Negative consequences of helping profession by social workers Vykonávanie profesie sociálneho pracovníka sa často opisuje a vníma ako ideálny stav nevyhnutnej pomoci klientovi v ťažkej životnej situácii. Levická a Mrázová (2004) uvádzajú, že sociálny pracovník by sa mal zaujímať o ľudí, mal by chcieť pomáhať a mal by mať úctu k životu. Náročnosť pomáhajúcej profesie sociálnej práce vyplýva z jej osobitnej pozície vo vzťahu ku klientovi, kde súčasťou profesionálneho výkonu práce je participácia na riešení jeho problémov (Raková, Bednarek, 2015). V tejto súvislosti Barnett a Cooper (2009) uvádzajú, že pracovníci pomáhajúcich profesií sú veľmi často ohrozovaní nadmerným stresom a syndrómom vyhorenia. Poskytujú pomoc druhým, aj keď ich vnútorné a vonkajšie zdroje môžu byť preťažené. Oblasť sociálnej práce patrí z hľadiska vzniku a rozvoja syndrómu vyhorenia k najrizikovejším (Ráczová, Köverová, v tlači).

Mann (2004) dodáva, že v dôsledku intenzívnej práce s emóciami klienta, trpia pomáhajúci pracovníci tiež únavou z pomáhania v podobe sekundárnej traumy. Sekundárna trauma reprezentuje zástupnú stresujúcu skúsenosť, ktorá je výsledkom pôsobenia vyrozprávaného príbehu o traume niekým, kto ju priamo prežil (Cunningham, 2003). Taktiež na základe priamej pomoci pri stresujúcej udalosti, napríklad v podobe krízovej intervencie po hromadnej autonehode. Napriek tomu, že sociálny pracovník nie je priamo v roly obete závažnej udalosti, môže mať táto udalosť klienta na neho rovnaký dopad. Dôsledkom toho môže na sebe pociťovať prejavy sekundárnej traumy v podobe desivých snov, pocitov bezmocnosti alebo častých myšlienok na situáciu klienta.

Nadmerný stres, vyhorenie a prežívanie sekundárnej traumy majú vplyv na zdravotný stav jedinca, nastáva nárast emocionálneho vyčerpania a pocitov úzkosti (Redeke, Mahoney, 2000). Ovplyvnená môže byť celková kvalita života a súčasne aj spokojnosť v práci, výkonnosť a efektivita práce sociálnych pracovníkov.

Cieľom našej výskumnej štúdie bolo zmapovať možný výskyt negatívnych dôsledkov vykonávania pomáhajúcej práce v populácii sociálnych pracovníkov. Zamerali sme a na faktory ako je vnímaný stres, syndróm vyhorenia a sekundárna trauma. Sústredili sme sa aj na otázku, či dĺžka praxe súvisí s nárastom negatívnych dôsledkov vykonávania pomáhajúcej profesie.

Výskumný výber

Výskumný súbor pozostával zo 193 sociálnych pracovníkov zamestnaných v zariadeniach sociálnych služieb a zariadených zriadených za účelom sociálno-právnej ochrany detí a kurately. Jednotlivé zariadenia boli vyberané náhodne, na základe elektronického generovania tak, aby boli proporcionálne zastúpené sociálne zariadenia z jednotlivých krajov Slovenska. Priemerný vek respondentov bol 41,7 (SD = 9,89). Na výskume participovalo 22 mužov a 171 žien. Priemerný počet odpracovaných rokov praxe bol 12,37 (SD = 9,50).

Výskumné metódy

Na snímanie možnosti vyhorenia u sociálnych pracovníkov sme použili Maslachovej dotazník vyhorenia = MBI Maslach burnout Inventory (Maslach, Jackson, Leiter, 1996). Dotazník pozostáva z 22 položiek rozdelených do troch faktorov: emocionálne vyčerpanie MBI-EV (stav fyzického a psychického vyčerpania), depresonalizácia MBI-D (necitlivosť voči klientom) a z faktoru osobné uspokojenie MBI-OU (nepriamy ukazovateľ vyhorenia v podobe miery osobného uspokojenia s pracovnou kompetenciou a pracovným výkonom). Úlohou sociálnych pracovníkov bolo na 6-bodovej škále (0 = nikdy, 6 = denne) zakrúžkovať možnosť, ktorá ich najviac vystihuje, napr.: „Celodenná práca s ľuďmi je pre mňa skutočne namáhavá“. Vnútorná konzistencia pre faktor vyčerpanie bola 0,83, pre faktor depersonalizácia 0,85 a pre položky osobného uspokojenia 0,75.

Na hodnotenie vnímaného stresu sme použili 10 položkovú škálu Vnímanie stresu = PSS Perceived Stress Scale (Cohen, Kamarck, Mermelstein, 1983), ktorá je zameraná na globálne subjektívne hodnotenie vplyvu stresu a neočakávaných udalostí na jedinca v priebehu posledného mesiaca na 5-bodovej škále. Napr.: „Ako často ste sa v priebehu posledného mesiaca cítili vystresovaný?“. Vnútorná konzistencia položiek, Cronbachova alfa, bola 0,73.

