Stres a záťaž u ľudského jedinca

mar 1 2012

Abstrakt: V charakterizovaní tejto doby, ktorú žijeme. Je nutné treba uviesť prítomnosť jednotlivých procesov. Sú to globalizácia, multikulturalizmus, sekularizmus, relativizmus, egoizmus, rasizmus, ľudské práva, kríza rodiny, rast rozvodov, intolerancia, fenomén násilia, migrácia, otroctvo a práca detí, neúcta k životu, kultúra smrti všetky tieto procesy so sebou prinášajú stres. Cieľom príspevku je poukázať na históriu stresu a existenciu v súčasnej dobe, v ktorom sa nachádza ľudský jedinec.
Kľúčové slová: Človek, Stres, Spoločnosť, Záťaž.

Abstract: The characterization of this time which we live. It should be noted the presence of individual processes. They are globalization, multiculturalism, secularism, relativism, egoism, racism, human rights, family crisis, the growth of divorce, intolerance, violence phenomenon, migration, slavery and child labor, disrespect for life, culture of death all these processes bring with them stress. The aim of this paper is to highlight the history of stress and there are currently in which the human person.
Keywords: Man, Stress, company load.

História stresu a záťaže

Anglosaskí vedci skúmajúci záťaž z rôznych hľadísk používali, a aj v súčasnosti používajú, pojem stres na označenie významu slova záťaž, teda ako jeho synonymum. V minulosti sa chápanie pojmu stres obsahovo menilo podľa toho, s akými záujmami odborníkov sa termín spájal.

Za otca stresovej situácie je považovaný Hans Seley. Väčšinu svojho života prežil v Kanade, narodil sa vo Viedni, absolvoval gymnázium v Komárne a študoval na Nemeckej univerzite v Prahe. Už ako mladý pracoval na rôznych experimentoch. Zistil, že v rôznych podmienkach pôsobia rôzne stresory, ktoré vyvolávajú rovnaké patologické zmeny. Tak vznikla reakcia, pri ktorej telo reaguje na podnety rovnakou odpoveďou a označil ju ako stres. (Bartůňková, 2010).

Ak by sme sa pozreli spätne do histórie, tak by sme zistili, že problematikou záťaže a záťažových situácií sa zaoberali lekári, umelci, spisovatelia, biológovia atď. ešte skôr, ako sa táto problematika dostala do centra pozornosti psychologickej vedy. Aj jej samotnému psychologickému výskumu a pojmovému vymedzeniu najprv predchádzalo to, že jej zákonitosti pôsobenia ľudia využívali empiricky, skúsenostne už dávno predtým. Príkladom sú umelecké diela, ktoré nám pomáhajú uvedomiť si, čo všetko súvisí so záťažovou situáciou od spôsobu ako k nej dochádza cez jej priebeh až po spôsoby, ako sa dá riešiť ,prípadne aké sú jej dôsledky u konkrétnych osôb. Aj v samotných filmových, literárnych, náboženských a pod. dielach sa môžeme stretnúť so skutočnosťami, ktoré vysvetľujú interakciu toho, že kritické záťažové situácie najlepšie zocelia, ale aj odhalia charakter človeka, že jeho osobnosť sa, obrazne povedané, rodí a utvára „v boji.“.

V súčasnosti sa pojem stres používa na pomenovanie významu slova záťaž, teda ako jeho synonymum. Avšak v historickom vývoji záležalo práve na odborníkoch a vedcoch, s akým záujmom sa na tento pojem dívali, teda ako ho používali vo svojich prácach. Z toho vyplýva, že jeho obsahové ponímanie nebolo ustálené, teda sa historicky menilo. Napríklad v 17. storočí ho používali v korelácii so smútkom, nešťastím, trápením či ťažkosťami. S rozvojom fyziky a jej výskumov v priebehu 18. a 19. storočia sa tento termín pochopiteľne spájal s napätím, silou, veľkou námahou alebo tlakom. Až v neskoršom období, na prelome 19. a 20. storočia, sa vynárajú úvahy, myšlienky o záťaži ako o príčine narušeného zdravia a psychických chorôb. Psychológovia a psychiatri sa súčasne týmto problémom začali zaoberať v priebehu 1. svetovej vojny, keď v dôsledku psychických porúch sa vojaci nemohli v dostatočnej miere prispôsobiť vojnovým podmienkam, ako na to poukazuje autorka Bratská (2001), a tieto poruchy sa označovali ako „nervové otrasy, únava z boja“ a neskôr ako stres.

