, zejména vývojové souvislosti vzniku extrémního násilného chování, roli traumatických zkušeností v dětství, význam sociálního prostředí a kumulaci rizikových faktorů. Pozornost je věnována konceptu psychopatické osobnosti, diagnostickým nástrojům včetně škály PCL-R, fenoménu nápodoby, fascinace násilím a hybristofilie. Recenze rovněž zdůrazňuje význam mezioborového přístupu a preventivních intervencí v práci s ohroženými dětmi a dospívajícími. Cílem textu je zhodnotit odborný přínos přednášky pro pomáhající profese a přispět k diskusi o možnostech včasné identifikace a prevence závažných poruch chování.