Rodina ako primárne prostredie v spoločnosti

nov 22 2011

Family as a primary environment in society

Abstrakt: Štruktúra rodiny sa realizuje jednak na úrovni vzťahu rodiny k spoločnosti a jednak na úrovni vzťahu k jednotlivým sociálnym skupinám. Rodina ako súčasť spoločnosti reaguje na spoločenské premeny, mení sa spolu so spoločnosťou. Rodina je prirodzeným prostredím, nikdy to nie je prostredie izolované od spoločnosti. V spoločnosti sa človek rodí, rastie a hlavne rozvíja. Obsah príspevku prezrádza už samotný názov Rodina ako primárna inštitúcia spoločnosti. Budeme sa venovať rodine a jej vplyvu na výchovu dieťaťa. Na každého jedinca vplýva vo výchove jeho rodinné prostredie, ktoré ho formuje.
Kľúčové slová: Dieťa. Humánnosť. Prostredie. Rodiny. Spoločnosť. Výchova.

Abstract: The family structure is carried out both at the level of the family relationship to society and to the level for individual social groups. Family as part of responding to social changes, changing along with society. The family is the natural environment, it is never isolated from the environment. At a person is born, grows and develops in particular. The content reveals the contribution of the very name of the family as the primary institution of society. We will address the family and its impact on the child's upbringing. For each individual influence in the upbringing of his family environment that shaped him.
Keywords: Education, Environment, Family, Humanity, Children, Society.

Úvod

Detský plač sprevádza dieťa už od prvých chvíľ, keď príde na svet. Najprv ním vyjadruje hlad, smäd, nepohodlie a všetky nepríjemné pocity. Neskôr sa dieťa naučí rozprávať a skôr, než by začalo plakať, povie svoje potreby. Najzraniteľnejšou ľudskou bytosťou je bezpochyby dieťa. Primárnym subjektom jeho osobnostného rozvoja je rodina, ktorá je miestom vzniku, formovania jeho charakteru i osvojenia hodnôt ako najcennejšieho potenciálu.

Nie vždy je rodina schopná plniť svoje funkcie, nakoľko je v dnešnej dobe čoraz viac vystavovaná vplyvu ekonomickej a spoločenskej disharmónie. Je rodiskom narušených disfunkčných rodín, v ktorých sú deti zanedbávané, týrané, alebo sa o nich rodičia riadne nestarajú. V takejto situácii si dieťa samo poradiť nevie a ani nemôže. Vtedy prichádza na pomoc širšia podporná sieť subjektov ako sú orgány štátnej správy, samospráva, neštátne subjekty, cirkev či odborníci v sociálnej oblasti.

Rodina – Família

Každá rodina je primárnym kontextom ľudskej skúsenosti od kolísky až po hrob. Je to istý druh inštitúcie, ktorá má pre vývoj a život človeka nenahraditeľný význam. Okrem uspokojovania fyzických, psychickým a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii, je zdrojom skúseností a vzorov správania do ďalšieho života človeka. (Fischer, Škoda, 2009).

Rodina je zložitý proces, dielo tvorené ľudskými osobnosťami, ktoré sa v priebehu trvania neustále vyvíja a premieňa. Zoskupenie ľudí s rozličnými ľudskými potrebami, ktorých snahou je vytvoriť súlad, či jednotu založenú na verbálnej aj neverbálnej komunikácii. Existuje v čase a priestore, jej korene sú v minulosti a jej smerovanie do budúcnosti. Je to azda niečo, čo by malo byť rozbité, zredukované, odkopnuté znevážené, čo je pre dnešnú spoločnosť stratené a nasledujúcu generáciu neznáme? Rodina je predsa miesto, kde sa rodia a utvárajú prvé medziľudské vzťahy, každý má v nej svoje miesto a úlohu. Schaefferová (1995) mala pravdu, keď napísala, že „rodina je ako ľudské umelecké dielo, lebo na umeleckom diele treba pracovať, vytvára sa roky a stále nie je hotové. Fantázia, tvorivosť, originalita, talent, záujem, láska, súcit, vzrušenie, odhodlanie a čas vytvárajú rozmanitosť rodiny, ktorá je výzvou pre každú inteligentnú ľudskú bytosť, aby sa dala do práce v ateliéri samotného života.“ Rodina– to je patriť k sebe navzájom, navzájom sa ovplyvňovať, súcitiť spolu, strachovať sa jeden o druhého, vzájommne sa o seba zaujímať. Takto by mala vyzerať zdravá, funkčná rodina. Aj tá je však neustále v pohybe. Žiadne dva roky v nej nie sú rovnaké, a rodina má pred sebou mnoho podôb a kombinácií. Tak ako sa premieňajú jednotlivci, ich osobnosť dospieva a zreje, tak sa mení aj obraz rodiny. Zoskupenie jedincov, ktorí môžu spoločne zdieľať prácu aj zábavu a v ich komunikácii môže stále dochádzať k neustále rastúcej výmene myšlienok. Je to zápas o kontinuitu, ktorý sa nedá dosiahnuť nikde inde, ako v rodine. André Maurois povedal: „Priateľ vás môže mať rád pre vašu inteligenciu, milenka pre váš pôvab, ale rodina vás miluje bez dôvodu... A predsa vás môže rozhnevať ako každá iná ľudská skupina.“

Vedomie, že existujú vám blízki ľudia, ktorí sa s vami chcú podeliť o príjemné, či nepríjemné záležitosti, je dvojitým požehnaním nielen pre dieťa, ale pre ľudí každého veku. Je to ochrana pred tým, že neurobíme to najhoršie čo nás v zlosti, či sebaľútosti napadne, je to ochrana pred nebezpečenstvom. Po druhé je to inšpirácia pre to, ako pokračovať v živote ďalej. Pomáha to dieťaťu poznať, že niekomu inému skutočne záleží na tom, či sa nám darí, alebo nedarí. Je dobré, keď jedinec vie, že môže prežiť ťažké chvíle a prekonať úskalia, rovnako ako môže spoznať, že na vzťahu treba pracovať s istou dávkou nesebeckosti a porozumenia. (Shaefferová,1995). Ak v takýchto vzájomných vzťahoch dieťa vyrastá, vekom prenáša skúsenosti z generácie na generáciu.