Na posúdenie prežívania sekundárnej traumy sme použili dotazník Profesionálnej kvality života = PROQoL, Professional quality of life scale (Stamm, 2010), konkrétne jeden z jeho faktorov a to sekundárny traumatický stres PROQoL-STS. Úlohou respondenta bolo na 5 bodovej škále (0 = nikdy, 5 = veľmi často) v 10 položkách ohodnotiť, ako často v priebehu posledného mesiaca zažil príznaky sekundárnej traumy, napr.: „Príliš sa zamestnávam myšlienkami na ľudí, ktorým pomáham“. Vnútorná konzistencia položiek vo faktore sekundárny traumatický stres bola 0,85.

Výsledky výskumu

Hodnoty priemerného výskytu negatívnych javov pomáhania u oslovených sociálnych pracovníkov sú opísané v tabuľke 1. Priemerná úroveň emocionálneho vyčerpania posudzovaná MBI dotazníkom MBI-EV bola 19,98 (SD = 11,27), priemerná hodnota depersonalizácie, MBI-D bola 4,94 (SD = 4,7) a priemerná hodnota osobného uspokojenia bola MBI-OU 34,36 (SD=7,6). Celková priemerná hodnota vyhorenia 38,56 (SD=17,8). Priemerná úroveň vnímaného stresu v celom výskumnom výbere bola 25,9 (SD = 5,25). Priemerná hodnota sekundárnej traumy 21,57 (SD = 5).

Tabuľka 1 Priemerné hodnoty výskytu negatívnych javov u sociálnych pracovníkov

Sledovali sme vzťah dĺžky praxe a výskytu negatívnych javov spojených s vykonávaním profesie sociálnej práce (tabuľka 2). Tento vzťah sme zistili len u sekundárneho traumatického stresu a faktoru vyhorenia MBI-osobné uspokojenie. Konkrétne bola zistená pozitívna, slabá a signifikantná korelácia medzi dĺžkou praxe a sekundárnou traumou (rs = 0,15, p = 0,04). Tiež sa ukázalo, že s narastajúcim počtom odpracovaných rokov stúpa aj miera osobného uspokojenia (rs = 0,16, p = 0,03).

Vzťah dĺžky praxe a osobného uspokojenia nás zaujal, a preto sme hlbšie preskúmali aj možný vzťah veku sociálneho pracovníka a miery MBI-osobného uspokojenia (tabuľka 2). Zistili sme, že korelácia veku a MBI-osobného uspokojenia je takisto signifikantná, pričom je silnejšia, ako pri dĺžke praxe (rs = 0,22, p = 0,002).

Tabuľka 2 Spearmanova korelácia dĺžky praxe s výskytom negatívnych javov

*p < 0,05 **p < 0,01

Pri grafickom zobrazení údajov o výskyte emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a sekundárnej traumy v priebehu odpracovaných rokov si môžeme všimnúť, že ich priemerná hodnota v závislosti od dĺžky praxe kolíše (graf 1, graf 2, graf 3). V grafe 1 vidíme, že emocionálne vyčerpanie je pomerne kritické do troch rokov praxe a opätovne môže stúpať po 20 rokoch praxe. Podobne je to aj so sekundárnou traumou, ktorá je na grafe zvýšená v prvých piatich rokoch praxe, a opätovne sa zvyšuje po 20-25 rokoch pomáhania (graf 3). Obdobie od 5 do 20 rokov praxe môže byť vo výskyte negatívnych javov plynúcich z pomáhania miernejšie.

Graf 1 Priemerné hodnoty emocionálneho vyčerpania vyčerpania v priebehu narastajúcej praxe

Graf 2 Priemerné hodnoty depersonalizácie v priebehu narastajúcej praxe

Graf 3 Priemerné hodnoty sekundárnej traumy v priebehu narastajúcej praxe

Diskusia a záver

Výsledky ukazujú, že oslovení sociálni pracovníci uvádzajú zvýšenú mieru vnímaného stresu a záťaže. Sociálni pracovníci okrem toho prežívajú priemernú mieru sekundárneho traumatického stresu, avšak s narastujícim počtom odpracovaných rokov sa ohrozenie sekundárnou traumou zvyšuje. Vychádzajúc z výsledkov môžeme povedať aj to, že miera sekundárneho stresu v priebehu dĺžky odpracovaných rokov pravdepodobne kolíše, vyskytujú sa isté kritické obdobia, kedy by pracovník mohol byť náchylnejší na rozvoj sukundárnej traumy. Takýmto obdobím by mohlo byť práve prvých 3-5 rokov práce v pomáhajúcej profesii.

