Úvod
Spoločnosť by tu nebola, ak by nebol človek, ktorý je základom pri vzniku spoločnosti. Preto každá ľudská bytosť sa rodí do rodiny, ktorá svojím spájaním s inými rodinami vytvára spoločnosť. Spoločnosť je skupina ľudských osôb, odlišujúca sa od iných svojimi charakteristickými znakmi. Môžu to byť záujmy, kultúra či vzťahy. Má sa viesť správnymi morálnymi hodnotami pre dobro a blaho všetkých.
Pápež Ján XXIII. zdôrazňuje že ,,ľudskú spoločnosť treba chápať predovšetkým ako čosi duchovné, kde si ľudia vymieňajú medzi sebou poznatky vo svetle pravdy, kde majú možnosť chrániť si svoje práva a konať svoje povinnosti, kde sú podnecované ich túžby po duchovných hodnotách, kde nachádzajú spoločnú oprávnenú záľubu vo všetkom šľachetnom každého druhu, kde sa vytrvalo snažia dať iným to najlepšie zo seba samých a čoraz dokonalejšie si osvojovať duchovné hodnoty iných“ (Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi, 2007, s. 285).
V každej dobe spoločnosť hľadala zmysel existencie človeka, prečo je na svete a kam po smrti smeruje. Pred vyše 2000 rokmi prišiel Boží Syn - Ježiš Kristus – zodpovedať spoločnosti tieto otázky. (Laca, 2009). Človek je stvorený z lásky Nebeského Otca do tohto sveta, aby mohol naplno využívať dary stvorenia a po smrti vstúpiť do večného života. Ježiš Kristus svojím príchodom cez svojich apoštolov založil Katolícku Cirkev, ktorá dodnes hlása radostnú zvesť - evanjelium. Cirkev chráni tých, ktorí sú slabí a nedokážu sa brániť. Spája všetkých kresťanov, ktorí sa odlišujú farbou pleti, kultúrou či tradíciou. Je tu pre každého jedného z nás, aby nám ukazovala ten správny smer. Spoločnosť s Cirkvou vytvára vhodné prostredie na to, aby človek ako ľudská bytosť mohol realizovať svoje poslanie, ktoré pramení z práce.
Sociálne učenie Katolíckej cirkvi a globálne problémy ľudskej spoločnosti
Každé storočie má svoje aktuálne problémy. V 19. storočí boli robotnícke sociálne problémy, ktoré pomáhala riešiť Cirkev. Svet 21. storočia sa však dostal do vážnych globálnych problémov.
Dr. Carlo Casini, poslanec Európskeho parlamentu a predseda talianskeho Hnutia za život, o globalizácii hovorí: „Globalizácia znamená, že svet je zároveň menší aj väčší. Väčší preto, že pred vyše sto rokmi každý poznal len svoj malý svet, zvyšok sveta bol neobjavený, iba žil v našich mysliach. Dnes je však už možné za pár hodín dostať sa do najvzdialenejších krajín a prostredníctvom informácií ako televízia, internet, rádio, telefón vedieť všetko o všetkých a o všetkom. A preto sa svet stáva rukami aj očami človeka. Veľký svet sa stal malým. Napriek tomu táto informačná spoločnosť, ktorá je, samozrejme, dobrá, spoznala aj nový druh otroctva. Je to neviditeľné otroctvo, ale veľmi tvrdé otroctvo. A je to otroctvo mysle. A toto nie je kvantitatívna ale kvalitatívna zmena. Už nemáme otrokov, ktorých by sme videli, že majú zviazané ruky a nohy. Ale vlastníci informácií môžu sami riadiť a rozhodovať o tom, čo si ľudia majú myslieť.”
A tak my, novodobí otroci médií, nepriamo súhlasíme s tým, aby nám reklamné šoty usmerňovali náš život. Ani netušíme, ako rýchlo naletíme na slová že máme smradľavý dych, že naša bielizeň nie je dosť biela, že nejazdíme na primerane dobrom aute či nemáme dostatočný paušál na komunikáciu s najbližšími. Za tým všetkým sa skrýva ani nie tak starostlivosť o nás, čo potrebujeme, ale svet veľkých peňazí. Neustále prepočítavanie čísel a využívanie bankových transakcií núti informačných aktérov vymýšľať nové a lákavé podmienky, len aby novodobí otroci poslušne počúvali.