V histórii prešla rodina rôznymi stupňami vývoja a menili sa funkcie, ktoré plnila. Prichádzalo to najmä so zmenami spoločenských podmienok. Niektoré ustupovali do pozadia, alebo celkom vymizli, iné naberali na závažnosti.

Rodina predstavuje určitý systém, ktorý neustále hľadá a nachádza svoje miesto v spoločnosti. Funguje v plnom rozsahu a má svoje opodstatnenie len vtedy, keď uspokojuje potreby a požiadavky každého svojho člena, ktoré sú na ňu a zároveň spoločnosťou kladené. Aby vyhovela všetkým týmto náročným požiadavkám, musí plniť tie základné funkcie, ktoré zabezpečujú život človeka v spoločnosti vo všetkých etapách jeho existencie.

Postavenie rodiny v spoločnosti

Už od narodenia potrebuje každá ľudská bytosť pevné puto so svojimi rodičmi, aby bol jej telesný a duševný vývoj normálny a úplný. Jeho súčasťou je aj priamy a pravidelný fyzický kontakt ako prameň citových prejavov vo forme pohladení či bozkov. (Peltová, 1995). To je prirodzená súčasť života normálnej rodiny. Rodina je miestom, kde sa rodia a utvárajú medziľudské vzťahy a formuje alebo deformuje sa v nej osobnosť a správanie človeka. Miesto, kde sa jedinci neustále premieňajú, navzájom ovplyvňujú, inšpirujú, a pomáhajú si. Každý jedinec rastie, intelektuálne, citovo, duchovne, fyzicky, duševne sa vyvíja, alebo chradne. Tým ovplyvňuje, alebo inšpiruje ostatných jedincov. Ak sa ľudia v tvorivých oblastiach rozvíjajú, ak dospievajú k hlbšiemu duchovnému poznaniu, ak sa obohacujú znalosťami, prežívajú podnetné objavy myšlienok, potom sa ovplyvňujú pozitívne. Ak dieťa vyrastá v tvorivom prostredí, získava zaujímavé podnety, ktoré ho v živote budú ovplyvňovať. Ako najstaršia základná spoločenská skupina je najtesnejšie spojená najrôznejšími vzťahmi a to navonok aj vo vnútri – funkciami a činnosťami zabezpečujúcimi potreby svojich členov a spoločnosti ako celku. Celou svojou históriou prechádza neustálymi zmenami, čo do veľkosti, významu i začlenenia do spoločnosti. Základ rodiny tvoria manželia spolu s deťmi, teda nukleárna rodina. Za rodinu je považovaný i mononukleárny typ rodiny, prípadne rozvedeného partnera s dieťaťom, či deťmi, taktiež manželov alebo osoby, ktoré majú dieťa v náhradnej starostlivosti.

K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie funkcií voči svojim členom, ale aj štátu, uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov, k čomu prispieva efektívna komunikácia a spätná väzba. Adekvátna adaptácia na meniace sa podmienky vo vnútri systému, ale aj vo vonkajšom prostredí, čo pomáha pri prekonávaní kríz. Tým sa rodina stáva funkčným systémom.

Napriek všetkým krízam, ktorými rodina v minulosti aj teraz prechádza, tvorí základ spoločnosti a plní svoje základné funkcie, ktorými sú:

1. Biologicko-reprodukčná funkcia - má zabezpečovať udržanie života už počatím a porodením nového človeka. Niekedy sa označuje ako sexuálna funkcia, naznačujúc súčasne oddelenie sexuálnych aktivít „pre radosť” od sexuálnych aktivít „pre reprodukciu”. V podstate tu vzťah muža a ženy nachádza svoj vlastný zmysel. Táto funkcia sa môže uplatniť mimo rodinu, v rodine však naberá svoj plný význam: nejde len o to priviesť na svet dieťa, ale tiež mu hlavne zabezpečiť potrebné podmienky života a ďalší normálny vývoj. (Dúnovský, 1999). Súčasťou biologicko-reprodukčnej funkcie rodiny je aj celková starostlivosť o členov rodiny – to je zabezpečenie potravy, starostlivosť o zdravie členov rodiny. (Levická, 2004).

2. Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia - to sa však nevzťahuje len na dieťa v rodine, vzťahuje sa celkovo na všetkých jej členov. V minulosti bola zvlášť dôležitá jej výrobná zložka, v súčasnej dobe sa stala rodina spotrebnou jednotkou, celkom závislou od výrobnej činnosti spoločnosti. Avšak aj dnešná rodina si udržuje určité prvky výroby, za ktorú môžeme pokladať vnútornú činnosť rodiny, vytvárajúcu jej hmotné zabezpečenie. Zabezpečovacia funkcia sa netýka len oblasti materiálnej, ale postupne prechádza do oblasti sociálnej, duševnej až duchovnej. Má tiež v najširšom poňatí poskytovať svojim členom životné istoty. (Dúnovský, 1999).