Za zaujímavé zistenie pokladáme vzrastajúcu mieru osobného uspokojenia (MBI-OU) s dĺžkou praxe, ale najmä so zvyšujúcim sa vekom sociálneho pracovníka. Osobné uspokojenie (MBI – OU) hovorí o vnímanej kompetencii riešiť problémy klientov a pozitívne ovplyvňovať ich život. Celková miera osobného uspokojenia je nadrpiemerná, čo je v prípade ohrozenia vyhorením veľmi dobrý ukazovaľ. To potvrdzuje aj znížená miera nezáujmu o klienta v podobe depersonalizácie. Okrem toho bolo zistené, že sociálni pracovníci prežívajú zníženú mieru emocionálneho vyčerpania a práve naopak, hodnotia, že majú dostatok síl na výkon svojej profesie.

V ohrození syndrómu vyhorenia sú však mladí sociálni pracovníci s praxou do päť rokov, ktorí výkazujú vysoké hodnoty depersonalizácie a emocionálneho vyčerpania. Naopak, obdobie od 5 do 20 rokov praxe sa ukazuje vo výskyte negatívnych javov plynúcich z pomáhania ako pomerne pokojné.

Možno konštatovať, že miera negatívnych javov v priebehu pracovného života kolíše, a objavujú sa určité kritické obdobia. Sociálni pracovníci sú ohrození najmä zvýšenou hladinou stresu a záťaže, pričom s narastajúcou praxou stúpa aj zraniteľnosť sekundárnou traumou v podobe intenzívneho prežívania traumatickej udalosti klienta ako svojej vlastnej. Na druhú stranu vekom a narastajúcou praxou narastá aj miera osobného uspokojenia, pocit kompetencie a zmyslu práce sociálneho pracovníka. Malach, Jackson (1981) vypracovali normy na hodnotenie miery vyhorenia. Na základe nich naše výsledky potvrdili všeobecne nízku mieru ohrozenia syntrómom vyhorenia u sociálych pracovníkov. Je možné, že práve zvyšujúca sa prax, vek a viera sociálnych pracovníkov v svoju odbornosť a pracovné kompetencie úspešne pomôcť klientovi tvoria účinný faktor ochrany pred vyhorením. Prekvapujúco náchylnejší na dopad negatívnych javov z pomáhania sú najmä mladí sociálni pracovníci s praxou do päť rokov. To môže súvisieť s ich nenaplnenými očakávaniami, či s nečakanými záťažovými situáciami plynúcimi z povolania. Mladý sociálny pracovník sa pravdepodobne buď naučí novým stratégiám zvládania záťaže, alebo je možné, že opúšťa túto prácu. Je pravdepodobné, že v tejto profesii následne ostávajú práve tí, ktorí v pomáhajúcej práci nachádzajú osobné uspokojenie.

Autori: Mgr. Monika Hricová, PhD. , Mgr. Jana NEZKUSILOVÁ, Doc. PhDr. Margita MESÁROŠOVÁ, CSc. Zoznam bibliografických odkazov

BARNETT, J.E., COOPER, N. 2009. Creating a Culture of Self-Care. In Clinical Psychology: Science and Practice. ISSN 1468-2850, 2009, 16, 16-20.

COHEN, S. - KAMARCK, T. - MERMELSTEIN, R. 1983. A global measure of perceived stress. In Journal of Health and Social Behavior. ISSN 2150-6000, 1983, 24, 386-396.

CUNNIGHAM, M. 2003. Impact of trauma work on social work clinicians Empirical findings. In Social work. ISSN 1545-6846, 2003, 48, 4, 451-459.

MANN, S. 2004. ‘People-work’: Emotion management, stress and coping. In British Journal of Guidance & Counselling. ISSN 0306-9885, 2004, 32, 205–221.

MASLACH, C. – JACKSON, S. E. 1981. The measurement of burn-out. In Journal of Occupational Behaviour. ISSN 0142-2774, 1981, 2, 2, 99-113.

MASLACH, C.- JACKSON, S. E. - LEITER, M. P. 1996. Maslach Burnout Inventory Manual 3 rd edition. California: Consulting Psychologists Press. 1996. 86 s.

RÁCZOVÁ, B. – KÖVEROVÁ. M. v tlači. Selected Psychological Aspects of Professional Helping. In Človek a spoločnosť. ISSN 1335-3608, v tlači.

RADEKE, J. T. - MAHONEY, M. J. 2000. Comparing the personal lives of psychotherapists and research psychologists. In Professional Psychology: Research and Practice. ISSN 0735-7028, 2000, 31, 82–84.

RAKOVÁ, J. - BEDNAREK, A. 2015. Postavenie sociálneho pracovníka v zdravotníckych zariadeniach. In Pribišová, E., Beňo, P., Šramka, M. (eds.) Nové trendy v súčasnom zdravotníctve. Bratislava: Samosato s.r.o., 2015. ISBN 978-80-89464-29-6, s. 46-54.

STAMM, B.H. 2010. The Concise ProQOL Manual, 2nd Ed. Pocatello, ID: ProQOL.org, 2010. 78 s.