Abstrakt: Príspevok predstavuje a analyzuje názory F. A. von Hayeka na problém socializmu. Jeho odmietavý postoj k socializmu vyplýva z presvedčenia, že socializmus so svojou plánovanou ekonomikou je znakom neslobody a nadvlády nad jednotlivcom. To je istá „cesta do otroctva“.
Kľúčové slová: socializmus, liberalizmus, rovnosť, sloboda, spravodlivosť, cesta do otroctva, plánované hospodárstvo.
Abstract: The paper presents and analyzes the views of F. A. von Hayek of the issue of socialism. His dismissive attitude towards socialism stems from the belief that socialism with its planned economy is a sign of lack of freedom and domination over the individuals. It is a certain 'road into serfdom'.
Key words: socialism, liberalism, equality, liberty, justice, road to serfdom, planned economy.
Socializmus rozoberá Hayek z dvoch pohľadov, a to ako ideál sociálnej spravodlivosti alebo ako metódu na dosiahnutie cieľov – rovnosti a spravodlivosti. Socializmus vníma ako ideál a prostriedky na dosiahnutie cieľov nazýva kolektivizmom. Ten zahrňuje všetky typy plánovaného hospodárstva akéhokoľvek druhu. Problém socializmu je podľa Hayeka v tom, že v rámci centrálneho plánovania nepripúšťa konkurenciu, ktorá je základom pokroku v spoločnosti. Plánovanie je ochotný akceptovať iba vtedy, ak je nevyhnutné pre efektívnosť konkurencie. Odmieta ale nahradenie konkurencie plánovaním, ako sa to dialo v krajinách socialistického bloku, pretože to je „cesta do otroctva“. (1) Ponuka a dopyt, teda slobodný trh, sú nástrojom, ktorý je schopný najflexibilnejšie koordinovať činnosť v štáte a v priemysle. Hayek varuje pred monopolmi, ktoré vznikajú práve zásahom štátu a úplne zničia konkurenciu, čo sa vo finálnej fáze ukáže pre občana ako spotrebiteľa aj pre občana ako zamestnanca ako maximálne nepriaznivé a v konečnom dôsledku oberajúce o slobodu. Pri vzniku monopolu zaniká možnosť zmeny pre človeka, ktorý je nespokojný so svojimi pracovnými podmienkami, čím je zasiahnutá jeho individuálna sloboda.
Plánovanie je pre Hayeka znakom neslobody a nadvlády nad jednotlivcom, preto si všíma charakteristické črty plánovania v diktatúrach. Podľa neho väčšina plánovačov tvrdí, že plánovaniu sa nedá vyhnúť a že je to nutnosť, ku ktorej nás nútia nami neovplyvniteľné skutočnosti. Nutnosť plánovania obracajú na už vyššie spomenutú konkurenciu a vznik monopolov. Diktatúry tvrdia, že rozvoj ľudstva je taký veľký, že je stále menej vecí, ktoré dokážeme riadiť sami, a preto je plánovanie potrebné. Snažia sa dokázať, že práve monopoly dokážu vyrobiť viac tovaru pri nižšej cene.
Hoci je plánovanie nebezpečné, predsa má svoje miesto aj v demokratickej otvorenej spoločnosti. Aj tu sa totiž snažíme spoločne o „všeobecné blaho“. Tento pojem je však podľa Hayeka natoľko vágny, že nie je možné spojiť ho s určitým významom. Existuje len mechanizmus jeho dosiahnutia. Jediným riešením by podľa neho bolo vytvoriť morálny kódex a stupnicu, kde by mala každá hodnota presne určené miesto. Stupnica by mala byť natoľko široká, aby obsiahla všetky ľudské potreby. Žiadna takáto stupnica ale neexistuje a nie je možné od každého človeka žiadať, aby obsiahol celú škálu potrieb a hodnôt.
