Úvod: Profesionálna autonómia sestier predstavuje dôležitý predpoklad pre nezávislé rozhodovanie, uplatňovanie profesijných kompetencií a efektívne poskytovanie ošetrovateľskej praxe. Cieľ: Analyzovať úroveň profesijnej autonómie sestier naprieč jednotlivými dimenziami ošetrovateľskej praxe. Metodika: Súbor štúdie tvorilo 143 sestier. Údaje boli zbierané pomocou skrátenej verzie štandardizovanej Dempster Practice Behaviors Scale (DPBS), ktorá pozostáva z 28 položiek v štyroch dimenziách. Zber údajov bol realizovaný prostredníctvom online dotazníka v období medzi februárom a marcom 2025. Údaje boli analyzované pomocou deskriptívnej štatistiky. Výsledky: Celkový priemerný skóre DPBS dosiahol x̄ = 1,79 (SD = 0,36), čo ukazuje na priaznivú úroveň profesionálnej autonómie. Nižšie priemerné skóre (odrážajúce vyššiu autonómiu) boli zistené v dimenziách uznanie (x̄ = 1,31) a pripravenosť (x̄ = 1,58), zatiaľ čo vyššie skóre (ukazujúce nižšiu autonómiu) boli nájdené v dimenziách zainteresovanosť (x̄ = 2,00) a aktualizácia (x̄ = 2,08). Vyššia autonómia bola prevažne spojená s osobnou zodpovednosťou a profesijnou sebadôverou, zatiaľ čo nižšia autonómia sa týkala predovšetkým organizačných aspektov praxe. Záver:** Uplatňovanie profesionálnej autonómie sestier je významne ovplyvnené pracovným prostredím. Systematická podpora nezávislého rozhodovania, jasné vymedzenie kompetencií a zníženie administratívnych bariér môžu prispieť k posilneniu autonómnej ošetrovateľskej praxe.

Schopnosť porozumieť prežívaniu a perspektíve iných osôb predstavuje významný zdroj pri zvládaní profesionálne náročných situácií, keďže umožňuje zohľadňovať názory a postoje vychádzajúce aj z externého sociálneho kontextu. Cieľom tejto štúdie bolo preskúmať existenciu signifikantných vzťahov medzi empatiou a stratégiami zvládania náročných situácií v lekárskej profesii. Zber dát prebiehal prostredníctvom štandardizovaných psychodiagnostických nástrojov DE14 a Coping Strategy Indicator (CSI), ktoré vyplnilo 145 lekárov pôsobiacich v zdravotníckych zariadeniach na území Slovenskej republiky. Výsledky poukázali na štatisticky významnú pozitívnu súvislosť medzi využívaním sociálnej opory a dimenziami empatie vnímavosť a otvorenosť, ako aj medzi stratégiou riešenia problémov a dimenziou otvorenosť. Zároveň bola identifikovaná významná negatívna korelácia medzi stratégiou vyhýbania sa a dimenziou otvorenosť.

Cieľom štúdie bolo analyzovať vzťah medzi mierou sociálnej inteligencie a preferovanými copingovými stratégiami v kontexte zvládania náročných pracovných situácií v lekárskej praxi. Výskumnú vzorku tvorili lekári pracujúci v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Boli použité štandardizované meracia nástroje MESI a CSI, prostredníctvom ktorých boli dáta spracované neparametrickou korelačou analýzou Spearmanov korelačný koeficient. Výsledky odhalili viacero štatisticky významných negatívnych vzťahov medzi sledovanými premennými. Zistené negatívne korelácie medzi stratégiou vyhľadávania sociálnej opory a všetkými faktormi sociálnej inteligencie (empatiou, manipuláciou a sociálnou iritabilitou) naznačujú, že vyššia miera sociálnych kompetencií je spojená s menšou tendenciou spoliehať sa na externé sociálne zdroje pri zvládaní záťaže. Negatívny vzťah medzi vyhýbaním sa a sociálnou iritabilitou poukazuje na možný krátkodobý regulačný efekt tejto stratégie na sociálne napätie. Zistenia podporujú teoretické poznatky o prepojení sociálnej inteligencie s adaptívnymi mechanizmami zvládania stresu, pričom podčiarkujú význam rozvoja sociálnych a emocionálnych kompetencií u zdravotníckych pracovníkov. Štúdia prináša nové údaje o vzťahu medzi sociálnou inteligenciou a copingom a má praktické implikácie pre psychologickú podporu a edukáciu v zdravotníckej praxi.

