Introduction

Súčasná moderná spoločnosť vníma starobu prevažne negatívne, čo následne determinuje skutočnosť, že táto negativita staroby a starnutia sa v mnohých prípadoch integruje do povedomia starších jedincov. Veková diskriminácia - ageizmus sa pritom čoraz častejšie dáva do súvisu so zdravotnou, prípadne sociálnou starostlivosťou. Cieľom predkladaného príspevku bolo poukázať na ageizmus v zdravotníctve a to v kontexte reálnych vedeckých výskumov, ktoré boli v posledných rokoch realizované v krajinách západnej Európy a Ameriky. Zároveň sme sa snažili upriamiť pozornosť na to, ako môže zdravotnícky personál prispieť ku komplexnej rehabilitácii seniora a to v kontexte psycho-sociálneho pôsobenia na staršieho jedinca v paradigme odmietania ageizmu. Metódy: Kvalitatívna analýza a interpretácia dostupnej odbornej literatúry, ktorá sa zaoberá ageizmom v zdravotníctve, doplnená o naratívnu prípadovú štúdiu, ktorú uvádzame ako kazuistiku. V závere sme použili dedukciu, na základe ktorej sme zo všeobecne prezentovanej teórie vyvodili konkrétne závery. Záver: Skúmaním negatívnych dôsledkov ageizmu prichádzame k poznaniu, že je nevyhnutné vyvinúť také terapeutické prístupy, ktoré budú súčasťou komplexnej rehabilitácie a prostredníctvom ktorých môžeme priamo čeliť vplyvu negatívnych stereotypov. Do popredia sa totiž v súvislosti s ageizmom dostáva kvalita interakcií medzi starším jedincom a poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti, pričom sa začína objavovať nový pojem a to terapeutické spojenectvo.

Autorka sa vo vedeckej štúdii zaoberá osamelosťou, ktorú v úvode definuje, pričom osamelosť vníma ako fenomén, ktorý v súčasnej dobe výrazne ovplyvňuje životy mnohých jedincov. Osamelosť sa týka všetkých vekových skupín, no najväčší podiel osamelých ľudí tvoria starší jedinci, ktorí sú náchylnejší k osamelosti a k sociálnej izolácii predovšetkým preto, lebo sú viac ohrození celým radom zdravotných a sociálnych problémov, ktoré následne osamelosť determinujú. Osamelosť, ktorá následne ústi do samovraždy je autorkou podávaná ako výrazný extrémny jav, ktorý má stúpajúcu tendenciu predovšetkým u vekovej skupiny seniorov. V druhej časti vedeckej štúdie sú popisované výsledky kvalitatívnej analýzy v rámci ktorej autorka realizovala otvorené kódovanie. Výsledky výskumu naznačujú, že osamelosť v živote seniora vytvára silné a negatívne konotácie, ktoré sú spojené s myšlienkou na smrť, čo môže následne vyústiť až k suicidálnemu správaniu seniora. Okrem toho môžeme potvrdiť, že absencia pozitívnych sociálnych vzťahov staršieho človeka je významným rizikovým faktorom pre široko založené morbidity a mortality a vplýva na celkovú pohodu a psychické a fyzické zdravie staršieho jedinca.

