José L. García Paneque: Chcem sa vrátiť na Kubu a pracovať

nov 24 2011

José Luis García Paneque bol pre svoje názory sedem rokov väzňom na „ostrove slobody“. Špecialista na úrazovú chirurgiu pracoval v nemocnici kubánskom meste Las Tunas, kým ho nevyhodili. V roku 1998 totiž začal robiť pre tlačovú agentúru Libertad (Sloboda) a neskôr sa stal jej riaditeľom. Počas „čiernej jari“ v marci 2003 ho zatkli a odsúdili na 24 rokov väzenia. Spolu s ďalšími 52 väzňami ho vlani v lete prepustili a vyhostili do Španielska. Stretli sme sa v novembri 2010 na Slovensku, počas festivalu Jeden svet, ktorý každoročne organizuje občianske združenie Človek v ohrození.

Raz ste povedali, že chcete byť tlmočníkom toho, čo sa na Kube deje. Aká je teda Kuba?
Začnem tým, čo hovorí vláda. Fidel Castro v rozhovore s americkým novinárom povedal, že kubánsky ekonomický a politický model je neudržateľný. A hoci sa potom snažil tieto slová poopraviť, je zjavné, že situáciu si takto vyhodnotila samotná vláda. Režim tiež oznámil, že musí prepustiť viac ako pol milióna štátnych zamestnancov. To sú slová vlády. To, čo vláda nepovedala, je stav, v akom sú „výkladné skrine" režimu - zdravotnícky systém a školstvo. V zdravotníctve majú prepustiť približne tretinu z pol milióna ľudí zamestnaných v tomto sektore. Nehovoriac o tom, že chýbajú lieky a materiál.

José Luis García Paneque  na festivale Jeden svet  2010. : Foto: Archív o. z. Človek v ohrozeníJosé Luis García Paneque na festivale Jeden svet 2010. : Foto: Archív o. z. Človek v ohrození

A školstvo?
Aj tento sektor reštrukturalizujú. Školy na vidieku zatvárajú, vláda si ich prevádzku nemôže dovoliť. V tomto sektore nie je prezamestnanosť, skôr naopak. Platy sú slabé. Nedostatok učiteľov sa režim snaží riešiť systémom zrýchleného vzdelávania na prípravu učiteľov. Učiteľov chce vyškoliť za rok.

Vyzerá to akoby bol režim na spadnutie.
Pred 50 rokmi bola Kuba hlavným exportérom cukru pre celý socialistický tábor. V krajine bolo asi 150 centrál na spracovanie cukru. Kuba exportovala 8,5 milióna ton cukru ročne. Teraz ich funguje 35 a ledva to vystačí na pokrytie domácej spotreby. Z Kuby, niekdajšieho vývozcu cukru, sa stal dovozca. Cukor sa dováža z Brazílie a káva z Ekvádoru. Nerástol ani turistický ruch, a to aj napriek tomu, že Kuba je turistickým rajom. Kuba má vážny obchodný deficit, je v hlbokej ekonomickej kríze. Vývoz závisí od toho ako nakupuje Čína a Venezuela, dôležité sú vzťahy s Ruskom, EÚ a tiež Iránom. Oficiálne je na Kube 2 - 3-percentná nezamestnanosť, v skutočnosti je to asi 30%.

Ako sa chce vláda vysporiadať s krízou?
Vo februári 2009 Raúl Castro musel uznať, že viac ako milión obyvateľov Kuby, teda pätinu práceschopného obyvateľstva v nasledujúcich troch rokoch prepustia, pretože ich nebudú môcť ďalej zamestnávať. Urobili sa škrty v rozpočte na zníženie deficitu, ale to práve v tých častiach, ktoré nepovažujem za vhodné - v sociálnom sektore. Nedávno udelili 172 živností. Nastalo isté prerozdelenie pôdy. Je tu snaha zlepšiť ekonomický model, ale ten model sa nedá zlepšiť len takto.

Vyzerá to ako snaha o zmenu.
Mohlo by to vyzerať ako znak otvorenia sa Kuby, ale vláda povedala, že nebude vracať majetky. A kto dá investorom záruku, že im kapitál raz nevezmú? Preto investori neprichádzajú. Ani dohody so zahraničnými spoločnosťami sa zo strany vlády nedodržiavajú. Na Kube je 11 miliónov obyvateľov, ale chýba dopyt. Kubánci nie sú dobrí spotrebitelia, nemajú za čo nakupovať. Tých 50 rokov plánovej ekonomiky je dôkazom toho, že nefunguje.