Autor Walter Bradford Cannon je považovaný za jedného z prvých priekopníkov fyziológie ľudských emócií. Vo svojich pokusoch na laboratórnych zvieratách si všimol, že ak boli tieto zvieratá vystavené strachu, alebo nejakým iným spôsobom zastrašené, ich peristalické vlny (rytmické sťahovanie svalov tráviaceho ústrojenstva) v žalúdku niekedy prestali náhle pôsobiť. Cannon zhromaždil dôkazy, ktoré poukázali na fakt, že ak je zviera veľmi vyburcované, tak jeho sympatikus (časť autonómneho nervového systému) kombinovaný s hormónom adrenalínu ho mobilizuje, aktivizuje k naliehavej reakcii "bojuj alebo ujdi". Tieto svoje poznatky zhrnul v knihe Bodily Changes in Pain, Hunger, Fear and Rage. (Walter, 2011).

Ďalším známym vedcom, ktorý sa zaoberal skúmaním a reakciou laboratórnych zvierat na rôzne poškodzujúce podnety (napr. trauma, chlad, baktérie, horúčava a pod.) bol Hans Selye. Vo svojich výskumoch dokázal, že predná časť podmozgovej žľazy a kôra nadobličiek zohrávajú významnú úlohu práve v reakciách na takéto podnety. Jeho práce boli prínosom nielen pre lekársku vedu, ale ovplyvnili aj experimentálne práce a teoretické rozpracovania v psychológii. Selye nekládol dôraz na fyzikálne alebo biologické faktory pre vyvolanie stresových stavov, ktoré boli dosiaľ v centre pozornosti u odborníkov, ale zdôrazňoval práve význam psychologických a sociálnych faktorov.

Od štyridsiatych rokov minulého storočia sa k verejnosti dostávajú práce lekárov (napr. Wolf), ktorí uvádzajú množstvo chorôb súvisiacich so stresom a záťažou a s ktorými sa človek stretáva počas svojho života. Za prvú monografickú prácu zameranú na problematiku psychického stresu je považovaná práca Grinkera a Spiegela - Men under Stress (Muži pod tlakom) z roku 1945, ktorá rozoberá reakcie vojenských letcov, ktorí podľahli psychickému stresu počas bojov.

Významný záujem o danú problematiku (skúmanie záťaže) u psychológov badať najmä po 2. svetovej vojne, keď získané poznatky z predchádzajúcich rokov bolo možné uplatniť v oblasti pracovnej činnosti a výučby.
Päťdesiate roky minulého storočia priniesli pre psychológiu rozvoj metodológie, plánovania experimentov a začiatky komplexného prístupu v skúmaní záťaže.

V ďalšom období až po súčasnosť je vidieť ohromujúci nárast záujmu psychológov o problematiku záťaže a stresu na človeka, čoho dôkazom je aj množstvo prác a publikácií nielen vo svetovej, ale aj v našej odbornej literatúre a často tvoria obsahové zameranie príspevkov na rôznych medzinárodných kongresoch, konferenciách či sympóziách (Bratská, 2001).

Problematika stresu a záťaže u ľudského jedinca

Rôzne odborné publikácie a štúdie poskytujú veľmi podobné vymedzenia termínov záťaž a stres. Definujú ich ako fyzický tlak prenášanej hmotnosti, príťaž, nadmerný výkon od ľudského jedinca, organizácie, stroja pri zložitých situáciách a rôznych okolnostiach, ktoré sa vyskytujú v spoločnosti.