Výživa a primeraná hydratácia plnia dôležitú úlohu v starostlivosti o seniorov. Výživa ovplyvňuje celkový stav organizmu, telesnú a duševnú pohodu, odolnosť voči infekciám a urýchľuje hojenie rán. V ústavných zariadeniach dietoterapia, racionálna výživa a hydratácia patria k najčastejším intervenciám komplexnej liečby seniorov. Cieľom príspevku je prezentovať zameranie intervencii v starostlivosti o výživu a hydratáciu seniorov, ako aj reálne možnosti spolupráce v ústavných zariadeniach. Výskumný súbor a metódy: Výskumný súbor tvorilo 229 sestier zo zariadení sociálnych služieb a zdravotníckych zariadení v SR. Pri narrative review to boli dokumenty vybraté pomocou kľúčových slov. Metódami výskumu boli narrative review a dotazník vlastnej konštrukcie. Dotazník bol rozdelený na dve časti. Prvá časť obsahovala oblasti nefarmakologickej liečby a respondenti označili na Likertovej škále stupeň dôležitosti. Druhá časť bola podrobne zameraná na intervencie a respondenti označovali na Frekvenčnej škále, ako často intervencie realizujú. Výsledky výskumu: sú súčasťou projektu KEGA- Možnosti interdisciplinárnej kooperácie pri realizovaní nefarmakologickej liečby seniorov v ústavných zariadeniach. Výsledky sú uvádzané v absolútnych číslach, percentách, priemerných a modálnych hodnotách. Na základe vyhľadaných štúdii v databázach Scopus, Web of Science, ProQuest Central sme zistili, že výživa a hydratácia sú súčasťou komplexnej liečby seniorov. Najviac článkov bolo venovaných výžive a hydratácii u seniorov s kognitívnou poruchou a demenciou (115), poruchách vylučovania (98) a krehkých seniorov. Vyhodnotením dotazníka sme zistili, že hydratácia dosiahla priemerné skóre 1,07, výživa 1,03. Pri zameraní na jednotlivé intervencie bolo priemerné skóre v oblasti hydratácia 2,85. V oblasti výživa 2,57. V oblasti hydratácia sa sestry zameriavajú na: edukáciu (1,18), časté podávanie tekutín (1,22). V oblasti výživa sa sestry zameriavajú na: edukáciu (1,34), pravidelné stravovanie podľa režimu zariadenia (1,41), podávanie liečebnej výživy (1,61). Záver: Výživa a hydratácia patria k hlavným intervenciám nefarmakologickej liečby a naďalej je im dôležité venovať pozornosť. Rezervy sú v interdisciplinárnej spolupráci a v podávaní výživy a tekutín enterálne a parenterálne.

Alzheimerové ochorenie predstavuje v súčasnej dobe vážny spoločenský problém, nakoľko predĺžením ľudského života sa tento typ demencie objavuje čoraz častejšie. O pacientov s Alzheimerovým ochorením sa v mnohých prípadoch starajú rodinní príslušníci, ktorí blízkemu jedincovi poskytujú nepretržitú dvadsaťštyri hodinovú starostlivosť. Cieľom kvalitatívneho výskumu, ktorého výsledky vo vedeckej štúdii uvádzame, bolo popísať u opatrovateľov jedincov s Alzheimerovým ochorením tie determinanty, ktoré spôsobujú stres, zmapovať hlavné oblasti záťaže na opatrovateľov a zároveň identifikovať emócie, ktoré opatrovatelia – participanti počas výskumu najčastejšiemu popisovali. Výskum bol realizovaný metódou focus group a prebiehal v poradni špecializovaného sociálneho poradenstva v Krompachoch. Ako determinanty stresu sme identifikovali predovšetkým neschopnosť jedinca s Alzheimerovým ochorením vnímať realitu, rozumieť hovorenému slovu, možnosť úteku z domu, ale aj o to, že jedinec s Alzheimerovým ochorením vykazuje často známky popudlivosti a podráždenosti. Dopad starostlivosti o jedinca s Alzheimerovým ochorením vytvára u opatrovateľa citovú, fyzickú a finančnú záťaž, ale opatrovatelia popisujú aj výrazné pocity osamelosti. Najvýraznejšie popisovanou emóciou uvádzanou zo strany participantov bol hnev a smútok. Tento hnev pramenil z reálnej nemohúcnosti prispieť k zlepšeniu zdravotného stavu blízkeho človeka a z toho, že opatrovatelia žili v neustálom strachu z možných komplikácii pri zabezpečovaní každodennej starostlivosti. V kontexte výskumu sme došli aj k zaujímavému zisteniu týkajúceho sa emocionálneho prežívania opatrovateľov v paradigme straty pozitívnych spomienok na rodinného príslušníka a to pred vznikom ochorenia.

