Skúsenosti „na predaj“

jún 28 2011

V roku 2000 sa stala naša malá stredoeurópska krajinka tridsiatym členom OECD – klubu najbohatších štátov sveta. Inými slovami stala sa členom klubu, ktorý má morálnu a koniec-koncov aj reálnu spoluzodpovednosť za ďalší rozvoj tých „menej“ bohatých. V roku 2004 svoj úspech podčiarkla členstvom v spoločenstve najväčšieho svetového donora – EÚ. Ešte pred takými dvadsiatimi rokmi sa nám o tom mohlo len snívať.

Stálo nás to všetkých veľa. Bolo treba splniť množstvo podmienok a zaviesť celé balíky reforiem, ktoré mimochodom v roku 2005 ocenila aj Svetová banka. Slovensko označila za lídra reforiem. A aj napriek tomu, že nie všetko sa podarilo tak, ako by sa malo, resp. mohlo, že toho treba ešte veľa doladiť a zlepšiť, posun k lepšiemu bol a je neodškriepiteľný. Slovensko sa dostalo na úplne inú úroveň nielen v oblasti hospodárskeho rozvoja, ale aj v oblasti postavenia na geopolitickej mape...

Ale vráťme sa o pár rokov späť.

Zlý začiatok

Politický vývoj a ruka v ruke s ním aj vývoj ekonomický prešli po páde obdobia zvaného „socializmus“ niekoľkými trpkými i menej trpkými fázami. Spočiatku šlo do veľkej miery o následok obdobia vlády jedinej strany (mnohí tvrdili, že aj správnej) a všetkého toho, čo v nás, občanoch a nádejných účastníkoch kapitalistického trhu práce a demokratického spoločenského usporiadania, zanechalo.

Rozpadla sa federácia a Slovensko zostalo v strede Európy s divnou politickou reprezentáciou, s pochmúrnou vidinou ekonomického rastu a nie celkom jasnou resp. ucelenou predstavou o svojej ďalšej budúcnosti. Samotné HDP kleslo o 25% (a trvalo až 10 rokov, kým sa dostalo na hodnotu z roku 1989, aj keď treba nutne poznamenať, že jeho kvalita bola vtedy samozrejme iná, keďže ho neskôr z veľkej časti generovali najmä súkromné spoločnosti). Ekonomika prešla šokovou terapiou, ktorá v konečnom dôsledku síce priniesla aké-také oživenie zahraničného aj domáceho dopytu, ale nepriniesla štukturálne reformy.

Najmä po „osamostatnení sa“ nastalo obdobie stanovovania si krátkodobých „cieľov“, chýbajúcich štrukturálnych, inštitucionálnych či demokratických a politických zmien. Štátny majetok sa sprivatizoval priateľmi, rodinnými príslušníkmi a lojálnymi ľuďmi, ktorí mali priateľov a rodinných príslušníkov a lojálnych s vtedajšou vládou. Aj keď spotreba rástla, ekonomika bola udržiavaná de facto umelo, fiškálna politika bola nezodpovedná a konzervovala sa socialistická priemyselná infraštuktúra. Významne narastala korupcia a absolutistická moc vládnych predstaviteľov.

Aj vďaka tomu sme sa dostali do situácie, keď nás nechcelo nielen EÚ, NATO, či OECD, ale pomaly už ani najbližší priatelia. Bolo treba priznať (a teraz mám na mysli občanov), že Slovensko ide zlým smerom, že to, čo sme si zvolili, je naozaj nefunkčné a treba prísť s niečím novým a modernizačným. V opačnom prípade sa mohlo ľahko stať, že krajina bude stagnovať, alebo dokonca klesne niekam, odkiaľ sa vychádza už len ťažko. Táto vízia nelichotivej budúcnosti krajiny, ktorá potrebuje rozvojovú pomoc, prispela k tomu, že vo voľbách v roku 1998 vyhrala proreformná koalícia. Jej základným hnacím prvkom bolo najmä vrátenie Slovenska na cestu integrácie do EÚ. Dobehnúť a možno aj predbehnúť tých, ktorí boli v tom čase dávno pred nami...

Už vieme, že to ide

Okamžitá transformácia ako taká nie je a nebude jednoduchá nikde. A nebolo to tak ani u nás. Nejde totiž len o „kopyendpejst“ politických a ekonomických modelov, ktoré fungovali inde, najmä, keď všetky predpokladali existenciu fungujúceho trhu a politickej kultúry, ktoré sme my len začali objavovať.

Každá transformácia je neurčitá, reformy sa navzájom ovplyvňujú (pozitívne i negatívne), prináša so sebou recesiu, nezamestnanosť, pokles životnej úrovne a je spojená s rozdielnými predstavami a záujmami jednotlivých politických skupín. Aj preto si vyžaduje kombináciu odhodlania, sympatií a najmä informovanosti obyvateľstva a silnej, odhodlanej vlády, ktorá by reformy a modernizáciu dokázala uskutočniť a odkomunikovať jej počiatočné negatívne prejavy.