Termín stres (z latinského slova stringo, stringere, strinxi, strictum – uťahovať, sťahovať, zatiahnuť) znamená stav psychickej záťaže, ktorý vzniká pôsobením rušivého faktora na ľudského jedinca (Hartl, Hartlová, 2000). Prvý autor, ktorý sa zaoberal teóriou stresu a vypracoval náuku o strese, bol Hans Selye. Stres definuje ako „nešpecifickú reakciu organizmu na akúkoľvek záťaž kladenú na organizmus“ (In: Kilíková, 2006, s. 10). „Pojmom stres sa označujú všetky situácie, ktoré vyvolávajú napätie, prípadne sa tak označujú emočné a psychické reakcie na akékoľvek duševné a telesné ohrozenia“ (Košč, 1996, s. 69). Autor Daniel (1984) definoval stres do ôsmich bodov, ktoré ho charakterizujú:
1. Stres možno charakterizovať ako stav celého organizmu, skôr ako záležitosť prostredia.
2. Stresový stav je vyvolaný diferencovanými podmienkami prostredia.
3. Jednotlivci odpovedajú na tie isté podmienky rôznym spôsobom. Niektorí sa dostávajú rýchlo do stresového stavu, iní sú odolnejší.
4. Ten istý človek sa môže a nemusí dostať do stresového stavu pri odpovedi na tú istú stresovú podmienku za rozličných okolností.
5. V stresových situáciách sa vyskytujú konzistentné intraindividuálne, ale rôzne interindividuálne psychologické formy odpovede.
6. Správanie vyplývajúce z operácií vyvolávajúcich stres môže byť to isté alebo rôzne a závisí od situácie.
7. Intenzita a rozsah stresového stavu a s ním súvisiace správanie sa nemôžu predpovedať bezprostredne po spoznaní samých charakteristík podnetu, avšak vyžaduje sa analýza motivácie a situácie, v ktorej stresor pôsobil.
8. Časové faktory môžu determinovať význam daného stresora a tým intenzitu a rozsah stresového stavu, ako aj optimum merania efektu.

Ďalším autorom, ktorý sa zaoberal stresom, bol aj Janis. V jeho definícii je stres chápaný ako zmena v organizme, ktorá v stave ohrozenia môže vyvolať vysoký stupeň napätia, rozvrátiť zabehané schémy každodenného spôsobu konania, oslabiť mentálnu výkonnosť a vyvolať nepríjemné subjektívne stavy afektívneho vyčerpania. Autor Boroš (1999) uvádza, že najtypickejšie prejavy stresu sú úzkosť, obava, tréma, strach a hnev, ktoré ľudský jedinec prežíva v sociálnom prostredí. Autor Křivohlavý vymedzuje tento pojem ako „vnútorný stav človeka, ktorý je buď priamo niečím ohrozovaný, alebo takéto ohrozenie očakáva, a pritom sa domnieva, že jeho obrana proti nepriaznivým vplyvom nie je dosť silná“ (In: Oravcová, 2004, s. 287).

Predstaviteľka sociálnej práce Žiaková (2001) definuje stres podrobnejšie. Uvádza, že je to taká záťažová situácia, ktorá si vyžaduje vyvinutie zvýšenej aktivity, keď človeku nestačia predchádzajúce schémy myslenia, konania a správania, ale túto starú schému musí pretvoriť. Stresom rozumieme záťaž pochádzajúcu z vonkajšieho a vnútorného prostredia, ktorá narúša rovnováhu organizmu a prostredia. Je reakciou na stresový podnet alebo stresor.

