Abstrakt: Príspevok je venovaný analýze vzájomného vzťahu sociálnej spravodlivosti a rovnosti v kontexte súčasných liberálnych spoločností. Problematika je reflektovaná na pozadí jednej z najvplyvnejších sociálno-filozofických koncepcií spravodlivosti – teórie sociálnej spravodlivosti Johna Rawlsa.
Kľúčové slová: spoločnosť, sociálna spravodlivosť, rovnosť príležitostí, rovnosť práv, rovnosť a nerovnosť podmienok.
Abstract: The paper deals with the analysis of mutual relation between social justice and equality in the context of current liberal societies. The issue is reflected on the background of one of the most influential social-philosophical concepts of justice –John Rawls´s theory of social justice.
Key words: society, social justice, equality of opportunity, equal rights, equality and inequality of conditions.
Sociálna politika sa v súčasnosti nevyhne hľadaniu vzájomných súvislostí medzi sociálnou spravodlivosťou a rovnosťou či nerovnosťou v demokratickej spoločnosti. Domnievame sa, že najsilnejším motívom presadzovania moci – a to nielen v politike – je skutočná alebo domnelá existencia nerovnosti. Skutočná rovnosť v spoločnosti sa hľadá omnoho komplikovanejšie, pretože „keď ľudia volajú po rovnosti, v skutočnosti si žiadajú rovnosť týkajúcu sa konkrétnej veci alebo vecí”.(1) Ide o požiadavky zväčša zakorenené v konfrontácii konkrétnych kategórií v rámci jednej skupiny alebo medzi viac-menej porovnateľnými kategóriami. Ľudia v podstate hľadajú skôr relatívnu ako absolútnu rovnosť. V snahe získať moc usilujú sa o uchovanie istej rovnosti či nerovnosti alebo chcú, aby sa im dostalo viac rovností alebo nerovností, ako už majú. Ako v tejto súvislosti uvádza Smith, oprávnenie nerovností v jednej oblasti (napr. v príjme alebo majetku) apeluje na rovnosť v inej oblasti (napr. rovnakom práve na prácu a jej produkty alebo v rovnakej odmene za rovnakú prácu).(2)
Ďalším možným adeptom na prioritu v rámci politických motivácií je sloboda, ktorá v konečnom dôsledku viedla k dnes proklamovanej rovnosti v oblasti základných ľudských práv a slobôd. V sociálnej a ekonomickej sfére je rovnosť omnoho diskutabilnejšia. Nerovnosti v týchto oblastiach sú, podľa nášho názoru, prirodzené, no existuje tu aj istá tendencia eliminovať tieto nerovnosti, pretože môžu byť považované za neopodstatnené. To len potvrdzuje evidentnú súvislosť a úzku prepojenosť problematiky rovnosti a nerovnosti s otázkou sociálnej spravodlivosti.
O spravodlivosti uvažujeme v tomto kontexte ako o morálnom a politickom koncepte, ktorý možno aplikovať na niektoré z troch štádií činu alebo aj na všetky tieto štádiá: zámer, samotný čin a výsledok. V zásade žiadnu definíciu alebo teóriu spravodlivosti nemožno považovať za kompletnú bez toho, aby sme ju vzťahovali na určitý koncept rovnosti. Spravodlivosť je veľmi úzko prepojená s rovnosťou nielen kvôli „férovému a nie svojvoľnému zaobchádzaniu s rovnými”(3), ale je tiež prvým predpokladom morality. Každá ľudská bytosť je morálnou osobou, ktorú podľa Rawlsa charakterizujú dve črty(4): každá je schopná formovať, prehodnocovať a rozumne presadzovať vlastnú koncepciu dobra a každá je schopná mať zmysel pre spravodlivosť. Pod vlastnou koncepciou dobra máme v kontexte Rawlsovej teórie spravodlivosti na mysli to, čo pre vlastný osobný život považuje daná osoba za hodnotné. Zmysel pre spravodlivosť obsahuje zručnosť posudzovať veci alebo činy ako správne alebo nesprávne. V oboch prípadoch ide o prirodzené atribúty osoby. Takže problematika spravodlivosti a rovnosti by nemala byť diskutovaná iba v politickom, ale aj vo filozofickom a morálnom kontexte.(5) Každá teória spravodlivosti je tak priamo závislá a odvodená od konkrétneho ideologického a morálneho pohľadu na svet. To tiež determinuje, či spravodlivosť umiestňujeme do roviny zámerov, činov alebo následkov.
