Andragogika

Od svojho vzniku predstavoval liberalizmus perspektívny a ambiciózny hodnotový koncept, ktorý napĺňa všetky atribúty plnohodnotnej ideológie. Z historického hľadiska je však potrebné rozlišovať jednotlivé etapy jeho vývoja. V jeho počiatkoch ho formovali myšlienky, ktoré dnes automaticky nezaraďujeme výlučne do liberálneho spektra, no predstavovali jeho základné hodnoty. Na pozadí vývoja liberalizmu sa zároveň odohrával aj jeho vnútorný spor, ktorý je aktuálny dodnes. Aké historické podmienky ovplyvnili jeho vznik a vývoj? Kde možno hľadať korene dominancie liberalizmu v politickom a spoločenskom diskurze? Predkladaný článok sa pokúša poskytnúť odpovede na tieto otázky v rámci historicko-filozofických kontextov.

Článok sa zameriava na interpretáciu normatívnych zdrojov osobnej slobody vo filozofii Johna Stuarta Milla. Ukazuje, že Millovo poňatie slobody nemožno vtesnať do rámca klasického liberalizmu, ale treba ho chápať ako výsledok prekrývania utilitaristického konceptu úžitku, epistemologického falibilizmu a sociálnoontologickej predstavy človeka ako bytosti formovanej spoločenskou interakciou. Text zároveň argumentuje, že napätie medzi individuálnou autonómiou a kolektívnymi nárokmi spoločnosti nepredstavuje pre Milla deficit, ale jeden zo základných prvkov občiansko-politickej spoločnosti. Analýza sa napokon dotýka aj súčasných diskusií o osobnej slobode a poukazuje na to, že Millova koncepcia poskytuje vhodný konceptuálny základ pre úvahy o sociálnej zodpovednosti jednotlivcov a o legitímnych medziach verejných zásahov do osobnej slobody.

Digitálne média v súčasnosti zásadne preusporadúvajú spôsob, akým jazyk funguje ako nástroj interpretácie a konštruovania reality, pričom jeho pôsobenie sa presúva z roviny racionálnej komunikácie do roviny afektívnych reakcií. V online priestore sa jazyk stáva súčasťou dynamickej infraštruktúry formovanej algoritmami, ktoré určujú viditeľnosť, relevanciu aj pragmatickú účinnosť jednotlivých výpovedí. Vznik nových komunikačných foriem a jazykových hier vedie k tomu, že tradičné významové kritéria sú nahrádzané perfomatívnymi a emocionálnymi efektmi. Manipulácia sa v online priestore tak neprejavuje iba v obsahu, ale aj v samotných podmienkach používania jazyka, ktoré digitálne prostredie neustále pretvára.

Nasledujúci príspevok analyzuje film Gaspara Noého Climax (2018) ako alegóriu morálnej dezintegrácie v postmodernej spoločnosti. Prostredníctvom filmovej analýzy a filozofickej reflexie skúmame reprezentáciu hedonizmu, nihilizmu a rozpadu sociálnych väzieb v izolovanej komunite tanečníkov, ktorá vo filme funguje ako alegorická mikrosocieta odrážajúca hodnotové a morálne rozpory súčasnej doby. Cieľom príspevku je interpretovať Climax ako filozoficko-etickú reflexiu morálnej dezintegrácie, v ktorej sa odhaľuje napätie medzi individualizmom, pôžitkom a zlyhaním kolektívnych hodnôt postmodernej kultúry.

Cieľom článku je analyzovať etické dilemy spojované s deepfake technológiami a identifikovať jej spoločenské následky. Na základe analýzy sekundárnych zdrojov a prípadových štúdií sa text zameriava na riziká, ktoré táto technológia prináša pre médiá, verejnosť a samotných jednotlivcov. Diskusia vyslovuje potrebu rozvoja mediálnej gramotnosti, spoločenskej zodpovednosti médií a využitia rôznych technologických riešení, ktoré by toto šírenie manipulatívneho obsahu obmedzili. Záver zdôrazňuje nutnosť spolupráce medzi médiami, technologickým sektorom, legislatívou a akademickou sférou s cieľom vytvoriť účinný rámec ochrany spoločnosti pred negatívnymi dôsledkami deepfake videí.

Dnes sme svedkami prenikania umelej inteligencie (AI) do nášho každodenného života, hoci si to ani neuvedomujeme. Jej prítomnosť sa prejavuje v rôznych sférach činnosti a predstavuje nové úlohy v priemyselných a technologických odvetviach, v zdravotníctve, doprave a iných oblastiach. Svoje uplatnenie nesporne nachádza aj vo vzdelávaní, a tým určuje fungovanie školských inštitúcií, najmä učiteľov a samotných žiakov, ale vyvoláva aj otázky integrity školy. Alarmujúca je nielen ľahká dostupnosť nástrojov generatívnej umelej inteligencie, ale aj problémy s jej detekciou, čo súvisí so súčasnými humanizátormi (tzv. chatbot, humbot; bypass GPT alebo bypass HIX). Ich úlohou je zmeniť obsah generovaný AI na ľudskejší, takpovediac „poľudšťujú“ text. Paradoxom však je, že v súčasnosti píšeme práve o snahe poľudštiť („humanizovať“) niečo, čo je „umelého“ pôvodu a vzniká ako produkt ľudského myslenia a vynaliezavosti. Táto prehľadová štúdia analyzuje riziká, ktoré so sebou „humanizácia“ prináša do súčasného školského prostredia.

Nová forma komunikačnej technológie – internet – ponúka ľuďom s poruchou sluchu možnosť plnej účasti a inklúzie do sociálnej spoločnosti. Táto štúdia poskytuje prehľad o ľuďoch s rôznym stupňom straty sluchu, ktorí majú prístup k dostupným digitálnym komunikačným technológiám. Analyzuje ich používanie sociálnych médií na komunikáciu a získavanie informácií, ktoré môžu zlepšiť kvalitu života jednotlivcov so stratou sluchu. Výsledky a interpretácia tejto štúdie poskytujú cenné informácie, ktoré môžu ľudia využiť na ďalšie zlepšovanie a rozvoj komunikačných technológií s rôznymi typmi sociálnych médií.