3. Emocionálna funkcia - emocionálna funkcia v rodine je viazaná na plne rozvinutého človeka, zodpovedného, pre ktorého citový vzťah nie je ničím chvíľkovým, ale trvalou bázou istoty a citovým zázemím pre všetkých jej členov. Emocionalita sa tak stáva najdôležitejším faktorom rodiny. I keď v poslednom období, aspoň v niektorých kruhoch, vystupujú v tomto smere opäť faktory hmotnej povahy. (Dúnovský, 1999). V rodine, ktorej členovia k sebe prechovávajú silné emočné väzby, je dostatok pokoja a istoty pre všetkých jej členov. Milujúci rodičia aj súrodenci si poskytujú navzájom lásku aj potrebnú starostlivosť, čo ovplyvňuje ich psychické i fyzické zdravie. (Levická, 2004).

4. Socializačno-výchovná funkcia - „Výchovná funkcia rodiny je zámerné pôsobenie na mladého človeka v zmysle plnenia najvšeobecnejšieho cieľa výchovy - formovania všestranne rozvinutej osobnosti. V širšom chápaní ide o pôsobenie starších rodinných príslušníkov na mladších bez toho, aby si to uvedomovali. Je to akési kopírovanie, určitá prirodzená interakcia, ktorá sa prenáša do vedomia formujúcej sa generácie.“ (Laca, 2011).

Ako hovorí Thurzová (2006) rodinné právo upravuje vzťahy vznikajúce v rodine, založené manželstvom alebo na základe príbuzenstva. Sú to vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi a ich prostredníctvom aj medzi ostatnými príbuznými, najmä medzi starými rodičmi a deťmi, ale aj medzi súrodencami. Okrem toho reguluje aj vzťahy náhradnej rodinnej výchovy individuálnej, ako je osvojenie, pestúnska starostlivosť a zverenie dieťaťa do výchovy iného občana alebo rodiča. Základným prameňom u nás je zákon o rodine, na ktorý nadväzujú ďalšie normatívne akty. Ďalším významným prameňom slovenského rodinného práva je Občiansky zákonník a jeho ustanovenia, ktorý upravuje napríklad majetkové vzťahy medzi manželmi.

Vplyv rodiny na život dieťaťa

Rodina je prostriedkom kontinuity od minulosti cez súčasnosť do budúcnosti, zabezpečuje medzigeneračné prepojenie a ak optimálne funguje, vytvára nenahraditeľné prostredie pre všetkých členov, najmä však pre deti. Dieťa sa rodí bezbranné, neschopné samo prežiť, preto potrebuje dobre fungujúcu rodinu ako ideálnu skupinu zabezpečujúcu jeho prežitie. Rodina je vo väčšine prípadov prvým modelom ľudského spolužitia, v ktorých sa dieťa stretáva, formuje jeho vývoj, ovplyvňuje jeho životnú cestu, dieťa v nej nachádza oporu ale zároveň sa učí v rodine budovať si svoju individuálnu odlišnosť. Dieťa je darom predovšetkým pre rodinu, osobitne pre matku, ktorá je prvou vychovávateľkou. V každej rodine by preto mala mať prioritu správna výchova dieťaťa, ktorá tvorí základy pre nadobúdanie mravných ľudských hodnôt a pre ďalší rozvoj osobnosti dieťaťa.

Základy dôležitých oblastí, ktorými sú citová stabilita, charakter, osobnostné črty a mnohé ďalšie, sa kladú a budujú v prvých rokoch života. Mnohé návyky, ktoré pretrvávajú po celý život, sa začínajú utvárať v ranom a predškolskom veku. Teda pri utváraní osobnosti sa za rozhodujúce pokladá jednoznačne rané a predškolské obdobie ako najvýznamnejšia etapa v živote každého človeka, ktorá je východiskom pre vývin a rozvoj osobnosti každého jedinca. V tomto veku sa formujú elementárne základy ľudských hodnôt, citu, lásky, umu, vzťahov a zrelosti budúceho dospelého človeka. Rozvoj osobnosti dieťaťa je podmienený biologicky a sociálne, ovplyvňujú ho podmienky v ľudskej spoločnosti.

Pod vplyvom ekonomických, kultúrnych, sociálnych a politických podmienok sa organizácia a štruktúra rodiny postupne mení. Na základe potrieb jednotlivcov i spoločnosti sa menili a vytvárali funkcie. Ak hovoríme o rodine, máme sklon predstavovať si ju ako takzvanú úplnú nukleárnu rodinu – totiž otca, matku a ich deti. Veľa ľudí si však myslí, že takto vyzerá väčšina rodín. Opak je pravdou. Schopnosť rodiny vychovávať deti a vyrovnávať sa s ťažkosťami je závislá od toho, ako je rodina napojená na svoje sociálne okolie. Toto spojenie sa nazýva sociálna sieť rodiny. Sociálna sieť rodiny je koalícia rodín, ktoré sú od sebe závislé, do nich sa niekedy počítajú ešte iní nepríbuzní ľudia (priatelia, známi, prípadne i profesionáli pracujúci v inštitúciách, ktoré s rodinou prichádzajú do styku.) Rodina je inštitúcia, ktorá vzniká spolužitím ľudí spravidla rozdielneho pohlavia, ktorí vychovávajú potomstvo. Vzťahy medzi rodičmi sa prenášajú, resp. môžu preniesť do vzťahu detí: vzťahy medzi matkou a deťmi, súrodencami, starých rodičov k vnukom alebo neveste, zaťovi. Rodina je pre spoločnosť veľmi dôležitá inštitúcia, ktorá plní množstvo dôležitých funkcií. Tieto funkcie sa v historickom kontexte menia. Základným poslaním súčasnej rodiny je zabezpečenie vhodného prostredia a optimálnych podmienok pre uspokojovanie potrieb členov rodiny.