Preinformatizovaný svet zmenil naše myslenie. Ak sme sýty, často nemyslíme na to, že miliarda ľudí vo svete hladuje. Ak sme v teplom odeve, necítime, čo prežívajú ľudia, ktorí stratili zamestnanie a dostali sa na ulicu. Jediná skúsenosť z nedostatku tepla alebo stravy nám upriami pozornosť na ľudí, ktorí prežívajú chudobu, nezamestnanosť, nerovnomerné rozdelenie majetku či nevyplatenie mzdy.
Príčinou každého globálneho problému je zabúdanie na človeka, na jeho hodnotu a dôstojnosť. Zbavenie ľudskej dôstojnosti a hodnoty je výsledkom egoizmu, ktorý pramení z neprijatia seba samého. Vlastné neprijatie neskôr smeruje k neprijatiu aj tých druhých a k vytváraniu novodobých horizontov, bez morálnych hodnôt a zásad. Žiaden nový horizont globálnej spoločnosti nemôže brať človeka ako nejaké „multifunkčné zariadenie“, ktoré bude nonstop k dispozícii, bude v najlepšej kvalite čo sa týka výzoru a dokáže ovládať všetko, len aby uspokojilo spoločnosť, ktorá toto požaduje. Život každého jedného z nás je darom a má veľkú hodnotu. Preto je nevyhnutné dbať o to, aby sme si chránili svoju hodnotu a dôstojnosť pred rafinovanými spôsobmi modernej spoločnosti.
Ján Pavol II o ľudskej hodnote a dôstojnosti hovorí jasne a zreteľne cez tieto slová: „Nič neprekročí vznešenosť či dôstojnosť ľudskej osoby. Ľudský život nie je len myšlienka alebo predstava, ľudský život je konkrétna realita bytia, ktorá žije, koná, rastie a rozvíja sa, ľudský život je konkrétna realita bytia, schopná lásky a služby ľudstvu...“ Na inom mieste pri pozdravení pracovníkov OSN zdôrazňuje: „Muži a ženy boli stvorení na obraz a podobu Boha. Preto sa nesmú nikdy považovať len za predmety, ani nemôžu byť obetovaní pre politický, ekonomický alebo spoločenský zisk. Nemôžeme dovoliť, aby ideológie či technológie nimi manipulovali alebo ich ovládali. Dôstojnosť, ktorú dostali od Boha a ich hodnota ako ľudských bytostí to zakazuje.“ (Ján Pavol II., In: Beňov, 2005, s. 71). Žiadna spoločnosť, ani nikto iný, nemá právo zbavovať človeka jeho hodnoty a dôstojnosti.
Globálne problémy sa dajú a musia riešiť zmenou pohľadu človeka na svet. Svet „potrebuje hlbokú kultúrnu obnovu a znovuobjavenie základných hodnôt, na ktorých možno stavať lepšiu budúcnosť. Kríza nás zaväzuje prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti, zamerať sa na pozitívne skúsenosti a odmietnuť negatívne“. (Benedikt XVI., 2009, s. 28). Z dekrétu II. vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio vyberá a poznamenáva Kováč (1999, s. 169): „Spoluprácu všetkých kresťanov... treba čím ďalej tým viac zdokonaľovať... tak čo sa týka náležitého hodnotenia dôstojnosti ľudskej osobnosti, upevňovania dobrodenia mieru, uplatňovania evanjelia na sociálnom poli. Pokroku vied a umení v kresťanskom duchu, ako aj všestranného liečenia neduhov našich čias, ako sú: hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie majetkov.“ Všetci dobre vieme, že každodenný život je náročný a zvlášť v tejto dobe, v ktorej sa nachádzame. Tým, že sa vo svete nahromaďujú problémy, je nevyhnutné, aby do tohto sveta, ktorý je plný amorality, neúcty, zlomených vzťahov a charakterov, prehovoril opäť hlas Cirkvi, ktorý je hlasom lásky a pokoja.
Takýto hlas zaznel pred mnohými rokmi z úst chudobného sv. Františka z Assisi: „Nestačí zmeniť iba zákony, treba zmeniť srdcia.“ (In: Kováč, 1999, s. 283). A o to sa usiluje Cirkev. Jej úlohou a zámerom nie je nahradiť štát, ale pomôcť mu pri riešení problémov, ktoré ohrozujú každého jedného z nás.
