Čo je zmyslom nášho života? Má náš život vôbec nejaký zmysel? Odpoveď na túto otázku hľadali už aj starogrécki filozofi ako Sokrates, Platón, Aristoteles a ďalší. Otázka zmyslu života sa prejavuje aj v kresťanstve a mnohí ho hľadajú počas svojho života. Náš život má zmysel dovtedy, kým máme pred sebou ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Život bez cieľov možno len prežívať, zmysluplný život nás však napĺňa a robí nás šťastným. Podľa V. E. Frankla zmysel života môže nájsť každý človek a je skrytý aj v nepriaznivých životných situáciách. Často ho objavujeme práve vďaka nim.

Reminiscenčná terapia je aktivizačná a validačná terapia, ktorá využíva zachovanú dlhodobú pamäť klienta a cez jeho vybaviteľné spomienky ju aktivizuje. Využíva sa u klientov s rôznymi formami demencie. Cieľom reminiscenčnej terapie je zlepšenie mentálneho stavu klienta, zlepšenie komunikácie s klientom a odstránenie alebo aspoň zmiernenie ťažkostí chorého klienta.

Napriek tomu, že si človek ciele dáva, nie vždy ich aj dosahuje. Prekážky sú prirodzenou súčasťou dosahovania cieľov. Nahromadenie viacerých prekážok môže u jedinca vyvolať stav prežívania akčnej krízy, ako významný intrapsychický konflikt či zotrvať alebo odkloniť sa z cesty k cieľu. V prípade prekážok a akčnej krízy má jedinec viacero možností ako ich prekonať. Môže zvýšiť svoje úsilie a pokračovať v dosahovaní cieľa (goal engagement), alebo má možnosť úplne sa cieľa zrieknuť, upustiť (goal disengagement), ale aj ho pozmeniť do reálnejšej, dosiahnuteľnejšie podoby – redefinovanie cieľa (goal reengagement). Je rovnako adaptívne a zdravé, reagovať na prekážky tak, že jedinec svoje úsilie zvýši, ako aj že od takého cieľa upustí, alebo ho minimálne pozmení. Špecificky náročné situácie v podobe závažného ochorenia alebo zhoršenia zdravotného stavu sú časté interferujúce premenné na ceste za osobným cieľom. Práve možnosti zrieknutia alebo redefinovania cieľa sú v oblasti zdravia pomerne nové a ponúkajú nový pohľad na špecifiká dosahovania osobných cieľov narušených vážnou diagnózou.

Príspevok sa zaoberá problematikou podpory fyziologického smútenia po perinatálnej strate. Zdôrazňuje úlohu sestier a pôrodných asistentiek v zdravom procese smútenia. Cieľom štúdie bolo zistiť mieru využívania špecifických ošetrovateľských intervencií minimalizujúcich riziko vzniku maladaptačných reakcií v súvislosti s perinatálnou stratou. Súbor tvorilo 106 sestier a pôrodných asistentek. Na zber údajov sme použili empirickú metódu dotazníka so škálovanými položkami. Škála vyjadrovala mieru využívania špecifických intervencií, pričom skóre 1 predstavovalo nikdy, 2 ojedinele, 3 niekedy a 4 takmer vždy. Zistili sme pomerne nízku mieru (priemerné skóre 2,09 = ojedinele) uplatňovania špecifických ošetrovateľských intervencií v podpore zdravého smútenia.