Rodina by mala byť v dnešnom svete oázou pokoja a šťastia. Pravdaže rodina, ktorá plní všetky svoje funkcie. Keď nás sklame a opustí celý svet, rodina by mala byť tým miestom, kde si v bezpečí môžeme „lízať rany“ a hľadať silu ako ďalej. Ako najstaršia ľudská inštitúcia nie je imúnna voči vplyvom obmedzení a chýb každého z jej členov. Aby sa nám podarilo prekonať ich následky, treba udržovať komunikáciu medzi jednotlivými členmi rodiny. (Peltová, 1995).

Vzťahy v rodine tvoria základ pre vývin každého človeka. Jeho prežitie a sociálny vývin závisí od vzťahu, puta, ktoré sa začína budovať najprv predovšetkým k rodičom. Je to potreba životnej istoty, potreba blízkej osoby, potreba niekam patriť. Žiť v blízkosti tej osoby u ktorej si dieťa vytvára puto. Materinské puto sa vytvára už počas prenatálneho vývinu. Dieťa vníma jej hlas, pocity, prežívanie a reaguje na ne. Tento nenapodobiteľný vzťah je láskyplné puto medzi dvoma indivíduami, ktoré pretrváva v priestore i čase a slúži im na emocionálne spojenie. Výskumy ukázali, že deti ochoreli, dokonca aj umreli, ak im chýbal významný kontakt s inou ľudskou bytosťou, hoci ich fyzické potreby boli naplnené. Takto to dopadlo v prípade experimentu cisára Frederika II., ktorý mal objasniť, aký je pôvodný jazyk človeka. Zhromaždil niekoľko detí a zamestnal dojky, aby sa o ne starali za špecifických podmienok. Nesmeli sa deťom prihovárať, ani im spievať a nosiť ich na rukách. Predpokladal, že bez ľudského kontaktu by sa tieto deti mali vyvíjať maximálne prirodzeným spôsobom. Nikdy to však nezistil, pretože deti postupne zomreli bez viditeľných príčin a napriek starostlivosti. Deti, ktorým sa nedostáva dostatočnej pozornosti, sú vystavené vážnemu riziku mentálnej, sociálnej, emocionálnej a fyzickej retardácie. Ak nie sú napĺňané ich psychické potreby, môže u dieťaťa vzniknúť citová deprivácia.

Pokiaľ ide o primárne prostredie dieťaťa, ktorým je minimálne počas gravidity a krátko po nej, zahŕňa v sebe dve roviny a to prostredie ako činiteľ utvárania osobnosti dieťaťa a prostredie ako miesto realizovania výchovného procesu. (Škoviera, 2007). Psychológovia hovoria o blízkej osobe, ktorá sa o dieťa stará, uspokojuje jeho potreby a ku ktorej si dieťa následne buduje väzby, dôveru a oddanosť. Bez pút nemožno žiť. Naše vzťahy, väzby, pripútanie, oddanosť podmieňujú náš ľudský vývin. Umožňuje nám to pocit vzájomnej dôležitosti. Potrebu mať svoje zázemie, svoj ostrovček istoty človek uspokojuje predovšetkým v citových vzťahoch. Najbezpečnejšie sa cítime, ak máme pri sebe niekoho, kto nás má rád a kto k nám patrí.

Duševný život malého dieťaťa je podľa Mikloška (2008) čosi ako odvrátená strana Mesiaca – neznáma krajina v nedohľadne, a len nejasne tušíme, čo by v nej mohlo byť. Dieťa a jeho vývin prebieha podľa určitých zákonitostí, avšak každý z nich má svoju individuálnu dynamiku, takže z každého dieťaťa sa stáva jedinečná ľudská bytosť. Deti prichádzajú na svet s tým, že nevedia, kto sú. Postupne zbierajú informácie o sebe a svete okolo. Predstavu o sebe získavajú od ľudí, ktorí sa o ne starajú. Rodičia či opatrovatelia sú prvým zrkadlom dieťaťa. Naše pozitívne reakcie na dieťa v ňom podporia predstavu, že je milované, hodné záujmu. A to má pozitívny vplyv.

Rodinné prostredie má pravdepodobne najsilnejší vplyv na správanie dieťaťa. Výchovné postupy, atmosféra v rodine, vzájomné vzťahy medzi rodičmi, rodičmi a dieťaťom, stupeň a spôsob uspokojovania potrieb dieťaťa, morálne hodnoty, sociálne väzby rodiny, to všetko ovplyvňuje správanie dieťaťa. Správanie má určitý cieľ a je naučené. Dieťa sa v rodine učí zvládať jednoduché úlohy až po zložité sociálne začlenenie. (Krajčírova, Mikloško, 2004).

Úlohou rodičov je pomôcť svojmu dieťaťu odpečatiť jeho špecifičnosť, pomôcť mu objaviť čím by podľa Božieho plánu malo byť a čo by malo robiť. Dieťa nemáme len jednoducho zacvičiť do životných právd a spôsobov, ale pomôcť mu i k zvláštnemu, pre toto dieťa špecifickému štýlu života. (Christenson, 1988). Každá rodina má určité špecifické črty. Je nenahraditeľná pri výchove detí, formuje dieťa od jeho narodenia, ovplyvňuje nielen jeho charakterové vlastnosti. Usporiadaná rodina považuje výchovu dieťaťa za svoju prvoradú povinnosť. Vplyv rodiny a výchova detí je povinnosťou rodičov, zakotvená v zákone o rodine č. 36/2005 Z. z. Je spoločnosťou kontrolovaná a vynútiteľná, ak si rodičia uvedenú povinnosť riadne nesplnia. Zákon o rodine vo svojich ustanoveniach uvádza opatrenia, ktoré spoločnosť prostredníctvom príslušných orgánov verejnej správy a súdov môže urobiť v prospech maloletých detí, ak rodičia výchovu detí zanedbávajú. Tým sa napĺňa táto funkcia rodiny.

