„Keď som prvýkrát v správach videla tragédiu na Haiti, moja prvá myšlienka bola, že ak by sa organizovala akcia na pomoc zraneným, šla by som hneď. Môj sen sa splnil, oslovil ma kolega z práce, či by som nešla s Magna Deti v núdzi. Súhlasila som okamžite. Odlet za tri dni.
Je deň D, ocitli sme sa na Haiti. Večerné stavanie stanu, rozloženie vecí a prvá noc v exotickom prostredí. Ráno prišiel šofér a my nachystaní a zbalení sme nasadli na korbu auta a sledovali cestu do nemocnice.
Nastalo ticho. V nemom úžase sme všetci sledovali to nešťastie, ktoré postihlo túto chudobnú krajinu.
Doteraz som si myslela, že ja mám problémy. Ale tu sa všetky moje problémy a starosti skončili. Toto sú starosti. Toto sú problémy. Toto je nešťastie.
Prišli sme pred nemocnicu a šok bol ešte väčší. Pred budovou bol nekonečný rad stanov plných pacientov, bolesti, kriku a plaču. V každom z tých stanov ležali traja až štyria pacienti. Tím ošetrovateľov sa nad nimi skláňal, preväzovali im rany. Bol tam neuveriteľný zápach.
Vošli sme do nemocnice a tam ďalší šok. Obrovský dvor plný ľudí, ktorí čakali na lekárov a sestry, aby ich ošetrili.
Americký tím lekárov a sestier nám vysvetľoval za pochodu po nemocnici ako to tam funguje, kde sú sály, izby pacientov, lekárska izba, ako má každý zadelenú prácu a vlastne ako to „nefunguje“.
Žiadny systém, žiadny poriadny šéf, ktorý by to riadil. Pochopili sme, že robotu si musíme nájsť, no nebolo ju treba dlho hľadať. V tejto polozrúcanej nemocnici bola všade. Naša práca sa začala ošetrovaním a preväzovaním rán na centrálnom príjme. Prišla prvá amputácia dolnej končatiny. Každým dňom pribúdali pacienti, či už na preväzy alebo nové úrazy, zlomeniny. Pacienti, ktorých sme operovali, prišli na kontrolu. Deti, dospelí aj starci. Títo ľudia, ktorým som sa dennodenne pozerala do očí niesli toto nešťastie lepšie ako ja. Po čase som zistila, že im začínam rozumieť. „Prežili“. Všetci sme mali radosť z toho, že im môžeme aspoň takto pomôcť, že sme tu pre nich.
Za 16 dní som prežila chvíle, kde sa moje emócie striedali ako krivka EKG. Raz hore, raz dole. Raz šťastná, raz nešťastná.
Našla som pred nemocnicou pohodené dieťatko, ktoré bolo podvyživené a polomŕtve. Každý deň som videla pred nemocnicou stáť deti a žobrať o jedlo, o ktoré sa boli ochotné aj pobiť. Nedá sa zabudnúť na iskru v ich očiach, keď jedlo dostali. Nezabudnem na prekladateľa. Každé ráno nás čakal s úsmevom na tvári. Každé ráno mal pacientov zoradených podľa poradia a vedel presne povedať, s čím kto prišiel. Radosť s ním pracovať.
Môj najsmutnejší a najhorší deň bol posledný pondelok v práci. Bol rozlúčkový. Lúčili sme sa s ľuďmi, s ktorými sme sa denne stretávali. Plakali sme my, plakali oni.
Za týchto 16 dní som prežila chvíle, aké som neprežila za celý život. Na Haiti nikdy nezabudnem.
Autorka pracovala v humanitárnej misii Magna Deti v núdzi na Haiti.
Blogy pracovníkov Magna nájdete na http://www.magna.sk, sekcia Hlasy z terénu.
_________________________________________
Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2010. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk
Verzia pre tlač
