Sociálny pracovník v zariadení pre seniorov

jan 2 2011
Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Social worker in the house for seniors

Abstrakt
Vedomosti sociálneho pracovníka vychádzajú z interdisciplinárneho poňatia sociálnej práce, z filozofického, psychologického, sociologického, etického, politického, právneho, ekonomického a iných prístupov. Sociálny pracovník k svojej činnosti potrebuje mať poznatky o konkrétnej spoločnosti. Musí ju poznať, rozumieť koncepcii vývoja spoločnosti, mať vlastný názor na vývojové trendy spoločnosti. Potrebuje poznať medzinárodné dokumenty, dohovory, ktoré Slovenská republika prijala, zákonodarstvo, na základe ktorého spoločnosť existuje a celú sieť starostlivosti o človeka. Musí dokonale poznať miesto, úlohy a perspektívy sociálnej politiky a sociálnej práce a na profesionálnej úrovni zvládnuť komunikáciu s jednotlivcom, skupinou a komunitou.
Kľúčové slová
Sociálny pracovník, etika, klient, senior, zariadenie pre seniorov.

Abstract
Knowledge of social workers based on the idea of interdisciplinary social work, from philosophical, psychological, sociological, ethical, political, legal, economic and other approaches. Social worker for their activities needs to have knowledge about a particular company. It must know, understand the concept of development, have their own view of the developments. Needs to know the international instruments, conventions Slovak Republic has adopted legislation under which the company exists and care whole network of people. Must perfectly know the place, role and perspectives of social policy and social work at the professional level and handle communication with individuals, groups and communities.
Key words
Social worker, ethics, client, senior facility for seniors.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov stanovila podmienky podmieňujúce výkon profesie sociálna práca, medzi ktoré zaradila:

  • sociálny pracovník má ukončené minimálne 3-ročné pomaturitné vzdelanie v oblasti sociálnej práce (v našich podmienkach – titul bakalára sociálnej práce) alebo k tomu má ukončené aj magisterské vzdelanie v oblasti sociálnej práce (2-ročné);
  • má záujem o celoživotné vzdelávanie;
  • dosiahol minimálny vek 21 rokov potrebný pre začiatok výkonu praxe;
  • spĺňa osobnostné požiadavky kladené na neho ako sú napr. morálna bezúhonnosť, mlčanlivosť, dôveryhodnosť a pod.;
  • disponuje požadovanou úrovňou všeobecných a odborných špecializovaných vedomostí, sociálnych zručností. (Levická, 2004)

Sociálny pracovník svojou činnosťou pomáha zlepšovať životnú funkčnosť jednotlivca, skupiny, komunity tým, že prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré sú takémuto riešeniu potrebné. Tým činnosť sociálneho pracovníka prispieva:

  • k zlepšeniu sociálnych vzťahov v sociálnom prostredí sociálne núdznych,
  • nabáda jednotlivca k správnym postojom k životu a spoločensky vhodným spôsobom správania,
  • učí jednotlivcov rozvíjať a zlepšovať ich schopnosť riešiť problémy,
  • vychováva jednotlivcov k pocitu zodpovednosti za vlastnú sociálnu situáciu. (Sociálne poradenstvo, 1998)

Osobnosť sociálneho pracovníka

Osobnosť sociálneho pracovníka sa prirodzene prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami, v ktorých nesmie chýbať humánnosť, schopnosť pracovať v tíme, schopnosť sebainštrumentalizácie, iniciatívnosť a dynamičnosť, morálna integrita, sociálne cítenie. Predstavy o tom, aká by mala byť osobnosť sociálneho pracovníka sú obsiahnuté aj v Etickom kódexe sociálneho pracovníka, v ktorom sú zahrnuté nasledovné požiadavky:

  • spravodlivosť,
  • zodpovednosť,
  • dôveryhodnosť,
  • morálna bezúhonnosť,
  • zdvorilosť,
  • úcta a slušnosť,
  • rešpektovanie súkromia a pod.