Stresor je činiteľ vonkajšieho prostredia vyvolávajúci v organizme stav stresu, stresovú reakciu (Hartl, Hartlová, 2000, s. 569). V medicíne sa používa pre vonkajšie stresové udalosti pojem stresor a pre psychickú a telesnú reakciu organizmu na stresor pojem stresová reakcia. Stresorom, t. j. stres vyvolávajúcim podnetom, môžu byť podnety z vonkajšieho prostredia, ale aj signály pochádzajúce z vnútorného prostredia (Praško, 2003). Schreiber (1985, s. 20) rozlišuje dve hlavné kategórie stresorov:
Somatické stresory: Vonkajšie fyzikálne vplyvy – chlad, teplo, rôzne druhy žiarenia, zmeny atmosférického tlaku, hluk, vibrácie, Somatické patologické stavy – hlad, smäd, bolesť, imobilizácia, krvácanie, námaha, chirurgický zákrok.
Psychologické stresory: Individuálne stresory – konflikt, frustrácia, nezdravý životný štýl, psychická únava, úzkosť z osobne neznesiteľnej situácie, stresory z choroby – bolesti, starosti, imobilizácia, hospitalizácia, skupinové stresory – z konfliktov vo vzťahoch v prostredí rodiny, školy, sociálne stresory – nedostatočné finančné ohodnotenie, pracovné preťaženie, strata zamestnania, odchod do dôchodku.

Klasifikácia stresu a stresorov je v literatúre pomerne rozmanitá. Dôležité je nezabúdať na diferencovanosť vplyvu stresora na konkrétneho človeka. V rovnakých podmienkach niet takého podnetu, ktorý by bol stresorom pre všetkých ľudí, ktorí sú mu vystavení.

Pre definíciu stresovej situácie je podstatný „pomer medzi mierou (intenzitou veľkosti, tlakom a pod.) stresogénnej situácie (stresoru či stresoru) a „silou“ (schopnosťami, možnosťami a pod.) danú situáciu zvládnuť“ (Bratská, 2001, s. 32). O stresovej situácii (o strese) hovoríme len v tom prípade, ak miera intenzity stresogénnej situácie je vyššia, než schopnosť či možnosť daného človeka túto situáciu zvládnuť. Obecne ide o tzv. nadlimitnú - nadhraničnú záťaž. Tá vedie k vnútornému napätiu (strain) a ku kritickému narušeniu rovnováhy (homeostázy) organizmu (Křivohlavý, 2003, s. 170 - 171). Stres nie je automaticky zlý, pretože niekedy človeku pomôže dosiahnuť stanovený cieľ (Melgosa, 1998, s. 20).

Stres a záťažová situácia nie je rovnaký termín. Záťažovú situáciu spôsobuje najmä už spomínaný stres. Autorka Gáborová (2007) definuje záťaž ako tie faktory vnútorného sveta človeka, pre ktoré sú typické znaky ako neočakávanosť, dlhé trvanie tohto stavu a jeho intenzita.

Za nosný prístup k taxonómii záťažových situácií je systematické triedenie podľa Mikšíka (1990). Za základné typy záťažových situácií, ktoré vedú k psychickej integrácii alebo dezintegrácii osobnosti, považuje Mikšík (1990, s. 73 - 77):
Neprimerané úlohy a požiadavky – preťažovanie človeka množstvom požiadaviek nad jeho telesné a duševné sily, nerešpektovanie zákonitostí činnosti organizmu a neuspokojovanie potrieb, ambícií a tendencií človeka; sprievodným javom je vznik chronickej únavy či vyčerpania;
Problémové situácie – orientovať sa v nezvyčajných podmienkach a osvojiť si nové schémy správania, životné podmienky, dosiaľ nepoznané, neprežité situácie, ktoré sú:
a) adjustačného typu – existenčné podmienky požadujú pretvoriť zvyčajný spôsob života a správania;
b) kreatívneho typu, vyžadujú si osvojenie nových postupov riešenia;
Situácie vyrovnávania sa s prekážkami – zábrany pri dosiahnutí cieľa v danom smere, resp. pri vybraných postupoch, ktoré vyvolávajú psychický stav frustrácie s prežívaním sklamania a zmarenia zámerov a úsilia; tie často vedú k neuváženému riešeniu situácie, pričom riešenie vyžaduje cieľavedomú reguláciu správania;
Konfliktné situácie – v procese rozhodovania ako konať, keď na jednotlivca pôsobia rovnako silné tendencie protikladného smeru, v kolísaní medzi možnými alternatívami voľby, nerozhodné postoje k dôsledkom voľby alebo k zamietnutiu rozhodnutia, adekvátnosť riešenia v značnej miere závisí od osobnostných čŕt, ktoré sa spájajú s rizikovým správaním;
Stresové situácie – rušivá okolnosť pôsobí v čase realizácie cieľovej činnosti tak, že svojím tlakom narúša optimálny priebeh, podmienky rušivo zasahujú do psychických funkcií, napr. podmienky nepriaznivého, atypického prostredia, realizujúce činnosti, časový deficit v podmienkach ohrozenia i anticipácia dôsledkov chybného výkonu, resp. tlak „zodpovednosti“ v najširšom slova zmysle.