Táto štúdia skúmala rozdiely medzi skupinami vo vnímaní zdrojov a typov poskytovanej sociálnej opory. Výskumný súbor tvorilo 98 žiakov vzdelávaných v stredných odborných školách pri reedukačných centrách a kontrolný súbor 98 žiakov zo stredných škôl hlavného prúdu vzdelávania. Na zber údajov sa použila dotazníková metóda Dotazník sociálnej opory pre deti a mládež. Parametrický t - test ukázal rozdiely vo vnímaní sociálnej opory od učiteľov, spolužiakov a zamestnancov školy a reedukačného centra. U učiteľov sme zaznamenali rozdiely poskytovania emocionálnej opory, ktorá je vo vyššej miere hodnotená v školách pri reedukačných centrách. U spolužiakov a ostatných zamestnancov školy sme identifikovali medzi súbormi rozdiely v emocionálnej, informačnej, hodnotiacej, inštrumentálnej podpore. Zistenia tejto štúdie poskytujú pohľad na vyššiu mieru častosti poskytovanej sociálnej podpory v školách pri reedukačných centrách.

Autorka rozoberá v prehľadovej štúdii fenomén starnutia, pričom popisuje jeho prejavy v kontexte biologického, psychického a sociálneho charakteru. Upozorňuje pritom na nárast psychických ochorení, a to predovšetkým depresie, ktorú následne rozoberá a charakterizuje. Cieľom príspevku bolo predovšetkým poukázať na aspekty vplývajúce na vznik depresie, ktorá sa objavuje vo vyššom veku, predovšetkým na aspekty, ktoré súhrne nazývame psychosociálne. Autorka však nespája vznik depresie iba so psychosociálnymi aspektmi, upozorňuje totiž, že na vzniku depresie sa u seniorov podieľajú aj fyzické obmedzenia, prípadne fyzické ochorenia a kognitívne zmeny, avšak tieto fyzické zmeny prispievajú k rozvoju negatívnych sociálnych fenoménov, ako je osamelosť, izolácia, strata kontaktov a pod. Depresia vo vyššom veku má tak silný sociálny podtón, čo znamená, že jej liečba v sebe nesie určité špecifiká predovšetkým v kontexte kombinovania medikamentóznej liečby so psychoterapiou. V rámci predkladanej prehľadovej štúdie sa preto autorka v jej druhej časti zameriava na psychoterapiu ako jednu z možných podporných liečebných aktivít. Psychoterapiu pri práci so seniorom/kou pritom vymedzuje ako plánovanú a kontrolovanú liečbu prostredníctvom bezprostredného vplývania na psychiku seniora/ky. Do popredia dáva skupinovú formu psychoterapie a zároveň rozoberá jednotlivé psychoterapeutické prístupy, ktoré sú v rámci poskytovania skupinovej psychoterapie vhodné a môžu pomôcť pri liečbe depresívnych epizód v živote staršieho jedinca. Význam skupinovej terapie u seniorov sa zakladá predovšetkým na možnosti poskytnutia, prípadne obnovenia sociálnej opory, ktorá je pre jednotlivca v období staroby nevyhnutná.

Článok poskytuje teoretický i praktický náčrt psychoterapeutickej práce, realizovanej „Technikou transformácie negatívneho prežívania na pozitívne“ (TTNPP), aplikovanej v konkrétnom prípade u 13-ročnej dospievajúcej klientky. Kedže išlo o dieťa trpiace silným strachom zo školy, v článku sa zamýšľame aj o vplyve rodiča na dieťa, v danom prípade rodiča s extrémne vysokými nárokmi na školskú výkonnosť.

Článok sa zameriava na rodinné programy pre najnižšiu vekovú skupinu – batoľatá a ich rodičov, ktorí sa rozhodnú aktívne stráviť čas v múzeách umenia pod vedením galerijných pedagógov. Podrobnejšie opisuje formát Malé divy odohrávajúci sa v Slovenskej národnej galérii a na základe vývinu dieťaťa vo veku 1 až 4 roky poukazuje na význam realizácie takéhoto typu programu v kultúrnych inštitúciách.