Jednou zo základných vlastností sociálneho pracovníka je humánnosť, z čoho vyplýva, že:
1. sociálny pracovník má záujem o ľudí, o ich individuálne osudy a problémy,
2. sociálny pracovník chce pomáhať,
3. má úctu k životu. (Levická, Mrázová 2004)

V osobnostnej výbave by nemali chýbať iniciatíva a dynamičnosť. V poslednom čase sa sociálna práca zameriava na preventívne činnosti, medzi ktoré patrí aj vyhľadávanie klientov, teda osôb potrebujúcich pomoc sociálneho pracovníka. Bez iniciatívy by sociálny pracovník nemohol pracovať v oblasti prevencie a tiež by vo svojich konkrétnych praktických činnostiach nehľadal ani nové metodické postupy. Dynamičnosť a iniciatívnosť sú teda vlastnosti, ktoré pomáhajú sociálnemu pracovníkovi hľadať nové možnosti riešenia klientových problémov.

K zásadným požiadavkám kladených na sociálneho pracovníka určite patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu. Sociálne konanie, sociálna cítenie či sociálna orientácia sú tri rôzne aspekty jednej skutočnosti, ktorou je orientácia sa sociálneho pracovníka na problémy iných.

Sociálne cítenie však nie v žiadnom prípade súcit. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci. Sociálny pracovník musí pamätať na skutočnosť, že ak má byť pomoc účinná, potom musí byť:

  • včasná, adresná,
  • musí odrážať individuálne potreby klienta,
  • musí odrážať optimálnu mieru pomoci.

Súčasťou osobnostnej výbavy sociálneho pracovníka mala by byť tiež zásadovosť a morálna integrita, je založená na predpoklade, že sociálny pracovník akceptuje všeobecné zásady kladené na túto profesiu ako napr. zásada rovnosti klientov, zásada sociálnej solidarity, požiadavka diskrétnosti a pod.

Osobitý význam pre prax má požiadavka na zmysel pre humor a životný optimizmus. Životný optimizmus znamená, že sociálny pracovník aj napriek reálnemu vnímaniu situácie má dostatok viery v klientov potenciál, v jeho možnosť pozitívnej zmeny. Keď spomíname životný optimizmus a zmysel pre humor, v žiadnom prípade nemáme na mysli zľahčovanie situácie klienta, či jeho zosmiešňovanie. Zmysel pre humor má byť nápomocný sociálnemu pracovníkovi zvládať každodennú rutinu. Sociálny pracovník má vedieť túto vlastnosť používať v smere k sebe samému. Vlastnosť ako zmysel pre humor má pomôcť prekonávať životné a pracovné problémy, udržať si dobrú náladu a vieru, že aj tie najťažšie problémy sú riešiteľné. (Levická, 2004)

Jazyk sociálneho pracovníka. Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na úroveň jazykovej kultúry klienta. Sociálny pracovník nemôže prejavovať svoju profesionalitu používaním cudzích slov, a tým vytvárať prekážky vo vzťahu medzi ním a klientom. Jeho vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené stavu klienta. Dôležitý význam má aj správna artikulácia.

Schopnosť práce v tíme. Aj táto vlastnosť má byť súčasťou výbavy sociálneho pracovníka. Neustále bude pracovať s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo, t.j., že sociálny pracovník bude spolupracovať s produktívnymi členmi skupiny, ktorí maximálne prispievajú k realizácii cieľa.

Profesionálne kompetencie sociálneho pracovníka

K profesionálnym kompetenciám by sme mohli zaradiť:
Schopnosť inštrumentálizácie, teda schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj – inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta. Od sociálneho pracovníka sa vyžaduje zaangažovanie sa do problémov klientov, široké spektrum osobných skúseností, flexibilita, otvorenosť pri vyjadrovaní citov, postojov, schopnosť mať nadhľad nad problémom a pod. Avšak osobnú zaangažovanosť musí mať pod kontrolou, čo si žiada tzv. kognitívnu sebadištanciu, čo znamená, že sociálny pracovník reflektuje svoje vlastné city, myslenie a samozrejme konanie a nenecháva sa ovplyvňovať tzv. citovou nákazou.

Medzi iné požiadavky týkajúce sa sebainštrumentalizácie sociálneho pracovníka sú:

  • schopnosť prejaviť pochopenie, motivovať, povzbudiť alebo pochváliť nielen cudzie osoby, ale aj osoby jemu vyslovene nesympatické,
  • schopnosť tolerancie aj voči činom, ktoré by sám nikdy neakceptoval.

Vedieť iniciovať klienta k spolupráci je tiež profesionálnou kompetenciou. Predpokladom pre rozvoj tejto kompetencie je, že sociálny pracovník sa dokáže v probléme zorientovať a je schopný plánovať potrebné riešenia.

