Úvod
Súčasnosť kladie nároky na široký diapazon schopností jednotlivých ľudí. V nebývalej miere a v masovom meradle sa do popredia dostala požiadavka zvyšovania schopností a kvality výkonov v rozmanitých druhoch činnosti, v komunikácii, vo vzťahoch. Je pravdepodobné, že súčasný spoločenský „tlak“ a stúpajúce požiadavky prostredia, na sociálnu a psychickú adaptáciu jednotlivcov, sa bude naďalej zosilňovať.
Táto skutočnosť vyžaduje vo zvýšenej miere rešpektovať osobnosť človeka, jej postavenie a prestíž v systéme vzťahov a činností v sociálnom prostredí. Je potrebné viac, než inokedy predtým, zaujímať sa o reálne možnosti jednotlivých osobností v rámci pripravenosti ľudí k riešeniu čoraz výraznejších protirečení medzi individuálnymi a spoločenskými, alebo skupinovými životnými záujmami. Mať na zreteli nielen pochopenie schopnosti adaptability, ale aj možností mobility a aktivizácie nových psychologických a sociálnych kompetencií človeka. V skúmaní osobnosti človeka je potrebné tiež prekonávať zjednodušené uvažovanie spôsobom redukcie človeka na fenomén púhej ľudskej existencie alebo empirickej jednotliviny.
Činiteľom socializácie ľudského jedinca je vždy spoločnosť ako systém a celok. Spoločnosť však pôsobí v socializačnom prostredí a v socializačnom procese prostredníctvom rôznych faktorov socializácie. Prostriedkami socializácie sú konkrétne sociálne skupiny - veľké, stredné, malé skupiny. A rovnako tak aj jednotliví ľudia v určitých sociálnych rolách a pozíciách, ktoré im umožňujú, alebo od nich vyžadujú vplývať na druhé osoby formálnym spôsobom – napr. učitelia, vzdelávatelia, vedúci pracovníci, kultúrni a politickí činitelia, a tiež neformálnym spôsobom – napr. rodičia, súrodenci, rovesníci, referenčné skupiny typu kamarátskych či zájmových a iných zoskupení.
Sociálne prostredie
Čo je sociálne prostredie? Spoločnosť ako celok a jednotlivé skupiny, ktoré tvoria sociálne okolie človeka? Ak sa stotožníme s názorom [3, str. 382], že „spoločnosť je organizované zoskupenie ľudí, skladajúce sa zo siete navzájom pospájaných skupín a organizácií, ktoré utvárajú spoločenskú štruktúru“, tak máme definíciu sociálneho prostredia. Pretlmočíme myšlienky uvedených autorov známej knihy Človek v spoločnosti [3, str. 350, 381] nasledovne:
- V sociálnom prostredí sa koordinácia a regulovanie činností členov sociálnych skupín dosahuje prostredníctvom systémov sociálnych pozícií a sociálnych rol.
- Spoločenská trieda, ako najvýznamnejší statusový systém významne determinuje sociálne prostredie a postavenie jednotlivca v tomto prostredí.
- V sociálnom prostredí sa vplyv na ľudí uskutočňuje tak, že spoločenská štruktúra vtláča pečať osobitosti a trvácnosti potrebám, poznaniu a medziosobným odpoveďovým charakteristikám jednotlivcov.
Rozvoj osobnosti ako sociálneho systému, t.j. rozvoj morálnych, etických kvalít, uvedomeného konania, ako aj prijaté vzory a hodnoty, sú nielen obrazom kultúrnosti správania sa osobnosti, ale významne ovplyvňujú sociálny rozvoj aj na úrovni spoločnosti. O vzťahoch človeka k prírodnej a spoločenskej realite uvažujeme v týchto troch rovinách:
- súvislosti a spojenie medzi človekom a prírodou - človek a prírodné prostredie;
- súvislosti a spojenie medzi človekom a objektmi jeho materiálnej činnosti činnosti - človek a materiálne predmetné prostredie;
- súvislosti a spojenie medzi človekom a objektmi jeho teoretickej činnosti - človek a duševné/psychické a tiež duchovné prostredie;
- súvislosti a spojenie medzi človekom a spoločnosťou - človek a sociálne prostredie.