Ďalšou charakteristikou je označenie rodiny na úplnú a neúplnú.
Neúplná rodina je, ak: úplná rodina vôbec nevznikla, napr. slobodná matka, a úplná rodina prestane dočasne plniť svoju funkciu, napr. výkon trestu jedného z rodičov, dlhodobé liečenie, alebo opustenie domácnosti jedným z rodičov, úplná rodina zanikne prirodzenou cestou, alebo rozhodnutím príslušného orgánu, napríklad smrť jedného z rodičov, rozhodnutie súdu o rozvode. (Kečkéšová, 2005).

Dysfunkčná rodina je taká rodina, kde sa vyskytujú vážne poruchy niektorých, alebo všetkých funkcií rodiny. Tie vážne ohrozujú a poškodzujú rodinu ako celok, ale tiež vývoj dieťaťa. Keď už rodina nie je schopná takéto problémy zvládnuť sama, je nutné takúto rodinu podporiť a postaviť sa v záujme dieťaťa. (Fischer, Škoda, 2009).

Pri posudzovaní nefunkčnosti a funkčnosti rodiny sa prirodzene zameriava pozornosť na napĺňanie jej základných úloh. V rámci vzdelávacieho programu PRIDE sa odborníci zameriavajú na päť kompetencií rodičov. Na základe týchto kompetencií môžeme prenesene vnímať aj problémovú rodinu a hľadať, v ktorej oblasti je problém. Hodnotené sú nasledovné oblasti:

  • vzťahy medzi manželmi, medzi súrodencami, medzi rodičmi a deťmi, vzťahy so širšou rodinou, do akej miery sa podporujú, vytvárajú a udržujú v rodine iné vzťahy – kamaráti, spolužiaci, susedia..., ide o takzvanú ekomapu rodiny;
  • zabezpečenie ochrany a starostlivosti o členov rodiny – zamestnanie, ekonomické hospodárenie rodiny, zabezpečenie jedla, oblečenia, tepla, hygieny, bývania;
  • vytváranie bezpečia v rodine – atmosféra v rodine, komunikácia, riešenie konfliktných situácií, dôvody napätia – týranie, šikanovanie;
  • napĺňanie vývinových potrieb – sledujeme, či rodina má predpoklady a vie naplniť potreby jednotlivých členov v súvislosti s ich vekom, chorobami, oneskoreniami;
  • spolupráca so sociálnym prostredím – schopnosť pracovať v tíme, zapájať sa do diania širšej komunity, v ktorej sa rodina nachádza, spolupráca s učiteľmi, lekármi, inými odborníkmi.

Mikloško (2008) hovorí, že zlyhanie rodiny je zväčša dlhodobý proces, a teda málokedy dochádza k poruche jej funkcií zo dňa na deň. Preto je veľmi dôležité zachytiť už prvé príznaky týchto zlomových situácií a odborne zasiahnuť v zmysle potrieb celej rodiny.

Patologické prejavy rodinného systému

Rodina je považovaná za najdôležitejšiu sociálnu skupinu, v ktorej človek žije. V rodine dochádza k uspokojovaniu jeho fyzických, psychických a sociálnych potrieb. V niektorých prípadoch sa rodina môže stať sama sebe záťažou. Môže sa tak stať i zdrojom a rozvojom rôznych psychických problémov a následne sociálnopatologických javov. Môže dôjsť k vážnemu narušeniu psychosociálneho rozvoja a fungovania všetkých jej členov, najčastejšie ale detí. Javov, ktoré môžu negatívne pôsobiť, je celý rad. K najzávažnejším patria:

  • problém dysfunkcie funkcie rodiny, hlavne pokiaľ je spojená s psychickou depriváciou;
  • problém anomálnych osobností rodičov, keď rodičia nemôžu, nevedia, alebo nechcú z rôznych dôvodov správne sa starať o deti , keď sa rodičia sami dopúšťajú asociálneho a antisociálneho správania;
  • problém úplnosti rodiny, náhradných rodičov, náhradnej výchovy až výchovy ústavnej;
  • problematika týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (syndróm CAN).

Často k strate funkčnosti rodiny a jej rozpadu dochádza práve v súvislosti s deviantne patologickým správaním (závislosť, delikvencia apod.).

Poruchy rodičovskej roly - faktorov, ktoré súvisia s neschopnosťou prijímať a zvládať rodičovskú rolu je celý rad. Všeobecne je to možné charakterizovať tak, že rodičia z rôznych dôvodov nemôžu, nechcú, nie sú schopní vykonávať to, čo je nevyhnutné a potrebné pre správny vývoj dieťaťa. Tieto poruchy sú súhrnne označované ako poruchy rodičovstva.

Rodičia sa o svoje dieťa nemôžu starať - dôvody spočívajú napríklad v nepriaznivých prírodných podmienkach a situáciách (prírodné katastrofy, devastácia prostredia), v poruchách fungovania celej spoločnosti (vojny, bieda, chudoba), alebo pri narušenom rodinnom systéme ako celku (choroba, úmrtie, invalidita, nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa, ktorý mu znemožňuje žiť doma).

Rodičia sa o svoje dieťa starať nechcú alebo nevedia - ide o situáciu, keď nie sú schopní zabezpečiť svojim deťom aspoň primeraný vývoj a uspokojiť ich základné potreby pre vlastnú nezrelosť, neschopnosť vyrovnať sa so závažnejšími situáciami ako je mimomanželské narodenie dieťaťa, handicapované dieťa, dieťa prijaté do náhradnej rodiny a situácie, keď nie sú schopní prijať základné spoločenské normy.

Rodičia sa o deti starať nechcú - príčiny spočívajú v poruchách osobnosti rodičov (disharmonické osobnosti, psychopatia, maladaptácia), ktorí si náležitým spôsobom neplnia rodičovské povinnosti.