Pápež Benedikta XVI. a sociálne učenie
Celé sociálne učenie je hlasom, ktorý chce vniesť svetlo do tejto doby. Každý jeden z nás cítime, akoby v tomto svete bolo viac tmy ako svetla. Ale nie je to tak. Svetlo tu je, len my sme často v pozícii zacláňania svetla. Naše správanie spôsobuje tmu, alebo šero v spoločnosti. Hlas Cirkvi zaznieva stále hlasno, lenže my ho nepočujeme pre našu uponáhľanosť, zaujatosť pre iné veci. Alebo ak ho azda počujeme, sami si zapchávame uši, aby sme ho nepočuli. Ten hlas chce zmeniť naše svedomie, ale my to často nechceme počuť. Len vlastnou odhodlanosťou, ak sa započúvame do toho hlasu a zareagujeme na výzvu Cirkvi, následne začneme realizovať skutky na premenu sveta. Prestať zacláňať znamená zapáliť sa pre spoločné dobro, rozšíriť svetlo a konečným cieľom je zhárať pre druhých. Dnešná doba čaká na takých sociálnych pracovníkov, ktorí toto dokážu.
Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál, povedal: „Vidím síce mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ktoré pomaly, mnoho ráz ticho, inokedy s hrmotom padajú na zem. Ale vidím predovšetkým mladosť Cirkvi.“ (Ratzinger, 2005, s. 372). Táto mladosť, ktorú vidí pápež, je pozvaním na spoluprácu všetkých sociálnych pracovníkov, dobrovoľníkov i všetkých laikov v Cirkvi na pomoc druhým a z iných profesií.
Sociálna práca má zrod v Cirkvi, keďže z nej vyšlo aj veľa svätcov. Oni „sú v priebehu celých dejín pravými nositeľmi svetla, lebo sú mužmi a ženami viery, nádeje a lásky“. (Benedikt XVI., 2006, s. 59). Dnes sú pre nás povzbudením, aby sme sa aj my stali profesionálmi v sociálnej oblasti. Profesionalita sa však nedosahuje iba v ovládaní teoretických poučiek, ale v praktickej pomoci. Sociálna práca, ak nechce stratiť z konkrétneho cieľa pomoci, musí stále čerpať silu z hlasu Cirkvi.
Cirkev nám ponúka pravdivé slová, cez hlas pápeža, ktorý nám chce pomôcť a uľahčiť prácu v sociálnej oblasti pri odhaľovaní vlastných nedostatkov a v napredovaní k lepšiemu životu. Ponúka nám takpovediac zrkadlo, v ktorom zistíme, že: „Pravda je svetlo, ktoré dáva láske zmysel a hodnotu. Toto svetlo je svetlom rozumu a viery, vďaka ktorému myseľ objavuje prirodzenú a nadprirodzenú povahu lásky: chápe jej význam darovania, prijatia a spoločenstva. Bez pravdy láska ľahko skĺzne do sentimentalizmu.“ (Benedikt XVI., 2009, s. 5).
Viesť loďku Cirkvi po rozbúrenom mori v čase celosvetovej krízy a upadania morálky nie je ľahké. Súčasný pápež Benedikt XVI. napriek negatívam, ktoré dopadajú aj na jeho osobu, nejde do úzadia, ale snaží sa celou svojou silou brániť Cirkev a pravé hodnoty, ktoré z nej vychádzajú ako pravé bohatstvo.
Vo svojej trilógii encyklík nám prekladá svoje učenie zamerané na každého jedného z nás. Tri encykliky môžeme nazvať sprievodcom pri realizovaní sociálnej práce. Sú zamerané na kresťanskú lásku ako základ všetkého, na kresťanskú nádej, bez ktorej by sme nemali zmysel žiť - slúžiť a na lásku v pravde, z ktorej vyviera morálka celej spoločnosti.
V predchádzajúcej kapitole sme načrtli a rozobrali globálne problémy. Pri každom probléme sme vychádzali z určitého podobenstva, ktorého situácia sa týkala pomoci. Cez svetlo encyklík Benedikta XVI. sa zamyslíme nad jeho aktuálnymi sociálnymi výzvami, ktoré dávajú vysvetlenie pre spomínané podobenstva smerom k poslaniu sociálnych pracovníkov.