Hranice medzi jednotlivými typmi záťažových situácií nie sú presne vymedzené, často dochádza k ich posunu. V reálnom živote napríklad frustrujúca situácia nadobúda v etape riešenia podobu konfliktovej situácie, človek môže tiež chápať situáciu ako aktuálne ohrozenie existencie svojho života, a tým sa situácia stáva stresovou. K takýmto posunom dochádza, ak sa nerozlišujú jednotlivé zložky situácií, napr. pôvod, kvalita záťaže a stresu. Autorka Vágnerová (2004) sa zamerala na rôzne prístupy, ktoré spôsobuje záťažová situácia. Medzi najdôležitejšie patria:

Záťaž spracovaná ako výzva. Pre človeka môže byť záťaž výzvou, aby prekonal sám seba, svoje sily a po prekonaní záťažovej situácie sa človek cíti uvoľnenejší, plný pozitívnych emócií a pozitívnych reakcií. Ak je výsledok z prekonania záťaže uspokojivý, posilňuje sa aj sebavedomie a sebaistota človeka.

Záťaž stimulujúca potrebu obrany a úniku. Človek, ktorý vníma prežívanie určitej situácie ťažšie a považuje ju za nezvládnuteľnú, snaží sa reagovať únikom. Znamená to, že uniká od záťaže. Tento útek môže ovplyvniť aj jeho sebadôveru a to najmä v prípadoch, ak únik pred záťažou je častejší. Pocit nezvládnutej záťaže poskytuje negatívne odozvy, ktoré môžu ovplyvňovať jeho výkonnosť, ale aj postoj.

Pohľad na prejavy a stupne stresu u človeka

Sami vieme, že prežívaný stres vychádza najmä z dvoch existujúcich faktorov. Prvým je vonkajšie okolie, do ktorého môžeme zaradiť prostredie v práci, škole, rodine, ale aj životné prostredie, v ktorom sa nachádzame. Druhým faktorom je naše vnútorné prostredie, pretože stres si môžeme vyvolávať sami. Na základe uvedených faktorov si človek sám vytvára akúsi bariéru, pred ktorou sa bráni pred stresom.

Pri psychickej záťaži živý systém svojimi schopnosťami aktivuje náhradné zdroje energie, čo sa tiež chápe ako kvalitatívne vystupňovaná záťaž. Tým vzniká poplachová zmena v organizme. Pri strese dochádza k napätiu situačných podmienok, vnútornému tlaku a únave. Stres posudzujeme zo zdravotného aspektu podľa miery (kvantity), sily (kvality) a frekvencie. Stres sa stáva rizikovým do určitej miery (Račková, 2010, s. 142).

Človek spozná nebezpečenstvo, pretože má na to dispozície, ktoré sú vyvolané signálmi. Stres prebieha d začiatku až po ukončenie v troch fázach:

1. Varovná, mobilizačná - táto fáza varuje, že stresový faktor je prítomný. Ako prvé sa objavia telesné reakcie. Človek dosiahne riešenie stresovej situácie ak si uvedomí jej vznik, preto sa nemusia dostaviť žiadne dôsledky (Račková, 2010, s. 142). Autor Melgosa tvrdí, že ak stresová situácia začne človeku „prerastať cez hlavu“ a jedinec si uvedomí, že už nemá dostatok sily, prihlásia sa pocity skutočného stresu, preto túto situáciu nazývame varovnou fázou. Vyvolaná je jednotlivými podnetmi (je tu prítomný len jeden zdroj stresu), skupinou podnetov (ide o viacero okolností, ktoré súhrne vyvolávajú stres) (Melgosa, 1998, s. 25).