Rodičia sa o dieťa starajú nadmerne a hyperprotektívne - dieťaťu sa dostáva väčšia pozornosť ako treba. Nadmerná starostlivosť a záujem o dieťa vedie k rozmaznávaniu. Dôsledkom je nepripravenosť na samostatný život, nerešpektovanie druhých a pod.

Z hľadiska spoločnosti plní rodina rad funkcií. V prípade, že niektoré funkcie neplní, môže sa stať pre jej príslušníkov zdrojom prípadného negatívneho vývoja, porúch správania a vzniku rozvoja sociálnopatologických javov. V takom prípade hovoríme o afunkčnej či dysfunkčnej rodine. Taká rodina nie je schopná zaistiť normálny vývoj dieťaťa a plniť požiadavky spoločnosti na jeho výchovu. V dysfunkčnej rodine spravidla existujú medzi partnermi napäté vzťahy.

Funkčná rodina: rodina, v ktorej je zaistený dobrý vývoj dieťaťa a jeho prospech. Takých rodín je v bežnej populácii väčšina, až 85 %.

Problémová rodina: rodina, v ktorej sa vyskytujú závažnejšie poruchy niektorých alebo všetkých funkcií. Tie však vážnejšie neohrozujú rodinný systém alebo vývoj dieťaťa.

Dysfunkčná rodina: rodina, kde sa vyskytujú vážne poruchy niektorých alebo všetkých funkcií rodiny. Tieto totiž bezprostredne ohrozujú alebo poškodzujú rodinu ako celok a zvlášť vývoj a prospech dieťaťa.

Afunkčná rodina: rodina, v ktorej sú poruchy takého veľkého rozsahu, že táto prestáva plniť svoju základnú úlohu a dieťaťu závažným spôsobom škodí, alebo ho dokonca ohrozuje v samotnej existencii. Sanácia takejto rodiny je bezpredmetná a zbytočná. Jediným riešením, ktoré dieťaťu môže prospieť, je vziať ho z nej a umiestniť do rodiny náhradnej.

Narušené vzťahy medzi rodičmi bývajú väčšinou sprevádzané častými hádkami. Takéto súžitie stále častejšie končí rozvodom. Rozvod rodičov býva v duševnom dozrievaní dieťaťa závažným patogénnym činiteľom. Dochádza k rozpadu dôverne známeho prostredia, bezpečia a istoty práve v období jeho vývoja, keď túto istotu nadmerne potrebuje. Nedokáže sa ešte plne zorientovať. Preto dochádza k vzniku pocitu krivdy a rozčarovania, ktoré sa následne premieta do utvárania jeho životných hodnôt. Deti z dysfunkčných rodín sa preto veľmi často stretávajú s pocitom psychickej deprivácie. Takéto deti sa potom často vyznačujú niektorými psychickými zvláštnosťami, niekedy až poruchami negatívne ovplyvňujúcimi ich postupné zaraďovanie do spoločnosti. Rodičia sa im často nevenujú tak ako by mali a nesledujú dôsledne náplň a trávenia ich voľného času. Prípadné výchovné opatrenia nemajú väčšiu účinnosť. Väčšinou prichádzajú neskoro a, navyše, bývajú často neadekvátne (telesné tresty, striktné zákazy atď.). Pri riešení ťažkých životných situácií takéto deti pomerne často zlyhávajú a mnohé sa obracajú k alkoholu a k drogám, ale i k závažnejším sociálnopatologickým formám správania.

Zdrojom pocitu bezpečia a istoty pre dieťa v normálnej rodine je predovšetkým matka. Potreby bezpečia, istoty, lásky sú ľudské náležitostí a sú uspokojované emočnou akceptáciou a poskytovaním špecifickej skúsenosti prežívania bezpečného citového vzťahu. Táto skúsenosť je pritom základom pre:

  • vnútornú istotu a vyrovnanosť;
  • schopnosť udržovať pozitívny vzťah k svetu i k sebe samému;
  • schopnosť nadväzovať a udržiavať trvalé vzťahy s okolím.

Jednou z ďalších negatívnych možností pôsobenia rodinného prostredia a ich členov na psychický vývoj dieťaťa je situácia, keď dieťa trpí nedostatkom v oblasti uspokojovania potrieb. Negatívny vplyv a dôsledky sú spojené predovšetkým s nedostatkom v oblasti citovej a emocionálnej. V takom prípade hovoríme o psychickej deprivácii. Psychická deprivácia je neuspokojovanie potrieb citovej istoty a bezpečia v dostatočnej miere a po dostatočne dlhý čas.

Približne tretinu zo šiestich miliárd ľudí na svete tvoria deti. Podľa zistení UNICEF-u asi 56 miliónov detí udáva, že sú v rodine vystavené násilníckemu alebo agresívnemu správaniu. S bitkou v rodine sa stretáva 16 percent detí. Fyzické násilie v rodine je podľa štatistík najvyššie v strednej Európe, stretáva sa s ním až 21 percent detí. V západnej Európe je to 16 percent. Jedenásť percent detí hovorí, že s násilím v rodine a agresívnym správaním sa stretávajú často.