Podstatnou kompetenciou je podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti. Tu sociálny pracovník pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv. K tomuto sociálny pracovník využíva všetky príležitosti, ktorými klient disponuje, usiluje o rozvoj jeho schopností a posilňuje klienta aj vo viere vo vlastné schopnosti.

Ďalšou požadovanou zručnosťou je komunikovať a kooperovať. Zmysel komunikácie v práci sociálneho pracovníka je daný potrebou nepretržitej interakcie s klientmi, kolegami, či inými odborníkmi. Ako jedna zo základných požiadaviek na výkon tejto profesie je znalosť verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie. Počas komunikácie sociálneho pracovníka s klientom sa od sociálneho pracovníka očakáva, že bude narábať:

  • empatickým prístupom,
  • schopnosťou komunikovať v jazykovej rovine klienta,
  • asertívnym správaním,
  • schopnosťou nezaujatého, objektívneho hodnotenia informácií a pod.

Sociálny pracovník by mal mať schopnosť rozvíjať účinnú komunikáciu a jej predpokladom je, že sociálny pracovník vie „počúvať“ a vytvoriť podmienky potrebné pre vznik otvorenej komunikácie na všetkých úrovniach.

Pre dosiahnutie profesionálne kompetentného konania je dobré ovládnutie nástrojov, teda metód a techník sociálnej práce, v tejto súvislosti hovoríme o nástrojovej kompetencii sociálneho pracovníka.

Ak hovoríme, že sociálny pracovník získava reflexívnu kompetenciu, tak sa učí zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta. “Reflexívna kompetencia je založená na schopnosti nestratiť a nepoprieť vývoj v jeho základných črtách, ale integrovať ho do svojej profesionálnej výbavy.” (Levická, 2004, s. 59) Sociálny pracovník sa usiluje analyzovať, ktoré konanie pôsobilo ako prekážka a naopak, ktoré konanie prispelo k vyriešeniu situácie a prečo.

Sociálna kompetencia je schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácii v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov. Nadobudnutie sociálnej kompetencie je nemožné bez skúsenostnej reflexie, je spôsobené faktom, že profesionálne konanie je závislé od podmienok vytvorených preňho spoločnosťou.

Aktívna orientácia na vlastný odborný rast je základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií. Sociálny pracovník je si vedomý dynamiky rozvoja sociálnej práce, jej zmien ako aj zmien klientov, preto je schopný riadiť svoj odborný a aj osobný rast. Využíva aj konzultácie s kolegami, aby problémové situácie zvládal profesionálne a včas. Pre sociálneho pracovníka je tiež dôležité zlepšovať si vlastné profesionálne kompetencie samoštúdiom. Súčasťou jeho štúdia musí byť aj vhodný kontrolný mechanizmus.

Činnosť sociálneho pracovníka v zariadení pre seniorov

Pri stanovení činností sociálneho pracovníka, ktoré vykonáva v zariadení pre seniorov budeme vychádzať z praxe.

Sociálny pracovník je v každodennom kontakte s obyvateľmi, poskytuje im informácie, rady, pomáhajú prekonávať rôzne náročné situácie, v ktorých sa ocitnú. Už pred nástupom občana do zariadenia získava a spracúva informácie o jeho sociálnej situácii, zdravotných ťažkostiach, rodinných pomeroch a spoločne s občanom sa snaží nájsť čo najlepšie riešenie jeho situácie. Ak je umiestnenie do zariadenia pre seniorov najvhodnejšou alternatívou, sociálny pracovník pokračuje v priebežnom získavaní údajov o obyvateľovi a v spolupráci s ostatnými zamestnancami pre neho vytvára čo najideálnejší program, aktivity, stanovuje individuálny plán rozvoja jeho osobnosti. Sociálna práca je dôležitá najmä v období adaptácie, kedy si obyvateľ zvyká na nové prostredie, nových ľudí, vtedy sa mu pomáha prekonať pocit vylúčenia z aktívneho života, pocit nepotrebnosti, straty zmyslu života. Zároveň sociálny pracovník pomáha obyvateľom pri riešení ich každodenných problémov, udržuje ich kontakty s rodinou, vonkajším prostredím.

