Občianske združenie SAVIO v rámci svojich projektov vysiela do Azerbajdžanu dobrovoľníkov, ktorí pôsobia v hlavnom meste Baku v centre voľno časových aktivít. SAVIO realizuje projekt v spolupráci s organizáciou Caritas a finančne ho podporuje grantový program Mládež v akcii – Európska dobrovoľnícka služba. Katarína Kružliaková a Veronika Strigáčová viedli rôzne kurzy, hodiny doučovania a krúžky pre deti zo sociálne slabších rodín v Baku takmer celý rok.
Na úvod dvakrát prečo. Prečo dobrovoľníctvo?
Veronika Strigáčová (V.S.): Pre mňa to bola túžba byť užitočná, ponúknuť svoje dary a schopnosti ďalej, a mať dobrý pocit, že môžem poslúžiť svojou existenciou.
Katarína Kružliaková (K.K.): Počas štúdia na vysokej škole som v Univerzitnom pastoračnom centre počula prednášku misionárov z Ruska a oslovila ma možnosť dobrovoľníckej práce. Misionári ma inšpirovali, chcela som zažiť niečo podobné. Navyše som študovala pedagogiku, takže som vnímala aj možnosť využiť v dobrovoľníckej práci svoje vzdelanie.
Prečo Azerbajdžan?
K.K.: Možností bolo niekoľko, ale keďže neviem po anglicky a ruský jazyk je pomerne blízky slovenskému, výber sa rýchlo zúžil. Napokon rozhodlo to, že v Azerbajdžane už pôsobia slovenskí saleziáni. Pre mňa bolo dôležité, že sa budem môcť dorozumieť.
V.S.: U mňa rozhodla náhoda. Túžila som po misii v Afrike, s tým som chodila aj na dobrovoľnícku prípravu. Lenže so záujmom o africkú misiu nás bolo veľa. Najprv mi ponúkli Rusko, keď už však bolo rozhodnuté o Katkinom umiestnení do Azerbajdžanu, potrebovali jej nájsť dvojicu a ja som túto výzvu prijala.
V Azerbajdžane ste boli takmer rok, ako sa vyvíjalo vaše vnímanie odlišného prostredia a schopnosť adaptácie naň?
V.S.: Časom sme si zvykli na výrazné kultúrne šoky a skôr sme išli do hĺbky – zisťovali sme, akí sú ľudia vo svojej podstate, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Často pre mňa bolo ťažké niektoré súvislosti prijať a pochopiť, pretože som im nerozumela. Napríklad sme stretávali ľudí, ktorí akoby boli zmierení so situáciou, v ktorej žijú, a netúžili po zmene. Nevedela som, ako im ukázať nové možnosti, ako ich motivovať k túžbe postaviť sa na vlastné nohy, keď od nich samotných iniciatíva nevychádzala.
Mali ste pocit, že by bolo lepšie nechať ich, nech si žijú, ako chcú? Ako ste riešili takúto dilemu?
V.S.: Určite to môže viesť k pocitu, že keby sme ich nechali tak, možno by sa sami snažili si pomôcť. Tým, že ich podporujeme, strácajú motiváciu pracovať a spoliehajú sa len na peniaze, ktoré majú od nás. Pomohlo nám, že sme sa o tom veľa rozprávali. Uvedomila som si, že možno nevidíme skutočné dôsledky a nevieme posúdiť, čo je pre ľudí v Azerbajdžane najlepšie.
Išli ste do Azerbajdžanu pomáhať. Nastala niekedy chvíľa, v ktorej ste cítili, že ste to skôr vy, kto dostáva viac?
K.K.: Takých momentov bolo veľmi veľa. Napríklad keď sme organizovali tábory pre deti a hrali sme sa s nimi v mori, plávali sme. Veľmi pekne vedia vyjadriť lásku, prejaviť vďaku úsmevom alebo inak. Pociťovala som vtedy hlboký zmysel našej práce.
Mladí ľudia myslia po skončení vysokej školy skôr na to, aby si našli dobrú prácu. Nie je riskantné namiesto toho na rok odísť do zahraničia?
V.S.: Ja som to vnímala skôr tak, že ak nepôjdem hneď po škole, potom už ťažko. Nastúpim do práce, zvyknem si na kolegov, na deti a už sa mi od nich bude ťažko odchádzať. Ísť hneď po škole je jedinečná príležitosť – vidieť iný svet, nabrať skúsenosti, porovnávať, a potom aj vyučovať viac zo životnej skúsenosti, než len na základe teórie, ktorú som sa naučila na vysokej škole. Viem si predstaviť, že keď budem učiť dejepis a náboženstvo,
použijem praktické príklady z Azerbajdžanu. Pomôže mi to žiakov nielen učiť, ale aj vychovávať.
Aká je po tejto skúsenosti vaša definícia dobrovoľníctva?
K.K.: Dobrovoľníctvo znamená dávať seba a to dobré, čo je v nás.
V.S.: Je to cesta vlastného rozvoja. Možno si to mladý človek neuvedomuje, ale dobrovoľníckou prácou sa veľa učíme. Zažívame veci, ktoré by sme v bežnom pracovnom prostredí nezažili, a to nám otvára nové obzory.
Daniel Dräxler
_________________________________________
Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2012. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií [2] (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk [2]