Zhodou okolností na Slovensku k takejto konštelácii nejakou zvláštnou náhodou došlo a koncom 90. rokov sa reformy začali realizovať. Tie veľké prišli v dvoch vlnách. V prvej vlne sa uskutočnili základné reformy, ktoré priniesli zodpovenejšiu makroekonomickú politiku. Obmedzili sa výdavky rozpočtu, začalo sa s privatizáciou a reformami. V druhej fáze nastúpili nadstavbové reformy, ktoré dolaďovali a urýchľovali tie zrealizované.

Toto všetko posunulo Slovensko na úplne inú úroveň rozvoja a umožnilo, aby sa zaradilo medzi „vyspelé“ štáty – ekonomicky i politicky. Z krajiny, ktorá kedysi pomoc prijímala od iných, sa zároveň stalo krajinou, ktorá teraz poskytuje rozvojovú pomoc iným.

Skúsenosti na pomoc iným

Slovensko sa vďaka svojím politickým a ekonomickým reformám zaradilo k štátom, v ktorých sú politické a socio-ekonomické pomery relatívne stabilné a demokratické. Je dôležité všetky skúsenosti – pozitívne aj negatívne – posunúť ďalej tým, ktorí o ne majú záujem. Ak takýto záujem je (a ten je), je to podľa môjho názoru naša povinnosť.

Už prvá analýza mapujúca potenciál Slovenska v poskytovaní rozvojovej pomoci, ktorú spracovala MESA 10 v roku 2003, označila „prenos transformačných skúseností“ za oblasť číslo 1, kde by Slovensko mohlo pomôcť najviac. Potrebu demokratizácie a budovania fungujúcej ekonomiky v krajinách, ktoré pomoc prijímajú, jej autori označili za jeden zo základných predpokladov na poskytovanie účinnejšej pomoci aj v iných oblastiach. Je to samozrejme aj jeden z predpokladov ich ďalšieho rastu a rozširovania zoznamu nádejných budúcich donorov, ktorí pomoc môžu posunúť zasa o kúsok ďalej.

Aj preto sa projekty budovania demokratických inštitúcií, občianskej spoločnosti a trhového prostredia stali od začiatku súčasťou tzv. oficiálnej rozvojovej pomoci (ODA), ktorá je financovaná zo štátneho rozpočtu. Až dodnes tieto projekty tvoria približne štvrtinu všetkých projektov rozvojovej pomoci poskytovanej Slovenskom.

Projekty realizovali vládne i mimovládne organizácie. Vysoká zapojenosť mimovládok do tejto formy pomoci je logická. V procese našej demokratizácie zohrávali veľmi aktívnu úlohu, robili akýchsi advokátov zmien a mnohokrát sa na zmenách aj významne podieľali vytváraním strategických materiálov a konceptov. Sústredili sa najmä na vzdelávanie, kvalifikované informovanie a prenos know-how, budovanie inštitúcií, expertných kapacít a diskusných i publikačných platforiem či mobilizáciu. Za všetky možno spomenúť tie najvýraznejšie a najaktívnejšie: SFPA, Pontis, CENAA, NISPACEE, AINOVA, EAC, SAC, IVO, CEP, Občianske oko.

Projekty teritoriálne veľmi prirodzene pokrývali naše najbližšie okolie – krajiny, s ktorými zdieľame podobné post-socialistické politické a ekonomické prostredie (aj keď samozrejme rôzne zdeformované), podobný charakter nedemokracie, či kultúrnu a jazykovú blízkosť (aj keď trefnejšie by asi bolo pomenovanie kultúrne a jazykové porozumenie). Inými slovami, západný Balkán a krajiny, ktoré teraz zaraďujeme do množiny zvanej Východné partnerstvo.

Od roku 2011 je prenos transformačných skúseností oficiálnym prvkom v slovenskej ODA. Ministerstvo zahraničných vecí zaviedlo na realizáciu tohto nástroja novú modalitu. Zostávajú klasické výzvy na podávanie projektov, do ktorých sa môžu zapojiť slovenské vládne, mimovládne, samosprávne, akademické, či podnikateľské subjekty, ktoré si myslia, že k téme majú čo povedať. Novinkou je vytvorenie Centra na odovzdávanie skúsenosti z integrácie a reforiem (CETIR), ktoré bude fungovať v rámci Ministerstva zahraničných vecí. Jeho cieľom je urýchliť a zlepšiť rozvoj krajín západného Balkánu a Východného partnerstva prostredníctvom odbornej výmeny, informovanosti o EÚ a poradenstvom v rozhodovacích procesoch najmä na medzivládnej úrovni.