2. Rezistencie, odolávania - nastáva vtedy, ak stres prekročí varovnú fázu. Po tejto fáze sa v organizme vytvorí špecifická obrana, ktorá chráni organizmus aj napriek úbytku rezervy.

3. Vyčerpanie - pri tejto poslednej fáze sa človek stáva anxióznym (chorobný stav úzkosti ako príznak mnohých psychoneuróz). Tieto symptómy môžu vystupovať súčasne, oddelene alebo nasledovne jeden za druhým. Za bežných okolností, ak nastane stresová situácia, stres vyjde na povrch a potom mizne. Ale ak stresory (príčina stresu) pôsobia naďalej, oslabuje sa imunitný systém človeka. V takom prípade sa môžu dostaviť príznaky chrípky, prechladnutia, migrény, bolesti v chrbtici, alebo aj alergické reakcie a kožné choroby (Račková, 2010, s. 142).

Udalosti, ktoré sú vnímané ako záťažové, sú charakteristické „neovplyvniteľnosťou, nepredvídateľnosťou a mierou, ktorá predstavuje výzvu pre hranice našich schopností a sebaponímania“(Lazarus, Folkman, 1984, s. 56). Existujú interindividuálne rozdiely v miere hodnotia rovnakej udalosti ako neovplyvniteľnej, nepredvídateľnej a vyvíjajúcej tlak. Hodnotenie z veľkej časti ovplyvňuje vnímanie udalosti ako stresovej. Kvantitu a kvalitu prežívaného stresu vyjadrujú štyri stupne psychickej záťaže (Mikšík, 2007):
Bežná záťaž – nároky sú známe, už sme sa s nimi stretli, nestimulujú rozvoj osobnosti a vedú k využívaniu stereotypných a zautomatizovaných spôsobov konania a správania.
Zvýšená záťaž – situácie, v ktorých nestačia bežné zaužívané spôsoby riešenia, konania a reagovania, sú pre človeka nové a vyžadujú zvýšené úsilie a osvojenie si nových zručností a sociálnych spôsobilostí; vyžadujú zmeny zaužívaných spôsobov správania bez vzniku negatívnych dôsledkov stresu.
Hraničná záťaž – objavuje sa výrazný nesúlad medzi vybavenosťou, pripravenosťou a nárokmi vonkajšieho prostredia na človeka, predpokladá využitie psychických rezerv, sprievodným javom sú negatívne dôsledky ako funkčné poruchy psychickej činnosti, poruchy správania; v organizme dochádza k výrazným fyziologickým zmenám, narastá počet nežiaducich dôsledkov na psychiku a celkovo na zdravotný stav človeka.
Extrémna záťaž – medzi požiadavkami vonkajšieho prostredia a možnosťami človeka potrebnými na ich zvládnutie vzniká rozpor, človek podlieha pre neho neriešiteľnej stresovej situácii, psychické zlyhanie sprevádzajú výrazné poruchy v správaní, zmeny vo fyziologických i psychických procesoch v organizme, často s trvalými negatívnymi dôsledkami stresu na zdravie, pri pretrvávaní i k narušeniu sociálnych vzťahov. Podľa Charváta (1969) psychický stav extrémnej záťaže označovaný ako stres sa objavuje aj po nahromadení viacerých menších zaťažení v priebehu krátkeho časového úseku.

Naše subjektívne prežívanie nesúladu, nezhody medzi nárokmi, ktoré na nás kladie vonkajšie okolie a našimi predpokladmi tieto nároky zvládnuť, môže nadobúdať rôznu veľkosť a odlišnú kvalitatívnu podobu. Práve túto kvantitu a kvalitu prežívaného nesúladu vyjadrujú stupne psychickej záťaže Autor Mikšík (1969, s. 24), popredný odborník v tejto problematike, ich znázornil pomocou takejto schémy:

Obr. 1: Stupne psychickej záťaže (Mikšík, 1969, s. 24).Obr. 1: Stupne psychickej záťaže (Mikšík, 1969, s. 24).