Encyklika Deus Caritas est nám vysvetľuje podobenstvo o chudobnom Lazárovi a boháčovi takto: „Zavrhnutý boháč z miesta odsúdenia prosí, aby boli jeho bratia informovaní o tom, čo sa stane tomu, kto dobrovoľne ignoruje chudobného v jeho biede. Ježiš takpovediac zachytáva toto volanie o pomoc a dáva mu hlas, aby nás upozornil a priviedol na správnu cestu.“ (Benedikt XVI., 2006, s. 23).
Každodenne sme aj my obsypaní množstvom informácií o tom, koľko ľudí žije v bohatstve a koľko v chudobe. „Bohatstvo však človeku nedáva pravú prestíž. Naopak, bohatstvo nás chce pripraviť o nebeskú dôstojnosť, ktorá je jedinou pravou prestížou, pretože pozemská prestíž je slepá a falošná.“ (Tournai, 2009, s. 128). Toto pochopil neskôr aj boháč. Ak by sa dokázal rozdeliť zo svojím bohatstvom za svojho života, mohol získať nebeskú prestíž.
Aj od nás sa žiada poskytnutie informácií tým, ktorí hýria bohatstvom, aby sa dokázali rozdeliť so svojím chlebom, ktorý možno padá z ich stola do koša prebytku. Naša „prítomnosť nám dáva k dispozícii nespočetné prostriedky, aby sme mohli poskytnúť humanitárnu pomoc bratom v núdzi, v neposlednej miere moderné systémy na rozdeľovanie potravín a šiat, ako aj na ponuku pohostinnosti a ubytovania“. (Benedikt XVI., 2006, s. 45).
Táto naša zanietenosť pre prácu v charitách či nízkoprahových centrách nás má viesť k jedinému cieľu - k pomoci človeku. Pápež dnes považuje za jednu formu chudoby aj samotu. Poznamenáva: „Je dobré vidieť, že aj iné druhy chudoby, vrátane materiálnej, sa rodia z izolácie, z toho, že sa človeku nedostáva lásky, a z ťažkosti milovať.” (Benedikt XVI., 2009, s. 81). Preto o láske hovorí: „Láska je darom, ktorú dostali všetci, láska v pravde je silou, ktorá utvára spoločenstvo a zjednocuje ľudí takým spôsobom, v ktorom nie sú bariéry ani hranice. Láska v pravde stavia človeka pred úžasnú skúsenosť daru. Veď ten, kto je preniknutý opravdivou láskou, je veľmi vynaliezavý v odhaľovaní príčin biedy, pri hľadaní prostriedkov, ako proti nej bojovať a ako nad ňou rozhodne zvíťaziť.“ (Benedikt XVI., 2009, s. 49).
Sociálna práca to je množstvo lásky a je iba vtedy tým opravdivým darom pre chudobných, ak sa dáva bez rozdielov. Život sociálneho pracovníka môžeme prirovnať k tomuto výroku: „Život človeka má zmysel, ak po ňom na svete zostane o trochu viac lásky a dobra.“ (Delp, In: Danihel, Matisová, 2006, s. 102).
Pápež naším druhým spomínaným podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi „prináša predovšetkým dve vysvetlenia. Kým pojem blížny sa doteraz týkal vlastne len spolurodákov a cudzincov, usídlených na území Izraela, teda solidárnej komunity istého ľudu a územia, teraz je táto hranica odstránená. Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený, zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnú lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz. Zostáva úlohou Cirkvi stále znova a znova interpretovať toto spojenie medzi vzdialenosťou a blízkosťou so zameraním na praktický život svojich členov.“ (Benedikt XVI., 2006, s. 24).
Sociálna práca je poslaním stať sa blížnym - stať sa Samaritánom. Aby sme sa stali dobrými Samaritánmi treba vychovávať náš pohľad. Ak si dokážeme všimnúť toho, kto trpí, neznamená to, že už sme urobili všetko. Dôležité je pozrieť sa mu do tváre a precítiť s ním jeho bolesť. No najdôležitejšie je zísť z koňa, zašpiniť si ruky v prejave skutku lásky. Naša ochota prerušiť cestu vyjadruje ochotu sprevádzať toho kto trpí, kto sa cíti osamelo, zúfalo. Stať sa druhému blížnym znamená prejsť s ním kus cesty. Pozícia Samaritána v nás, nám v dnešnej dobe umožňuje vidieť ľudí: nezamestnaných, závislých, bez domova či v iných problémových situáciách.
Pri vykonávaní takejto práce: „Neexistuje najskôr inteligencia a potom láska: jestvuje láska plná inteligencie a inteligencia plná lásky.” (Benedikt XVI., 2009, s. 42).