Človek sa svojimi kvalitami realizuje v spoločnosti na rôznych úrovniach. V. S. Merlin [6] uvádza, že človek vystupuje v spoločnosti ako indivíduum charakterizované zvláštnosťami svojho temperamentu a psychických procesov; ako osobnosť charakterizovaná psychickými a sociálnymi vlastnosťami; ako sociálna skupina, a tiež ako sociálno-historická pospolitosť - národ. Riešenie akejkoľvek praktickej úlohy týkajúcej sa človeka a teda aj sociálnej deviácie, je v skutočnosti možné iba tak, že sa akceptujú somatické, psychologické, sociálne i spoločenské podmienky života jednotlivcov v ich vzájomnom prepojení.
Predstava autoreprodukcie osobnosti ako systému, podchycuje nevyhnutnú podmienku existencie fungovania, pohybu a vývinu systému osobnosti človeka. Súčasťou reprodukcie je ustavičné vyrovnávanie látkových, energetických a informačných rozdielov medzi jednotlivcom a jeho prostredím.
Uvažujúc o osobnosti v súčasných podmienkach života a v situáciách, ktoré sú výzvou pre ďalší rozvoj a prispôsobenie sa ľudí, zdá sa nám byť nevyhnutné rešpektovať skutočnosť, že [5]:
- Osobnosť je samoorganizujúca sa celostnosť. Pre osobnosť je príznačná naprogramovaná, účelová aj cieľavedomá organizácia psychiky a správania vrátane konania.
- Osobnosť je otvoreným systémom, ktorý si s okolím vymieňa informácie, látku a energiu.
- Osobnosť je systém s cieľovým správaním sa a konaním - ciele sú určované potrebami prostredia a potrebami osobnosti.
Systém osobnosti má však nielen vonkajšie prostredie, ale aj svoje vnútorné prostredie, čiže prostredie svojich podsytémov: svojej štruktúry, psychických zložiek a vzťahov. Autoregulácia osobnosti znamená nie iba udržiavanie rovnováhy medzi osobnosťou a jej vonkajším prostredím, ale aj udržiavanie rovnováhy osobnosti s jej vnútorným prostredím. Prvé sa realizuje prostredníctvom druhého.
V súvislosti s otázkou podmienok sociálnopsychickej adaptácie je treba uviesť subjektívne podmienky adaptácie jednotlivcov v sociálnom prostredí. Za subjektívnu podmienku sociálnej adaptácie ľudí považuje O. Mikšík [7, str. 21] hypotetickú štruktúru psychickej variabilnosti. Tvorí ju komplex vrodených a osvojených stratégií dynamického vyrovnávania sa so situačnými premennými, ktoré sa prejavia v pohotovosti jednotlivca k určitej forme a spôsobu reakcií. V tejto súvislosti O. Mikšík [7, str. 22] vymedzil dve formy psychickej adaptačnej variabilnosti:
- Vysoká adaptačná variabilnosť sa prejavuje v tendencii účelne odpovedať, prispôsobiť sa.
- Adaptačná rigidita - inertnosť, sa prejavuje v tendencii pridržiavať sa vlastných schém správania a neprispôsobiť sa.
Tento teoretický úvod do problematiky systému osobnosť a prostredie sme zvolili z praktického dôvodu - vedie k predstave a pochopeniu psychologického mechanizmu možnej transformácie pozitívnych i negatívnych vplyvov prostredia na osobnosť. Obsiahejšiu analýzu sme publikovali v monografii Psychológia vo vzdelávaní dospelých [5].
Sociálnopsychická adaptácia jednotlivca v prostredí
Proces sociálnopsychickej adaptácie rámcujeme na pozadí vzájomného pôsobenia a vzťahov osobnosti v sociálnom prostredí. Do vzájomného pôsobenia osobnosť nevstupuje so všetkými systémami sociálneho prostredia, ale iba s niektorými z nich. Sociálne prostredie, ktoré bolo predpokladom vzniku osobnosti, sama osobnosť reprodukuje ako svoj vlastný výsledok. To by mohlo znamenať, že osobnosť je momentom spoločnosti a spoločnosť sú momenty osobnosti. Týmto si vysvetľujeme špecifickosť sociálnosti jednotlivého človeka v závislosti od prostredia, v ktorom žije.