Záver

Vedy o človeku v súčasnosti akceptujú chápanie človeka ako celku pozostávajúceho z integrálnej jednoty všetkých jeho existenčných zložiek. V jednotlivých štúdiách o človeku sa odráža multidisciplinárne zameranie s cieľom dosiahnuť pokrok v rôznych otázkach súvisiacich s problematikou stresu a záťaže u človeka ako konzistentného bytia v sociálnom prostredí.

V bežnom živote sa stretávame s ľuďmi odlišujúcimi sa určitým spôsobom od väčšiny. Takíto ľudia vytvárajú vo vzťahu k väčšinovej populácii minoritu, ktorá je prirodzenou a bežnou súčasťou spoločnosti. Súčasná doba, v ktorej žijeme, je nová, neprehľadná, často nezrozumiteľná, plná závažných ekonomických a technických zmien a najmä sociálnych, ekonomických a psychických problémov, ktoré nám prinášajú stres a záťaž.

Záťaž a stres sú súčasťou nášho každodenného života, stretávame sa s nimi v zamestnaní, rodine i v ostatných oblastiach života. Zmeny sa prejavujú nielen v emočnom prežívaní, správaní a konaní, ale aj na telesnej stránke. Dlhotrvajúci stres alebo jeho prejavy môžu mať vplyv na celkový stav človeka i jeho život v spoločnosti.

Autori: Slavomír Laca, Veronika Kočišová

Zoznam použitej literatúry
BARTŮŇKOVÁ, S. 2010. Mechanismy. Praha: Univerzita Karlova Praha, 2010, 137 s. ISBN 978-80-2446-1874-6
BRATSKÁ, M. 1992. Vieme riešiť záťažové situácie? Bratislava: SPN
BRATSKÁ, M. 2001. Zisky a straty v záťažových situáciách alebo Príprava na život. Bratislava: Trede Leas, s. r. o., 2001, 325 s. ISBN: 80-70-94-29-24
GÁBOROVÁ, Ľ., GÁBOROVÁ, Z., 2007. Človek v sociálnom kontexte. Prešov: LANA, 2007, 173 s. ISBN: 80-969053-8-4
HARTL, P., HARTLOVÁ, H. 2000. Psychologický slovník. Praha: Portál
KŘIVOHLAVÝ, J. 2003. Sociální opora v intervenčních programech. Československá psychologie, 46, 4, s. 340 - 347
KOŠČ, M. et al. 1996. Retrospektíva, realita a perspektíva psychológie na Slovensku. Bratislava: Stimul
LACA, P.: Masmédiá a ich morálna hodnota. In: Logos – Revue gréckokatolíkov na Slovensku, Prešov 4/2003, s. 12 - 13, ISSN 1335-5910
LAZARUS, R. S., Folkman, S. 1984. Coping and adaptation. In W. D. Gentry, Handbook of behavioral medicine (pp.282 - 305). New York: Springer
MELGOSA, J. 1998. Zvládni svoj stres! Vrútky: Advent Orion s. r. o., 1998. 190 s. ISBN: 80-8871-981-X
PASTERNÁKOVÁ, L.: Metódy výchovy uplatňované v rodinách. In Vychovávateľ č. 6, roč. 58, Bratislava: Educatio, 2010. ISSN 0139-6919
STEINBERG, L., MORRIS, A. S., 2000. Adolescent development. Annual Review of Psychology, 52, pp 83 - 110, 282 - 305). New York: Springer
VÁGNEROVÁ, M. 2004. Základy psychológie. Praha: Karolínum, 2004, 356 s. ISBN: 80-246-0841-3
WALTER B. C. Changes in pain, hunger, fear and rage Telesné zmeny v bolesti, hladu, strachu a hneve. [citované dňa 26. 1.012]. dostupné na internete http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/pmc1447286
ŽIAKOVÁ, E. a kol., 2001. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. Prešov: Grafotlač, 2001. 192 s. ISBN: 80-8068-060-4