Pápež v encyklike Deus Caritas est poznamenáva: „Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.“ No vychádzajúc ďalej z encykliky vidíme, že: „Ľudia potrebujú vždy aj niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie. Potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca. Tých, ktorí pracujú v charitatívnych organizáciách Cirkvi, musí charakterizovať skutočnosť, že sa neobmedzujú len na to, aby správnym spôsobom urobili, čo si prítomná situácia vyžaduje, ale aby sa druhému venovali s pozornosťou, ktorá pramení zo srdca, a to takým spôsobom, aby druhí zakúšali bohatstvo ich ľudskosti. Preto popri profesionálnej príprave je pre týchto pracovníkov nevyhnutná predovšetkým formácia srdca.“ (Benedikt XVI., 2006, s. 42). A o takú formáciu srdca sa musí usilovať každý jeden z nás.
Vysvetlenie posledného podobenstva o boháčovi nenachádzame v jeho encyklikách, no jeho ďalšie povzbudenia sú pre nás prínosom. „Miera bohatstva a šťastia nie je určovaná vlastnením vecí.“ (Bosmans, 2000, s. 58). To pochopilo množstvo odhodlaných lekárov, zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a mladých dobrovoľníkov, ktorí sa rozhodli darovať svoj čas, prácu, život ľuďom v rozvojových krajinách, kde je nedostatok materiálnych vecí, ale je tam bohatstvo ducha.
Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál napísal o pomoci týmto krajinám: „Ak pomáhame iba hmotne, robíme málo. Pri poskytovaní pomoci rozvojovým krajinám sa ukazuje čoraz jasnejšie, aké je dôležité poskytovať ľuďom vzdelanie, ktoré im umožní vziať vecí do vlastných rúk. Iba vtedy, keď pomáhame duchu, keď pomáhame celému človeku, pomáhame naozaj.“ (Ratzinger, 2005, s. 257).
V encyklike Deus Caritas est opäť Benedikt XVI. poznamenáva: „Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach druhého znamená dať mu účasť na mne samom: druhému musím dať nielen niečo zo seba, ale seba samého; aby ho dar neponížil, musím byť v ňom prítomný ako osoba.“ (Benedikt XVI., 2006, s. 53). A vidíme, že sa to mnohým dobrovoľníkom darí. V misijných krajinách sa dávajú bez rozdielu celí. Často sú pre nich darom nie veľké peniaze, ale jediný úsmev či slovo ďakujem.
Každý jeden sociálny pracovník alebo misionár sa môže ocitnúť v situácií, keď: „Neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách.“ (Benedikt XVI., 2006, s. 54).
Príchodom misijných dobrovoľníkov z krajín veľkej chudoby a biedy sa často ozýva: „Šťastie vôbec nesúvisí s vlastníctvom. Nesídli na vzdialených plodných brehoch s palmami ani v eurošekoch. Iba ten, kto sa naučí viac dávať ako brať, skôr oslobodzovať než zotročovať môže žiť slobodný, šťastný a spokojný, bez obáv.“ (Bosmans, 2000, s. 58).
V dnešných časoch bohaté a silné krajiny nevidia zmysel v utrpení a pomoci takýmto ľuďom. Ľudí, ktorí trpia, berú za akúsi príťaž a za zbytočné investovanie do nich. Preto pápež v encyklike Spe Salvi na to reaguje: „Miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu. Platí to pre jednotlivcov i pre spoločnosť. Spoločnosť, ktorá nedokáže prijímať trpiacich a nie je schopná prostredníctvom súcitu podieľať sa na ich utrpeniach a vnútorne ich znášať, je krutá a neľudská. Spoločnosť však nemôže prijímať trpiacich a pomáhať im v ich utrpení, kým to nedokážu dotyční jedinci sami. A na druhej strane jedinec nemôže prijať utrpenie druhého, kým on sám osobne nedokáže nájsť v utrpení zmysel, cestu očisty a vyzrievania, cestu nádeje. Prijať trpiaceho blížneho totiž znamená vziať určitým spôsobom na seba jeho utrpenie, tak že sa stane aj mojím. Práve v tom, že sa o utrpenie delíme vďaka prítomnosti niekoho druhého, preniká cez utrpenie svetlo lásky.“ (Benedikt XVI., 2008, s. 48).