V rámci súčasnej sociálnej filozofie je v tejto súvislosti zaujímavý najmä koncept rovnosti a sociálnej spravodlivosti už vyššie citovaného amerického sociálneho a politického filozofa druhej polovice 20. storočia Johna Rawlsa. V kontexte jeho teórie sociálnej spravodlivosti preto poukážeme na vybrané aspekty oprávnených rovností a nerovností v rámci sociálnej spravodlivosti, resp. spravodlivej spoločnosti vo všeobecnosti.
Spoločnosť alebo sociálnu realitu môžeme pre potreby tohto textu spolu s Wolffom definovať ako kolektívny ľudský produkt, ktorý je odlišný od objektívneho prírodného sveta. Ide teda o celkový súhrn pocitov, očakávaní, zvykov, modelov interakcií a presvedčení mužov a žien, ktorí spoločnosť tvoria.(6) Existencia a pretrvávanie spoločnosti si vyžaduje systematickú hypostatizáciu a objektivizáciu subjektívneho. Sociálna spravodlivosť vo všeobecnosti vyžaduje, aby mal každý jednotlivec rovnaké občianske práva na bezpečnosť a slobodu, a rovnaké demokratické politické práva. V liberálno-demokratických spoločnostiach sú tieto požiadavky doplnené o rovnosť príležitostí, a to najmä v oblasti vzdelávania a zamestnania.(7) Rawlsova koncepcia sociálnej spravodlivosti je dnes bezpochyby predmetom mnohých sociálno-politických diskusií. Prvý Rawlsov princíp sociálnej spravodlivosti - princíp rovnosti - garantuje rovnaké základné slobody a následne férovú, teda slušnú rovnosť príležitostí. Druhý princíp reguluje sociálnu a ekonomickú sféru a je známy ako princíp diferencie alebo rozdielnosti. Spolu sa tieto princípy dopĺňajú a uplatňujú v rámci inštitúcií. Spravodlivosť je teda chápaná ako významná „cnosť základných inštitúcií“ (8) spoločnosti.
V kontexte skúmanej problematiky najprv naznačíme jednotlivé druhy rovnosti, ktoré sociálna spravodlivosť vyžaduje a neskôr prejdeme k analýze rozdeľovania sociálnych a ekonomických dobier a bremien, ktorá je založené na princípe diferencie (rozdielnosti) ako princípe rozdeľovacej spravodlivosti.
Akú rovnosť si teda vyžaduje sociálna spravodlivosť? V prvom rade požaduje pre každého jednotlivca rovnaké občianske práva na bezpečnosť a slobodu, ako aj rovnaké demokratické politické práva. Sociálna spravodlivosť si tak v zásade vyžaduje „liberálny štát – štát, ktorý rešpektuje a chráni bezpečnosť a slobodu jednotlivcov”.(9) To znamená, že uplatňovanie sociálnej spravodlivosti si žiada slobodný trh a minimálny štát. Na druhej strane treba poznamenať, že takýto systém by produkoval obrovské nerovnosti v oblasti príjmu, majetku, blahobytu, možností, ekonomickej a politickej moci, čo by bolo, ako tvrdia mnohí odporcovia liberalizmu, nespravodlivé. Rovnaké demokratické politické práva garantujú jednotlivcovi právo voliť a právo uchádzať sa o verejnú funkciu, ako aj práva na slobodu politického vyjadrovania a združovania.(10)
Ďalším druhom rovnosti, vyžadovaná sociálnou spravodlivosťou, je formálna a férová rovnosť príležitostí, ktorá otvára mnoho základných politických otázok, keďže sa vzťahuje na rovnosť a slobodu. Žiadny zákon nemôže brániť jednotlivcovi v snahe o dosiahnutie jeho vlastných legálnych cieľov, ktoré korešpondujú s jeho vlastnými možnosťami a schopnosťami. Na dosiahnutie rovnosti príležitostí to však nestačí. Existujú isté obmedzenia vážneho charakteru: nedostatok vzdelania, predsudky, nedostatočné rodinné zázemie a pod., takže ideál rovnakých príležitostí sa môže uplatniť iba v počiatočnej fáze, na tzv. „štartovacej čiare“ – potom si je už každý strojcom vlastného šťastia.