Koľko presne je týraných a zanedbávaných detí na Slovensku, nevedno. Odhady hovoria o jednom až dvoch percentách, ale tieto odhady sú neoficiálne. Agresivita je komplexný fenomén. Má svoje pozitívne i negatívne stránky. Agresivita a násilie je záležitosť nielen jednotlivcov, rôznych spoločenských skupín, ale i celej spoločnosti ako celku. Spoločenská klíma sa na jej vzniku a rozvoji podieľa celým radom faktorov. Vágnerová upozorňuje na splývanie reality a symbolických foriem týchto predkladaných javov. Upozorňuje na skutočnosť, že sa tieto javy stávajú súčasťou bežnej skúsenosti. Postupne totiž začínajú byť považované za normálne, t. j. súčasť sociokultúrnej normy. To zvyšuje mieru tolerancie spoločnosti k agresivite a násiliu. Množstvo štúdií je zameraných na sledovanie televízie deťmi. Výsledky ukázali vyššiu početnosť agresie u detí, ktoré sledovali filmy obsahujúce násilie. Zatiaľ čo u dospelých je vplyv mediálneho násilia viac-menej krátkodobý, u detí zasahuje do vývoja tvoriacej sa osobnosti. Násilné správanie si dieťa osvojuje od najranejšieho veku. Kritickým je vek medzi 6-8 rokom. Európska únia kritizuje Slovensko, že nerobí prieskumy o týraní detí. Prieskum, ktorý na Slovensku roku 1999 robilo na vzorke 5230 detí od 15 do 16 rokov združenie SLONAD, ukázal, že až štvrtina detí zažila od rodičov telesné týranie ako bitie, kopanie či rezanie. Tretina týraných povedala, že zážitok ich ešte stále traumatizuje, tretina, že sa ešte nikomu nezdôverili. Medzi najčastejšie formy páchania domáceho násilia na deťoch patria opakované fyzické a psychické týranie, verbálne útoky, najmä vyhrážanie.

Profesor J. Dunovský sa vo svojej koncepcii o týraných deťoch vyjadruje, že vlastne týrané je každé dieťa, ktoré nie je milované.

Priľnutie k rodičom je prvým a zrejme najdôležitejším vzťahom dieťaťa. Pomáha mu vytvoriť si názory a predstavy, ktoré sa mu v budúcnosti stanú príkladom pre ďalšie vzťahy. Ale keď v ranom veku nedôjde k ničomu závažnému a negatívne skúsenosti sa objavia až v neskoršom veku, riziko narušenia tejto väzby sa výrazne znižuje. Pokiaľ deti majú osobnú skúsenosť s narušenou väzbou k rodičom, je väčšia pravdepodobnosť, že v dospelosti budú ako rodičia zle zaobchádzať s vlastnými deťmi. Prvé citové základy týkajúce sa empatie získavame už v dojčenskom veku – od rodičov, ktorí sú s nami emočne zladení. Výpovednú hodnotu má nasledujúci príklad: Malé dievčatko nedokáže zložiť hlavolam a požiada matku o radu. Pokiaľ matka reaguje láskavo a s radosťou jej pomôže, posilní v dieťati dôveru. Avšak, ak sa dievčatko stretne s podráždeným nezáujmom, bude zneistené. Pokiaľ sa odmietanie stane pravidlom, dieťa k ľuďom zaujme negatívny postoj a nebude očakávať od ľudí nič iné ako odmietanie.

Najviac sú ohrozené deti, ktorých rodičia sú citovo nezrelí: berú drogy, sú neustále deprimovaní alebo rozčúlení, alebo žijú bezcieľnym, chaotickým životom. Takíto rodičia nedokážu spravidla poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť, nehovoriac o ich vnímavosti k citovým potrebám dieťaťa. Nevšímavosť rodičov je pre dieťa taktiež stresujúci faktor, ktorý sa často prehliada. Sledovanie detí z rizikových rodín (D.Goleman 1997) odhalilo, že prehliadané deti boli navyše úzkostné, nesústredené a apatické, striedavo agresívne a uzatvorené do seba. 65 percent takýchto detí muselo opakovať prvú triedu. Intenzívny stres môže v tomto období oslabiť funkciu mozgových centier zodpovedných za učenie a poškodiť intelekt. Deti, ktoré sú z rodín, kde panuje napätie, nenávisť, zvady, hašterenie, môžu sa prejavovať ako citovo labilné, náchylné žiarliť a plakať, môžu byť vzťahovačné a precitlivené. Niektoré ťažko nadväzujú priateľstvá, iné nemajú zmysel pre spoluprácu ani pre kolektívnu hru. Najviac sú postihnuté deti v rodinách, v ktorých sú vystavené trvalému traumatizovaniu (neustále scény pre neveru alebo alkoholizmus, alebo duševná porucha niektorého z rodičov). Deti vychovávané v atmosfére stáleho strachu, obáv, hnevu alebo žiarlivosti sú viac alebo menej takmer vždy citovo labilné a majú v živote mnoho ťažkostí. Najzhubnejšie, najmasovejšie a najrozkladnejšie zasahuje alkoholizmus do manželských a rodinných vzťahov, ktoré brutálne narúša, ničí lásku manželských partnerov, vzájomnú dôveru a rodinný súlad, vyvoláva manželské rozvraty a je hlavnou príčinou krízy rodinného života. K tomu pristupujú nevyčísliteľné škody, ktoré spôsobujú alkoholici narušovaním psychickej rovnováhy svojich detí, tým, že pre ne utvárajú nevhodné výchovné prostredie a zanedbávajú ich výchovu. Alkoholizmus spôsobuje u detí alkoholikov rozličné psychické poruchy a spoločenské defekty, ktoré sú v dospelosti vážnou prekážkou ich spoločenského uplatnenia a robia z nich konfliktné osoby. Alkoholizmus v rodine vyvoláva napäté situácie a spôsobuje krízu rodinného života, ktorá má často za následok rozvod. Pod vplyvom alkoholu sa muži i ženy často dopúšťajú manželskej nevery, lebo alkohol uvoľňuje a rúca zábrany. Alkoholik hľadá sexuálne uspokojenie tam, kde môže mať momentálny úspech. Najväčšie škody napácha alkoholizmus v oblasti výchovy detí, vo vzťahu rodič - dieťa. Dieťa obyčajne vidí vo svojom rodičovi prirodzenú autoritu, ktorá nemá chyby a ktorá sa nemôže mýliť ani mať negatívne vlastnosti. Keď sa rodičia vadia, urážajú a ponižujú jeden druhého, dieťa sa dostáva do konfliktnej situácie, ktorú nie je schopné zvládnuť, jeho predstavy sa rúcajú, pre svoju neskúsenosť stráca istotu.