Láska je zadarmo, preto naša sociálna práca musí vychádzať z toho, že sa budeme navzájom milovať a neotáčať sa chrbtom jeden k druhému, lebo sme zodpovední jeden za druhého. (Laca, 2004). Rozdávajme zadarmo všetko čo sme dostali zadarmo, neuspokojme sa s ľahkým ziskom ani s lacnou almužnou. Buďme spravodliví. Starajme sa o potreby chudobných, buďme im sprievodcami, ktorí ich dovedú k ich vlastnému oslobodeniu. Naučme ich byť vlastnou postavou, protagonistami ich vlastného rastu. Vymeňme súťaživosť za spoluprácu, aby sme tak budovali vzťahy v prospech tých, čo nás najviac potrebujú. Snažme sa, aby chudobní a maličkí boli rešpektovaní a milovaní. Budujme siete, ktoré chránia ich zraniteľnosť. Buďme pozorní, aby sme objavili nespravodlivosť, núdzu a útlak tých, ktorí trpia. Bojujme s nimi brániac ich práva. Odstráňme nepriateľstvo a násilie, prekonajme nerovnosti a podeľme sa o spoločné dobrá. Nikdy nikomu nespôsobujme utrpenie, buďme vždy ochotní dať všetko, aj keby to mal byť vlastný život za všetkých., lebo: „Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka.” (Benedikt XVI., 2006, s. 42).
Je nevyhnutné a dôležité všetko robiť s láskou vo vzájomnej spolupráci Cirkvi a sociálnej práce pri hľadaní, budovaní a šírení spoločného dobra. Je to výzva k smerovaniu k lepšej budúcnosti a dosahovaní dobra.
Záver
V tomto príspevku sme priblížili bolesť sveta, ktorá je tak veľmi viditeľná cez globálne problémy. Jasne sme mohli badať, že v každom jednom probléme je ľudský život nielenže ohrozený, ale zároveň v tomto konzumnom svete stráca hodnotu a dôstojnosť.
Vďaka sociálnemu učeniu Cirkvi vieme, že pápeži v rôznych ťažkých a búrlivých časoch pomáhali ľuďom, aby boli silní a aby napriek pokušeniam nepodľahli zlu. Zvlášť osoba blahoslaveného Jána Pavla II. a súčasného pápeža Benedikta XVI. nás pobáda k úcte k životu a k tomu, aby sme neváhali otvárať dvere svojho srdca pre všetkých ľudí. Aj postava súčasného pápeža nás uistila cez svoj hlas encykliky o svojej vernosti a snahe nám pomôcť.
Autori:
PaedDr. Slavomír Laca, PhD.
PaedDr., ThLic., Mgr. Vladimír Novák
Zoznam použitej literatúry
BEŇOV, M.: Vlastnými slovami. Trnava: Dobrá kniha, 2005. 132 s. ISBN 80-7141-483-2.
BENEDIKT XVI.: Deus caritas est. 1.vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2006. 62 s. ISBN 80-7162-594-9.
BENEDIKT XVI.: Spe salvi. 1.vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 67 s. ISBN 978-80-7162-700-5.
BENEDIKT XVI.: Caritas in veritate. 1.vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. 118 s. ISBN 978- 80-7162-786-9.
BOSMANS, P.: Kľúč šťastia. Bratislava: Don Bosco, 2000. 141 s. ISBN 80-88933-50-1.
Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. 1.vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007. 597 s. ISBN 978-80-7162-694-7.
Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu. 1.zrevidované vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 845 s. ISBN 978-80-7162-738-8.
Katechizmus katolíckej Cirkvi. 2.vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1999. 918 s. ISBN 80-7162-259-1.
KOVÁČ, Š.: Pro sacerdote. Topoľčany: Prima - Print, 1999. 310 s. ISBN 80-967762-6-6.
LACA, P.: Sociálna otázka hospodársko-finančnej krízy ako súčasť „krízy zvnútra človeka“. In: Zborník príspevkov z interdisciplinárneho vedeckého kolokvia Aktuálne otázky ekonomických a humanitných vied 10, Bratislava: STU, 2010, 432 s., ISBN 978-80-227-3447-9.
LACA, P.: S Desatorom do Európskej únie. In: Logos, roč. 5, č. 2, Revue gréckokatolíkov na Slovensku, Prešov: 2004, s. 6-9.
RATZINGER, J.: Boh a svet. 2.vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2005. 372 s. ISBN 80-7162-544-2.