Rozdiel medzi totalitou a demokraciou vidí Hayek v dodržiavaní právnych princípov. V demokracii sú štátne orgány viazané pravidlami, ktoré sú vopred stanovené a predvídateľné, zatiaľ čo v totalite sa princípy prispôsobujú moci. Pri plánovaní dochádza k vedomej diskriminácii, pretože sú uprednostňované iba určité potreby určitých ľudí. Plánovanie určí, čo budú ľudia robiť, ktorí z nich sa budú mať dobre a ktorí nie. Preto je formálna rovnosť nezlučiteľná s materiálnou rovnosťou. Aby sa dosiahol rovnaký výsledok pre rôznych ľudí, treba s nimi zaobchádzať individuálne. Preto sa objektívna príležitosť nerovná subjektívnej šanci. Pri plánovaní sa tiež neberie ohľad na individuálne práva. Skôr prevažuje názor, že existujú len individuálne povinnosti. Okrem toho, spoločnosť a ekonomické procesy sú dnes už také zložité, že „úplne presahujú schopnosť každého plánovača alebo plánovačov pochopiť ich“. (2)
Hayek tvrdí, že socialistické zákony vlastne ani nevyhovujú koncepcii právneho štátu, pretože ich cieľom je vyvolať konkrétny stav, čím nevyhnutne narušujú súkromie jednotlivca a „nútia ľudí do nejakej konkrétnej formy sociálnej organizácie“. (3) V právnom štáte sú, na rozdiel od socialistického štátu, stanovené len isté pravidlá sociálnej hry, ktoré však neurčujú, ako má spoločnosť vyzerať. Socialista sa usiluje dosiahnuť konkrétnu podobu určitého systému, a teda musí meniť ľudí (redukovať ich na určité nástroje) a nútiť ich konať určitým spôsobom, čo je pravým opakom vlády zákona.
Priamou reakciou na vznik totalitárnych režimov, ktoré sa snažia vychádzať z princípu sociálneho štátu ako jediného prostriedku na zabezpečenie spravodlivosti a spravodlivej distribúcie v spoločnosti, je Hayekova Cesta do otroctva (1986). Smerovanie k princípom sociálneho štátu tu Hayek chápe ako „cestu do otroctva“, ktoré je vo svojom princípe nespravodlivosťou. (4)
Hayek upozorňuje tých, ktorí inklinujú k myšlienkam socializmu a veria jeho ideálom rovnosti a spravodlivosti, že v konečnom dôsledku ich tento systém uvrhne do oveľa väčšej neslobody a závislosti ako kapitalizmus, v ktorom sa nachádzajú. (5) V socializme totiž štát tým, že centrálne plánuje, vstupuje do súkromnej sféry jednotlivca, pretože tým ruší princípy rovnakého zaobchádzania pred zákonom. Okrem toho, právny systém sa tu zrúti i v inom zmysle – plánovači musia v takejto ekonomike zámerne riadiť zdroje, aby dosiahli žiadané výsledky, čo znamená, že v plánovanej ekonomike nefungujú všeobecné pravidlá tak, ako v trhovej ekonomike. Od tohto je už iba krôčik k záveru, že tam, kde neexistuje ekonomická sloboda, neexistuje ani sloboda spoločenská: „Ekonomická kontrola nie je len kontrolou istej oblasti ľudského života, ktorú možno oddeliť od ostatných: je to kontrola prostriedkov na dosiahnutie všetkých našich cieľov.“ (6)
Vo fungujúcej spoločnosti sa človek pri nespokojnosti so svojimi podmienkami môže vzdať svojej práce a nájsť si takú, ktorá viac vyhovuje jeho potrebám, čo v socialistickej spoločnosti nie je možné, pretože úlohy sú už rozdelené. Poukazuje na to, že v demokratických systémoch, akokoľvek sa zdajú nespravodlivé a ovládané ideou kapitalizmu, je vždy šanca, že sa človek svojou snahou stane bohatým. Táto vízia záleží len na ňom. Cesta jeho slobody je otvorená, na rozdiel od socialistického výkladu, ktorý vedie človeka k neslobode, v ktorej o ňom rozhodujú iní. V socializme, kde je plánovaním úplne potlačená invencia a možnosť vlastného rozvoja, sa možnosť stať sa bohatým prudko znižuje. Pri prerozdeľovaní peňazí v totalitných spoločnostiach platí zásada, že peniaze nie sú prerozdeľované podľa aktivity jednotlivých osôb, ale podľa práce, akú vykonávajú. Takže neschopný človek v dobrom odvetví bude mať vždy vyšší plat ako schopný človek v menej lukratívnom odvetví. Viac práce so sebou nenesie viac zisku, a preto neexistuje potreba viac pracovať. Na porovnanie, v konkurenčnom prostredí existuje možnosť vyniknúť nadaným jednotlivcom a motivačne to vedie k zvýšenie pracovných výkonov.