Skôr ako „zabudneme“

Transformačná pomoc je momentálne v Európe „in“ a my by sme preto nemali ostať „out“. Inštitúcie EÚ považujú transformačné skúsenosti nových členských krajín a ich zakomponovanie do systému rozvojovej pomoci za dôležitý prvok. Počas českého predsedníctva v EÚ Európska komisia iniciovala vytvorenie tzv. Európskeho transformačného kompendia. Je to akoby zoznam skúseností tých transformovaných, s ktorými sa môžu podeliť s tými, ktorí sa chcú transformovať. Je dobré, ak sa bude naša transformačná pomoc s tou európskou koordinovať, vzájomnne sa dopĺňať tak, aby sme spoločnými silami dospeli aj s prijímateľskými krajinami k spoločnému cieľu.

Musíme si tiež uvedomiť, že akékoľvek rozvojové projekty môžu byť úspešné len vtedy, ak je prostredie prijateľné. Bez šťastnej kombinácie vlády schopnej zmeny uskutočniť a intelektuálnej a aktivistickej „bunky“, ktorá zmobilizuje k tlaku na zmenu aj obyvateľstvo, aby bolo ochotné preskákať aj bolestivé pasáže zmien, to asi nepôjde.

Z vlastných skúseností vieme, že sa budeme pohybovať v prostredí, v ktorom buď centrálne plánované hospodárstvo, alebo deformovaný trh, spojený s nedemokratickým, či dokonca autokratickým vedením, posunuté zmýšľanie a konanie politických či iných elít zanechali u obyvateľov hlbokú ryhu. Prejavuje sa to v ich hodnotách, uvažovaní, etike.

Stretneme sa s rozličným vnímaním nového „triedneho“ rozdelenia spoločnosti, ale aj s rozdielnou kvalitou verejnej diskusie, či odbornej informovanosti alebo kvalitou prijímania obsahu informácií. A tie sú vzhľadom na potrebu politickej, spoločenskej, ekonomickej, ale aj „kultúrnej“ zmeny kľúčové pre pochopenie situácie. Reformy si vyžadujú hlavne záujem a porozumenie tých, ktorých životy ovplyvnia. Vyžadujú si ich vlastníctvo. Práve dotknutí musia pochopiť, že ich samotná existencia závisí jednak na nich samých ako aj na miere a správnosti ich „verejnej“ služby.

Našim cieľom je to, aby sme svojou skúsenosťou prispeli k tomu, aby všetky spoločensko-ekonomické a politické procesy v prijímateľských krajinách smerovali k stabilite, demokracii, právnemu štátu a ekonomickej prosperite väčšiny. Skúsenosti na to máme a prax ukázala, že ak to robíme, robíme to dobre, účelne a efektívne, pričom všade zanechávame pomyselnú slovenskú stopu.

Bohužiaľ, dochádzajú nám tí, ktorí by mohli prezentovať aj svoju priamu skúsenosť a naša skúsenosť tak začína strácať punc autentickosti. O krátky čas sa môže stať, že slovenské skúsenosti budeme sprostredkovávať sprostredkovane. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nájsť človeka/odborníka, ktorý bol či už pri reforme nášho systému, alebo pri rokovaniach o našom vstupe do EÚ a zároveň by bol ochotný sa o svoju skúsenosť podeliť je čoraz ťažšie. Inštitucionálna pamäť je slabá a ľudí, ktorí boli „pri tom“ a sú k dispozícii, čoraz menej. Niektorí sú dnes politikmi, iní zastávajú vyššie funkcie v Bruseli v inej agende a sú aj takí, ktorí svoju profesiu zmenili úplne.

Aj preto je dobré, že sa aj na strane vládnej inštitúcie vytvárajú mechanizmy, ktoré punc originality slovenskej skúsenosti zo zmien skúsia oprášiť. Možno sprostredkovanie tejto skúsenosti nemusíme ohraničovať na zoznam krajín západného Balkánu a Východného partnerstva, ale nech je sektorovo rozpoznateľná. Stálo by za to dať jej akýsi „trade mark“.

Slovenský modernizačný proces sa spája najmä s našou integráciou do euroatlantických štruktúr. Taký bol jeho motív, kampaň a vďaka integrácii aj výsledok. Slovensko chcelo byť súčasťou skupiny úspešných a robilo všetko pre to, aby to dosiahlo. Malo výhľad, cieľ a perspektívu. Aj preto je naša pomoc tak vrelo prijímaná na Balkáne. Všetky krajiny, ktoré sa chcú transformovať, by mali mať pred sebou podobnú vidinu dobre spravovanej spoločnosti a lákavej budúcnosti a mali by vedieť, ktorá krajina/y by im ju pomohla splniť. Česká transformačná politika je politika podpory ľudských práv a demokracie. Aká by mala byť naša?

Autor: Peter Brezáni

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk

Celé číslo časopisu Rozvojová pomoc - jar 2011 v PDF