Adaptáciu považujeme za konštitučný aspekt vývinu organizmu, indivídua aj osobnosti. Prispôsobenie sa osobnosti konkrétnej sociálnej realite znamená zhodu s vývinovou tendenciou osobnosti, resp. s psychickým potenciálom a vývinovými úlohami. Vývinová dynamika dospieva k optimu, ak sú vytvorené potrebné podmienky. K psychologickému obsahu pojmu sociálnopsychická adaptácia sa dostaneme prostredníctvom vyjadrenia J. Charváta [2], ktorý adaptáciu pokladá za riadiaci činiteľ vývinových zmien: „Adaptáciám celkom nerozumieme. Zvyčajne sa chápu ex post, historicky, ako dôsledok evolúcie. Niekedy ich však môžeme chápať aj obrátene, ako jednu z príčin evolúcie. Biologická účelovosť adaptácií plynie zo zakódovanej pamäti druhu. Lenže u vyšších tvorov, najmä však u človeka nájdeme okrem toho skúsenosti usporené a spracované zo života indivídua. A tie majú tiež adaptívny charakter… adaptácie majú pri zmene vonkajších podmienok zaručiť trvanie indivídua…majú mu pomáhať prežiť záťaž“.
Psychologickým obsahom adaptácie je podľa nás a ďalších autorov [4], [10], zblíženie cieľov a hodnotových orientácií skupiny a jednotlivca ako člena skupiny, pretože si osvojuje normy, tradície, skupinovú kultúru, rolovú štruktúru skupiny. V súvislosti so socializáciou ľudí vymedzíme sociálnopsychickú adaptáciu nasledovne [5, str. 148]:
- Adaptácia sa považuje za jeden zo základných sociálnopsychologických mechanizmov socializácie.
- Adaptácia je pojem, ktorým sa vyjadruje dynamický proces prispôsobenia sa človeka v prostredí.
- Výsledkom procesu adaptácie je adaptovanosť jednotlivca.
Významným vkladom J. Piageta [9] do teórie adaptácie je odbornej verejnosti známe jeho odlíšenie protikladných procesov adaptácie, ktoré iba pretlmočíme:
- Proces akomodácie vedie k fungovaniu organizmu, osobnosti, subjektu v súlade s požiadavkami a vlastnosťami prostredia. Môže to byť aj formálne, vonkajšie prispôsobenie sa podmienkam, sprevádzané aj prípadným vnútorným nesúhlasom alebo protestom jednotlivca.
- V procese asimilácie dochádza k osvojeniu si, k interiorizácii vlastností prostredia a k pretváraniu týchto vlastností v súlade s potrebami organizmu, osobnosti, subjektu.
Predstavitelia interakčnej koncepcie adaptácie (Philips,1968: In [5]), skutočnosť adaptácie jednotlivca v prostredí vidia nasledovne:
- Adaptácia vyjadruje ako sa organizmus, osobnosť prispôsobuje požiadavkám špecifických situácií - to je situačná adaptácia a jej výsledkom je situačná adaptovanosť.
- Adaptácia sa vzťahuje na stabilné riešenie, vysporiadanie sa s typickými problémovými situáciami - to je všeobecná adaptácia a jej výsledkom je všeobecná adaptovanosť.
Ak zhrnieme názory spomenutých autorov, tak nám vychádza, že všeobecná adaptácia - nazvime ju generalizovaná adaptácia, a jej výsledok - nazvime ho všeobecná adaptovanosť osoby, je dôsledkom a obrazom jej zvládnutia celého radu situačných adaptácií na opakujúce sa situácie. Potom všeobecnú maladaptovanosť jednotlivca, ako výsledok jeho situačných adaptácií, v ktorých musel mobilizovať svoje obranné psychické mechanizmy, je možno prirovnať k spôsobu zvládania, angl. copingu, záťažových situácií - stresu, frustrácie, deprivácie, konfliktov.
Vzhľadom k problematike sociálnych deviácií pripomíname [1, str. 25] výskyt stresu z odlišnosti a stresu z neplnenia sociálnych očakávaní spoločnosti. Výrazná negatívna odlišnosť jednotlivca od ostatných v skupine, či v spoločnosti je nazvaná psychickou a sociálnou stigmou. Odmietanie sa deje spoločenskou „kategorizáciou“ ľudí a tieto kategórie spoločnosť akceptuje v rôznej miere. Niektorých ľudí odmieta, určité skupiny sa označia za iné, alebo deviantné, osoby z takých skupín sú málo akceptované a zvyšuje sa pravdepodobnosť ich sociálneho odmietania. Spoločenskú kategorizáciu doplníme charakteristikou normálnej adaptácie a deviantnej adaptácie [8, str. 22] v našom podaní.
Náčrt predstavy odlišnosti osôb a skupín v určitom spoločenskom celku:
- Normálna adaptácia je taký proces, ktorý má za následok adaptovanosť v typických situáciách bez patologických zmien štruktúry osobnosti a tiež bez porušenia noriem sociálnej skupiny.