Negatívne hodnotí Hayek také charakteristické znaky socializmu, akými sú plánovanie či zrušenie súkromného vlastníctva. Nezavrhuje ciele socializmu samé osebe, kritizuje iba metódy, akými sa socializmus snaží svoje ciele dosiahnuť, pretože sa nimi popiera sloboda človeka a vzniká nespravodlivosť. Zároveň varuje pred aplikovaním určitých čiastkových mechanizmov socialistického hospodárstva do iných systémov, pretože tu existuje riziko, že tieto čiastkové mechanizmy by boli schopné modifikovať ekonomiky do neželaných rozmerov. (7) Trh je výsledkom činností mnohých ľudí, ktorí sledujú vlastné ciele a spolupracujú s ostatnými do tej miery, do akej to považujú za vzájomne výhodné. Všeobecné pravidlá, ktoré na konanie týchto ľudí dohliadajú (napr. nedotknuteľnosť majetku a zmluvy) umožňujú, aby vznikol zložitý ucelený systém. Ten je taký zložitý, že „presahuje možnosti mysle každého jednotlivca pochopiť ho“. (8) Toto je dôvod, prečo nemožno prijať argument, že spoločnosť musí byť vedome plánovaná, pretože sa stala veľmi zložitou. Avšak to, že ekonomický systém nie je centrálne riadený, ešte neznamená, že je neplánovaný. Hayek priznáva určitý stupeň plánovania, a síce plánovanie decentralizované, na úrovni individuálnej, firemnej a na úrovni viacerých centier.
Popri socializme reaguje Hayek aj na nastupujúci nacizmus, ktorý charakterizoval nacionálne – socialistickú revolúciu ako „kontrarenesanciu“. (9) Tento krok bol dôležitým pri deštrukcii civilizácie, ktorú si moderný človek budoval a ktorá bola civilizáciou individualistickou. Individualizmus však stojí v protiklade k socializmu a kolektivizmu a Hayek ho nevníma ako egoizmus, ale ako úctu k človeku, osobnosti a rešpektovanie jeho vlastných názorov, a tým aj jeho slobody. V socializme teda podľa Hayeka nie je miesto pre rešpekt ani pre slobodu človeka.
Zaujímavou je aj jeho paralela medzi komunizmom a fašizmom. Hayek hovorí, že história ukázala, že stalinizmus sa vo svojej podstate prejavil ako „superfašizmus“. Vychádza z histórie, pričom ukazuje, že mnohí nacistickí vodcovia začínali ako socialisti (napr. Mussolini, Quisling a iní) a skončili ako nacisti a fašisti. Bolo veľmi ľahké zmeniť komunistu na fašistu a naopak, pretože oba režimy mali mnoho paralel. A preto sa aj oba režimy a politické strany dostávali do vzájomných stretov, pretože sa pokúšali zaujať rovnaké mentálne typy. Pre oboch bol nepriateľom liberál starého typu. Mnoho ľudí, ktorí uznávajú ideály socializmu, by sa od neho odvrátili, keby zistili, že tento systém by zničil slobodu a že je teda populárny len pre nevedomosť vrstiev.
Keďže dnes sa usilujeme o liberálnu demokraciu nie v podobe, v ktorej fungovala v 19. storočí, ale o takú, ktorá by mala fungovať v 21. storočí, je zjavné, že demokratická spoločnosť potrebuje nové obranné štíty a nové pravidlá navrhnuté pre modernú dobu a jej problémy. Každá takáto obnova musí začať návratom k histórii, k boju za slobodu a demokraciu, ktorý začal na Západe, aby sa šíril ďalej: „Ak chceme obnoviť večné hľadanie života, slobody a šťastia, musíme predovšetkým obnoviť sily, ktoré ich vytvorili. Len vtedy, keď porozumieme minulosti slobody, môžeme pomáhať zaistiť jej budúcnosť.“ (10)
Tak, ako akcentuje Hayek, osou novej, tzv. otvorenej spoločnosti by dnes nepochybne mali byť minimálne tri dôležité inštitúcie: pravidlá súkromného majetku, čestnosti a inštitúcia rodiny. V tejto súvislosti sme zvyknutí zdôrazňovať, že máme na mysli demokratickú spoločnosť. Treba si však uvedomiť, že liberalizmus a demokraciu nemožno chápať ako synonymá, pretože je medzi nimi niekoľko rozdielov, ktoré sa dotýkajú práve významu pojmov sloboda a spravodlivosť. Liberalizmus hovorí skôr o rozsahu moci a vlády, ako sme na to poukázali v úvodných častiach, pričom demokracia hovorí skôr o tom, kto túto moc má. Liberalizmus, aj v tom ako ho prezentuje Hayek, je skôr o spôsobe zachovania slobody človeka, zabezpečenia tolerancie a spravodlivosti a obmedzenia vplyvu štátu na človeka spolu s uznaním súkromného vlastníctva. Na druhej strane demokracia je systémom inštitúcií, ktoré zabezpečujú deľbu moci, delegovanie moci a vládu ľudu. Hayek zdôrazňuje tieto rozdiely, pričom upozorňuje, že opakom demokracie je autoritarizmus a opakom liberalizmu je totalitarizmus. To znamená, že demokratická vláda môže konať podľa liberálnych princípov. To, na čom stojí a padá princíp liberalizmu, je princíp súkromného vlastníctva, ktorý je základným kameňom spravodlivosti. Je to oblasť, do ktorej nikto nesmie zasahovať.