Formálna rovnosť príležitostí vyžaduje elimináciu diskriminácie na irelevantných základoch, ako napríklad farba pleti, pohlavie, náboženstvo, sexuálna orientácia alebo postihnutie. „To znamená, že sociálna spravodlivosť by nemusela vyžadovať slobodný trh, ale skôr štátnu intervenciu vo forme antidiskriminačnej legislatívy, ktorá stavia diskrimináciu na irelevantných základoch mimo zákon.”(11) Takáto legislatíva je však široko akceptovaná ako nevyhnutnosť sociálnej spravodlivosti v moderných liberálnych demokraciách. Férová rovnosť príležitostí ide však ešte ďalej a vyžaduje rovnakú príležitosť stať sa kvalifikovaným alebo rovnakú štartovaciu čiaru pre súťažiacich, aby tak bola súťaž férová. Toto je tiež v súlade s Rawlsovou koncepciou spravodlivosti ako férovosti. Úlohou vlády je legalizovať príležitosti, ako napr. povinnosť štátu zabezpečiť prístup ku vzdelaniu, či benefit sociálnej bezpečnosti, bývanie a zdravotnú starostlivosť. „Takže sociálna spravodlivosť v záujme dosiahnuť rovnosť príležitostí vyžaduje nielen liberálno-demokratický štát, ale tiež štát sociálny.”(12) Takéto chápanie spravodlivosti by mohlo znieť egalitaristicky, avšak zároveň „umožňuje isté výnimky z rovnosti, ak tieto slúžia napríklad ako stimul na produkciu vyššieho množstva statkov, ktoré majú byť re-distribuované chudobným”. (13)
Komunistické krajiny, ktoré sa pokúšali eliminovať nespravodlivé nerovnosti na čo najnižšiu možnú mieru prostredníctvom štátnej kontroly, plánovaného hospodárstva a direktívneho riadenia výroby a distribúcie, napokon zistili, že tento systém riadenia štátu neeliminoval obrovské ekonomické nerovnosti v praxi, ale umožnil a dokonca podnietil obrovské politické nerovnosti a potláčal slobodu. Okrem toho, zjavne poklesla produkcia, takže voľný trh preferujúci individuálnu slobodu pred rovnosťou v rozdeľovaní je pravdepodobne efektívnejší ako plánované hospodárstvo. Prirodzene, že tu vznikajú isté nerovnosti, ale úlohou štátu je primerane regulovať slobodný trh a vytvárať systémové opatrenia, ktoré by predchádzali nespravodlivosti. No slobodný trh nie je jediným zdrojom nerovnosti medzi ľuďmi v spoločnosti. Nesmieme zabúdať na ľudskú prirodzenosť, a teda na to, že sa nerodíme ani s rovnakými genetickými predispozíciami, schopnosťami a nadaniami, ani do rovnakého rodinného a sociálneho prostredia.
Ďalším druhom rovnosti, na ktorú v tejto súvislosti nesmieme zabudnúť, je rovnosť podmienok. Na mieste je vlastne otázka, či si sociálna spravodlivosť vyžaduje skôr rovnosť alebo nerovnosť podmienok. Jedným z najčastejšie diskutovaných aspektov nerovnosti je jej rozdeľovanie: „V zdravej spoločnosti sú nerovnosti v oblasti politickej alebo ekonomickej moci omnoho menej nebezpečné pre jej stabilitu za predpokladu, že sú usporiadané od najnižších po najvyššie kategórie a rozdelenie medzi bohatými a chudobnými, medzi mocnými a ovládanými je sprostredkované obrovskou a ľahko priepustnou strednou vrstvou.”(14)
Nerovnosť podmienok sa vzťahuje na nerovnosti v príjme, majetku, pracovnom a voľnom čase, a v nerovnostiach v životnom štandarde a blahobyte, ktoré z toho vyplývajú.(15) Sme presvedčení o tom, že ide o najkontroverznejší aspekt sociálnej spravodlivosti, pretože nerovnosť podmienok má tak množstvo argumentov za, ako aj množstvo neprijateľných následkov. Ľudia by mali mať slobodu robiť si so svojimi schopnosťami a peniazmi to, čo chcú, to však môže byť výsledkom nerovnakých podmienok.