Koľko teda dávate „boľševikovi"?
Závisí od nás, občanov, aby sme sa zhodli na spoločenskom dialógu a s podporou občianskej spoločnosti na tom, čo chceme dosiahnuť a aká by mala byť ďalšia cesta pre Kubu. V žiadnom prípade nechceme, aby došlo k násiliu, štátnemu prevratu. Taká zmena by nebola dobrá. Tieto režimy sú nepredvídateľné, nevieme ako budú reagovať. Nechceme krviprelievanie. Nechceme, aby obyvatelia Kuby ešte viac trpeli. Chceme sa tiež vyhnúť tomu, aby to dopadlo ako v Poľsku, keď prišiel k moci generál Jaruzelski.

Kto je hybnou silou zmeny na Kube?
Opozičné politické strany, ktoré napriek tomu, že sú rozdelené, opäť začínajú spolupracovať. Dala sa dokopy kubánska platforma opozičných síl, ktorú v roku 1995 zničila vláda tým, že uväznila jej hlavných aktérov. Tieto skupiny budú tie, ktoré prinesú zmenu. Ale aj ľudia, ktorí sú teraz uväznení i tí, čo žijú na Kube i v exile. Politológovia, sociológovia, ekonómovia. To sú nositelia zmeny a môžu byť alternatívou vláde. Celá kubánska spoločnosť sa musí od základov reštrukturalizovať, počnúc prijatím novej ústavy. Moc musí byť participatívna, nie výlučná ako teraz, keď možno voliť len jednu - komunistickú - stranu.

Medzi tými, ktorých režim pred ôsmimi rokmi uväznil, ste boli aj vy. Prečo podľa vás teraz súhlasil s prepustením 52 väzňov výmenou za to, že odídete z Kuby?
Režimu sa nepodarilo vyriešiť krízu, ktorej čelí, tak sa snaží robiť iné kroky. Jedným z nich je to, že nás vyhostili. Chcú si zlepšiť obraz vo svete. Potrebujú, aby to západ uznal, aby sa udržali čo najdlhšie. Určite to nie je preto, že by chceli pomôcť obyvateľstvu. Stále sú tam ľudia, ktorým režim vyhovuje, prípadne sú vo vládnych štruktúrach. Funguje aparát štátnej polície a tajnej služby. Dôkazom toho je aj to, že i niektorí pohlavári režimu boli zo dňa na deň degradovaní, niektorých uväznili.

Kedy predpokladáte váš návrat na Kubu?
Z Kuby som odišiel s povolením kubánskej vlády s pasom, v ktorom je napísané: povolenie na definitívny odchod. To znamená, že kým tam bude tento režim, nemôžem sa vrátiť. Na odchod z Kuby som mal len zopár hodín. Dvadsaťštyri hodín medzi väzením a odchodom do Španielska. Nejde o to, že nechceme ísť späť domov, ale nechcú nám to dovoliť. Som lekár a chcem slúžiť mojej krajine. Neašpirujem na nejakú funkciu, chcem pracovať - liečiť doma, na Kube. To najhoršie, čo sa mi môže stať, je, že sa už nikdy nebudem môcť vrátiť domov.

Ako by ste sa vysporiadali s tými, ktorí vás uväznili a vyhostili?
Ak by režim padol, určite by som bol proti tomu, ak by chcel niekto vyhostiť niekdajších komunistov. Aj oni sú Kubánci a musíme sa naučiť spolu žiť. Som za to, aby tí, čo sa narodili v tejto krajine, v nej mohli žiť. Pokiaľ viem ani vy ste po páde režimu nehodili bývalých komunistov do rieky.

Nehodili. Ale minulosť presahuje do prítomnosti a občas sa prejaví v politických či ekonomických súvislostiach.
Nechcem, aby sa stalo to, čo v Rusku, kde sú takéto sily a bývalí členovia tajnej služby pri moci. A hoci som strávil vo väzení viac ako sedem rokov, k tým, čo ma uväznili, necítim nenávisť. Naozaj si myslím, že nájdeme konsenzus, dohodneme sa a budeme žiť v harmónii. Kritizujeme vládu a chceme, aby to bolo možné bez hrozby uväznenia. Kuba bude demokratická vtedy, keď sa bude môcť postaviť na námestia, kričať a hovoriť to, čo chce.