Hayek zhrnul donucovaciu funkciu vlády do troch princípov, ktoré zasahujú slobodu jednotlivca: mier, spravodlivosť a sloboda. Aby bolo možné dosiahnuť tieto základné princípy, vláda musí byť obmedzená vo svojich možnostiach používania nástrojov moci, ktorými presadzuje zákazy do tej miery, aby boli v rovnakej miere použiteľné na všetkých členov spoločnosti. Podľa Hayeka je rovnako dôležité, aby bolo možné od všetkých členov vymáhať podiel na nákladoch spojených s ostatnými nedonucovacími službami, ktoré môže vláda na základe svojho rozhodnutia poskytnúť.
V súvislosti so socializmom upozorňuje Hayek i na prepojenú líniu osobnej a ekonomickej slobody človeka počas celej histórie a poukazuje na to, že osobná sloboda kráča ruka v ruke s ekonomickou slobodou a rozvojom. (11) Socializmus stojí proti demokracii aj vďaka tomu, že vychádza z princípov autoritarizmu. Francúzski autori, ktorí položili základy socializmu, nemali najmenšiu pochybnosť o tom, že tieto myšlienky môže presadiť len silný a autoritársky režim. Hayek poukazuje na to, že kým demokracia rozširuje ľudskú slobodu, socializmus ju obmedzuje. Obe zriadenia majú spoločné jedno – rovnosť. Kým demokracia hľadá rovnosť v slobode, socializmus v otroctve. Ako zásterku začal podľa neho socializmus používať termín „nová sloboda“, ktorý mal znamenať vymanenie sa z pút vykorisťovateľov, no v skutočnosti sa v socializme neráta s rastom ekonomickej slobody, ale s novým prerozdeľovaním bohatstva.
Zároveň tu nastáva problém, že v socializme nastúpi vždy diktátorský vodca, pretože uvedomelý proces plánovania musí byť v rukách jednotlivca na konci reťazca. Keďže by tento fakt mohol vzbudiť nálady nevôle u obyvateľov, snažia sa socialistickí plánovači ľudí presvedčiť, že sa to týka len hospodárskych otázok a zostane nám viac síl na riešenie otázok iných. Hayek ale upozorňuje, že separátne ekonomické motívy neexistujú. Vďaka slobode môžeme nakladať so svojím majetkom podľa uváženia a plniť svoje potreby a túžby. Ak plánovanie zasiahne do hospodárskej roviny, zasiahne po určitom čase do našej spotreby, majetku a slobody. Ako sám hovorí, liberalizmus nie je dokonalý, ale sloboda, ktorá s ním ide ruka v ruke, je omnoho silnejšou hodnotou než všeobecné blaho.