- Deviantná adaptácia sú procesy adaptácie, ktoré síce vedú k uspokojeniu potrieb jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, v skupine, ale spôsob uspokojovania nie je v zhode s očakávaniami ostatných účastníkov sociálneho procesu a odkláňa sa od ich predstáv, noriem, požiadaviek.
Použitie termínu deviantný však neznamená v tomto kontexte patologické v subjektívnej rovine jednotlivca a protispoločenské v objektívnej rovine spoločnosti.
Ukazuje sa, že bude potrebné venovať ďalšiu pozornosť terminologickému vymedzeniu a výkladu pojmov deviantný a patologický, sociálne deviantný a sociálne patologický. A tak isto špecifikovať sociálne deviantné javy a sociálne patologické javy v rovine poznania i skúmania týchto javov.
V sociálnom prostredí určité správanie môže byť deviantné, t.j. odkláňa sa od prijatých noriem skupiny, ale v iných skupinách a predovšetkým z hľadiska spoločnosti ako celku, môže byť také správanie produktívne a žiaduce a naopak [8]. A. A. Nalčadžjan svoj postoj rozvádza v odlíšení nekonformnej adaptácie a novátorskej - inovačnej a tvorivej adaptácie jednotlivcov.
Na rozdiel od deviantnej adaptácie, podľa vyššie uvedeného autora, patologická adaptácia ľudského jednotlivca už vylučuje tvorivé prekonávanie prekážok v sociálnom prostredí. Je takým psychickým procesom a sociálnym správaním sa, ktoré jednotlivec uskutočňuje angažovaním patologických mechanizmov vo forme neurotického, psychotického, psychopatického syndrómu a poruchy osobnosti.
Záver
V prevencii sociálnych deviácií je dôležité brať na zreteľ tak povahu, stupeň a úroveň sociálnopsychickej adaptácie dospelých osôb, ako aj povahu sociálneho prostredia, v ktorom žijú. Dovolíme si na to upozorniť preto, lebo dospelé osoby nemožno chápať mimo a bez pochopenia vlastností a stavu konkrétneho sociálneho prostredia. Je pochopiteľné, že sociálne prostredie, sociálne deviácie i sociálne patologické spôsoby správania ľudí spolu úzko súvisia, a možno ich považovať aj za prejav dôsledkov narušenej sociálnopsychickej adaptácie dospelých.
Autorka: Prof. Doc. PhDr. Mária Machalová, CSc.
Literatúra
[1] BAČOVÁ, Viera. Stres z odlišnosti a neplnenia sociálnych očakávaní - aké sú možnosti neakceptovanej osoby? In Zvládanie psychickej záťaže a stresu. Zborník. Bratislava: MO SR, s. 25 - 28. ISBN 80-88842-31-X.
[2] CHARVÁT, Josef. Život, adaptace, stres. Praha, SZN, 1969.134 s.
[3] KRECH, D.- CRUTCHFIELD, R. S.- BALACHEY, E. L. Človek v spoločnosti. Bratislava: SAV, 1968. 632 s.
[4] LAUKOVÁ Petronela. Komunikačné zručnosti v kontexte kľúčových kompetencií. In Súčasné trendy vo vzdelávaní odbornej a laickej verejnosti v zdravotníckych disciplínach. Trnava: Trnavská univerzita, 2008. S. 27-32. ISBN 978-8082-214-9.
[5] MACHALOVÁ, Mária. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. 2. vydanie. Bratislava: Gerlach Print, 2006. 224 s. ISBN 80-89142-07-9.
[6] MERLIN,V.S. Vzaimootnošenije ijerarchičeskoj urovnej v sisteme vzaimosvjazej „čelovek-obščestvo“. In Voprosy psichologii, 1975, č.5, s. 3 - 12.
[7] MIKŠÍK, Oldřich. Interakční koncepce osobnosti. In Československá psychologie,1980, roč. 24, č.1, s. 1-30.
[8] NALČADŽJAN, A. A. Sociaľno-psichičeskaja adaptacija ličnosti. Jerevan: Izd. Armjanskoj AN. 1988. 263 s.
[9] PIAGET, Jean. Psychologie inteligence. Praha: SPN, 1970.
[10] ŠÍROVÁ, Lea. Východiská k druhom a formám sociálno-edukačného pôsobenia. In Acta Andragogica. Ed. J. Matulčík. Bratislava: Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, 2008, s. 71-80. ISBN 978-80-89142-14-9.