Digitálna zdravotná gramotnosť predstavuje kľúčový predpoklad efektívneho využívania digitálnych zdravotníckych služieb, najmä u seniorov, ktorá je často ohrozená digitálnym vylúčením. Príspevok sa zameriava na manažment digitálnej zdravotnej gramotnosti u seniorov ako súčasť podpory aktívneho a zdravého starnutia. Cieľom je analyzovať hlavné bariéry, ktoré seniorom bránia v používaní digitálnych technológie, nástrojov, a identifikovať efektívne manažérske prístupy k ich rozvoju. Pozornosť je venovaná úlohe zdravotníckych pracovníkov, inštitúcií, rodiny, komunity a verejných politík pri vzdelávaní seniorov v oblasti práce s digitálnymi technológiami, ako sú elektronické zdravotné záznamy, telemedicína či mobilné zdravotné aplikácie. Príspevok zdôrazňuje význam individuálne prispôsobených vzdelávacích stratégií, medziodborovej spolupráce a podpory používateľsky prístupných technológií. Príspevok poukazuje na potrebu systematického manažmentu digitálnej zdravotnej gramotnosti ako nástroja na zvyšovanie samostatnosti seniorov, zlepšovanie kvality zdravotnej starostlivosti a znižovanie nerovností v prístupe k zdravotným službám. Príspevok je súčasťou výskumu projektu KEGA č. 002KU-4/2025 Digitálna zdravotná gramotnosť seniorov z perspektívy ošetrovateľstva a fyzioterapie.

Umelá inteligencia (AI) sa stáva dôležitou súčasťou digitálnej transformácie verejných služieb vrátane sociálnej práce, pričom prináša potenciál pre zvýšenie efektivity, podporu rozhodovania a zlepšenie dostupnosti služieb, ale zároveň otvára etické a organizačné otázky. Cieľom výskumu bolo analyzovať, do akej miery individuálne a kontextové faktory sociálnych pracovníkov – vek, digitálna gramotnosť, pracovné prostredie a veková štruktúra klientely – ovplyvňujú využívanie AI a úroveň skúseností s jej aplikáciou v praxi. Výskum bol realizovaný ako kvantitatívny prierezový dizajn prostredníctvom štruktúrovaného online dotazníka na vzorke 110 sociálnych pracovníkov. Na overenie hypotéz boli použité korelačné ukazovatele, regresná analýza a t-test; pre hypotézu týkajúcu sa veku klientely bola aplikovaná deskriptívna a trendová analýza na čiastkovej vzorke 72 respondentov (bez medzigeneračnej kategórie). Výsledky potvrdili, že digitálna gramotnosť je najsilnejším prediktorom využívania AI (r = 0,76; β = 0,73) a vyšší vek sociálnych pracovníkov súvisí s nižšou mierou adopcie (r = −0,50; β = −0,07). Sociálni pracovníci v mestskom prostredí využívali AI významne častejšie ako pracovníci na vidieku (p < 0,0001). Zároveň sa preukázal výrazný negatívny trend medzi vekom klientely a úrovňou skúseností s AI (ρ = −0,56; τ = −0,46; p < 0,001), pričom pracovníci pracujúci so seniormi deklarovali najnižšie skúsenosti. Zistenia poukazujú na potrebu systematického rozvoja digitálnych a AI kompetencií v sociálnej práci, so zameraním na regióny a oblasti praxe s nižšou mierou digitalizácie, pri súčasnom rešpektovaní etických princípov ochrany dôstojnosti, autonómie a dôvernosti klientov.