Argument za nerovnosť podmienok v rámci posudzovania toho, čo je sociálne spravodlivé a čo nespravodlivé, je, že zručnosti niektorých ľudí prispievajú k produkcii viac, preto si zaslúžia viac ako iní. Ďalším argumentom za ekonomickú nerovnosť je tiež to, že nerovnaké príjmy môžu vyrovnávať nerovnaké bremená, hoci príjmy v rámci trhu to väčšinou nerobia (napr. ľudia, ktorí majú nebezpečné, zdravie ohrozujúce alebo inak znevýhodnené zamestnanie si zaslúžia viac peňazí za to, že ho vykonávajú – alebo azda nie?). Ďalej, nerovnosť podmienok má dobré následky pre spoločnosť ako celok, nielen pre jej relatívne zvýhodnených členov. Podľa Rawlsovho princípu rozdielnosti sociálne a ekonomické nerovnosti majú byť usporiadané tak, aby prinášali čo najväčší prospech najmenej zvýhodneným.(16) Tento princíp teda vyžaduje, aby - akokoľvek veľké - nerovnosti v majetku a príjme, vždy efektívne prispievali k dobru najmenej zvýhodnených členov spoločnosti – inak sú takéto nerovnosti neprijateľné. Existujúce nerovnosti majú spĺňať podmienku prispievania k dobru nás samých, ako aj tých ostatných, takže princíp rozdielnosti je vlastne princípom reciprocity. (17)
Na druhej strane, je tu aj veľa argumentov za rovnosť podmienok.(18) Veľké nerovnosti v príjme a majetku spôsobujú nerovnosti v sociálnom statuse a spoločenskej prestíži. Ekonomické a sociálne nerovnosti spôsobujú tiež nerovnosť v oblasti fyzického a mentálneho zdravia a ovplyvňujú dĺžku života naprieč sociálno-ekonomickým spektrom. Navyše, veľké ekonomické nerovnosti dávajú niektorým ľuďom moc nad životmi iných, ako aj nerovnú politickú moc a vplyv. Tiež to spôsobuje nerovné štartovacie pozície, príležitosti a neférovú konkurenciu, o ktorých sme sa už zmieňovali.
Veľké ekonomické nerovnosti majú teda za následok nerovnosti v sociálnom statuse, postavení a verejnom uznaní, v oblasti zdravia, dĺžky života, ekonomickej a politickej moci, v príležitostiach a v podiele na spoločnom produkte spoločnosti. Každá z týchto nerovností môže byť považovaná za nespravodlivú, pretože robia zo znevýhodnených ľudí ešte viac znevýhodnených, ako by nevyhnutne museli byť. Veľké ekonomické nerovnosti tiež ubližujú spoločnosti ako celku, pretože produkujú suboptimálne úrovne majetku, zdravia, dĺžky života, násilnej kriminality a solidarity. Znamená to, že sociálna spravodlivosť si vyžaduje nielen rovnosť v oblasti občianskych a politických práv a férovú rovnosť príležitostí, ale aj rovnosť podmienok?
Rawls, ktorý je často obviňovaný z toho, že inklinuje k egalitarizmu, si to nemyslí. Zdôrazňuje moment slobody a rovnosti zároveň, pretože tak sloboda, ako aj rovnosť sú dôležité pri pochopení tak variabilného pojmu, akým je sociálna spravodlivosť. Nestavia princípy rovnosti a nerovnosti do vylučovacieho vzťahu, práve naopak: chápe ich ako dva navzájom úzko prepojené princípy v spoločnosti, ktorú považujeme za sociálne spravodlivú. Dokonca aj v spoločnosti, kde prevláda ekonomická nerovnosť jej členov, je podľa Rawlsovho princípu rozdielnosti nerovnosť oprávnená iba vtedy, ak je v prospech najmenej zvýhodnených. „V konečnom dôsledku to znamená, že to vedie k eliminácii prostredníctvom zlepšovania životnej situácie najmenej zvýhodnených a ich participácie na živote spoločnosti.”(19)
V súvislosti so súčasnou globálnou ekonomickou krízou by som rada poznamenala, že dnes sa vedie množstvo diskusií o implementovaní niektorých prvkov sociálneho štátu do fungovania liberálno-demokratických spoločností, o zavedení spravodlivých pravidiel prerozdeľovania dôchodkov a redukcii individualizmu. Rawlsova koncepcia sociálnej spravodlivosti je predmetom mnohých diskusií a nie je jasné, či a ako by mohli byť prevedené do reálnej politickej praxe. Jeho teória je v tomto smere často konfrontovaná s novou komunitaristickou koncepciou spravodlivej pluralitnej spoločnosti, ktorá sa objavila v moderných spoločnostiach na prelome 20. a 21. storočia. Hoci je komunitaristická platforma veľmi rozsiahla, komunitaristi sa v zásade zhodujú v tom, že je nemožné nájsť spoločný koncept dobra pre celú spoločnosť. Vynára sa tu problém univerzalistickej platnosti noriem a ich partikularistického základu. Na tomto mieste abstrahujem od hlbšej analýzy komunitaristického konceptu spravodlivosti a dobra, no stotožňujem sa s komunitaristickým presvedčením, že atomizovaná a materialistická konzumná spoločnosť je riskantná a neudržateľná.
