Tunisko je prvou arabskou krajinou, kde prebehla začiatkom minulého roka revolúcia. Tá tuniská bola v mnohých ohľadoch výnimočná. Bola prvá, trvala menej ako mesiac, prebehla bez veľkého počtu obetí a nebola taká násilná ako iné revolučné pokusy v regióne. Jazmínová revolúcia zbavila krajinu jedného z najrepresívnejších diktátorov sveta, ktorý v krajine vládol 23 rokov a efektívne obmedzil väčšinu občianskych slobôd.
Dosiahnuť podobnú zmenu a zosadiť diktátorov z čela krajiny sa podarilo aj v Egypte, Jemene a Líbyi. Povaha tuniskej revolúcie nie je zďaleka taká krvavá ako v prípade Líbye alebo násilnosťami zmietanej Sýrie. Tunisko si spomedzi spomínaných krajín drží od vypuknutia prvej revolúcie status priekopníka v budovaní demokracie. Tunisania si to uvedomujú a motivuje ich to k väčšej snahe o zmenu.
4000 nových mimovládok
Tunisko úspešne zvládlo prvé demokratické voľby a zostavilo parlament, zvolilo prezidenta, predsedu vlády, predsedu parlamentu a začalo pomaly tvoriť ústavu. Až tak pomaly, že teraz, takmer sedem mesiacov po voľbách, je zrejmé, že svoju primárnu úlohu tuniská vláda nestihne splniť. Nové voľby budú vyhlásené až po
schválení ústavy, ktorá v pôvodných plánoch mala byť pripravená do jedného roka od prvých volieb. Tunisania si pomaly zvykajú na fakt, že zmeny, ktoré očakávali tesne po revolúcií, budú trvať dlhšie, ako si pôvodne mysleli.
Občianska spoločnosť sa však v Tunisku rozvíja veľmi rýchlo. Omnoho rýchlejšie ako u nás v porevolučnom
období. Za ostatných pätnásť mesiacov vzniklo v Tunisku viac ako 4000 mimovládnych organizácií. Väčšina z nich funguje na dobrovoľníckej báze a časť z nich je už schopná financovať svoje fungovanie a aktivity. Proces demokratizácie je napriek tomu pomalý a je poznačený katastrofálnou ekonomickou situáciou, vysokou nezamestnanosťou, skorumpovaným štátnym aparátom a inými škodami, ktoré po sebe zanechal predchádzajúci režim. Práve ekonomická situácia je najzávažnejším faktorom, ktorý môže ohroziť proces demokratizácie, pretože môže vyústiť do ďalšej vlny nepokojov – podobne, ako to bolo na začiatku revolúcie v decembri 2010. Tunisanov k revolte nedotlačili demokratické požiadavky, ale túžba po dôstojnom živote a skoncovanie s triádou – policajný štát, korupcia a nezamestnanosť.
Krehký úspech
Tunisko teda potrebuje predovšetkým dve veci – zlepšenie ekonomickej situácie a vzdelávanie v oblasti budovania demokracie. Silná občianska spoločnosť môže v budúcnosti výrazne prispieť k procesu demokratizácie. S pádom diktatúry a náhlym rozvojom občianskeho sektora sa verejný aj mimovládny sektor ocitajú v podmienkach, ktoré sú úplne nové. Vláda a občianska spoločnosť si navzájom nedôverujú a nevnímajú sa ako partneri pre spoluprácu. Tunisko tiež potrebuje rozvíjať a budovať svoje kapacity najmä v oblastiach, ako je spravodlivosť, ochrana ľudských práv, dialóg medzi verejnou a občianskou sférou, občianska participácia, posilnenie postavenia žien v spoločnosti. Slovensko disponuje relatívne čerstvou transformačnou skúsenosťou, ktorú vie Tunisku odovzdať. Hoci je Tunisko doposiaľ najúspešnejšou spomedzi krajín MENA regiónu (Blízky východ a severná Afrika), napriek snahe občianskej spoločnosti a relatívne zodpovednému prístupu novej tuniskej vlády, je tento úspech krehký.
Samuel Arbe
Autor je projektový manažér PDCS
_________________________________________
Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2012. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií [2] (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk [2]