Ochrániť dieťa pred zlým zaobchádzaním, samozrejme, nie je výsadou niekoľkých vybraných profesií. Hlavnú rolu často zohráva okolie, ktoré je, alebo bolo svedkom ubližovania dieťaťu. Či už sme v pozícii všímavého suseda, alebo náhodného okoloidúceho, ktorý sa stane svedkom zlého zaobchádzania s dieťaťom na ulici, v obchode, alebo trebárs na detskom ihrisku. Vtedy máme možnosť agresívneho dospelého napomenúť, ubrániť dieťa fyzicky, zavolať alebo podať oznámenie na polícii, prípadne sociálnym pracovníkom, obrátiť sa na zdravotnícke zariadenie a pod. Na druhej strane je pravda, že o možnostiach ako oznámiť podozrenie na zanedbávanie, týranie, pohlavné zneužívanie alebo akékoľvek ubližovanie dieťaťu je verejnosť informovaná málo a ľudia majú tendenciu skôr si nevšímať a nestarať sa do druhých.

Záver

Kvalita života v akejkoľvek spoločnosti je priamo závislá od kvality rodinného života. Premeny, ktoré sprevádzajú transformáciu našej spoločnosti, sa bezprostredne týkajú aj rodiny. Rodina, ale i rodinné prostredie, prechádza mnohými kvantitatívnymi a kvalitatívnymi zmenami, ktoré v období, keď dieťa vstupuje do školského procesu, veľmi zasahujú a ovplyvňujú jeho celý priebeh. Tým, z akého rodinného prostredia dieťa prichádza, je poznačený priebeh jeho celého fungovania. V súvislosti zo spoločenským vývojom, neustálymi zmenami, zrýchľujúcim sa tempom života sa rodina v poslednom období stáva krehkejšia a veľakrát potrebuje viac podpory ako kedykoľvek predtým. Súhlasíme s tvrdením aké popisuje Šatánek, že vytvorenie priaznivého rodinného prostredia, schopnosť realizovať kvalitný rodinný život je jedna z najťažších úloh človeka. Harmonická rodina, harmonické rodinné prostredie s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty, vzbudzujúca u členov rodiny pocit istoty a bezpečia má priaznivý vplyv na celé výchovné pôsobenie rodiny. Najvhodnejšie podmienky pre celkový rozvoj dieťaťa má úplná rodina. Každá funkcia matky a otca je nezastupiteľná, pričom vzájomný vzťah rodičov formuje dynamiku rodinného života. Rodičia pre dieťa vystupujú ako autorita, sú pre neho stelesnením prirodzenej ochrany, a zároveň sú mu vzorom a modelom správania (Šatánek 2004, s. 106 - 107). Rodina je úzko spätá so spoločnosťou a súčasne má svoju zvláštnu samostatnú existenciu.

Autor: PaedDr. Slavomír Laca, PhD.

Použitá literatúra:

DÚNOVSKÝ, J.: Sociálni pediatrie. Praha: Grada 1999, ISBN 80-7169-254-9.
FISCHER, S. – ŠKODA, J.: Sociálni patológie. Praha: Grada publishing a.s., 2009, ISBN 978-80-247-2781-3.
CHRISTENSON, L.: Kresťanská rodina. 1988.
KECSKÉSOVÁ, L.: Zamestnanosť a sociálna politika. Bratislava: ÚPSVAR a MPSVAR SR, 2010, ISSN 1336 5053.
KRAJČÍROVÁ, M. – MIKLOŠKO, J.: Mamy bocian nenosí. Bratislava: Motýľ, 2004. ISBN 80-89199-05-4.
LACA, P.: Sociálna otázka hospodársko-finančnej krízy ako súčasť „krízy zvnútra človeka.“ In: Zborník príspevkov z interdisciplinárneho vedeckého kolokvia Aktuálne otázky ekonomických a humanitných vied 10, Bratislava: STU, 2010. ISBN 978-80-227-3447-9.
LEVICKÁ, J.: Sociálna práca s rodinou. Trnava: FZaSP, 2004. ISBN 80-8907493-6.
MIKLOŠKO, J.: Náhradná starostlivosť. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, 2008. ISBN 978-80-89271-36-8.
MIKLOŠKO, J. – ŽARNAY, Š.: Ohrozená rodina na Slovensku. 2. Vyd. Bratislava: Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, 2008. ISBN 978-80-969616-2-7.
PELTOVÁ, N.: Umenie komunikovať bez zábran. Vrútky: Advent Orion, 1995. ISBN 80-88960-21-5.
SCHAVEL, M. a kol.: Sociálna prevencia. Prešov: VŠZaSP sv. Alžbety, 2007. ISBN 978-80-89271-24-5.
ŠKOVIERA, A.: Dilemata náhradní výchovy. Praha: Portál s.r.o., 2007. ISBN 978-80-7367-318-5.
ŠKOVIERA, A.: Trendy náhradnej výchovy. Bratislava: Petrus, 2007. ISBN 978-80-89233-32-8.
THURZOVÁ, M.: Základy práva pre sociálnych pracovníkov. Bratislava: Občianske združenie Sociálna práca, 2006. ISBN 80-89185-21-5.
ZÁKON NR SR č. 36/2005 Z. z. o rodine.