Podľa Pavlovičovej (2008) komunikácia v rámci práce s klientom je iba jednou, aj keď veľmi dôležitou dimenziou. Okrem komunikácie sem zaraďuje aj interakciu a percepciu. Interakcia je vzájomné pôsobenie, organizovanie spoločnej činnosti, spolu práca, kooperácia, prípadne obojstranná pomoc alebo ochota k nej. Percepcia zahrňuje zase vzájomné vnímanie, poznávanie a pochopenie účastníkov vzťahu. Čím bohatšie je poznanie seba samého, tým bohatšie je poznanie iných a naopak. Sociálny pracovník:

  • zúčastňuje sa na rozhodovacom procese v zariadení, na procese prijímania občanov,
  • vykonáva sociálne šetrenie v domácom prostredí žiadateľa o umiestnenie do zariadenie pre seniorov,
  • spracúva sociálnu agendu, záznamy, správy, sociálne anamnézy, smernice,
  • podieľa sa na organizovaní kultúrno – spoločenských akcií pre obyvateľov.

Práca sociálneho pracovníka je zameraná na to, ako poskytnúť kvalitnú starostlivosť o človeka po všetkých stránkach, o rozvoj osobnosti, potrieb a hodnôt pre ľudí, ktorí žijú v tomto zariadení. Pracovná náplň pozostáva z/zo:

  • vytvárania socioterapeutických skupín, s cieľom vytvárania pozitívnej nálady, spoločného posedenia pri knihe, vzájomnej skupinovej komunikácie a podobne,
  • aktivizácie obyvateľov pre spoločné vychádzky,
  • relaxačných cvičení (cvičenie končatín, ktoré je možné robiť v sede,
  • dychové cvičenia a iné),
  • spoločného rozhovoru na aktuálne témy,
  • aktivizácie obyvateľov pre rôzne záľuby, ktoré mali v prirodzenom prostredí (vyšívanie, pletenie, spoločenská príprava na sviatky, životné jubileá),
  • sledovania a odporúčania obyvateľov pre individuálnu analýzu (duchovný rozhovor),
  • odvádzania pozornosti od melanchólie a skepsy (spoločenské a športové hry, vedomostné súťaže, hádanky, tanečné zábavy).

Sociálny pracovník si sústavne zvyšuje svoju odbornú spôsobilosť. Zaujíma sa o spríjemnenie prostredia obyvateľov vhodnou výzdobou ich spoločenských priestorov, robí nákupy, doprovod obyvateľom na odborné lekárske vyšetrenia.

Sociálny pracovník vykonáva aj individuálnu a skupinovú prácu s obyvateľmi.
Individuálna práca s obyvateľmi je založená na individuálnom prístupe práce s každým obyvateľom. Prostredníctvom sociálnej diagnostiky a rediagnostiky sociálny pracovník zisťuje individuálne schopnosti, možnosti, potreby a záujmy každého obyvateľa a na základe týchto informácií stanovuje individuálny plán rozvoja osobnosti obyvateľa. Vždy berie ohľad na jeho zdravotný stav, sociálne a intelektové možnosti. Jeho cieľom je v čo najväčšej miere podporovať fyzickú a duševnú kondíciu každého obyvateľa, zapájať ho do rôznych činností a aktivít, udržovať jeho kontakt so spoločenským prostredím.

Skupinová práca s obyvateľmi udržiava ich vzájomnú súdržnosť, podporuje schopnosť kooperácie, vzájomnej komunikácie a tolerancie rozdielnosti. Zároveň rozvíja ich tvorivé myslenie a zmysluplne napĺňa voľný čas. Obyvatelia majú možnosť navštevovať skupinové stretnutia , na ktorých sa spoločne rozoberajú témy podľa vlastného výberu a záujmu, diskutuje sa o aktuálnych problémoch a spoločne sa nachádzajú možnosti riešenia.

Autor: PhDr. Vojtech Ružička, PhD.

Zoznam bibliografických odkazov

[1] PAVLOVIČOVÁ, A. 2008. Sociálna komunikácia v zdravotníctve. In: Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Martin : Osveta, 2008. ISBN 978-80-8063-287-8.
[2] LEVICKÁ, J. 2004. Základy sociálnej práce. Trnava : Tlačové štúdio Váry, 2004. 172 s. ISBN 80-968952-3-0.
[3] LEVICKÁ, J. – MRÁZOVÁ, A. 2004. Úvod do sociálnej práce. Trnava : Slovak Academic Press, 2004. 124 s. ISBN 80-89104-35-5.
__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.