Hoci sa Hayekova koncepcia jednotlivca a spoločnosti môže niekedy javiť ako sporná, ako uvádza Ďuriač, „celá jeho teória vyjadrujúca slobodný rozkvet mysle je poznačená originalitou prístupu k analyzovanej interakcii. História, ale aj súčasná prax spochybňujú závery o všemohúcnosti trhu ako jediného regulátora spoločenských vzťahov, no zároveň aj potvrdzujú, že kritériom miery slobody môže byť len indivíduum.“ (12)
Akokoľvek, presvedčenie, že na ekonomický proces je možné aplikovať presné, racionálne plánovanie a že je možné využívaním existujúcich alebo modifikovaných demokratických inštitúcií tento proces riadiť, už dnes nie je také silné, ako to bolo v čase, keď Hayek písal Cestu do otroctva. Napriek tomu má toto presvedčenie aj naďalej určitý vplyv, rozšírilo sa v krajinách Západu, hoci plánovanie, ktoré je zvyčajne navrhované, nie je také rozsiahle ako to, ktoré navrhovali reformátori v prvej polovici 20. storočia. (13) „Horúci socializmus“ tej doby už schladol, ale Hayekova poznámka je do značnej miery ešte stále platná. Socializmus ako doktrína dodnes pretrváva len preto, že ľudia ešte stále veria, že ekonomické plánovanie možno realizovať v rámci demokratických inštitúcií. Uznanie ideálov socializmu a centrálneho plánovania vedie k vysokej koncentrácii moci v rukách riadiacich orgánov. Nebezpečné je to, že socialistický systém rýchlo degeneruje do systému moci, osobného svojvoľného zasahovania a nerovnakého zasahovania v rámci toho, čo zostalo z demokratického zákonodarstva. Okrem toho, centrálne plánovanie sa nikdy nemôže zastaviť len pri ekonomickej kontrole, ale musí sa rozšíriť do života spoločnosti. Ekonomická kontrola znamená úplnú kontrolu všetkého, o čo sa ľudia usilujú. Preto treba chrániť „slobodu v ekonomických vzťahoch, bez ktorej nikdy v minulosti osobná a politická sloboda neexistovala“. (14) V tejto súvislosti si dovolíme konštatovať, že prevažná väčšina poznatkov, ktoré Hayek ponúka čitateľovi na stránkach Cesty do otroctva, má nadčasový charakter, pretože vyjadruje nutné štrukturálne súvislosti, ktoré sú nezávislé od času.
Autorka: PhDr. Jarmila Jurová, PhD.
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky
Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Použitá literatúra
Butler, E.: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška. Bratislava: Inštitút liberálnych štúdií, 1996. ISBN ISBN 80-967459-8-0.
Ďuriač, M.: Friedrich August von Hayek a jeho koncepcia vzťahu indivídua a spoločnosti. In: Človek, spoločnosť, myslenie. Banská Bystrica: UMB, 2002. ISBN 80-8055-692-X.
Hayek, F. A.: Cesta do otroctví. Praha: Academia, 1990. ISBN 80-200-0264-2.
Hayek, F. A.: Economic Freedom. Cambridge, Oxford: Basil Blackwell, 1991. ISBN ISBN 0-631-17109-6.
Zakaria, F.: Budoucnost svobody. Neoliberální demokracie v USA i ve světě. Praha: Academia, 2005. ISBN 80-200-1285-0.
(1) Tejto problematike sa venuje vo svojom spise z roku 1968 Cesta do otroctva.
(2) Butler, E.: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška, s. 82.
(3) Butler, E.: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška, s. 43.
(4) Hayek, F. A.: Cesta do otroctví, s. 35.
(5) Je známy príklad, v ktorom sa poukazuje na to, že multimilionár – veľkofabrikant, ktorý dáva prácu svojim zamestnancom, má nad ich osobnými životmi oveľa menšiu moc ako najnižší úradník, ktorý disponuje donucovacou silou štátu a sám podľa ľubovôle rozhoduje, komu prácu dá a komu nie a o akú prácu pôjde.
(6) Hayek, F. A.: Cesta do otroctví, s. 68.
(7) Bližšie k tomu pozri Hayek, F. A.: Cesta do otroctví, s. 56 - 66.
(8) Butler, E.: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška, s. 83.
(9) Hayek, F. A.: Cesta do otroctví, s. 27.
(10) Zakaria, F.: Budoucnost svobody. Neoliberální demokracie v USA i ve světě, s. 34.
(11) Bližšie k ekonomickej slobode pozri Hayek, F. A.: Economic Freedom.
(12) Ďuriač, M.: Friedrich August von Hayek a jeho koncepcia vzťahu indivídua a spoločnosti, s. 108 - 109.
(13) Butler, E.: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška, s. 77.
(14) Hayek, F. A.: Cesta do otroctví, s. 10.