Na záver si dovolím skonštatovať, že kladenie príliš veľkého dôrazu na individuálnu autonómiu a potláčanie významu komunity ako základu globálneho hospodárstva a modernej politiky spôsobuje pokles záujmu a participácie občanov na chode demokratických spoločností. Výsledkom individualistického solipsizmu je „menej demokracie”, resp. akási sociálna exklúzia celých vrstiev spoločnosti. Krátkodobý a povrchný privátny individualizmus v čase globalizácie ohrozuje nielen stabilitu liberálnych demokracií, ale zároveň aj priestor pre ďalšiu (multikultúrnu?) integráciu. Rawls ako jeden z mála liberálov pochopil, že spravodlivá spoločnosť nemôže byť čisto liberálna, ale musí tiež obsahovať prvky sociálneho štátu, takže by mala byť sociálne orientovaná.
Použitá literatúra:
Goodwin, B.: Using Political Ideas. West Sussex: John Wiley& Sons, Ltd, 2007. ISBN 978-0-470-02552-9.
Jurová, J.: Možný vplyv Marxa na Rawlsovo chápanie slobody a rovnosti. In: Sapík, M. – Pavličíková, H. – Kondra, P. – Blaščíková, A. – Jurová, J. – Teplan, D.: Etika a postmoderna. Nitra: UKF, 2009. ISBN 978-80-8094-488-9, s. 89 – 122.
Jurová, J.: Sociálna spravodlivosť podľa Johna Rawlsa. Boskovice: Vydavatelství František Šalé –ALBERT, 2011. ISBN 978-80-7326-210-5.
Krieger, J. (ed.): Oxfordský slovník světové politiky. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ s.r.o, 2000. ISBN 80-7181-463-6.
Miller, D. – Coleman, J. – Connoly, W. – Ryan, A. (eds.): Blackwellova encyklopedie politického myšlení. Brno: Barrister and Principal, 2003. ISBN 80-85947-56-0
Rawls, J.: A Theory of Justice. Cambridge: Harward University Press, 1971. ISBN 0-674-88014-5.
Rawls, J.: Justice as Fairness. A Restatement. Cambridge: The Belknap Press of Harward University Press, 2001. ISBN 0-674-00511-2.
Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories. London: Palgrave MacMillan, 2008. ISBN 978-0-230-55276-0.
Všeobecná deklarácia ľudských práv. Dostupné na internete: http://www.dostojnost.eu/Vseobecna_deklaracia_ludskych_prav.pdf [2] (19-12-2012)
Wolff, R. P.: Understanding Rawls. A Reconstruction and Critique of A Theory of Justice. New Jersey: Princeton University Press, 1977. ISBN 0-691-01992-4.
Autorka: PhDr. Jarmila Jurová, PhD.
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky
Filozofická fakulta , Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Poznámky:
(1) Krieger, J. (ed.): Oxfordský slovník světové politiky, s. 731.
(2) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 115.
(3) Goodwin, B.: Using Political Ideas, s. 417.
(4) Rawls, J.: A Theory of Justice, s. 41, 442, 444.
(5) Bližšie k tomu pozri Jurová, J.: Sociálna spravodlivosť podľa Johna Rawlsa, s. 87 – 94.
(6) Wolff, R. P.: Understanding Rawls. A Reconstruction and Critique of A Theory of Justice, s. 123.
(7) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 119.
(8) Rawls, J.: Justice as Fairness. A Restatement, s. 61.
(9) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 117.
(10) Všeobecná deklarácia ľudských práv obsahuje „každý má právo, aby sa zúčastnil na vláde svojej krajiny buď priamo, alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov“. (Čl. 21).
(11) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 118.
(12) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 119.
(13) Miller, D. – Coleman, J. – Connoly, W. – Ryan, A. (eds.): Blackwellova encyklopedie politického myšlení, s. 480.
(14) Krieger, J. (ed.): Oxfordský slovník světové politiky, s. 733.
(15) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 121.
(16) Rawls, J.: A Theory of Justice, s. 83.
(17) Rawls, J.: Justice as Fairness. A Restatement, s. 64.
(18) Smith, P.: Moral and Political Philosophy. Key Issues, Concepts and Theories, s. 124 – 127.
(19) Jurová, J.: Možný vplyv Marxa na Rawlsovo chápanie slobody a rovnosti, s. 101.