Ako by mala voči Kube postupovať EÚ a v rámci nej Slovensko?
EÚ by mala vytrvať v spoločnej pozícii voči Kube. Tá obhajuje ľudské práva Kubáncov a po jednotlivých krokoch upravuje vzťahy s režimom. Zároveň je dôležité pomôcť vzdelávaniu ľudí na Kube. Po vyše polstoročí obmedzení treba ľudí znova vzdelávať, pretože hocijaká zmena vyvolá medzi nimi neistotu. Nie je to jednoduché. Napríklad 50 rokov sme mali prídelové lístky a vláda teraz oznámila, že už nebudú. Viete si predstaviť, akú neistotu to vyvoláva najmä u starších občanov. Ľudia sú zmätení a boja sa.

Aké sú vaše osobné plány do budúcnosti?
Nemám teraz inú alternatívu ako zostať v Španielsku. Chcem sa dať do poriadku, môj zdravotný stav sa vo väzení zhoršil. Chcem tiež dosiahnuť uznanie kvalifikácie a začať pracovať. A chcem pokračovať v boji a byť v kontakte s Kubou. Týmito rukami chcem uživiť rodinu a zároveň mám morálny záväzok vrátiť sa a tými istými rukami pomáhať kubánskemu ľudu. Nechcem sa stať politikom. Chcem pracovať ako lekár.

Spomínate zlý zdravotný stav. Mučili vás?
Bol som odsúdený na 24 rokov a prvé dva roky som strávil na samotke. Žil som v priestore s rozlohou tri metre štvorcové, kde bol len turecký záchod, lavór s vodou a posteľ. Ani človek, ktorý nosil jedlo, nemohol so mnou prehovoriť. Je to najnehumánnejší spôsob trestu. Stratíte úplný kontakt so spoločnosťou, stanete sa zvieraťom. A úrady vedia, že je to spôsob ako vás zlomiť. Ak sa im nepodarí takto, skúšajú to cez rodinu. Väzňa sa snažia oddeliť od rodiny. Dva roky som bol na samotke, potom v nemocnici a neskôr v iných celách, kde to síce nebolo také zlé, ale zdravotný stav po našom prepustení bol alarmujúci. Vidno to na fotkách po príchode do Španielska.

V Španielsku to musel byť šok.
Bol to obrovský šok. Po siedmich rokoch väzenia som sa ocitol v úplne inom prostredí. Cítim sa akoby som bol vytrhnutý z koreňov. Ani po štyroch mesiacoch v Španielsku nedokážem ísť napríklad kupovať do supermarketu. Bolí ma z toho hlava. Je tam toľko vecí, 15 druhov mlieka. Točí sa mi z toho hlava, neviem sa zorientovať. Takto som si tiež uvedomil ako vlastne žije náš národ. Bude veľmi dlho trvať, kým sa priblížime k európskemu štandardu.

Daniela Balážová

Informáciami k vlastným názorom
V kubánskych väzniciach je stále viac ako 100 politických väzňov. Občianske združenie Človek v ohrození v reakcii na masové zatýkanie kubánskych disidentov a aktivistov (tzv. čierna jar) podporovalo v rokoch 2003 – 2009 rodiny politických väzňov z verejnej zbierky, ktorú vyhlásilo v spolupráci s Nadáciou Pontis. Teraz sa združenie snaží podporiť šírenie informácií cez neformálny vzdelávací sektor. Centrá neformálneho vzdelávania fungujú ako záujmové krúžky po škole, kde sa deti a mladí ľudia učia diskutovať na rôzne témy ako je životné prostredie, zdravie, ľudské práva. Tiež sa učia po anglicky a pracovať s počítačom. Krúžky sú zamerané na rozvoj kritického myslenia, schopnosť analyzovať informácie, vytvárať si vlastné názory a diskutovať. Všetky oficiálne médiá sú totiž štátne a cenzurované, internet nie je bežných ľudí dostupný a učebnice sú plné propagandy.

Slovenskí experti v spolupráci s nezávislými kubánskymi učiteľmi pripravujú aj príručky o globálnych témach, ktoré nie sú súčasťou miestnych učebníc. Združenie tiež distribuuje knihy a dokumentárne filmy, ku ktorým sa obyvatelia nemôžu dostať, ale aj USB kľúče s DVD nosičmi, ktoré pomáhajú zabezpečiť chod centier a šíriť informácie a materiály prinesené z Európy. Podporujú aj nezávislé knižnice, ktoré sústreďujú a požičiavajú verejnosti zakázané či ťažko dostupné knihy – faktografické knihy aj beletriu od zakázaných autorov.
(vac)

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jeseň 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk

Celé číslo časopisu Rozvojová pomoc - jeseň 2011 v PDF